Slimáka záhradného pozná snáď každý, je to náš najznámejší slimák. Má „domček“, ktorý sa nazýva ulita a do ktorej sa v prípade nebezpečenstva schováva. Slimáka záhradného môžeme vidieť v lesoch, v krovinách, na vlhkých lúkach, v parkoch, v záhradách, v sadoch a na iných podobných miestach. Majú radi vlhké tienisté miesta s dostatkom vápnika. Slimáky nemajú radi ihličnaté lesy, totiž ihličie nepatrí ku ich potrave a po ihličí sa im zle pohybuje. Taktiež nekonzumujú kožovité listy bukov a dubov.

Žije u nás na Slovensku, tiež v susednej Českej republike, v Rakúsku, v severnom Taliansku, vo východnej časti Francúzska, v Holandsku, v Belgicku, na Balkáne, na Ukrajine, v západnej časti Ruska. V Nemecku je na zozname chránených živočíchov.

Slimák záhradný patrí medzi mäkkýše, kde napríklad patrí aj u nás žijúca škľabka veľká.

Slimák záhradný má žltohnedú, tmavo hnedú alebo bielu s tmavými pásikmi, špirálovito stočenú ulitu, ktorá rastie spolu s telom slimáka. Ulita je z uhličitanu vápenatého, je vysoká 3 až 5 centimetrov a široká je asi 3,2 až 5 centimetrov. No a keďže je uhličitan vápenatý veľmi náchylný na poškodenie, napríklad kyslými dažďami, na povrchu ulity sa nachádza tenká ochranná vrstva, tá ma odborný názov periostrakum. Táto ochranná vrstvička je z konchínu, ktorá má chemickú príbuznosť s chitínom. Slimák záhradný má pravotočivú ulitu, to znamená, že keď sa na ulitu pozrieme tak aby špička smerovala k nám, tak sa jej závity vinú v smere hodinových ručičiek, čiže doprava. Môže sa stať, že slimák záhradný má ľavotočivú ulitu, ale takéto prípady sú extrémne vzácne, môže to mať možno jeden z milióna slimákov záhradných, išlo by v podstate o anomáliu. Za podmienok, ktoré sú pre slimáka nepriaznivé, napríklad za sucha, sa v tiahne do ulity a uzavrie sa vápenatým viečkom. V ulite vyčká na priaznivejšie podmienky. Takým istým spôsobom zimuje, ukrytý v pôde alebo v napadanom listí.

Základnou stavbou tela je zhodný s ostatnými stopkookými mäkkýšmi. Dôležité vnútorné orgány má ukryté v ulite, vo vnútornom vaku. Pod okrajom ulity na pravom boku tela sa nachádza dýchací otvor, ktorým sa dostáva vzduch do pľúcneho vaku. V ňom sa dostáva kyslík zo vzduchu do krvi slimáka. Krv slimáka má modrastú farbu.

Na hlave má dva páry tykadiel, horné tykadla sú dlhšie a sú to v podstate oči na stopkách. Tieto zrakové tykadlá dokáže slimák zaťahovať, v tykadle je na to určený osobitný sval, ktorý je upnutý tesne za očkom. Očká slimáka majú len veľmi jednoduchú stavbu a preto zrak slimáka je veľmi slabý. Dolné kratšie tykadlá, sú hmatové a čuchové, slúžia na prieskum terénu ktorý má lezúci slimák pred sebou. Noha slimáka neslúži len na pohyb ale aj na vnímanie otrasov vo svojom okolí.

Slimák sa pohybuje vlnivým pohybom svalov nohy, pri čom zo žľaznatých buniek vylučuje sliz, ktorý zmenšuje trenie pri pohybe. Slimák záhradný sa obvykle pohybuje rýchlosťou okolo 4 až 5 metrov za hodinu, čo je asi 7 až 8 centimetrov za minútu. Človek sa pri chôdzi pohybuje tisíc kráť rýchlejšie, za hodinu prejde 4 000 až 5 000 metrov (4 – 5 km/h). Slimák sa pohybuje len za vlhkého počasia.

Sliz, ktorý slimák pri pohybe vylučuje neslúži len na uľahčenie pohybu. Obsahuje niektoré látky z antibakteriálnym a hojivým účinkom. Ak sa slimák pri pohybe poraní tieto látky ranku dezinfikujú a napomôžu ku jej zahojeniu. Slimačí sliz mal v minulosti využitie v ľudovom liečiteľstve liečbu drobných poranení a kožných defektov. V slize slimáka sa napríklad nachádza aj kyselina hyalurónová. Táto látka sa obvykle dáva do krémov proti vráskam. Slimačí sliz používajú ako prípravok v dermatologickej starostlivosti mnohé kozmetické salóny v Thajsku.

Slimák záhradný sa živý rastlinnou potravou. Má rád rozkladajúce sa listy javorov, jaseňov a líp. Taktiež má rád hlávkový šalát, uhorku, ďatelinu. Konzumuje aj listy žihľavy a je schopný konzumovať celulózu. Nemá rád listy púpavy, duba, buka a niektoré druhy trávy.

Potravu strúha drsným pilníkovitým jazýčkom, ktorý sa pri tom opiera o rohovitú čeľusť. Tento orgán sa nazýva radula a je umiestnený v prednej časti pažeráka. Radula je svalnatý väzivový vankúšik, čosi ako jazýček, na povrchu má chitínovú blanku s množstvom drobných zúbkov usporiadaných do pozdĺžnych a priečnych radov. Je vystužená chrupavkou, pracuje proti čeľusti a strúha potravu podobne ako malinke strúhadielko. Na zúbkoch tohto strúhadielka sa zachytávajú malinké kúsočky potravy, ktoré sa posúvajú do tráviaceho ústrojenstva.

Slimák záhradný sa dožíva piatich až siedmych rokov, výnimočne sa môže dožiť až desiatich rokov. Slimáky sú hermafrodity, čiže obojpohlavné živočíchy. Pária sa na jar, a trvá im to celé hodiny. Vo výnimočných situáciách môže u nich dôjsť aj ku samooplodneniu. Priehľadné vajíčka znášajú do zeme, z nich sa liahnu mladé slimáčiky, ktoré dospievajú ako trojročné. Mladé slimáky majú ulitu žltohnedej alebo tmavo hnedej farby, starnutím slimákov sa farba stáva svetlejšou. Čím starší slimák, tým svetlejšia ulita.