Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Adipocire

prof. MUDr. Vladimír Slavík

V tom okamihu, keď človek zomiera, nastáva v ľudskom tele rada posmrtných zmien, ktoré sa podľa rôznosti líšia. Týmto zmenám podlieha za každých okolností každé telo; len v tom prípade rušíme činnosť prírody, keď sa umelo postaráme o to, aby sa posmrtný dej v ľudskom tele zastavil. Je rada posmrtných zmien, ktoré sa dejú v každom mŕtvom tele a medzi týmito zmenami sú na prvom mieste každému viditeľné a zrejmé rozkladové zmeny.

adipocire

Rekonštrukcia Ötziho múmie: mŕtvola zostala pred mumifikáciou vo vode, čo malo za následok „rozpustenie“ jej epidermis a naštartovanie procesu tvorby adipocire.
Zdroj: Wikopedia, Autor: 120, Licencia: CC BY-SA 3.0.


Čistý, ideálny rozklad tela takzvané tlenie, kde produktom jednotlivých rozkladových fáz sú kyslíkaté zlúčeniny, sa objavuje veľmi vzácne; pokiaľ má telo zotlieť, je k tomu potrebné určité množstvo kyslíku, tepla a vlhka. Ak sa tento pomer poruší, potom tlenie nenastane, ale iný druh rozpadu tela. Ak k teplu nemá prístup vzduch, ale skôr vlhko, bývajú konečným rozkladovým produktom vodíkaté zlúčeniny a nastáva hnitie tela. Tá je najčastejšia a závisí ešte aj od rady iných činiteľov, menovite od veku, výživy, príčiny smrti, a hlavne od prostredia, v ktorom bolo telo uložené.

Pri nedostatku vlhka a prúdu vzduchu ako v suchých a vzdušných hrobkách nastáva zoschnutie tela, mumifikácia, telo vysychá až do určitého stupňa, a následne sa nemení po storočia až tisícročia, hoci by sa dostalo iných prostredí, než v jakom bolo uložené. Prirodzenú mumifikáciu nahrádzame balzamovaním tela, teda chemickým spôsobom zastavíme všetky rozkladové, obzvlášť hnilobné deje, tak že balzamované telo si dokáže udržať farbu a tvar po veľmi dlhú radu rokov.

Niekedy sa stáva, že pri nedostatku kyslíka, alebo vzduchu, a dostatočnom vlhku nastáva v ľudskom tele zmydelňovanie, saponifikácia, čiže telo sa mení v adipocire (vosk mŕtvolný, mydlo mŕtvolné).

Adipocire pozostáva z nepatrných súčasti mydlových zlúčenín, napriek tomu pomenovanie zmydelňovanie (zmydlovatenie) sa naďalej občas požíva.

Zmydelňovanie pozorujeme u všetkých tiel, ktoré ležali po dlhú dobu vo vlhkom prostredí, po prípade boli uložené priamo vo vode; adipocire sa však môže vytvoriť i v živom ľudskom tele, totiž v mimomaternicovom vaku pri tehotenstve, k čomu ešte pristúpi reakcia materského mlieka, totiž zvápenatenie, a utvorí sa takzvaný lithopedion.

Adipocire je látka podľa stupňa vývoja a chemického zloženia okolia, v ktorom sa vytvárala, šedo-bielej farby, mazľavá, zasychajúca a potom tuhá, tvrdá až ako vápno, väčšinou však lámavá, tukového pohmatu. Zápach tejto látky je značne špecifický výrazný (niekedy ako syr, inokedy ako hniloba); v suchom stave je skoro úplne bez zápachu a je veľmi ľahký, ľahko sa rozpúšťa v liehu a v étery.

Objaviteľmi adipociru boli v roku 1786 a 1787 Francúzi Fourcroy a Thouret, ktorí intervenovali pri preložení cintorína „nevinných detí“, „des Innocents“ v Paríži a boli upozornený na zvláštne nálezy u niektorých tiel. Na onom cintoríne, pomerne malom, bolo vyše 20 000 zomrelých pochovaných v spoločných hroboch, každý hrob 30 stôp hlboký a 20 stôp široký a dlhý obsahoval 1000 až 1500 tiel. Rakve boli kladené tesne vedľa seba a na seba až po dobu 3 rokov, keď plný hrob bol až potom zasypaný hlinou; po 15 – 30 rokoch bol hrob prekopaný a opäť boli do neho kladené rakve tak ako predtým. Nie je divu, že tu boli pri prekopávaní nájdené nie len rakve, ale i celé telá, a to dobre uchované. Tela boli kryté, alebo zmenené v šedo-biele, väčšinou syrom páchnucou hmotou, ktorá bola miestami mäkká, miestami suchá a lámavá. Všetky väzy boli uvoľnené. V adipocire bolo premenené podkožné väzivo a tukom i koža, presnejšie povedané na hlave boli mäkké časti premenené v šedo-biely obal, očnice a tváre boli vyplnené zmenené na adipocire. Mozog v dutine lebečnej bol taktiež zmenený v posmrtný tuk.

Od tej doby boli podobne zmenené telá nájdené vo vlhkých hroboch cintorínov, nevyhovujúcich hygienickým požiadavkám. V Českom kráľovstve bolo veľa hrobov, kde zomrelí sa takmer kládli priamo do vody, kde pre veľkej vode v rieke rakvy plávali, a telá boli v stálom styku so stojatou alebo prúdiacou vodou. Na takýchto cintorínoch sa tela nerozkladajú, ale menia sa na adipocire.

Takéto nálezy boli tiež dobre známe hrobárom, pretože adipocire pod menom spermacet v minulosti používali k rôznym technickým potrebám (svietenie v lampičkách, robenie mazadiel a pod.), áno aj mastičkári používali adipocire pri liečení nemocných údajne ako výborného diaforetika.

Vývoj adipociru študovali Schauenstein a Kratter a to na jednom cintoríne v Štýrském Hradci (na cintoríne sv. Petra), kde boli nájdené po desiatich rokoch v oddelených hroboch úplne zachované ľudské telá.

Naše skúsenosti a štúdie sa týkajú len tiel ojedinele zakopaných vo vlhkej pôde alebo tiel vytiahnutých zo studní, potokov alebo riek. Takéto telá bývajú zriedkavo celé, obyčajne im chýba hlava alebo niektorá končatina, niekedy bola nájdená len časť ľudského tela, podobne ako boli v Botiči nájdené len obe dolné končatiny s panvou, v inom prípade bola nájdená časť končatiny, v ďalšom prípade celá dievčenská noha s podväzkom a pančuchou, potom lýtko a nakoniec jedno stehno s tej istej dievky, v prípade dvojnásobnej krčskej vraždy bolo nájdené takmer celé telo zavraždeného muža a skoro úplné telo ženy. Roztrieštenie tiel je ľahko vysvetliteľné tým, že rozkladným dejom ľahko utrpí celistvosť tela, a okrem toho, telo hnané prúdom vody často narazí na piliere, hate, ľahko sa dostane medzi ľadové kryhy. Celé telá sa zachovali len vtedy, keď bola rieka zasypaná pieskom, a po opadnutí vody sa náhodne našli, alebo ako v krčskom prípade, keď bolo telo položené v jame na pevný bridlicový alebo iný podklad, takže stekajúca voda mohla stále na zahrabané telo účinkovať. Týmto spôsobom si taktiež môžeme predstaviť preparáty adipociru, v ktorých mikroskopom možno skoro vždy ešte dokázať elementy tkanív, z ktorých sa adipocire vytvoril.

Chemicky je možné pokladať adipocire za zlúčeninu mastných kyselín s malým množstvom mydla, ktorého základom je kalcium, magnézium, alkálie a amónium. Glycerín obvykle chýba úplne, olejovitá kyselina z väčšej časti.

Vývoj a akosť adipociru závisí na chemickom zložení tekutiny alebo vlhkej pôdy, v ktorej sa telo nachádza a potom na akosti tkanív, z ktorých sa adipocire vytvára.

Čím viac tuku ľudské telo obsahuje a čím je čistejšia voda a čím viac vápenatých solí obsahuje, tým skôr sa tvorí adipocire. Prvé stopy po adipocire na našom území nenájdeme skôr, než po druhom mesiaci, a to iba na tvárach a vonkajších častiach podkožného väziva, zmydlovatení hlbších častí, menovite svalstva, začína najskôr po treťom mesiaci, celé telo je premenené na adipocire po jeden a pol roku, zvyčajne ale neskôr.

Pre súdneho lekára má vývoj adipociru veľkú dôležitosť, pretože ním bývajú uchované tvary tela, končatín, niekedy i tváre, takže to môže u neznámych tiel pomôcť pri určení ich identity, ako sa to stalo u krčskej vraždy, v prípade identity Hanzeliovej. Keďže útroby a časti tela sa udržujú po dlhú dobu, možno niekedy stanoviť aj spôsob smrti (nájdeme odtlačky šiat, obalov, i ryhy od škrtidiel, bodné a strelné rany) Na základe vedomostí o adipocire a jeho vývoja je možné určiť, akú dobu asi ležalo vo vlhkej pôde a aká pôda to bola. Z uchovaných útrob pomocou mikroskopického vyšetrenia možno aj po rokoch dokázať chorobné zmeny a každú zlomeninu kosti. Často je možné, tak ako sa to podarilo v prípade krčskej vraždy, s určitosťou po viac rokoch dokázať, či smrteľné zranenie vzniklo za živa alebo až po smrti.

Nedostatok vedomosti o týchto posmrtných zmenách v minulosti viedlo k osudným a nesprávnym záverom. Dňa 22. júla 1876 bola v Štajersku nájdená v riečke mŕtvola, ktorá bola podľa zvláštnej akosti chrupu manželom a deťmi identifikovaná ako XY, 50 ročná, ktorá dňa 2. mája 1875 v noci asi 2 hodiny cesty nad miestom nálezu, spadla z mosta do vody a utopila sa. Dňa 24. júla 1876 bolo telo súdnymi znalcami prehliadnuté a tí súdili, že telo bolo uchované v nejakej vápennej jame a až neskôr hodené do vody. Chemici dokázali tuk a vápno; povedali, že to nie je ani uhličitan vápenatý ani hydrát vápenatý, a vyslovili predpoklad, že tu ide o zlúčenie z mastnými kyselinami. Tým však bol celý prípad zas nevysvetlený a dňa 31. júla bola navrhnutá exhumácia tela; boli z neho vyňaté časti a tie boli dané Schauensteinovi k vyšetreniu, ktorý však hneď zistil, o čo sa tu jedná, čím bolo vyšetrovanie ukončené a bol daný podnet k odborným, rozsiahlym štúdiám o adipocire. Táto štúdia viedla taktiež v prípade vyšetrovania krčskej dvojnásobnej vraždy ku prekvapujúcim výsledkom. Zo začiatku sa písalo o pohodení zvyškov kostry v nejakej vápenici, súdilo sa, že tu išlo o nejaký žart, dokázalo sa však, že tu nešlo o žiadny žart, ale o dve osoby, ktoré boli zavraždené, ktoré boli odlišného veku a pohlavia, zomreli rôznou smrťou, bolo tiež dokázané, kedy asi boli usmrtené. Tým sa však najviac poslúži vyšetrovateľom, ktorý potom z istotou môžu ísť po páchateľovi, tak ako sa to stalo v prípade krčskej vraždy a v rade iných prípadov, kde súčinnosť lekára a sudcu (vyšetrovateľa) viedla rýchlo a určito k cieľu.