Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Napoleonove ťaženie do Ruska a koniec Napoleonovej moci

Autor: PhDr. Hugo Traub

Napoleonov pád (1812 - 1814)

Španielsko sa ukázalo byť zapálenou ranou na francúzskom tele. Angličania zakotvený v Portugalsku, udržiavali na španielskych hraniciach pripravené vojsko. A už sa začalo kaziť priateľstvo s Ruskom, ktoré s nedôverou pozorovalo vzrastajúcu moc Poľska a ťažko trpelo kontinentálnou blokádou Anglicka, lebo bolo odrezané od pred tým živého obchodu s Anglickom. Napätie vzrástlo zabránim Oldenburska, ktorému dovtedy vládol cárov príbuzný. Keď potom Rusko (1810), priamo upustilo od protianglickej politiky a spôsobilo vysokými clami na luxusný tovar ťažkú ranu francúzskemu obchodu, Napoleon sa rozhodol Rusko pokoriť vojnou. Možno túžil tiež po tom, aby novými vojnovými úspechmi zastavil rastúcu nespokojnosť vo Francúzsku, kde sa ohlasovala priemyselná a obchodná kríza a ku ktorej sa pridružil aj spor s pápežom, odvedeným do Francúzska, vlastne do zajatia. Napoleon sa pripravil na dokonale ťaženie do Ruska (1812) vlastnou veľkou armádou aj pomocnými zbormi, rakúskym (Schwarzenberg) a pruským (York) na oboch krídlach, majúc po ruke viac ako polmiliónovú armádu s najslávnejšími generálmi. Mocnejšej armády Európa dovtedy nevidela. Napoleon začal boj práve v čase, keď Rusko bolo zamestnané vojnou s Tureckom. Majstrovským ťahom Napoleona bolo, že predstieral ako by išlo predovšetkým o znovuzrodenie Poľska, nazval vo vojnovej proklamácii vojnu s Ruskom druhou poľskou vojnou. Skutočne mala byť vyhlásená obnova poľského kráľovstva; že tak neurobil spôsobili ohľady na spojencov, obzvlášť na Rakúsko. Ruský cár Alexander narýchlo dojednáva mier s Turkami, urobil spojeneckú zmluvu so Švédskom. Francúzske vojská, zložené zo všetkých národov európskych (medzi vodcami boli slávni Ney, Oudinot, Macdonald, Vandamme, Davoust, Evžen taliansky, z Poliakov Poniatowski), postupovala rýchlo vpred bez vážnejšieho odporu. Rusi ustupujúc pálili všetko okolo seba, aby nepriateľ nenašiel nikde oporu. Až pri Smolensku sa Napoleon zrazil s Bagrationom, ten však bol porazený a cesta v pred bola uvoľnená. Rusi vedení Kutuzovom, ktorý vystriedal Barclaia de Tollyho, sa postavili ešte raz na odpor, u Borodina (7. septembra 1812).


Bitka u Borodina

Bitka u Borodina.
Autor: Louis-François, Baron Lejeune.


Táto krvavá bitka bola jednou z najkrvavejších bitiek 19. storočia, bojisko pokrývalo okolo 70 000 mŕtvol. Za cenu veľkých strát si Napoleon otvoril cestu na Moskvu. Dúfal, že ak obsadí Moskvu, majúc tak cennú zástavu v rukách, bude môcť z nej diktovať mier porazeným, ako si dovtedy zvykol robiť. Na druhý deň po obsadení však vypukol požiar, založený guvernérom Roztopčinom, ktorý spálil asi deväť desatín mesta. Norvins (Výprava Napoleonova na Rus) píše: "Na Roztopčinov povel náhle vzplanul strašný požiar; množstvo zločincov, ktoré sa osmeľuje nazvať, pravými deťmi Ruska a ktorým otvoril žaláre, sa rozbieha po celom meste s pochodňami a inými nástrojmi skazy, ktoré im rozdelili; súc opojení vínom a divokú radosťou zanášajú záhubu a smrť dom od domu, palác od paláca ... Všetky striekačky však boli odstránené na Roztopčinov rozkaz; proti plameňom sa nám nedá bojovať! Mesiac trvalo vyjednávanie s Petrohradom, ktorý preťahoval rokovania úmyselne, až sa dostavil najsilnejší spojenec Rusov, ruská zima. Hrozné spiatočné ťaženie, ku ktorému sa Napoleon nakoniec musel odhodlať, trpelo mrazmi, nedostatkom potravín, chorobami a tiež premyslenými kozáckymi útokmi (ruským veliteľom po smrti Kutuzovova bol Vitgenštejn. Tak sa návrat premenil dohodnutou nerozhodnosťou Schwarzenbergovou a nekonaním presných Napoleonových rozkazov na najväčšiu porážku. Rakúsko urobilo s Ruskom tajný dohovor, že jeho vojsko vytiahne do poľa len na oko. Tak sa aj stalo. Keď nepatrné trosky „veľkej armády“ došli ku Berezine, Napoleon musel na rýchlo a tajne odísť do Paríža aby zažehnal hroziacu búrku (vzburu generála Malleta) a vojensky sa pripravil pre všetky prípady. Dobre si uvedomoval, čo pre neho znamená neúspech v Rusku. Toto rozhodnutie najvyššieho veliteľa Napoleona bolo posudzované ako zrada a zbabelosť. Spisovateľ Norvins cituje však výrok cárovho pobočníka: „Jest jasno, že za týchto okolnosti bolo menej nutné byť prítomným smrteľnému zápasu armády, než bdieť nad bezpečnosťou veľkého cisárstva, ktorému vládol.“ Napoleon sám potom povedal na svoju obranu: „Som silnejší, ak hovorím z výšky svojho trónu, ako keď stojím na čele armády, ktorú už mráz zahubil.“ Metternich hovorí o rozhovore, ktorú mal s Napoleonom v júni 1813, že tento povedal okrem iného: „Vaši panovníci, narodený na tróne, môžu sa dať poraziť dvadsať kráť a predsa sa môžu vrátiť do svojich sídiel; a ja to nemôžem, hoci som synom šťastia. Moja vláda potrvá do dňa, keď prestanem byť silným a teda obávaným.“


Napoleonov ústup z Moskvy

Napoleonov ústup z Moskvy.
Autor: Adolph Northen.


Koncom roka hneď dojednal pruský generál York s ruským generálom Djebičom na svoju päsť tajný spojenecký dohovor, ktorý bol premenený na spolok rusko-pruský v Kaliži (25. februára 1813) za „nezávislosť“ Európy, tvorcom spolku bol zrejme sám cár. Napoleonov génius sa však osvedčil znova: do jari zostavil z najmladších vojenských ročníkov novú veľkú armádu, na ktorej výzbroj a vydržovanie si zjednal prostriedky bezohľadným zhabaním obecného majetku. Túto takzvanú vojnu „za slobodu“ (obdobie vojen piatej koalície) viedol Napoleon s počiatku víťazne. Porazil Prusov u Liitzena a Rusov u Bautzen, ale nedosiahol rozhodujúce víťazstvo. Poraziť neznamenalo zničiť. Záležalo všetko na tom, ako sa zachová Rakúsko. Viedeň najskôr sprostredkovala prímerie a akýsi mierový diplomatický kongres v Prahe. Po jeho zmare vinou Napoleonovej neústupnosti, nie však bez úmyslu obratného diplomata Metternicha, posilneného zvesťami o dosiahnutom víťazstve Wellingtona u Salamanky, Rakúsko pristúpilo ku spojencom, hoci jeho finančné pomery boli biedne (veď roku 1811 štátny úpadok odhalil slabiny verejnej správy, keď papierové peniaze stratili štyri pätiny hodnoty) a cez to, že cisára viazali k Napoleonovi blízke príbuzenské putá k Napoleonovi. Spojenci postupovali troma prúdmi. Takzvanou armádou českou so Schwarzenbergom, ktorého náčelníkom generálneho štábu bol Radecký (meno „česká armáda“ dostala preto, že vychádzala z Čiech) severným prúdom s Bernadottom (prusko-rusko-švédska armáda) a sliezskym prúdom s Bliicherom (prusko-ruská). Napoleon, hoci mal slabšie sily, usiloval o to, aby sa jeho nepriatelia nemohli spojiť. Sám porazil Schwarzenberga, ktorý prenikol k Drážďanom, ale jeho generáli utrpeli porážky a, nemeckí spojenci ho začínali opúšťať. Na lipskej rovine došlo k veľkému rozhodnutiu v trojdňovej bitke (16. až 19. októbra 1813). Prvého dňa bol boj nerozhodný, ale druhého dňa prišli spojencom silné posily, takže prevaha spojencov bola skoro trojnásobná. Proti Napoleonovým 120 000 mužom stálo 300 000 mužov spojeneckých. 18. októbra bol znamení zápasu o ústup, ktorý sa Napoleonovi podaril. Vojna nebola však ešte rozhodnutá, hoci kúzlo neodolateľnej Napoleonovej moci bolo zlomené.

Spojenci postupovali váhavo a Nesvorne; tak sa stalo, že porazenému ponúkali prirodzené hranice (Rýn, Alpy a Pyreneje), ale Napoleon sa choval vyhýbavo, nestrácal nádej v konečné víťazstvo. Tu až pričinením cárovým a pruského štátnika Steina bolo rozhodnuté: prekročiť Rýn a presunúť vojnu proti Napoleonovi do Francúzska, nie proti národu francúzskemu, ako sa to obratne hovorí. Od juhu nezadržateľne postupoval Wellington po slávnom víťazstve u Vittorie. Napoleon dokázal odporovať ešte tri mesiace, opierajúc sa o krajinu jemu oddanú, o svojho génia proti celému svetu. Francúzsko bolo osamotené ako za čias veľkej revolúcie; a tak sa stalo, že Napoleon spôsobil ešte niekoľkokrát ťažké straty Blücherovi. Zišiel sa preto nový mierový zjazd v ChatilIone (február 1814), aby sa zjednal mier, ale spojenci sa domáhali toho, aby sa Francúzsko uspokojilo s hranicou z predrevolučnej doby. Napoleon mal teda vydať viac, než čoho sám vybojoval; podmienky boli zrejme úmyselne také, aby nemohol na ne pristúpiť. Odmietol ich tým skôr, že mu vojnové šťastie bolo opäť priaznivo naklonené. Tú spojenci odpovedali spolkom založeným Chaumonte (1. marca 1814), ktorým sa zaväzovali k spoločnému mieru, sľubujúc vytrvať s bojom až do konca. Veľmoci boli uvedené v abecednom poriadku francúzskeho jazyka: Austria, Francúzsko, Veľká Británia, Prusko, Rusko. Satyra vystihla úmysel spojencov, hovoriac vtipne o novom štvorhlavom Napoleonovi. Spolok znamenal predovšetkým rozhodnú vôľu zvíťaziť a tiež do mesiaca po krátkom odpore v bitke o Paríž (30. Marca 1814) nasledovala kapitulácia hlavného mesta. Ruský cár oslavoval, odvetou za Moskvu, s kráľom pruským, Fridrichom Viliamom III., vjazd do francúzskeho sídla. Cisára Františka zastupoval Schwarzenberg. Senát prehlásil zakročením kniežaťa Talleyranda, ktorý zradil Napoleona, aby mohol zostať ministrom, cisára Napoleona za zosadeného, čím bol zmarený jeho posledný pokus o záchranu, keď sa vzdal trónu v prospech svojho syna Napoleona II. Spojenci o tom nechceli ani počuť, obávajúc sa Bonapartov vôbec a veriac, že len obnovením vlády Bourbonovcov, keď cár Alexander neprerazil s Bernadottom, bude v Európe zabezpečený pokoj a obnovená porušená rovnováha. Napoleonovi nezostalo nič iné, než sa odobrať na ostrov Elba, ktorý mu bol vykázaný za sídlo a štát s ročným dôchodkom dva milióny frankov, aj s ponechaním cisárskeho titulu, zatiaľ čo jeho syn ako vojvoda zákupský (podľa Zákupy v severných Čechách) bol odvezený ku dedovi do Viedne a Maria Luisa sa stala vojvodkyňou v Parme. Na osirelý francúzsky trón nastúpil legitímny dedič ako Ľudovít XVIII, brat popraveného Ľudovíta XVI., vrátiac sa po 23 ročnom vyhnanstve. (Ľudovít XVII. bol syn popraveného kráľa a bol vyhlásený v západnom Francúzsku kráľom, hoci nikdy nevládol, zomrel v roku 1795.) S ním víťazi dohodli parížsky mier, ktorým si Francúzsko podržalo hranice z roku 1792 s nepatrným zväčšením na severu i východe. Ku konečnej úprave všetkého ostatných vecí, mali sa zoísť do dvoch mesiacov zástupcovia všetkých štátov vo Viedni. Pád Napoleonov ukázal, že sila jedného národa ani v najgeniálnejších rukách nestačí na to, aby diktovala zákony celej Európe.


Autor tohto článku, Hugo Traub sa narodil 18. apríla 1879 v meste Čáslav, kde aj absolvoval nižšie gymnázium. Vyššie triedy gymnázia absolvoval v Prahe, v rokoch 1900 – 1905 študoval na Filozofickej fakulte UK v Prahe, promoval 27. marca 1905, jeho dizertačná práca mala názov „Sv. Wolfgang, biskup Řešenský“. Hlavnú rigoróznu prácu písal z dejín všeobecných a rakúskych, vedľajšiu rigoróznu prácu písal z filozofie. Pôsobil ako gymnaziálny profesor, učil tiež na konzervatóriu. V rokoch 1930 – 1939 bol honorovaným docentom československých dejín na českej technike v Brne (od akademického roku 1930/1931). Krátko pôsobil ako pedagóg v Prostějove, potom až do apríla 1939, kedy bol prepustený z rasových dôvodov, učil na II. slovenskej reálke v Brne. Bol oceňovaný ako vynikajúci učiteľ, usilovný historický bádateľ a skvelý rečník. Venoval sa najmä politickým dejinám 19. storočia, udalostiam roku 1848 na Morave, napísal rad monografií význačných českých politikov. Organizoval prednášky, tiež písal články do novín. PhDr. Hugo Traub bol prevezený transportom Ae-400 29. 3. 1942 z Brna do Terezína, odtiaľ transportom Aq-772 dňa 27. 4. 1942 do Izbica. Tu zahynul 27. apríla 1942. Text tohto článku bol prebratý z knihy: Dr. Hugo Traub – Dějiny 19. století, Brno 1921. Pôvodný text bol preložený z dobovej češtiny do slovenčiny.