Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Princíp identity


Autor: PhDr. František Šeracký

Naše myslenie je len potiaľ správne, pokiaľ sa riadi nejakými pravidlami. Tieto pravidlá sú už priamo dané naším psychologickým životom.


Identita

Princíp identity je pre nás vôbec čisto formálne najobecnejší princíp u nášho myslenia, sám sebou evidentný.


Psychológia rozoznáva pocity, predstavy, súdy atď., ale napríklad už Locke bol nútený mimo tieto uznať aj zvláštnu činnosť nášho ja, ktoré sa uplatňujú v priebehu nášho psychologického života, nezávisle na vonkajších vplyvoch. Pri neustálej zmene našich vnemov a predstáv zisťujeme u mnohých ich časti relatívnu konštantnosť. Mnohé dojmy sa zdajú opakovať v podobe, ktorá sa veľmi málo líši od predchádzajúcej, odlišnosti bývajú prehliadané, podobnosti naopak vyzdvihované, dokonca podobnosť býva často v mnohých prípadoch nahrádzaná identitou. Slnko, ktoré som videl včera, je určite iné než dnes a predsa ho považujem za to isté a dávam mu rovnaké označenie (názov), rovnako ako pred tým a rovnako si budem počínať i vždy nabudúce. Názvy (označenia), ktoré pred tým platili len pre jediný predmet, sú nami prenášané všetky rovnaké a podobné predmety.

Čo všetko je toho príčinou? My sme vôbec od prirodzenosti vedení k tomu, aby sme v prírode a v našom svete vôbec hľadali vždy určitú jednotvárnosť, uniformitu, ktará tam v podstate nie je. Táto jednotvárnosť môže byť podľa Marba (K. Marbe: Uiber Gleichförmigkeit in der Welt, 1916) môže byť: miestna alebo časová. Pod miestnou rovnakosťou sa rozumie ten fakt, že zjav sa vyskytuje len na určitých miestach, pod časovou rovnakosťou, že zjav predtým daný sa i v ďalšom rovnako opakuje. Táto uniformita do vkladaná do prírody má pre naše poznanie eminentnú dôležitosť, je podmienkou akejkoľvek vedy o prírode, lebo keby prírodné dianie sa rozvíjalo (pre nás) stále novým a novým spôsobom, nemohli by sme si utvoriť nijaké pevné poznanie (vedenie), prírodných zákonov, na základe ktorých potom ďalej postupujeme (science est prévoir).

Stručne povedané, existujú tu určité logické princípy, ktoré prenášajúc cez časové a miestne diferencie, predpokladajú nemennosť našich pojmov a súdov v čase alebo v priestore, keďže najmä naše pojmy a súdy nie sú súčasne prítomne a vplyvom času veľmi sa mení pripájaním nových pojmových a súdnych skupín. Preto treba naše pojmy a súdy umelo idealizovať, učiniť ich aspoň v určitom časovom intervale nemennými, identickými. A týmito umelými označeniami, ktoré nám v tom pomáhajú, dajú sa vlastne až potom naše skoršie zážitky reprodukovať, bývajúc uvádzané do vzťahu s prítomnými.

Tieto názvy (označenia, značky) nie sú samé o sebe nijako dokonalé. Predstava vyvolaná slovom slnko určite nie je rovnaká s tou, ktorá je spôsobená vnímaním skutočného slnka. Logické výtvory sú jednoducho nutné, naše modely, aparát k zachytávaniu nezmerateľného, stále sa meniaceho toku našich pojmov a súdov.

Svojim pôvodom tieto logické formy nie sú určite len určité zvláštne psychologické formy. Ale keďže psychologické zákony získavame generalizáciou na základe pozorovania priebehu skutočného myslenia, sú logické zákony zároveň považované za normy (Wundt: Logik I. 1904, str. 109). K ich uvedomovaniu ale dochádza až vtedy, keď ich aplikujeme, ale preto nie sú snáď logické zákony iba generalizáciou skúsenosti, lebo my sa nimi od počiatku riadime; ako náhle sú dané dve predstavy alebo duševné stavy vôbec, už sa nimi musíme riadiť (predovšetkým princípom identity alebo kontradikcie). Že o nejakej zhode našich logických princípov s reálnym bytím nemôže byť vôbec reč, vedeli už starí stoici. Zhody sa tu môžu týkať len naších predstav a súdov. Locke rozoznával štyri druhy zhody alebo nezhody, čiže štyri spôsoby poznania:

1. identitu či rôznosť,
2. reláciu,
3. koexistenciu alebo nutné spojenie v priestore,
4. reálne bytie.

Identita s koexistenciou sa však Lockovi dá redukovať na reláciu, zatiaľ čo reálne bytie nie je možné pripočítať k naším ideám. Preto Humm mal sedem relačných predstáv (Humme v Treatise, kn. I., kap. L, § 5. uvádza tieto relácie: 1. resemblance, 2. identity, 3. relations of space and time, 4. relations of quantity or number, 5. relations of degrees of quality, 6. contrariety, 7. relations of cause and effect. ) z ktorých však len identitu (s rôznosťou) mohol Ziehen uznať za jediný logický princíp klasifikácie predstáv, ktorá sa užitím v našom myslení stáva kategoriálnou funkciou.

Čo je táto kategoriálna funkcia nášho myslenia, princíp identity? Túto definíciu nie je možné podať, pokus o definíciu identity, ktorý nutne stroskotal. Učinil už Bolzano. (Bolzano: Wissenschaftsichre 1837 I., str. 430.) Princíp identity bol v staroveku najskôr formulovaný čisto v metafyzickom zmysle: Každá vec je, čo je - the same is the same. Túto formuláciu identity prebrala Aristotelova scholastika, takže ešte Lockovi je identita stotožnená s pojmom individuality, t. j. dôkazom existencie nejakej veci v určitom čase a mieste. Podľa Locka stačí tu predpokladať, že dva rôzne predmety nemôžu byť v tom istom čase na tom istom mieste; behom času sa však môže určitá individualita meniť. Inak chápe Locke princíp identity čisto psychologicky; neobohacuje naše poznanie a je bezcennou vetou (a trifling proposition).

Oproti Lockovi, ktorého následovali psychológovia, obzvlášť Fries, Beneke, Drobisch, Uiberweg, J. St. Mill, po prvý raz formuluje princíp identity ako logickú vetu, uznávajúc jeho veľký význam, que les propositions identiques les plus pures et qui paraissent les plus inutiles, son d' un usage considerable dans l' abstrait et général (že, najčistejšie identické výroky, ktoré sa zdajú najneužitočnejšie, majú značné využitie v abstraktnom a všeobecnom zmysle). Veľkú cenu princípu identity uznáva i B. Erdmann, majúc ho za pôvodný jednoduchý znak nášho predmetného vedomia, ktoré sa nedá odvodiť z iného. Sigwart pri formulácii princípu identity kladie dôraz predovšetkým na časovú identitu: Princíp identity, graficky formulovaný A = A znamená: čo si v rôznych dobách trebárs pod rôznymi menami predstavujeme alebo súdime, zostáva to isté, len dva krát byť predstavované alebo súdené. Čo takto je tu dvakrát rovnako zažívané, môže mať dva zmysly: reálny alebo logicky; reálny zmysel má vtedy, ak sa dve predstavy vzťahujú na ten istý objekt, napríklad zatmenie, ktoré predpovedal už Tales, je to isté, ktoré bolo podľa astronomických výpočtov 25. mája 585 pred našim letopočtom, logicky zmysel má identita, pokiaľ sa týka čisto obsahu predstáv, bez zreteľa k jej časovým alebo priestorovým vzťahom. Vravíme, že to, čo v rôznych dobách a pri rôznom popude si predstavujeme, nie je rôzne, ale obsahovo totožné, hoci malo iné označenie. Konštantnosť našich jednotlivých obsahov je vôbec podmienkou myslenia.

Princíp identity je nám vôbec čisto formálny najobecnejší princíp u nášho myslenia, sám sebou evidentný; nie je nijako normatívny, lebo proste vraví, čo je. V tom zmysle je princíp identity apriórny, na skúsenosti nezávislý, lebo k identite napríklad 2 x 2 = 4 nikdy nepotrebujeme skúsenosť. Princíp identity má tiež veľký význam, ako už poznal Locke pre vznik pojmu individuality, ale hlavne tvorí základ toho, čomu sa od dôb Kanta vraví klad (Satzung). Identita nie je poznanie nejakej veci ako takej, t. j. zároveň afirmácia jej existencie. Preto koniec koncov má i Čada pre identitu ako najjednoduchší výraz existenciálny súd: Je A.

Vedľa princípu identity udávajú sa ešte v logike iné zásady nášho myslenia, zvlášť zásada sporu, zásada vylúčenia tretím, alebo princíp dostatočného dôvodu. Zvlášť rozlišujúca funkcia býva neraz v našom myslení kladená pred funkciu identifikujúcu, nám však z funkcie identifikujúcej je ihneď daná i naša funkcia rozlišujúca na základe zásady sporu, lebo obidve sa v našom myslení vyskytujú vždy spoločne. Ak chcenm napríklad zobrať pero, aby som niečo napísal, musím ho najprv spoznať ako totožné s tým, ktorým som už pre tým písal, zároveň však ho musím odlíšiť od všetkých predmetov, ktoré okolo neho ležia na stole. Podobne ak trafím domov, musím náš dom od všetkých ostatných odlíšiť a ako taký ho spoznať. Vôbec ak sú nám dané dva pocity alebo predstavy, tak sa musíme riadiť oboma predstavami. Jednoduché pocity obyčajne neprichádzajú do vedomia, skôr zložité vnemy, ktoré až v reflexii rozkladáme. Napríklad strom je pre dieťa pôvodne celistvý vnem, až keď dieťa vidí viac stromov, z ktorých niektoré sa viac menej líšia: ten má mohutnejší kmeň, onen menšie listy, ten inak rozložené vetvy alebo kôru inej farby, dieťa na základe porovnania dokáže rozoznať rôzne časti stromu: kmeň, vetvy, listy atď.

Princípom identity je ďalej daná zásada o vylúčení tretím. Majme napríklad: City sú buď sú buď ľúbe alebo neľúbe – tertium non datur. Ak si predstavíme kvalitu citu znázornenú priamkou, ľúbosť jej kladným smerom, neľúbosť záporným smerom, teoreticky musí byť medzi oboma smermi nulový bod. Ale existencia nulového bodu pre kvalitu citu odporuje praxi; cit, ktorý by nebol ľúby alebo neľúby, sa nedá vôbec myslieť, lebo kvalita je práve podstatným znakom citu vôbec. Ak teda má zostať cit citom, byť ďalej sám sebe identickým, musí byť každé „tretie“ tu vylúčené a zároveň je badateľné, že zásada vylúčenia „tretím“ dá sa úplne previesť i na zásadu identity.

A že princíp dostatočného dôvodu nemá význam ako princíp správneho poznania, ale je iba formou, podľa ktorej sa dejú úsudky, poznal už podľa Čady (Čáda: Noetická záhada, str. 79.) Herbart. Konečne aj inak by sa dal princíp dostatočného dôvodu previesť na identitu, ako učinil Volkelt (Volkelt: Gewissheit und Wahrheit 1918, str. 454 a nasl.), alebo identita by sa dala previesť na neho.