Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Prehľad pocitových zmyslov a ich opis


Autor: Prof. PhDr. František Krejčí

Rozoznávame celkom päť pocitových zmyslov: hmat, chuť, čuch, sluch a zrak.


Hmat

Obsah hmatových pocitov je možné označiť slovom tlak. Rôznosti tlaku chápeme ako rôznosť sily, prenášajúcej silu z popudu na požitok. Teda silnejší tlak je iný požitok tlakový obsahovo tak, ako „teplejší“ je obsahovo rôzny požitok od menej teplého. Pokiaľ sme si pri dojme vedomí vlastného pohybu, prežívame tlak ako odpor a vravíme, že my sa niečoho dotýkame, že na niečo tlačíme. Spojením tlakového dojmu s požitkami svalovými, kĺbovými, tepelnými a s vedomím plodnosti vznikajú požitkové zloženiny tvrdosti, mäkkosti, drsnosti, hladkosti, a tiaže, ktoré chybne bývajú uvádzané ako jednoduché hmatové kvality a ktorými určujeme vlastnosti predmetov. Tak napríklad tvrdosť a mäkkosť označuje stupnicu pocitov tlakových, pokiaľ za ich príčinu pokladáme určitý predmet, ktorý vytvára pohybu údu odpor viac menej prekonateľný.

Snímačom hmatu je koža so zvláštnymi zakončeniami nervov vo svojej strednej vrstve, škáre (eutis, chorium).

Citlivosť kože je na rôznych miestach nerovnaká, ako nás o tom presviedča skúsenosť a ako to bolo Webrovými pokusmi dopodrobna zistené. Najcitlivejšia je špička jazyka a končeky prstov. Tam cítime dva pichnutia špicmi kružítka, ktorého ramena sú od seba vzdialené iba 1 – 2 mm; veľmi citlivé sú tiež červené časti pier, špička nosa (5 mm) a najmenej citlivé sú časti kože na prsiach, na krku u hlavy, na chrbte, uprostred šije, ramena a stehna (40-68 mm).

Miesta, na ktorých hmatový nerv končí, na ktorých nerv môže byť jemným, špicatým predmetom priamo podráždený, nazývajú sa nervové zakončenia.

Účinné dráždidlo hmatu je všetko, čo spôsobuje tlak na kožu: mechanický pohyb predmetu vedúci k dotyku s naším telom, pohyb nášho tela vedúci k dotyku predmetu, dotyk jedného údu s iným, napätie kože spôsobené činnosťou vnútornou časťou organizmu, napätie kože spôsobené činnosťou svalov, naťahovanie kože z vnútra štípaním a podobne.

Pravidelné je vyznievanie hmatových pocitov, pretože len pomaly sa vracia do pôvodného stavu z toho, do ktorého bolo uvedené popudom.


Chuť

Snímačmi chuti sú chuťové poháriky umiestnené hlavne na špičke, okrajoch a na koreni jazyka. Sú zložené z dvoch typov buniek, z chuťových a podporných.

Účinným dráždidlom chuti je kvapalina. Pevné hmoty dráždia chuťové bunky len vtedy, ak sa v slinách rozpúšťajú. Plyny taktiež nedráždia chuťové bunky, ale ak plyn rozložia sliny, taktiež elektrický prúd, preto je chuť ním vzbudená iná na kladnom a iná na zápornom póle. Sliny sú vôbec dôležitou podmienkou chuťového dojmu. Pretože sliny dlho nesú stopy nejakého dráždidla, mení sa chuť mnohých dráždidiel, pokiaľ ich ochutnávame v krátkom čase po iných. Destilovaná voda, inak bez chuti, chutná po roztoku soli sladko. Roztok cukru 12 až 15 percentný sa zdá po soli alebo chiníne oveľa sladším. Známa je zmena chuti pri kataroch a horúčkach (perverzná chuť ako príznak, symptóm nemoci).

Pomiešaním kvapalín silno dráždivých sa ich účinok zoslabuje; kyslosť a horkosť pokrmov sa zmierňuje sladením. Ak po sebe nasledujú rôzne chute, zosilňuje sa niekedy účinok neskoršieho dráždidla; chute kontrastujú – slanosť so sladkosťou najviac; iba horkosť je kontrastnému účinku neprístupná.


Čuch

Obsah pocitov čuchových označujeme spoločným názvom vône alebo zápachy, pričom pri prvom slove máme na mysli dojmy príjemné, pri druhom nepríjemné. Pre čuchový dojem obzvlášť nepríjemný máme názov smrad. Zápachov je veľké množstvo, čuch je veľmi jemným zmyslom; avšak zvláštnych názvov pre jednotlivé rozdiely nepoužívame, označujeme ich podľa predmetov, z ktorých pochádzajú. Aj keď sú medzi nimi isté podobnosti, predsa ich roztriedenie na skupiny je neľahké pre ich prílišnú individuálnosť. Pokus triedenia, ktorý podnikol Linné v roku 1759 bol neurčitým a platil iba približne. Do istej miery môžeme povedať, že látky rovnakého chemického zloženia majú podobnú vôňu či zápach.

Účinným dráždidlom čuchu sú látky plynné, kvapaliny a pevné hmoty len, pokiaľ sa vyparujú.

Čuch je zmysel zo všetkých najjemnejším. Pokusmi bolo dokázané, že činnosť čuchu je 250 kráť väčšia než zraku. Metántiol, taktiež nazývaný metylmerkaptán, sa dá ľudským čuchom zacítiť už pri koncentrácii 0,0000001 %.

Dráždivosť čuchového nervu nie je nie je v priamom pomere k množstvu voňavej látky: fialková, čajová, vanilková vôňa zostávajú pomerne slabými dráždidlami aj napriek tomu, že by sme stupňovali ich množstvo mnohonásobne. K trvaniu popudu je účinnosť dráždidla v nepriamom pomere. Dlhým trvaním sa nerv otupuje až k úplnej necitlivosti. (Zvykneme si na zápach a pokiaľ sme nútený v ňom dlhodobo zotrvávať, prestaneme ho vnímať.) Opakovaným dráždením činnosti nervov neslabne a ani nesilnie, avšak cvičí sa schopnosť rozoznávať čuchové dojmy.


Sluch

Obsah sluchových pocitov sa spája pod spoločným názvom zvuk a zvuky delíme na tóny a hrmoty, bez toho, aby sme ich mohli iba duševnými znakmi z určitosťou vymedziť. Tóny sú zvuky zreteľné, jasné, jednotné; hrmoty sú nejednotne menlivé, zložené, nepokojné, drsné. U tónov rozoznávame výšku a farbu, nemáme pre každý zvláštny názov; v hudbe však sú označené umelými značkami. Hovoríme tiež o sile tónu, pochopiteľne, že nepresne.

Hrmoty označujeme zvláštnymi slovami, zvyčajne onomatopoickými (šumot, rinčanie, drnčanie, cvakot); aj pokiaľ ich rozoznávame podľa sily a trvania dávame im zvláštne názvy (cvaknutie, buchnutie, rána). Ku hrmotom sa tiež počítajú spoluhlásky.

Rozpoznávanie tónov podľa výšky je metaforické; vzniklo prirovnaním tónov a pozorovaním ich vzniku v znejúcich predmetoch a pri speve v hrdle, keď ich chceme napodobniť. Tóny, ktoré zaznievajú spravidla z hlbín priestorových predmetov a ktoré napodobujeme nechajúc hlas tvoriť sa v najspodnejších dutinách hrdla a hrudi, nazývame hlbokými. Tóny, ktoré zaznievajú spravidla zo svišťania vetra a z hrdla vtákov vo vzduchu vysoko poletujúcich, ktoré napodobňujeme zužujúc hrdlo, napínajúc hlavu a staviac sa na špičky a podobne, nazývame vysokými. Iné národy používajú v týchto prípadoch iných metafor (Francúzi a Gréci rozoznávajú tóny ťažké a ostré)

Farba tónu je rozdiel medzi tónmi rovnakej výšky, podmienený predmetom znejúcim; tak rozoznávame tón husieľ od tónu píšťaly a od hlasu ľudského. Farba tónu nám pomáha pri orientácii v našom okolí, podľa nej poznávame prítomnosť predmetu určitého, bez toho aby sme ho videli. Zafarbený tón je zložka viacerých sluchových pocitov, čo poznáme často jednoduchým uchom.

Vzťahy popudu k obsahu sluchových pocitov sú akustikou preskúmané. Tóny vznikajú vlnou pravidelnou, hrmoty nepravidelnou, farba tónu komplikáciou vĺn pri spoluznení rôznych tónov. Výška tónu je závislá na frekvencii zvuku, ľudské ucho je schopné zachytiť zvuk s frekvenciou od 20 Hz do 20 000 Hz, s vekom táto schopnosť klesá, hlavne u vyšších kmitočtoch. Ľudské ucho je schopné rozoznať asi 15 oktáv, v klasickej hudbe sa však používa len 7 oktáv od 30 do 3600 záchvevov.

Rozdiely tónov podľa výšok sa nazývajú intervaly a podľa nich je hudobná teória radí do stupnice, ktorá je rozdelená do oktáv, t . j. rády obmedzené dvoma tónmi, ktorých kmitočty sú k sebe v pomere 1:2. Pomery intervalov sú vo všetkých oktávach objektívne rovnaké; avšak ucho nie je schopné počuť rozdiely rovnako vo všetkých výškach. S najväčšou určitosťou je ľudské ucho schopné počuť rozdiely v 3. a 4. strednej klavírovej oktáve, čo sú tóny s kmitočtom 100 Hz až 1000 Hz.

Výška tónu je podmienená tiež rýchlosťou, s ktorou sa k predmetu znejúcemu približujeme alebo sa od neho vzďaľujeme, (Dopplerov jav). Ak sa predmet približuje, počujeme zvuk z neho pochádzajúci postupne vyšším; pokiaľ sa vzďaľuje, tak tón zvuku klesá. (Toto sa dá tiež pozorovať pri rýchlej jazde okolo znejúceho predmetu.)


oko

Zrak

Obsah pocitov zrakových je svit, svetlo a rôznosť svetla sa nazýva farbou. Teda zrakom vnímame svetlo rôznych farieb. Niektoré farby označujeme zvláštnymi slovami, iné podľa predmetov, na ktorých sa najčastejšie vyskytujú. Vedľa toho majú farby, nech ich nazývame akokoľvek, množstvo odtieňov, ktoré označujeme komparatívmi alebo spojeniami názvov farieb, tak ako nám to odtieň napovedá,(červenší, svetločervená, žltozelená, bledofialová atď.)

Farby sa delia na neutrálne: biela, čierna, šedá a pestré, z ktorých najdôležitejšie sú červená, žltá, oranžová, zelená, modrá, violová. Tieto farby sa tiež nazývajú vidinovými či spektrálnymi, pretože do týchto farieb sa rozkladá biely svetelný lúč zachytený hranolom.

Biela a čierna v podstate vlastne ani nie sú farbami. Biela je, ako ukazuje spektrálny rozklad tejto farby, súhrn kvalít všetkých farieb, a čierna je negácia svetla i farby, je to nulový bod v stupnici farieb. Dojem čiernej farby máme i pri zatvorených očiach a v neosvetlenom priestore. Prechodnou farbou medzi bielou a čiernou je šedá farba, ktorá svojimi odtieňmi znamená stupne zatemnenia a zjasnenia nezafarbenej plochy.

K ostatným farbám je biela a čierna farba vo zvláštnom pomere. Každá farba postupne blednúc prejde v bielu a postupne tmavnúc prejde v čiernu, ale zachováva pri tom svoju kvalitu, zostáva napríklad červenou ale stáva sa bledočervenou alebo tmavočervenou.

U zrakových pocitov sú zaujímavé úkazy kontrastov a pocitov farieb. Jasnosť a tón farby predmetov bývajú podmienené okolím? Ústrižky šedého papieru vykazujú rôznu jasnosť, ak sa položia na rôzne zafarbené podložky. Na tmavšej podložke javia sa jasnejšími, na svetlej podložke tmavšími; na červenej podložke dostanú nádych zelenej, na modrej nádych žltej (simultánny kontrast). Ak sa pozeráme na zelený predmet a potom sa pozrieme na bielu plochu, máme pocit červenosti (sukcesívny kontrast). Pocity vnímania slnečného svetla sú najskôr rovnakej farby, avšak ihneď prechádzajú v rôznofarebné.

Ak sa rozsvieti žltasté svetlo plynovej lampy, javia sa nám z počiatku biele predmety žltasté, žltastý tón však po chvíľke zmizne a všetko začne vypadať ako za denného svetla, len trochu tmavšom. Ak sa pozeráme cez zafarbené sklo, dokážeme po chvíli predmety rozoznať podľa ich farby cez nádych farby skla, cez ktoré sa dívame.

Ak sa pozeráme na predmety zo strany (pokiaľ ich nefixujeme), javia sa nám i inom zafarbení, ako keď sa na ne dívame priamo. To sa vysvetľuje tým, že sietnica oka nie je na všetkých miestach cítiť tú istú farbu. Len v strede rozoznáva všetky farby, na najodľahlejších okrajoch len bielu, šedú a čiernu (neutrálne pásmo). Medzi týmito hranicami je rozoznateľná len modrá alebo žltá; všetko, čo nie je biele alebo čierne, javí sa, videné touto časťou sietnice, modré alebo žlté.

Ak vyjdeme z tmavej miestnosti na svetlo, vidíme z počiatku všetko v oslňujúcej jasnosti; pohľad na biele predmety je takmer neznesiteľný. No čoskoro si oko zvykne novému osvetleniu. Ak vstúpime z osvetleného do neosvetleného priestoru, vidíme spočiatku nepreniknuteľnú tmu, až neskôr dokážeme predmety rozoznávať (adaptácia).

Z patologických úkazov je dôležitý daltonizmus – farbosleposť. Môže byť úplná, čo je dosť zriedkavá forma farbosleposti alebo čiastočná. Pri úplnej farbosleposti postihnutý nedokáže vnímať nijakých pestrých farieb, ale len neutrálne farby. Čiastočná farbosleposť je obvykle len pre zelenú alebo červenú farbu, alebo pre obe farby. Postihnutý nedokáže rozoznať červenú od zelenej. Zriedkavá je farbosleposť pre modrú alebo žltú farbu. Vyskytuje sa tiež ohraničená farbosleposť časti sietnice a daltonizmus u jedného oka. Daltonizmus je častejší u mužov než u žien.


Autor tohto článku, prof. PhDr. František Krejčí sa narodil 21. augusta 1858, bol českým psychológom, filozofom a politikom; medzivojnovým poslancom Revolučného národného zhromaždenia za Československú stranu socialistickú, neskôr senátorom Národného zhromaždenia ČSR. Vyštudoval klasickú filológiu, estetiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite Karlovej. Potom učil na stredných školách (v Mladej Boleslavi, Novom Bydžove a Prahe. Od roku 1905 bol mimoriadnym a od roku 1912 riadnym profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (roku 1898 sa tu habilitoval). Podieľal sa na založení časopisu Česká mysl a v rokoch 1900-1931 ho redigoval. Začiatkom 20. storočia mal blízko k hnutiu realistov. Je jedným z mála českých pozitivistických filozofov. Je považovaný za zakladateľa modernej českej psychológie. Počas prvej svetovej vojny spolupracoval s domácim protirakúskym odbojom (Maffia). V roku 1918 sa podieľal na vzniku Českej (neskôr Československej) strany socialistickej. Zomrel v máji 1934 vo svojej vile na Ořechovce v Prahe. Pochovaný bol na Vinohradskom cintoríne.