Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Predmet a úloha psychológie


Autor: Prof. PhDr. František Krejčí

Javy (deje, procesy, pochody), ktoré môžu byť predmetom poznania, vzťahujeme buď na predmety mimo seba (strom kvitne, magnet priťahuje, voda tečie, zvon zvoní), alebo na seba samého (vidím, čuchám, cítim, chcem, myslím).

Javy, ktoré vzťahujeme na predmety mimo seba a na svoje telo, sú vonkajšie, javy, ktoré sa vzťahujeme na seba samých, sú vnútorné. Podstatne sa líšia spôsobom ako ich spoznávame, akými si ich uvedomujeme.


Grécke písmeno Psí

Grécke písmeno Psí sa občas používa ako symbol psychológie.


Vonkajšie javy si uvedomujeme prostredne, totiž pomocou ešte iných dejov. Vnútorné si uvedomujeme bezprostredne. Že sa niečo pohybuje, vidím, že vidím, viem bezprostredne. Podobne vidím, že sa ruka pohybuje; že však chcem rukou pohnúť viem bezprostredne. Ako vzniká zvuk, dozvedám sa o tom zložitou cestou, premýšľaním a pokusmi; že počujem, viem bezprostredne.

Vonkajšie deje (javy, pochody) nazývame tiež hmotnými. Čokoľvek, čo sa deje, nemôžeme si myslieť inak, než že sa to deje na niečom, na nejakom podklade. Podklad je len všetkému dianiu vonkajšiemu spoločný; pretože všetko vonkajšie dianie navzájom súvisí, má pri všetkej rozmanitosti niečo spoločné, dá sa previesť na pohyb a riadi sa rovnakými zákonmi. Nepoznáme iba čisto mechanický pohyb, ale i molekulárny, magnetický, tepelný, elektrický, svetelný, v chemických javoch je tiež pohyb. Spoločný podklad nazývame hmotou, a preto vonkajši javy nazývame hmotnými. Takýmito javmi sú aj deje mimo nášho tela. Vnútorné deje sa nedajú previesť na pohyb, nemôžeme si ich myslieť dejúc sa tom istom podklade ako hmotné, sú od hmotných úplne rozdielne, nehmotné.

Pretože sa vnútorným dejom prisudzoval iný podklad než vonkajším bol nazývaný dušou, z toho pochádza názov duševno (psychické).

Hmotné a duševné javy musia byť uvedomené; čo nie je uvedomené, o tom nevieme, to pre nás neexistuje. Avšak hmotné javy, ktoré sa uvedomujú podľa našej definície prostredníctvom duševných javov, môžeme si myslieť existujúce, aj keď si ich neuvedomujeme (keď ich nevidíme, nepočujeme atď.) Oproti tomu duševné javy existujú len, pokiaľ o nich máme vedomie, a len pre nás, pre nikoho iného. Napríklad cit je len potiaľ, pokiaľ my ho máme, predstava o strome (nie strom!) existuje len potiaľ, pokiaľ my si ho predstavujeme. Chcejúc tento rozdiel javov vnútorných a vonkajších naznačiť, nazývame tieto javy vnútornými stavmi (prípadmi) vedomia.

Veda ktorá vyšetruje a triedi (analýza, systém) javy vnútorné, je duševná veda, čiže psychológia.

Vzhľadom na to, že vnútorné javy = stavy vedomia, je psychológia vedou o vedomí.

Pokiaľ prihliadame k postulovanému (požadovanému) podkladu javov vnútorných, môže byť tiež definovaná ako veda o duši.


Úloha psychológie

Úlohou psychológie je: duševné javy zistiť, popísať, roztriediť, ich zákonité súvislosti stanoviť, aby na základe toho každý jednotlivý úkaz duševného života bol vysvetlený a duševný život v celku i vo vývoji mohol byť pochopený.

K tomuto cieľu psychológia musí vychádzať priamo zo skúseností, to znamená od toho, čo je dané zmyslovým vnímaním a čo si uvedomujeme o dejoch vlastného vnútra, takže sa o tom každý svojimi zmyslami a obracaním pozornosti do svojho vnútra môže presvedčiť. Psychológia nemôže činiť východiskom výťažky z iných vied, hoci ich pomoc neodmieta; pretože žiadna iná veda sa nezaoberá duševnými javmi za týmto účelom.

Psychológia si tiež nemôže zakladať na pojmoch nadobudnutých filozofickou špekuláciou. Pretože, takéto špekulácie môžu viesť iba ku domnienkam ktorým chýba vedecká presnosť. Tak ako prírodné vedy nečinia svoje dohady o podstate hmoty, tak psychológia nečiní dohady o podstate duše svojim východiskom. Psychológia je totiž veda empirická, samostatná a na filozofii nezávislá.

Nie je časťou (disciplínou) filozofie; avšak učí človeka obracať zrak k sebe vo zmysle starovekého pravidla: znej sa sama, dotýkajúc sa najvážnejších záhad ľudského žitia, je výdatnou prípravou a školou myslenia filozofického, filozofickou propedeutikou vedľa logiky. Svojej úlohy chce psychológia dosahovať tak, že užívajúc primeraných metód zložité javy duševného života rozkladá na ich zložky, až dospeje ku najjednoduchším, k takým, ktoré sa ďalej už rozložiť nedajú, postup analyticko-induktívny. Okrem toho ich skladaním podľa istých pravidiel či zákonov sa snaží vysvetliť vznik zloženejších a pochopiť vývoj duševného života – postup synteticko-deduktívny.



Autor tohto článku, prof. PhDr. František Krejčí sa narodil 21. augusta 1858, bol českým psychológom, filozofom a politikom; medzivojnovým poslancom Revolučného národného zhromaždenia za Československú stranu socialistickú, neskôr senátorom Národného zhromaždenia ČSR. Vyštudoval klasickú filológiu, estetiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite Karlovej. Potom učil na stredných školách (v Mladej Boleslavi, Novom Bydžove a Prahe. Od roku 1905 bol mimoriadnym a od roku 1912 riadnym profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (roku 1898 sa tu habilitoval). Podieľal sa na založení časopisu Česká mysl a v rokoch 1900-1931 ho redigoval. Začiatkom 20. storočia mal blízko k hnutiu realistov. Je jedným z mála českých pozitivistických filozofov. Je považovaný za zakladateľa modernej českej psychológie. Počas prvej svetovej vojny spolupracoval s domácim protirakúskym odbojom (Maffia). V roku 1918 sa podieľal na vzniku Českej (neskôr Československej) strany socialistickej. Zomrel v máji 1934 vo svojej vile na Ořechovce v Prahe. Pochovaný bol na Vinohradskom cintoríne.