Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Myslenie v teórii poznania


Autor: PhDr. František Šeracký

Aby som mohol o skutočnosti pochybovať alebo vôbec pojednávať, musím už nejaký pojem o skutočnosti mať. Realita, ktorá sa predmetom skutočnosti prikladá, nie je nijako znak pojmu, nepatrí k obsahu skutočnosti, ale k nemu ako k celku práve pristupuje. Naše myslenie obsahuje vždy vzťah k určitému predmetu, vždy myslíme na niečo alebo o niečom. Predmetom tu rozumieme všetko, na čo sa myslenie v myslení vzťahuje, čo je ním myslené, o čom súdime, o čom vypovedáme; všetko, čo je myslené a vo výpovediach sa formuluje, nutné, pokiaľ ich myslím alebo vypovedám, je nazývané predmetom myslenia. Predmet nemusí byť vo vedomí prítomný názorne, môžem si myslieť niečo, čo nikdy nebolo obsahom vedomia, a ani keď bude. Tak napríklad cudzí duševný život je mojej bezprostrednej skúsenosti vždy neprístupný, všetky výpovede o ňom cielia k niečomu, čo ani priamo nevnímam, ani si nedokážem názorne predstaviť v pravej podstate, ale myslieť si cudzie psychické vnútro môžem. Avšak predmet sám sa nestáva nikdy myslením, zostáva mu cudzí, naše myslenie vzťahuje iba na predmety či už pociťované alebo súdené, neobjímajúc ich v žiadnom reálnom obraze. Myslenie má iba smer k objektu, zatiaľ čo objekt ďalej zostáva psychický transcendentný, nie je nijako poznaný, ale len myslený.


Myslenie

Čo je teda toto myslenie? Definície myslenia bývali veľmi rôzne. Myslenie bolo často stotožňované so súdením, často s apercepciou, inokedy zasa s abstrakciou alebo s voľným pochodom a podobne. Psychológia myslenie odkrývala spočiatku macošsky, majúc ho za totožné s mechanikou našich predstáv. Po prvý raz sa myslením ako javom sui generis zaoberali logici Lazarus a Steinthal, ktorí však konštruovali myslenie podľa zákonov reči, predpokladajúc určité vzťahy medzi myslením a rečou. Originálnu metódu pojal vo svojej logike Husserl; predpokladajúc platnosť logických foriem, pýta sa, čo sa dá odtiaľ vyvodiť o pochodoch, ktorými sa tie zákony uplatňujú. Túto korešpondenciu psychologicky experimentálne neskúšal a predsa sa ukázala platnou. Husserl sa snažil tu psychickú podstatu myslenia sama o sebe vyšetrovať; jeho metóda spočíva vo vyšetrovaní myslenia „hic et nunc“, ktorej analýzou dospieva k reálnym zákonom, ktorým myslenie vôbec podlieha. Nástrojom je tu sebapozorovanie, ale toto sa podstatne líši od staršieho pojmu introspekcia, ktorá sa zaoberala len zážitkami náhodne podanými alebo vyvolanými subjektívnymi experimentmi.

Náhodnosť a vplyv vôle subjektu sa tu odstráni jednoduchým pracovným zariadením. Pozorovateľovi je daný vodca pokusov, ktorý sám zážitky vyvoláva a zapisuje, takže pokusná osoba je zamestnaná len zažívaním a ich popisom. Prvý túto experimentálnu ideu vyslovil K. Marbe, ktorý ju použil pri vyšetrovaní súdov v roku 1901; potom sa táto metóda uplatnila pri vyšetrovaní v celej rade prác, ktoré prišli z würzburgského psychologického inštitútu za riaditeľstva O. Külpa, ku ktorému sa pridružila hneď celá rada vážených pracovníkov (Mayer, Orth, Taylor, Watt, Ach, Messer a ďalší), ktorí mohli už na druhom zjazde pre experimentálnu psychológiu, konanom v roku 1906 práve vo Würzburgu, predniesť celú radu zaujímavých prác; k tomu cielili samostatne obzvlášť В. Erdmann, A. Meinong, E. Dürr a Lipps; Külpe vznik tejto psychológii myslenia kladie až do roku 1901, hoci už dávno pred tým vo Francúzsku obzvlášť Binet a v Anglicku Galton posielal svojím kolegom dotazníky, ktoré mali odpovedať na otázky o tvorbe ich predstáv a vzájomnom pomere predstavovania a myslenia.

Ak platí v psychológii toto myslenie ako elementárny psychologický proces sui generis, musíme ho odlíšiť od obyčajného predstavovania alebo súdenia, s ktorým býva najčastejšie stotožňované. V prvom rade musíme rozlišovať myslenie na niečo a myslenie o niečom.

Myslenie na niečo či chápanie zmyslu myšlienky či situácie, napríklad slova „kultúra“, je jednotné nenázorné zažívanie, ktoré sa zásadne líši od nejakého zväzku predstáv, trebárs sme si mysleli, že tieto predstavy stratili tu názornosť jedinečných predstáv. Ak myslím na zmysel slova „kultúra“, prebieha tu celá rada nenázorných elementov, ktoré tiež nepotrebujú slovného vyjadrenia; Binet v tomto prípade píše: „La pensée et un acte inconscient de l'esprit, qui pour s'evenir pleinement conscient a besoin de mots et d'images.“ (Binet, Étude experimentalle de l'intelligence, str. 108.)

V celom procese myslenia sa však môžu vyskytovať i názorné elementy, ale hlavnými súčasťami sú tu tie, ktoré prebiehajú bez časového názorového i verbálneho obsahu, spájajúc sa v určitú jednotu, dávajúce práve zmysel, napríklad slova „kultúra“. Myšlienky v tom zmysle sú v základe určitej rady predstavové, ktoré pojaté v jeden akt, doznávajú zásadné zmeny, takže vzniká nový skutočný stav vedomia.

Aktivita nášho myslenia ako slobodná činnosť sa skôr javí u premýšľania o niečom. Myslenie o niečom je psychický proces, v ktorom základné časti predstavy sú tak vzájomne priradené, že svojím celkom dávajú zmysel, bez toho aby trebárs boli skôr v tom poradí zažité. Ak premýšľame o niečom, ľubovoľné predstavy sa spolu radia, idúc buď za určitým cieľom alebo bez cieľa, iba ako nápady; ale neplatí tu v oboch prípadoch len obyčajná asociácia, lebo naše premýšľanie je sprevádzané citom aktivity. Zákony, podľa ktorých sa tieto predstavy spájajú v celky dávajúce zmysel, skúma práve psychológia myslenia, tu už nejde tak o psychický element (myšlienku), ako skôr o to, čo túto myšlienku vytvorilo.

Myslenie tiež nie je ani súdením. My myslíme v súdoch, ale tie sú len jeho základmi, nie samotné myslenie. Toto pozostáva vo zvláštnom slede našich predstáv a súdov, čo nie je nijako bližšie vysvetlené, ak zakladáme psychologický súd. Psychológia myslenia však potrebuje psychológiu súdov, ale súdy sa vyskytujú i pri snení či fantázii, reprodukcii atď.; pri myslení zdôrazňujeme vždy určitý konštruktívny, produktívny moment. Z psychologických a nemenej z logických a noetických dôvodov sme nútení pojem myslenia rozšíriť ďaleko cez pojem súdenie. Myslenie je širším pojmom než súdenie. Súdom vždy niečo poznávame, súd je kognitívne myslenie, nemožné bez slovného vyjadrenia, zatiaľ čo naopak je možné hovorenie bez myslenia, tak aj myslenie bez hovorenia. Hovorenie bez myslenia sa vyskytuje pri automatickom prebiehaní slov u rýchleho alebo nedokonalého myslenia, ale viac nás interesuje druhý prípad, myslenie bez hovorenia, čo nás vedie k bližšiemu skúmaniu vzťahu myslenia a hovorenia vôbec.

Myslenie, pokiaľ sa týka slovnej formulácie, môžeme deliť na formulované a neformulované. Úplne formulovaným myslením bude nám tu obyčajné súdenie, neúplne formulované myslenie je všade tam, kde pri súdení sú vybavené príslušné obsahy len čiastočne, napríklad pri hluchonemých a slepých (hovorenie prstami, dorozumievanie sa hmatom a podobne). Neformulované myslenie delí Erdmann na hypologické – napríklad hľadanie slov u dieťaťa alebo i u dospelého, kde máme na mysli určitý obsah, ale nedokážeme ho slovne vyjadriť – a na metalogické, čisté myslenie, ktoré je vôbec povznesené nad každé slovné formovanie. Nutným predpokladom tohto je, že je možné oddeliť súd alebo myšlienku v logickom zmysle od vety ako slovného vyjadrenia súdu. Vracia sa nám tu stará bolzanovská myšlienka o rozlišovaní vety ako obsahu a vety ako aktu v novom modernejšom rúchu.

Slovný a vecný komponent nášho súdenia môžeme od seba vždy oddeliť umelou abstrakciou. Súd ako veta musí sa konať vždy slovne, slová a výrazy vôbec tu musia byť nejako vnímané, alebo počuté či videné a podobne. Hovoroví komponent súdu tvorí sám tiež určitý celok predstáv či vnemov, výrazov; oproti tejto stojí u súdu vecný komponent, podávajúci vecný zmysel súdu. Vezmime si tu najprv súd vnemový; na základe toho istého vnemu môže sa vysloviť viac výpovedí, napríklad ak vidím v záhrade vzlietnuť kosa, môžem povedať: „To je čierne, to je čierny vták; toto čierne zviera vzlieta atď.“, naopak slovný výraz môže zostávať ten istý, ale zmysel sa mení. (Si duo faciunt idem, non est idem.) Ako je vidieť, musí tu byť vopred určitý psychický stav, ktorý obsahoval ten predmet vnemu, ale bez slovnej formulácie, a na neho sa potom prepína logická norma. Vnímajúce poznanie je podmienkou pre možnú formuláciu.

To isté platí, ak sa jedná o predstavy retenčné, imaginačné a iné, kde oddeľovanie slovného vyjadrenia od vecného obsahu súdu si je možné ešte ľahšie uvedomiť. Veľmi často sa totiž pri súde stáva, že obsahy sú čiastočné, ak nie celkom, nevybavené. Rozumieme počutému alebo videnému, bez toho aby sme si uvedomovali význam slov, ktorými všetko vnímame. Toto sa deje tým častejšie, čím sú nám príslušné obsahy bežnejšie, tým skoršie, čím rýchlejšie sú slová prijímané alebo odbavované, čím menej pozornosti im venujeme. Podobné sa deje i pri našom premýšľaní, kde sa obsahy rýchlo striedajú; veľmi tu tiež záleží na citových a voľných dispozíciách. Nesmieme však toto neúplne formulované myslenie považovať za známku našej duševnej slabosti, ale skôr za funkciu našej intelektuálnej sily. Je výsledkom nášho úsporného myslenia, šetriaceho prácou i časom a je podmienené čisto psychicky. Veď úplne formulované myslenie v praxi používame veľmi zriedkavo, úplne a neúplne formulované myslenie je skôr považované za extrémne reprezentatívne typy, uprostred ktorých sú rôzne typy nášho bežného myslenia.

Ale naše myslenie môže prebiehať aj bez akejkoľvek formulácie, čistý myšlienkový akt dáva čisto predmety našej pozornosti aj bez sudového vyjadrenia. Predmety našich predstáv sú nám pôvodne dané s časovými a priestorovými vzťahmi, ostatné naše myslenie do nich následne vkladá. Tak vedie nás uniformita zmyslovo daných kvalít ku vzťahu reálnej inherencie, pravidelnosť časového sledu ku relácii kauzality, teda len k čisto mysleným vzťahom; každý tento čistý vzťah, (bez momentu presvedčenia v súde) ako vzťah vôbec, predpokladá tiež aspoň dva členy, čo je možné myslieť aj bez akéhokoľvek zvláštneho stavu pozornosti. Smeruje čisto k zrovnaniu alebo rozlíšeniu vecných podstát, predmetov, ktoré sú dané vo formulovanom myslení ako pojmy alebo predstavy. Toto neformulované myslenie, nemusí myslieť na verba, môže myslieť tým skôr na res.

Tento predmetový charakter má však odtiaľ i formulované myslenie, lebo jeho predstavy sú len predmety neformulovaného myslenia, zakladajúce sa na tom istom pocitovom alebo predstavovanom materiáli, ktorý vo formulovanom myslení je zároveň spojený s predstavou slov. V tom práve spočíva noetický význam myslenia, že ono jediné nám môže zaručiť reálnosť nášho poznania. Reálnosť náleží jak najnižším, tak i najvyšším formám nášho myslenia, obzvlášť sa nám javí pri čistom, metalogickom myslení, ktoré je povznesené nad každé formovanie v čo najväčšej miere, keďže predmety sa nám tu zdajú byť čo najmenej závislé na subjekte poznania. Neformulované myslenie však musí byť fixované súdom, lebo jeho formy nemajú v našom myslení stálej opory. Logika však neznamená pre metalogické myslenie Prokrustovú posteľ, lebo udáva najprv podmienky k praktickému využitiu myslenia, realizácia myšlienok je nemožná bez logickej formulácie. Zas tu máme čo najlepšie zdokumentované, že noetický problém je pevne spätý s psychologickým i logickým problémom.