Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Pokrok medicíny v devätnástom storočí

MUDr. František Tichý

V devätnástom storočí v lekárskej vede došlo k takému pokroku a rozvoju, aký nebol známy v žiadnom z prechádzajúcich storočí. Obzvlášť sa to týka posledných šesťdesiatych rokov, ba vlastne iba posledných tridsiatich rokov, keď novými výskumami, novými bádaniami bol spôsobený hotový prevrat v celej medicíne. Na konci devätnásteho storočia sa už mohli lekári chváliť, že lekárske umenie dokáže predĺžiť ľudský život. Rozvojom skutočne vedeckej medicíny a jej vplyvom na celý spôsob životosprávy bol docielený značný pokles úmrtnosti. Bez toho aby sme zachádzali k uvádzaniu čísel z rôznych štatistík, na potvrdenie nášho tvrdenia uvedieme hrozné epidémie kiahní, ktoré ešte v polovici devätnásteho storočia kosili tisíce životov, spomenieme ohromnú úmrtnosť v dôsledku ochorenia brušný týfus atď. Pri ochorení brušný týfus, sa v roku 1910 konštatovalo, že za posledných 30 rokov úmrtnosť pri tomto ochorení klesla o 95 %, pri tuberkulóze pľúc, hoci v tomto prípade bola úmrtnosť značná, predsa len počet úmrtí klesol až o 46 %, ako uvádzali niektoré štatistiky. Zimnica dokonca takmer vymizla. Ako ubudol počet úmrtí vo veľkých mestách, ako doklad uvádzam čísla londýnskej štatistiky: v Londýne v sedemnástom storočí pri počte necelého milióna obyvateľov, zomieralo ročne 42 ľudí z tisíca, začiatkom dvadsiateho storočia klesla úmrtnosť pri piatich miliónoch na 21 ľudí z tisíca; rovnako vypadajú štatistiky aj z iných miest.

Ak sa pozrieme letmo na históriu medicíny posledných dvoch tisícročí, tak v roku 1910 sa už celkom oprávnene mohlo tvrdiť, že výsledky dosiahnuté za posledných 30 rokov vyvážia takmer všetko, čo vybudovala celá táto veda za predchádzajúcich dvetisíc rokov; po všetkých stránkach bolo vidieť významný pokrok; zlepšením spôsobov vyšetrovania, všeobecným zavedením poklepu a počúvania, užívaním nových, denne zdokonaľovaných vyšetrovacích metód fyzikálnych aj chemických, zlepšovaním nástrojov atď., významného rozvoja dosiahla v prvom rade diagnostika, náuka o rozpoznávaní nemocí.

Louis Pasteur

Dejiny medicíny významným spôsobom ovplyvnil aj Louis Pasteur. Na fotografii je zobrazený pri experimentoch s baktériami, fotografia bola nasnímaná niekedy okolo roku 1870.


Najvýznamnejší pokrok bol dosiahnutý v chirurgii a to od tej doby, keď vďaka bádaniu Pasteura a Listera boli zavedené antiseptika, obzvlášť od toho času, keď z tohto poznania príčin hnisania vyvinula sa asepsia. Haller kedysi povedal, že „hominem vivum secare nefas“ - že je zločin rezať živého človeka. Dieffenbach ešte v devätnástom storočí tvrdí, že kto prevádza ovariotomiú (odstránenie vaječníkov) patrí na lavicu obžalovaných. A na počiatku devätnásteho storočia v tele nie je takmer orgánu, ktorý by sa nestal miestom úspešného výsledného zákroku modernej chirurgie.

Výskumy Pasteura a Listera boli významne doplnené prácami R. Kocha, objaviteľa bacila cholery a tuberkulózy. Na základe pokusov a bádaní posledne menovaného potom Rehring vynašiel sérum proti difterii (záškrtu), ktorého užívaním, ako je všeobecne známe, úmrtnosť pri difterii významne poklesla.

Prvé známky neskoršieho nápadného rozvoja a pokroku v lekárstve môžeme pozorovať už v posledných rokoch XVIII. storočia, keď po vynikajúcich objavoch, ktoré učinil Volt, Galvani, Ampér, Oersted a iní aj v medicíne sa objavujú prvé nábehy k novej dobe. (V roku 1796 Jenner po prvý raz očkoval.) Koncom XVIII. storočia stálo v čele lekárskeho sveta Francúzsko, a síce hlavne jej chirurgická škola, v popredí ktorej sa vtedy umiestnil Desault. Vo vnútornom lekárstve vynikala známa trojica: Bichat, Pinel, a Corvisart. Bichat zomrel vo veku 31 rokov na suchotiny a Corvisart, telesný lekár slávneho francúzskeho cisára Napoleona, oznámil jeho smrť týmito slovami: „Bichat vient de mourir sur un champ de bataille qui compte aussi plus d’une victime; personne en si peu de temps n’ a fait tant de chose et aussi bien“ – „Bichat práve zomrel na bojisku, ktoré má tiež viac ako jednu obeť; nikto za taký krátky čas neurobil toľko a tak dobre.“ Druhý z trojice, Pinel, stal sa v roku 1792 lekárom v Bicêtre a odtiaľ požiadal republikánsku vládu o odstránenie okov, ktorými boli vtedy choromyseľný pútaní a docielil toho, ako a ľudskejšie zaobchádzanie s týmito nešťastníkmi, stal sa reformátorom v psychiatrii. Trojicu zdatne dopĺňal Corvisart, muž veľmi pokrokový, ktorý sa nestal riaditeľom nemocnice len preto, že nechcel nosiť parochňu. Neskôr v dobe revolúcie mu všetko bolo nahradené rôznymi poctami. Corvisart sa potom zaoberal hlavne štúdiom prsných a srdcových ochorení; upozornil na zabudnutý Auenbrugugerov objav o poklepe, zlepšil metódu poklepu a zaviedol ho do všeobecného používania. Okrem týchto mužov, pôsobila v lekárstve ešte celá rada iných (Magendie, Claude Bernard, Auveilhier, Dupuytren atď.). Francúzi takmer po celú prvú polovicu XIX. storočia boli v čele vtedajšej medicíny.

V Nemecku a u nás v takmer celej polovici devätnásteho storočia v medicíne prevládali rôzne fantázie. „Naturphilosophie“, „Erregungstheorie“ Räschlaubova, Gallova náuka o lebkách získala veľa prívržencov.

Menovaný Gall tvrdil, že vraj ako každý výkon tela je viazaný na určitý orgán, rovnako duševná činnosť je ovládaná určitými časťami mozgu; z vonkajšej formy lebky vraj je možné už usúdiť na duševnú činnosť. Gallova frenológia sa tak ujala, že generál Müffling dôstojníkom, vstupujúcim na berlínsku vojenskú školu, nechal vyšetrovať lebky frenológom ohľadom zisťovania ich vojenského talentu.

V tejto dobe asi najvyššie stál, možno nie v medicíne, keďže jeho práce a výskumy sa nedotýkali priamo lekárstva, Alexander Humbolt. Tento muž bol tak známou a váženou osobnosťou aj v širokých ľudových vrstvách, že keď ho navštevovali cudzinci a nastupujúc do voza, kočišovi oznámili číslo domu tohto muža, tak vraj každý kočiš úctivo zdvihol klobúk zo slovami: „Ach, chez Monsieur de Humboldt.“

Pred zmienenou prírodnou filozofiou sa počiatkom XIX. storočia mnohej dôvere tešil brownianizmus. Zakladateľom tejto náuky bol Škót J. Brown; tento bádateľ tvrdil, že k životnej činnosti sú potrebné dve podmienky: vonkajší vplyv, dráždenie organizmu a potom citlivosť organizmu - dráždivosti; rezultátom konfliktu oboch je vraj podráždenie; ktoré pokiaľ je prílišné, stáva sa príčinou stenických ochorení, nedostatočným podráždením potom vznikajú astenické ochorenia. Keďže podľa Browna bola príčinou ochorenia buď slabosť alebo podráždenie, čo sa liečilo pálenkou, rumom a ópiom, alebo na druhej strane bolo púšťané žilou a boli podávané preháňadlá. Táto metóda mávala kedysi hodne prívržencov, avšak v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia predsa len už bola používaná miernejšia liečba. V tej dobe sa objavuje Gallova kranioskopia, zvierací magnetizmus či mesmerizmus a hlavne homeopatia. Zakladateľom tejto náuky bol Hahnemann, ktorý po prvý raz už v roku 1796 svoje náhľady z verejnil v Hufelandovom Journale. Meno homeopatia po prvý raz môžeme nájsť možno v roku 1810 v diele „Organen der rationellen Heilkunst“.

Hahnemannova náuka spočíva asi na týchto názoroch: jediným povolaním lekára je liečiť, k čomu nie je potrebných zvláštnych teoretických vedomostí. Lekárovi má vedieť to, čo pri každej nemoci je potrebné liečiť a ďalej ešte musí poznať silu a účinok liekov. Z nemoci nie je potrebné poznať nič iné než príznaky, odstránením týchto príznakov i nemoc zmizne, liekmi je možné odstrániť nemoc buď vyvolaním opačného stavu, „contraria contrariis“, takzvaná antipatická metóda, alebo vyvolaním podobného stavu „similia similibus“, takzvaná homeopatická metóda. Čím viac je liek zriedený, tým viac je účinnejší; okrem liekov je tiež braný aj ohľad na dietu. Homeopatická metóda ma dodnes aj u nás svojich prívržencov.

Nový smer v medicíne – smer skutočne vedecký u nás zahájili Rokitanský, Škoda a Schönlein; prví dvaja pôvodom Česi.

Škoda a Dietl usilovne bojovali proti nezmyselnému púšťaniu žilou a vôbec proti starej liečebnej metóde. Došlo ku zmätkom a ku utvorenie dvoch táborov, pochopiteľne že i za účasti publika. V tejto dobe bojov a rozkolov vystúpil známy Priesnitz a čoskoro jeho vodoliečba našla množstvo jeho nasledovníkov.

Doba zápasov trvá až do vystúpenia veľkého Virchova, ktorý upozorňuje na dôležitosť skúmania nemocných orgánov mikroskopom a ukazuje na dôležitosť chemických pokusov a pokusov na živých zvieratách, zahájil nové obdobie v medicíne.

Už pred tým fyziológia vďaka Purkyňovi, Müllerovi, a trom bratom Weberovím, rozkvitá. Vystupuje Marshall Hall a Bell a rada iných bádateľov.

Z Müllerovej školy sa preslávil známy Helmholtz, ktorý okrem iného i sa vynikajúco zaoberal štúdiom oka a v roku 1851 vynašiel očné zrkadielko, ktorým bolo umožnené vyšetrovanie vnútorného oka. Tento vynález samozrejme priniesol celému očnému lekárstvu veľký pokrok. Samozrejme, že zavádzanie očného zrkadla si našlo celú radu protivníkov, ktorí ako je známe, medzi vedcami bývajú nesmierne urputní; najčastejšie uvádzané dôvody proti očnému zrkadielku, ako napríklad, že vraj je nebezpečné, jasné svetlo namieriť do oka, alebo že vraj sa hodí len pre lekárov zo zlým zrakom a pod.

V devätnástom storočí došlo k veľkým pokrokom aj v anatómii; uvádzam len tieto mená: Henle, Gerlach, Kölliker, Hyrtl, Waldeyer.

Metodické klinické vyučovanie ako prvý zaviedol od roku 1839 v Berlíne pôsobiaci J. L. Schönlein, ktorý i v liečení zaviedol nové metódy a stal sa vlastne zakladateľom modernej klinickej metódy. Rikitanský (1804 – 1878) sa oprel o kritickú skúsenosť a dôkladné pozorovanie prírodných dejov, svojím dielom „Handbuch der pathologischen Anatomie“ - „Príručka patologickej anatómie“ (1841 – 1846) si postavil trvalý pomník. Vedľa Rokitanského to bol taktiež Čech Škoda, ktorý taktiež vychádzajúc z patologicko-anatomických nálezov, zdokonalil diagnostiku a takto doplnil výsledky francúzskej školy. Ako klinický lekár bol Škoda skeptik. Pomery ktoré vtedy zavládli, vďaka skepticizmu, dali podnet ku všeobecnému nihilizmu v medicíne. Avšak tu bola celá rada odporcov tohto, ako: Hebra, Duchek, Oppolzer a iní.

Oppolzer v roku 1848 pri svojej nástupnej prednáške v Lipsku povedal asi toto: „...sú na značnom omyle tí, ktorí si myslia, že moderným lekárom je ten, kto čo najdôkladnejšie vyšetrí nemocného, učiní diagnózu. Takýto lekár nikdy nepochopil a neuvedomil si, že najvyšším cieľom v lekárstve je liečiť.“ Týmito slovami bol najlepšie odsúdený vtedajší nihilizmus.

Keď Virchov začal so svojimi prácami, medicína sa nachádzala v najväčšom zmätku. Dva tábory mocné tábory humorálnych a solidárnych patológov tu stáli proti sebe. V roku 1847 Virchov založil „Archív“ a v roku 1858 vystúpil so svojou celulárnou patológiou. Nie je takmer odbor, v ktorom by nebolo poznať vplyv tohto veľkého bádateľa a pracovníka.

Spolu s Virchovom založil Traube v Berlíne experimentálnu patológiu, ktorá sa pokusmi na zvieratách snaží pozorovať vznik a priebeh chorôb. Teraz nastal úspešný a rýchly postup, obzvlášť keď neskoršie sa stalo heslom: neliečime nemoc ale nemocného. Vynikajúci rozvoj bol pochopiteľne spôsobený bakteriológiou. Od tej doby sa rýchlo rozvíjajú jednotlivé odbory, špecifická, fyzikálna i dietetická terapia. (Avšak v tomto odbore nebolo vlastne nič nové zavedené, len metodizované).

Chirurgii vynikajúco prospela narkóza; v pôrodníctve je potrebné spomenúť veľkého Semmelweisa (1815 – 1865), ktorý ako mučeník svojho presvedčenia zomrel v blázinci. Tento lekár zaoberajúci sa pôrodníctvom, u na príčinu vtedy ohromnej úmrtnosti šestonedeliek nákazou; keď však v roku 1861 so svojim náhľadom vystúpil, stal sa predmetom až nemiestnych útokov; neskoršia doba však dala za pravdu jeho názorom.

Čo sa týka narkózy, ktorá je dieťaťom devätnásteho storočia, tu sa patrí uviesť, že to bol Jackson z Bostonu (1805 – 1880), ktorý odporučil narkózu. 17. októbra 1846 v Bostone potom po prvý raz T. Warren použil éterovú narkózu pri odstraňovaní nádoru na krku. Možnosť docielenia miestnej necitlivosti stala sa skutkom v roku 1884, keď očný lekár Koller zaviedol kokaín, ktorý síce už od roku 1860 bol známym, ale až uvedenom roku bol využitý k miestnej anestézii. Značného zlepšenia miestneho znecitlivenia bolo dosiahnuté v roku 1891, keď Schleich zaviedol takzvanú infiltračnú anestéziu. Výborným skutkom v chirurgii bolo tiež zavedenie umelej nedokrvenosti podľa metódy udanej Esmarchom. Posledné roky devätnásteho storočia nachádzajú v plnej činnosti, a to činnosti úspešnej, radu veľkých chirurgov, a vďaka ich výkonom začína miznúť strach pred nožom chirurga.

Takmer koncom devätnásteho storočia v roku 1895 Röntgen ohlasuje svoje lúče X, ktoré lekárska veda dokázala úspešne využiť pre svoje potreby.

Pri letmom pohľade na devätnáste storočie v medicíne zisťujeme, že medicína v ňom docielila nesmierne významných úspechov a no ktoré bolo nadviazané v dvadsiatom storočí.