Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Nápadné schudnutie a jeho význam

prof. MUDr. Josef Thomayer

Hmotnosť ľudského tela javí v priebehu života istý zákonitý pomer. V mladosti ľudské telo rastie, jak do výšky tak i do hmotnosti. Podľa štatistík rastie hmotnosť ľudského tela nerovnomerným tempom až ku tridsiatemu roku života. Po tom sa začne udržiavať v rovnakej miere (rozumie sa, že pomerne) a potom zas začína hmotnosť ubúdať. Priemerný muž mal podľa Queteletových štatistík z roku 1888 v päťdesiatom roku svojho veku hmotnosť 63,5 kg, v šesťdesiatom roku svojho veku mal hmotnosť 61,9 kg a vo veku sedemdesiat rokov to bolo už len 59,5 kg. (Pre porovnanie, priemerná hmotnosť mužov v Českej republike, údaje z roku 2002, číselne dvojice oddelené pomlčkou udávajú vekové rozpätie, posledné číslo z trojice udáva priemernú hmotnosť: 15-24 75,2 kg, 25-34 82,2 kg, 35-44 84,1 kg, 45-54 86,0 kg 55-64 85,7 kg, 65-74 83 kg, priemerná hmotnosť mužov vo veku nad 75 rokov bola 77,8 kg, poznámka vložená prekladateľom). Pribúdanie hmotnosti v mladosti, rovnováha v dospelom veku a ubúdanie hmotnosti v starobe sú teda zákonitým javom a tento jav je plný zaujímavých otázok. Ako ťažko sa do podrobnosti vysvetľujú do najpodrobnejších detailov tieto otázky. Prečo v mladosti asimiluje človek toľko výživných látok, že telo môže pribúdať na hmotnosti, a prečo dospelý človek sa udržuje radu rokov viac menej v rovnováhe, asimiluje toľko výživných látok, koľko práve telesná spotreba potrebuje? Úbytok v starobe je však najzrozumiteľnejší. Schopnosť k práci vo všetkých ústrojoch, a menšia a zmenšená výkonnosť zažívacieho ústrojenstva je celkom vyčerpaná.


Telesná hmotnosť

Telesnú hmotnosť by sme mali pravidelne sledovať, jej náhla zmena môže signalizovať prítomnosť závažného ochorenia.


Tento pomer telesnej hmotnosti však javí v jednotlivých prípadoch možnú odchýlku. Za prvé sú prípady, v ktorých hmotnosť ľudského tela nápadne rastie, napríklad aj vtedy, keď podľa štatistiky už má byť stabilný.

Tak je všeobecne známe, že v nejednom prípade obezity dochádza u človeka až medzi štyridsiatym a päťdesiatym rokom života ku maximu jeho telesnej hmotnosti. Na dôkaz toho uvádzam známy poznatok, že ženy až v klimakterickom období niekedy nápadne stlstnú, čiže priberú na hmotnosti. Tento druh odchýlky od štatistických priemerov, sú pre patológa menej zaujímavé, už preto, že po stránke patologickej príbytok na hmotnosti býva spôsobený malým množstvom chorôb. Obezite potom pripadá najdôležitejšia úloha.

Za druhé však sú prípady, v ktorých hmotnosti telesnej nápadnejšie ubúda. Nápadnejší takýto úbytok hmotnosti prihodiť sa môže za všetkých okolností, v každom období ľudského života. Tak sa môže stať, že telesná hmotnosť aj v období, v ktorom má rásť, nerastie, naopak sa zmenšuje. Podobne sa môže nápadne znižovať v období, keď podľa štatistického pravidla po dlhú dobu rokov by mala byť rovnakou alebo kolísať len medziach nepatrných a nakoniec môže ubúdanie telesnej hmotnosti, čiže chudnutie môže byť oveľa silnejšie, než podľa normy v tých rokoch, keď chudnutie v miere skromnej spravidla už nastáva. Takéto odchýlky v telesnej hmotnosti nastávajú za veľmi rozmanitých okolností. Často však sú to choroby najrozmanitejšej podoby, ktoré schudnutie spôsobujú. Dokonca neraz sa stáva, že pri istej chorobe je chudnutie je po istý čas jediným viditeľnejším príznakom istého neduhu a lekárovi sa stáva tu a tam, že konzultovaný býva iba kvôli tejto príčine. Následkom toho poznanie pomerov, za ktorých ľudské telo nápadne chudne, je cenné a myslím si, že je zásluhy hodné, vedomosti o tomto predmete trochu sústavnejšie zaradiť.

Na otázku, prečo človek nápadne chudne, sa dá v zásade ľahko odpovedať. Lenže zásada je viditeľná na príliš veľkom počte konkrétnych a veľmi rozmanitých príkladov.

Pre ľudský život je nevyhnutná stála spotreba látok. Táto spotreba látok je z časti pri povrchnom pozorovaní každému jasná. Celá rada súčasti ľudského tela prejavuje živú a veľmi zreteľnú obmenu, pokožka, vlasy, nechty a iné. Inde vylučujú žľazy ľudského tela výlučky, ktoré opúšťajú telo. Tak isto žľazy potné, slinné a iné. To sú bez ďalších vedeckých výkladov zjavné straty súčasti ľudského tela, ku ktorým toto poskytlo materiál.

Avšak väčšia je spotreba látok, ktorá nie je silno prostému oku viditeľná. Práca jednotlivých tkanív a ústrojov ľudského tela vyžaduje spotrebu látky. Práca svalov sa napríklad celkom zreteľne deje na základe rozkladu istých hmôt a vyžaduje oveľa viac živných látok než pokoj. Muž s hmotnosťou 70 kg, potrebuje pri chôdzi o rýchlosti 3500 metrov za hodinu o 12,8 gramu tuku viac a pri stúpaní 150 metrov za hodinu a 3500 metroch dĺžky o 20,2 gramu tuku viac než v pokoji. Dá sa z tohto príkladu usúdiť, že práca každého ústroja, každučkého tkaniva značí väčšiu spotrebu a tiež i väčší rozpad istých látok v tele obiehajúcich. Tak isto bude aj nervová činnosť vyžadovať spotrebu istých živných látok. Dá sa povedať, že život vôbec, je charakterizovaný prácou ústrojov a tkanív a taktiež spotrebou látok, ku práci nevyhnutných. Avšak za normálnych okolností výživa ľahko uhrádza túto spotrebu ľudského organizmu. V mladosti je dokonca výživa organizmu organizovaná tak výnimočne, že nielenže nahradí každú stratu, aká z činnosti živých organizmov plynie, ale poskytuje toľko prebytku, že stačí aby telo rástlo a na hmotnosti pribúdalo. Každý vie, ako sa u mladých, zdravých ľudí dostavuje po čas intenzívneho rastu až nepochopiteľný hlad, ktorý jednotlivca poháňa k hojnému jedlu a tak k úhrade všetkých strát tu uvedených potrieb.

Avšak ak má život a z toho plynúca spotreba rozmanitých látok odohrávať v normálnych medziach, má sa telesná hmotnosť sledovať. Podľa zákonitosti vyplývajúce zo štatistík, je potrebné aby tri fyziologické činitele boli presne usporiadané. Za prvé je potrebné, aby potrava bola dostatočná, a to jednak po stránke kvantity tak aj po stránke kvality. To je jasné aj bez ďalších výkladov. Za druhé je potrebné aby zažívacie ústrojenstvo bolo zdravé a zo zjedenej potravy vstrebávalo dostatočné množstvo látok pre hospodárstvo ľudského tela potrebných. Za tretie nakoniec musí byť spotreba látok k udržovaniu práce ústrojenstiev a tkanív slúžiacich v rovnováhe s príjmom. Eventuálne v mladosti musí byť spotreba nižšia než príjem. Myslím, že i tieto ďalšie dve podmienky sú bez ďalších výkladov celkom pochopiteľné.

Pokiaľ však telesná rovnováha, eventuálne fyziologické pribúdanie sú závislé na týchto troch podmienkach, tu je vidieť, že pri nápadných zmenách týchto podmienok sa i telesná hmotnosť mení, podľa okolností pribúda alebo ubúda. Pribúdanie však nie je námetom týchto riadkov, preto ho prehliadam a chcem sa zaoberať len ubúdaním telesnej hmotnosti, inak povedané chudnutím. Je potom zrejme a dá sa to množstvom príkladov dokázať, že isté zmeny uvedených troch podmienok majú za následok ubúdanie telesnej hmotnosti. Avšak zmeny týchto faktorov nespadajú len do odboru patológie. Niektoré tieto zmeny vyplývajú zo životných pomerov, ktoré patológia neštuduje. Tak isto človek, ktorý stratil svoj majetok, môže značne schudnúť preto, že nemá peniaze, aby kvalitu alebo kvantitu doterajšej stravy udržal. Alebo myslíme si, že by niekto, kto dosiaľ rozmarne žil v nečinnosti, náhle sa doterajšieho života presýtil a a začal usilovne pracovať, pri nezmenenej výžive. Alebo niekto spontánne zmení spôsob svojej výživy napríklad vo zmysle nejakej odtučňovacej metódy pre to, lebo sa bojí, že stlstne. Posledný príklad nie je nijak vzácny a viem, že sa nejedná mladá žena, z obavy pred stlstnutím, ukladá si nezmyselnú diétu, pri ktorej veľmi schudne. Za všetkých podobných okolností, a netreba podotýkať, že sa ich dá vymenovať viac, bude dotyčný jedinec chudnúť preto, že porušil rovnováhu troch vyššie uvedených faktorov, bez toho aby bol nemocný.

Avšak inokedy je to nepopierateľne nemoc, ktorá fyziologické podmienky zdravého prospievania telesnej hmotnosti poruší a tým sa dostávame ku vlastnému predmetu tohto článku.

Pokiaľ prihliadame k uvedeným trom podmienkam telesného úspechu, presvedčíme sa čoskoro, že porušením každej z nich po svojom spôsobe k úbytku telesnej hmotnosti prispieva.

Hneď prvá z nich: dostatočná kvalita a kvantita potravy sú pomerne veľmi rozmanité a pestrejšie než sa na prvý pohľad zdá. Viacero ľudí neje preto, že pri normálnom zažívacom ústrojenstve, nemoc im je iným spôsobom prekážkou. Predovšetkým sú anomálie, chuti k jedlu, následkom ktorých je príjem potravy nedostatočný. V niektorých prípadoch stráca človek všetku chuť k jedlu, často sa pozoruje takáto nápadná a čistá anorexia pri rozmanitých neurotických ochoreniach, pri rôznych horúčkových stavoch a podobne. Inokedy sa stáva chuť k jedlu zvrátenou. Nemocný má chuť na rozmanité, odporné, nezáživné predmety. Je známe, že pri mnohých psychózach sa tak stáva. Sú osoby postihnuté duševným onemocnením, ktoré v dôsledku anorexie alebo bizarných chutí schudnú na kosť.

Inokedy sa stáva, že nemocní v dôsledku pôsobenia nemoci abstinujú, vyhýbajú sa požívania pokrmov. Taktiež tento jav sa za rozmanitých okolnosti pozoruje. Niekedy nemocný abstinuje pod vplyvom psychózy, ktorá môže k abstinencii poskytnúť veľmi rozmanité popudy. Potom sú stavy dlhotrvajúceho bezvedomia, v ktorom nemocný nie je schopný normálnym spôsobom prijímať potravu. Pamätám si z dôb, v ktorých som navštevoval Charcotovú klinku, na nemocnú, ktorá na tejto klinike dlho zotrvávala z dôvodu záchvatov dlhého spánku hysterického pôvodu. Táto nemocná, uvádzaná vo viacerých lekárskych publikáciách, niekedy bez prerušenia spala a bola by niekoľko kráť bez násilného kŕmenia zahynula. Je prirodzené, že za všetkých týchto okolností nemocný chudne, avšak takéto pomery sú v celku aj bez ďalších podrobností jasné. Väčší interes poskytujú prípady, v ktorých je človek dohnaný k odmietaniu potravy následkom rozmanitých bolestných onemocnení. Zreteľnou ukážkou takéhoto nedostatočného požívania potravy následkom bolesti vidíme pre neuralgii trojklaného nervu, zvlášť pri tej forme, ktorú nazývame doulourex. Každý, kto podobné prípady sledoval, vie ako nemocný počas takýchto stavov utrpenia chudnú a ako zas v dobách pokojných na hmotnosti priberajú. Je všeobecne známe, že žuvanie pri tejto forme neuralgie spôsobuje bolesť, a nemocný, aby sa tomuto utrpeniu vyhol, radšej neje, následkom čoho chudne. Podobne sa to stáva tiež pri iných nemociach. Tak napríklad pri bolestiach spôsobených žalúdočným vredom, najmä v prípadoch, v ktorých sa za krátku dobu po vpravení potravy do žalúdka prejavuje väčšia bolesť, si nejeden nemocný ukladá dobrovoľný pôst a chudne. Neobvyklejšia je príčina s ktorou som sa stretol v máji 1899. Bol som v tomto mesiaci konzultovaný nemocným, 31 ročným obchodníkom, ktorý si sťažoval, že v posledných dobách nápadne chudne. V júli roku 1898 vážil 94 kg, v decembri toho istého roku 92 kg a v máji 1899 dokonca len 80 kg. Za deväť mesiacov teda stratil 14 kg na váhe. V najposlednejšej dobe chudnutie pokračovalo obzvlášť prudko. Tak stratil za posledné tri nedele 1,5 kg. Pri popise tohto stavu tak nezvykle presne doloženého, bol som, čo je prirodzené, veľmi zvedavý na výsledok svojho vyšetrenia. Avšak bol som prekvapený negatívnym výsledkom. Snáď nemusím dokazovať, že som všetko vyšetril podľa možnosti svedomito, nezabúdajúc ani na moč. Všetky záznamy som preto do podrobnosti prebral znova a prišiel som k nasledujúcej zaujímavej podrobnosti: Nemocný začal v roku 1898 trpieť zápchou. Tento stav mu spôsoboval veľa nepríjemnosti, najmä však obvyklé nepríjemné pocity v bruchu. Ak jedol v čase obeda alebo večer niečo pomerne rýchlo, mal po krátkej dobe pocit bolestného tlaku. Tento bolestný tlak však nepripisoval zápche, ale porúchanému žalúdku a z tejto príčiny, aby sa vyhol problémom, neliečil zápchu, ale jedol len veľmi málo, pretože skúsenosti ho poučovali, že keď málo je, žalúdočných problémov nemá. Pretože nebolo iného podkladu ku diagnóze, vyplývajúceho z výsledku vyšetrovania, mám za to, že týmto počínaním nemocného je možné si jeho chudnutie dostatočne vysvetliť.

V tomto prípade teda môžeme považovať chudnutie za následok neprimeraného obmedzenia príjmu potravy, pretože sa nedá poprieť, že by liečenie zápchy bolo bývalo viac indikované. Takáto neprimeraná abstinencia a chudnutie jej následkom nie je ojedinelá. Vyskytuje sa tiež aj za iných okolností. Napríklad pri žlčových kameňoch. Je známe, že pri tomto ochorení, obzvlášť na počiatku, nemocní považujú často koliku za následok pokazeného žalúdka a obviňujú často istý pokrm ako príčinu koliky. Za krátko sa im zdá, že musia obviňovať druhý, tretí a ďalší pokrm, ktorému sa v budúcnosti vyvarujú. Takýmto spôsobom postupne zostavujú jedálny lístok o ktorom sa domnievajú, že je pre nich výhodný, jedia oveľa menej než jedli predtým a chudnú.

Podobným spôsobom všetky choroby, pri ktorých buď následkom porušenej chuti ku jedlu, alebo následkom nejakej inej príčiny, všetky tu samozrejme nie sú uvedené, kvantum zjedenej potravy je ku krytiu telesných strát nedostatočné, majú za následok chudnutie. Zmenšenie objemu doterajšej potravy je dokonca niekedy terapeutickou zásadou. Obzvlášť pri obezite, je zmenšenie doterajšieho objemu potravy žiaduce a rozmanité metódy menia quale i kvantum stravy tak, že osoba obézna, pokiaľ má dostatočne pevnú vôľu, pri zachovaní týchto predpisov začne chudnúť.

Ako vidieť, sú prípady, v ktorých nedostatočné množstvo potravy je príčinou značnejšieho chudnutia obvykle jasné. Z citovaných príkladov, snáď len prípad dobrovoľného odopierania potravy následkom zápchy bol o čosi temnejší, ostatné neukladali lekárskemu pátraniu veľkú úlohu. Avšak sú prípady, v ktorých rozlúštenie príčiny predsa len patrí k ťažším diagnostickým úlohám, hoci by neboli príliš časté. Zo svojej skúsenosti by som citoval predovšetkým niektoré psychózy. Je známe, že nejeden nemocný svoju psychózu úzkostlivo skrýva. Poznám prípad, keď nemocná dvadsať rokov tajila, že trpí ťažkou agorafóbiou. Takýchto psychóz je viac. Tak napríklad nemocní pri religióznej melanchólii sa dlho vyhýbajú rozprávaniu o svojich ťažkých starostiach, a lekár potrebuje veľkú dávku schopnosti a trpezlivosti, než lekár získa dôveru nemocného a dovedie ho ku výpovedí o svojich problémoch. Najbližšie okolie ale často tuší, že sa s melancholikom niečo deje. Pozorujú, že má zmenené správanie, že málo je, na váhe stráca. Často privedú nemocného proti jeho vôli k lekárovi, avšak tu nemocný sa sťažuje len na niektoré telesné problémy, najmä na bolesti hlavy a zlý spánok, ale inak do svojho vnútra nahliadnuť nedovoľuje. Následkom toho v prípadoch takýchto je poznanie vlastnej podstaty prípadu skomplikované. Nesprávna diagnóza ma v takýchto prípadoch v mladších rokoch mojej lekárskej praxe často miatla, avšak postupom času som sa upokojil. Ako možno s poznať žltačku po tme? Ako je možné vypátrať, že nemocný je postihnutý desivými myšlienkami náboženského obsahu, keď o tom ani najmenšej stopy neprezradí?

Obzvlášť pomerne často som tiež videl v praxi podobné prípady akým je nasledujúci prípad. V novembri 1899 som bol konzultovaný ohľadom príčiny ochorenia dvadsaťštyri ročného dievčaťa. Dievča vôbec nerozprávalo, namiesto nej anamnestické dáta udávala matka, ktorá dcéru priviedla takmer proti jej vôli. Z matkou udaných údajov potom vyplývalo, že dievča niekoľko mesiacov trpí stále, každodenne bolesťami hlavy, zlým spánkom, nechuťou k jedlu, následkom čoho nemocná veľmi často neje. Za celý čas značne schudla, údajne o osem kilogramov. V poslednej dobe má tiež menštruačné ťažkosti. Vyšetrenie nemocnej má negatívny výsledok. Pľúca a srdce bez zmeny, oftalmoskopický nález negatívny, v moči žiadny pozoruhodný nález. Žiadna porucha senzibility a motility. Je pohodlné nalepiť na takýto prípad etiketu hystérie a ďalej si tým nelámať hlavu. Avšak, kto v podobnom prípade neleňoší, podrobnejšie examinuje, dozvedá sa, že dievča malo serióznu známosť s istým mladým mužom, že všetko bolo prichystané ku svadbe, keď tu mladý muž naraz vypriahol a dievča uvrhol do neutíšiteľného zármutku, z ktorého sa celý tento vylíčený stav vyvinul. Podobné prípady považujem, a pripomínam, že som ich videl dobrý tucet, za druh melanchólie (dnes by sme povedali depresie, poznámka prekladateľa) so zvláštnou, povedal by som, špecifickou príčinou. Mimochodom povedané, takéto prípady bývajú často po stránke terapeutickej dosť tvrdošijné, lebo jediný liek, ktorý by účinne pomohol, predpísať nemôže.

Druhá podmienka úspešného telesného prospievania: Správne pracujúce tráviace ústroje nás tu zaujímajú z dôvodu taktiež pochopiteľného. Aj telo v obyčajnom zmysle slova pracuje. Dýchacie svalstvo, srdce, peristaltický pohyb črevný a celá rada ďalších fyziologických prejavov odohrávajúcich sa v pravidelnom slede i u človeka zaháľajúceho. Z toho plynie, že i záhaľke sa odohráva spotreba živných látok, hoci by ich množstvo bolo minimálne. Avšak túto spotrebu je nutné organizmu uhradiť. Ak zažívacie ústrojenstvo nedokáže svojou prácou toto minimum živných látok zabezpečiť, bude i odpočívajúci človek strácať na váhe, schudne. Tým skôr chudne človek pracujúci za takýchto okolností. Existuje značné množstvo ochorení zažívacieho traktu, ktoré buď priamym alebo nepriamym spôsobom vstrebaniu dostatočného množstva živných látok spôsobujú príťaž. Pri všetkých druhoch akútnej dyspepsie sa pozoruje nápadné chudnutie. Každý pozná príklady, v ktorých ľudia trpiaci žalúdočným neduhom, nápadne s chudli. To taktiež platí o chorobách, ktoré život neohrozujú. Chudnutie pri zhubných žalúdočných nádoroch je však viac menej známe a nápadnejšie, avšak tu nie chudnutie iba následok nedostatočného prijímania živných látok, ale jedná sa v podstate o rozpad tráviacich funkcii. Taktiež pri črevných onemocneniach, obzvlášť akútneho charakteru, ľudia chudnú. Obraz akútnej dyzentérie je u nás, našťastie, vzácny. Avšak, kto sa s prípadom akútnej dyzentérie, obzvlášť s ťažším stretne, nezabudne na značné schudnutie, ktorým je toto onemocnenie charakterizované. Taktiež akútne črevné katary spôsobujú často značné schudnutie.

O črevnej tuberkulóze nie je potrebné sa ani zmieňovať. Taktiež sa vyznačuje schudnutím nemocného. Mám tu na zreteli hlavne také prípady, v ktorých črevná tuberkulóza prevláda v klinickom obraze. Každý snáď vie, že sú prípady, v ktorých tuberkulózna afekcia pľúc je nepatrná (aspoň zdanlivo, pretože z veľkej časti auskultatórne zjavy na pľúcach sa pri objavení hojných hnačiek značne zmenší), a v klinickom obraze ktorých tieto črevné príznaky prevládajú. Za druhé ale sú prípady, v ktorých tuberkulózna afekcia nastáva bez súčasného pľúcneho ochorenia, v ktorých táto infekcia prichádza prvotne zo zažívacieho traktu. Takéto prípady sú vzácne, avšak vyskytujú sa.

Vo všetkých takýchto prípadoch z pravidla nastáva veľké chudnutie nemocného. Potrebujem len ukázať na známy obraz vychudnutých detí pri tuberkulóze čriev a mezenteriálnych žliaz často tiež nazývané tabes meseraica. Možno, že tieto prípady tohto druhu nespadajú čisto do témy tejto časti článku, pretože tuberkulóza čriev a mezenteriálnych žliaz sa vyznačuje tiež horúčkou a následkom toho i chuť k jedlu je menej citeľná, i rozpad súčastí telesných tkanív sa zväčšuje. Avšak, predsa len sú prípady, keď nemocný následkom tuberkulózneho ochorenia črevnej steny má porušené vstrebávanie črevného obsahu a z tejto príčiny chudne.

Vo veľkej väčšine prípadov, je chudnutie v dôsledku porúch gastrointestinálneho traktu bez väčšieho úsilia viditeľné a lekár málo kedy sa musí namáhať z jeho spoznaním. Ochorenia zažívacieho traktu čoskoro upútajú pozornosť nemocného a problémy z nich plynúce nebývajú ukrývané, ale práve naopak často per longum et latum vykladané, ako je snáď každému známe. Preto sa nepamätám, že by som bol niekedy býval videl prípad nápadného schudnutia následkom nejakej latentnej dyspepsie.

Preto si myslím, že nie je potrebná ďalšia diskusia o chudnutí následkom porušeného trávenia.

Za to tým väčšiu pozornosť si zasluhuje štúdium tretej podmienky, telesnej rovnováhy. Čiže zhoda medzi spotrebou a príjmom živných látok. Je viditeľné, že tam kde je príjem väčší než spotreba, indivíduum priberá na hmotnosti, avšak tam, kde spotreba prevláda nad príjmom, nutne nastáva chudnutie organizmu. Avšak práve táto okolnosť nastáva za veľmi podivuhodných a nie príliš dostatočne známych okolností.

Je potrebné pripomenúť, že v takýchto prípadoch, v ktorých príjem zaostáva za spotrebou, počína si organizmus automaticky veľmi opatrne. Šerí ako môže. Ale istej spotrebe sa vyhnúť nedokáže. Život náš je možný len za istého stupňa teploty v tkanivách a tekutinách ľudského tela. Toto teplo si organizmus produkuje podľa potreby z istých látok potravou poskytovaných. Taktiež dýchacie svalstvo a srdce pracujú za všetkých okolností a ich práca, ako netreba znova pripomínať, značí spotrebu látok. Pokiaľ potrava neposkytuje dostatočné množstvo látok, ktoré by uhradili nevyhnutné minimum telesnej spotreby, nezostáva organizmu nič iné, než siahať sit venia verbo na kapitál. Najskôr spotrebuje rezervné látky krúžiace v tekutinách, potom ale siaha už k hotovým látkam premenených na telesné tkanivá. Tieto pomery boli a sú, ako je povedomé, dopodrobna študované na hladujúcich tvoroch, človeku aj zvieraťu. Je tiež známe, akým spôsobom dosadzuje ústrojenstvo pri takejto antropofágii látky nevyhnutné k udržovaniu života. Bielkoviny šetrí ako len môže, za to obetuje v prvom rade tuky. Na jeden diel obetovaných bielkovín pripadá deväť dielov tuku. Rozumie sa ale, že za takýchto okolností chudne, stráca na váhe. Strata telesnej hmotnosti u hladujúceho je podrobne preštudovaná. Takže väčšia spotreba než príjem má bez pochybností vysvetliteľný následok: chudnutie tela, strata na váhe. Je prirodzené, že táto premena pomeru spotreby k príjmu má za všetkých okolností rovnaké následky a teda i tentoraz, keď pri normálnom príjme z patologických alebo iných dôvodov (o ktorých som sa už skôr zmienil), spotreba sa zvyšuje. Nie je tak pochýb, že sú ochorenia, pri ktorých spotreba prevyšuje príjem, ktorý môže byť raz menší a druhý raz však normálny, alebo i väčší.

Model, ktorý pekne ilustruje telesné chudnutie následkom zväčšenej spotreby látok pri rovnakom príjme ako inokedy, poskytuje podávanie preparátov zo štítnej žľazy.

Je známe, že keď sa začali preparáty vyrobené zo štítnej žľazy, extrakt a neskôr thyrojodin, podávať nemocným trpiacim myxedémom, títo počas zlepšovania choroby značne schudli. Rovnaké skúsenosti boli zistené u osôb, ktorým s príčiny volete boli podávané preparáty zo štítnej žľazy. Na základe týchto skúseností tieto preparáty boli podávané aj obéznym osobám a aj v tomto stave, bez zachovávania nejakej primeranejšej diéty, bolo u týchto osôb spôsobené značné schudnutie. V literatúre sú zaznamenané prípady, v ktorých ľudia pri užívaní týchto preparátov neuveriteľne schudli, údajne strácali až päť kilogramov týždenne. Vynechávam terapeutický význam týchto preparátov a chcem prikloniť pozornosť k farmakodynamickej stránke týchto liekov. Je potom a priori zjavné, že človek, ktorý žiadnu ujmu sebe nespôsobuje a pritom počas užívania istého lieku predsa, dokonca niekedy nápadne chudne, má zrejme väčšiu spotrebu látok, než mu poskytuje príjem. Inak nie je možné pochopiť, tento podivný jav, ktorý po užívaní týchto liekov nastáva.

Nepokladám za podstatné, že existuje viac chemických zlúčenín, ktorých pôsobením telo stráca na svojom objeme a hmotnosti, pri normálnej výžive, napríklad zlúčeniny jódové. Existujú choroby, pri ktorých nemocný pri normálnej, alebo dokonca i zvýšenej výžive predsa len značne chudne, tak, že zvýšená spotreba látok, poprípade rozpad telesných súčastí je a priori viditeľný.

Typom takéhoto ochorenia je určite diabetes mellitus, ako je každému dobre známe. Diabetik nevylučuje močom len cukor, ktorý v ťažkých prípadoch dokáže organizmus nemocného vytvárať i z bielkovín, ale vylučuje močom tiež nezriedka oveľa viac dusíkatých látok, než mu ich potrava, samozrejme niekedy nápadne hojná, poskytne. Tak sa stáva najmä vtedy, keď moč obsahuje veľa cukru. Tento jav sa vysvetľuje tým, že cukor ako materiál udržujúci telesnú teplotu, k životu nevyhnutnú, opúšťa telo močom, následkom čoho teplota sa udržuje na útratu spaľovania iných telesných látok. Tým sa stáva, že rýchle chudnutie je niekedy prvým a zdanlivo jediným príznakom diabetu. Smäd sa často za patologický jav, zvláštneho povšimnutia hodný, nepovažuje. Následkom toho sa neraz stáva, že diabetik len kvôli nápadnému chudnutiu lekára žiada o radu. A tento jav je tak častý, že asi každý lekár v prípade, v ktorom nemocný z príčiny chudnutia o radu žiada, predovšetkým vyšetruje moč.

Avšak vo svojej lekárskej praxi som sa stretol s prípadmi, keď som nedokázal zistiť príčinu, v dôsledku ktorej spotreba živných látok bola väčšia, než príjem. Tak napríklad bol som v roku 1899 požiadaný o radu od muža, 26 rokov starého, strojníka, ktorý hoci trpel veľkým hladom a hodne jedol, predsa na váhe strácal a v poslednom období za tri mesiace tri kilogramy schudol. Hlad, ktorý nemocného sužoval, bol podľa popisu nápadný, nemal charakter vlčieho hladu, ktorý nemocnému veľkú trýzeň spôsobuje a každú chvíľu ku jedlu nutká, ale bol veľký a nútil nie ku príliš častému, ale hojnému jedlu. Nemocný hodne jedol priemerne päť krát denne. Asi dva roky pred tým som videl päťdesiatročnú nemocnú, ktorá javila rovnaký obraz, dostatočne jedla a nápadne chudla. Asi po pol druhom roku tento podivný pomer prestal a nemocná začala zas priberať na váhe. Jak v prvom, tak v druhom prípade nenašiel som svojím vyšetrením ničoho, čo by bolo chudnutie vysvetlilo. Akokoľvek by bola po ruke domnienka, že v takýchto prípadoch ide snáď samostatné ochorenie, vyznačujúce sa patologickým rozpadom živných látok, nechcem sa k tejto domnienke hlásiť, pre to, že pri jednom alebo dvoch stretnutiach s pacientom nepodarí sa najmä duševný život nemocného vystihnúť, aby lekár mohol povedať, že tu nie je žiadna iná ukrytá príčina.

Avšak niekoľkokrát sa mi podarilo predsa len postihnúť pravú príčinu nápadného chudnutia. Bol som kedysi konzultovaný viac ako štyridsaťročným elegánom, ktorý prišiel veľmi zhovorčivo. Vraj sa cíti byť úplne zdravým, ale poslednou dobou stratil niekoľko kilogramov na váhe. On sám, že tomu žiadnu váhu neprikladá, ale jeho rodina, že je do takej miery znepokojená, a tak mu dohovára, že bol nútený mňa konzultovať. Pri vyšetrovaní tejto osoby som našiel nerovnaké, lenivo reagujúce zorničky, stratu petelárnych reflexov, tremor rúk a občasné mľaskanie, teda vcelku známky nasvedčujúce progresívnej paralýze. Duševný stav sa zdal byť v tej dobe ešte nedotknutý. Moja diagnóza bola správna. Nemocný po čase javil všetky typické javy progresívnej paralýzy a tiež na ňu zomrel. Viem však, že nápadne schudnutie nie je žiadnou význačnou vlastnosťou progresívnej paralýzy. Sám poznám preverené prípady, v ktorých osoby trpiace týmto ochorením hltavo jedli a dobre stlstli. Avšak táto nemoc poskytuje toľko rozmanitostí vo svojom priebehu, že nápadné schudnutie na samom počiatku, pred objavením psychických príznakov neprekvapí. Je však pravdepodobné, pri ostatných neporušených podmienkach, že i tu chudnutie nastáva následkom nápadného rozpadu živných látok.

Inokedy som sa zas stretol s nemocnou, ktorá sa taktiež žiadala o radu z dôvodu veľkého chudnutia. Nemocnú som poznal veľa rokov a bol som prekvapený jej príšerným vzhľadom. Inokedy preslávená kráska, vypadala ako starena, hoci len prekročila tridsiaty rok. V tomto prípade som príčinu jej chudnutia na prvý raz nerozlúštil. Avšak postupom času sa začínali objavovať príznaky, ktoré celému zjavu dodali dostatočné objasnenie. Srdečná palpitácia, neskôr exoftalmus a struma. Skrátka v tomto prípade Basedowá nemoc začala porušením výživy. Nie je pochýb, že podobný prípad na prvý pohľad podporuje teóriu, ktorá vysvetľuje Basedowú chorobu zvýšeným alebo kvalitatívne zmeneným vylučovaním štítnej žľazy, čiže v krátkosti jedným slovom, hypertyreoidizáciou. Je možné si predstaviť, že podobne ako podávanie extraktu štítnej žľazy per os má za následok chudnutie, tak i rozmnoženie sekrétu štítnej žľazy sa vyznačuje podobným účinkom. Jeden z mojich pacientov, ktorý sa povyliečil z Basedowovej choroby, nechcel veriť, že fotografie urobené počas choroby sú jeho vlastným zobrazením. Nič menej, každý nemocný pri tejto chorobe značnejšou mierou neschudne. Ošetroval som letálny prípad Basedowej choroby, počas ktorej bola nemocná obézna.

Tiež v niektorých prípadoch úplavice jednoduché (diabetes insipidus) tu nepochybne patrí. Zvlášť potom tie formy v ktorých moč obsahuje zvýšené množstvo močoviny, ktorú aspoň z časti na účet zvýšeného rozpadu telesných látok sa klásť patrí.

Nakoniec potom aspoň v istom období onemocnenie niektoré skryté zhubné novotvary k telesnému chudnutiu prispievajú. Tak napríklad karcinómy vaječníka, čriev a pod. V takýchto prípadoch lekár naráža na problém skrytosti takéhoto ochorenia, pacient má v sebe zárodok smrti a lekár to nemusí postrehnúť.

V nejednom prípade však nemocný chudne a upadá následkom súčasného pomiešania dvoch alebo dokonca všetkých fyziologických podmienok telesnej rovnováhy. Prípady tohto druhu však menej často po stránke diagnostickej spôsobujú problémy. Sem patrí asi v prvej rade nemoc, pre ktorú nápadné chudnutie nemocného vytvorilo v značnom počte jazykov pohnútku pre vytvorenie názvu tejto choroby. Mám na mysli, ako každý uhádne, suchotiny, čiže tuberkulóza pľúc. Suchotinári na počiatku svojho ochorenia, mávajú nedostatočnú, rozmarnú chuť k jedlu, ich trávenie býva porušené, ako skúmaním žalúdočnej chémie bolo dokázané, a konečne prítomná horúčka isto väčší rozpad živných látok má, než je ich príjem. Spoločným výsledkom týchto troch porušení je eminentné chudnutie a každý stretávajúci sa s osobou mladšou, ktorá sa začína nápadne tratiť, v prvom rade na suchotiny (pľúcnu tuberkulózu) pomýšľa. Mám následkom toho za to, že pri tejto nemoci sa zrejme prihodí najmenej diagnostických omylov. Podľa toho potom celá rada infekčných, horúčkovitých, inak dobre charakterizovaných nemocí pôsobí a netreba sa pri tejto veci dlho zdržovať, pretože z pravidla potom nie chudnutie ale iné význačné zjavy prevládajú v obraze choroby.

Avšak niekedy sa stretneme aj s prípadom porušení všetkých troch našich faktorov telesnej rovnováhy, ktorého rozlúštenie nie je najjednoduchšie. Tak som bol kedysi požiadaný o radu mladou, vyše dvadsaťročnou pani, ktorá začala chudnúť tak, že to jej rodinu takmer vydesilo. Behom jedného roku klesla jej telesná hmotnosť zo 78 kilogramov na 55 kilogramov. Strácala teda priemerne týždenne 500 gramov na váhe. Táto pani mnou čo najdôkladnejšie vyšetrená nejavila žiadne iné zmeny než enteroptózu a nemohol som inak, než tento stav činiť zodpovedným za schudnutie. Som totiž presvedčený, že v tomto stave nejde len o čistú atrofiu brušného svalstva, ktorou by bolo možné všetky početné ťažkosti týchto nemocných vysvetliť, ale, že výkonnosť celej rady útrob pri tomto stave rovnako primárne trpí, tak ako svalstvo brušnej steny. Najmä zažívacie ústrojenstvo často v eminentnej miere porušenie výkonov javí, takže tým všetkým je chudnutie pri enteroptóze dostatočne vysvetlené. Zdá sa, že v tomto prípade bol môj názor správny. Mám nemocnú v evidencii doposiaľ, jej stav sa zmenil tým spôsobom, že v roku 1899 o jeden kilogram na hmotnosti pribrala a nemala žiadnych problémov.

Inokedy chudol pred našimi očami v úžasnej miere kolega, ktorý u nejedného z nás zostal v milej spomienke. Na začiatku bolo vyslovené podozrenie, že kolega trpí tuberkulózou pľúc, avšak neskôr vystupovali v popredí stále viac a viac známky srdečnej dilatácie a po niekoľkých málo rokoch pridružili sa hydropické príznaky. Nemocný za známok porušenej srdečnej kompenzácie zahynul. V jeho prípade bola artérioskleróza príčinou úžasného chudnutia. Je dostatočne zrozumiteľné, že práve táto nemoc nedostatočnou krvnou cirkuláciou prekrvenie rôznych orgánov rušiť môže a tým aj telesnú výživu ohrozí. Prípad tu citovaný ukazuje, že niekedy chudosť pri artérioskleróze môže byť po dlhú dobu jediným nápadnejším príznakom.

Avšak v oboch prípadoch, tak ako pri enteroptóze, tak pri artérioskleróze je zrejmé, že ich pôsobením je porušených viac než jeden faktor telesnej rovnováhy.

Neviem, čo by som o uvedenom probléme tu ešte povedať mohol. Tuším, že z uvedeného vysvitá, že náhle schudnutie neraz lekára nabáda k premýšľaniu. Isté potom je, že niekedy až postupom času sa stáva jasným. Nie je preto správne, pri nedostatku vyšetrovacích procedúr, s predčasným úsudkom sa unáhliť.



Prof. MUDr. Josef Thomayer bol český lekár, profesor vnútorného lekárstva, jeden zo zakladateľov českej lekárskej vedy. Bol tiež zakladateľom českého lekárskeho názvoslovia. Narodil sa 23. marca 1853 v Trhanove na Chodsku v Čechách. Študoval na gymnáziu v Klatovoch a potom na lekárskej fakulte univerzity v Prahe. Patril k hlavným predstaviteľom českého vnútorného lekárstva. V roku 1885 založil český lekársky časopis Sborník lékařský. V roku 1893 vyšla jeho Pathologie a therapie nemocí vnitřních. V roku 1900 vydal často používanú príručku Úvod do drobné lékařské praxe, z ktorej pochádza tento článok. Josef Thomayer sa špecializoval na odbor vnútorné lekárstvo (interná medicína); od roku 1883 bol docentom, v roku 1886 bol menovaný mimoriadnym a 1897 riadnym profesorom Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1886 ho vymenovali za prednostu polikliniky českej lekárskej fakulty Karlovej univerity. V rokoch 1902 až 1921 bol po profesorovi Emerichovi Maixnerovi druhým prednostom II. internej kliniky Karlovej univerity, ktorú neobyčajne povzniesol. Známa bola jeho neznášanlivosť s chirurgmi. Nikdy neodporúčal pacienta na operáciu apendicitídy (zápalu slepého čreva), ani keď išlo o chorobu akútnu. Ak sa pacient operácie domáhal, ukázal velebným gestom smerom k Maydlovej (chirurgickej) klinike so slovami: „Ak chcete umrieť, choďte tam.“ Sám bojoval s rakovinou konečníka bez operácie. Zomrel v roku 1927, rok pred tým, než boli objavené antibiotiká. Josef Thomayer žil až do smrti ako starý mládenec. Jeho obraz je mnohofarebný. Mal veľké množstvo obdivovateľov aj obdivovateliek, priateľov ale aj nepriateľov. Priateľov mal najmä v literárnych kruhoch (jedným z nich bol spolužiak z gymnázia Emil Frída, ktorému Thomayer vymyslel pseudonym Jaroslav Vrchlický) a Thomayer sám písal a vydával poviedky pod pseudonymom RE Jamot (fonetický anagram Thomayer). Bol tiež známym spisovateľom, ktorého uznávali napr. Jan Neruda alebo Alois Jirásek. Svoju pozíciu nadobudol stovkami fejtónov a obrázkov z ciest. Aj v jeho ďalších dielach vyniká láska k prírode. Thomayer odišiel predčasne do dôchodku v roku 1921. Odchádzal zrejme v súvislosti s ťažkým ochorením (rakovina konečníka), ktorému v roku 1927 podľahol. Svoje nemalé imanie odkázal Ústrednej matici školskej, knižnici a výtvarným zbierkam Národného múzea a Národnej galérie v Prahe. Zomrel 18. októbra 1927. Pochovaný je na cintoríne vo svojom rodisku v Trhanove, na Chodsku v Čechách.
Zdroj: Wikipédia, (CC BY-SA 3.0)