Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Vznik opery


Autor: Arnošt Černý

Opera, najdokonalejšie klasické hudobné dielo, ktoré spája v jeden celok tri druhy umenia: básnictvo, hudbu a spev, dramatické líčenie, vzniklo v najstarších dobách u najvzdelanejších vtedajších národov, Grékov a Rimanov.

O hudbe antických tragédii nie je možné veľa povedať, ani o hudbe ku vtedajším dramatickým dielam nie je toho veľa známe. Zo starých spisov sa dozvedáme, že Aischylova, Sophoclesova a Euripidova tragédia obsahovali zborové i sólové spevy.

Vlastné dejiny opery začínajú až v XVI. storočí. Doba renesancie, ktorá sa pričinila hlavne o znovuzrodenie staročeského umenia, vytvorila znovu nové hudobné dramatické umenie.

Boli to učenci a vychýrení muži, ktorí pojali myšlienku vytvoriť nové hudobné dramatické umenie. Títo sa schádzali u grófa menom Giovanni Bardi (conte di Vernio, 1534 - 1612) a Jacopo Corsi (1744 – 1825) vo Florencii.

Kontrapunktické holandské umenie bolo značnou prekážkou priliehavosti textu a preto sa reforma stala nevyhnutnou. Začal boj proti výhradnému používaniu kontrapunktu, ktorý v tej dobe zapadol do takmer bezdôvodného formalizmu.

Bardi, Corsi, Rinuccini a hudobníci Vincenzo Galilei, Jacopo Peri, Giulio Caccini a Pietro Strozzi sa pokúsili dať hudobnému umeniu iný smer a opäť oživiť antickú hudbu. Z Platónových a Aristotelových diel sa snažili dokázať, že pretvorením antického dramatického umenia (tesným zlúčením slova s tónom) je možné zvýšiť hudobnú výraznosť.

Najskôr sa z reformou začalo v hornom Taliansku.

Boli to frotolly (viachlasné piesne romantického alebo humoristického obsahu) XV. a XVI. storočia, v ktorých melódia nie je v tenore, ale v diskante; sadzba už nie je kontrapunkticko-melodická, ale viac harmonická. V tejto ľudovej hudbe sa dá pozorovať, že tu už je šetrená slohová stavba a slovo a zmysel boli lepšie uplatnené než v umeleckých dielach minulej doby.

Cirkevné hry taktiež nemálo prispievali k budúcej hudobnej reforme.

Počiatok XVI. storočia položil vlastne základ k novému smeru v hudobnom umení.

Taktiež sa začal prakticky prevádzať výrazný sólový spev. Prvý pokus učinil Vincenzo Galilei (1533 – 1600), napísal spev grófa Ugolina z Danteho diela „Divina commedia“ a žalmy Jeremiášové (1590). Spev bol sprevádzaný husľami. On taktiež zložil Mesomedesovú hymnu. Napísal dielo o gréckej hudbe: „Dialogo della musica antica e della moderna“ (1581).

Iný pokus učinil gróf Bardi, napísal áriu k Dafne. Nová hudba sa vyznačovala jednotlivými sprevádzanými spevmi. Tieto jednotlivé samostatné hlasy, nie na základe kontrapunktu postavené, vyhovujúce slovu i rytmu, nazývali sa monodie.

Jacopo Peri

Jacopo Peri ako Arion v intermediu hry La pellegrina

Jacopo Peri (1561 - 1633) je tvorcom prvej známej opery - Dafné z roku 1597.

Z antickej tragédie povstala pastorála Jacopa Periho (1561 - 1633 vo Florencii) „Dafne“, ktorá svoj počiatok získala v dome Jacopa Corsiho v roku 1594. Bola to príprava budúcej opery, avšak vo veľmi jednoduchej forme. Úspech tejto práce mal za následok, že libretista Ottavio Rinuccini (zomrel v roku 1623 vo Florencii), ktorý napísal text ku „Dafne“. napísal teraz nový text k „Euridice“.

Jacopo Peri a Giulio Caccini (1550 - 1618) zložili k textu hudbu. V roku 1600 boli obidva diela vytlačené: „Euridice“ bola po prvý raz predvedená pri sobáši Márie z Medici, francúzskej a navarrskej kráľovnej dňa 6. októbra 1600 vo Florencii.

Hudba pozostávala z recitálov a zborov, orchester z klavíra, veľkej citary, violy di Gamby a z niekoľkých flaut. Úspech bol veľmi skvelý. Madrigal bol zatlačený a sólový spev vynikol.

V krátkej dobe vznikli ešte spevohry „Arianna“ (Rinuccini a Peri), „Il rapimento di Cefalo“ (Caccini) a L'anima e il corpo“ (Emilio del Cavaliere).

Keď v roku 1602 vydal Caccini zväzok monódických skladieb pod názvom „Nuove musiche“, začal všade čulý ruch.

Onedlho sa monódicky duch dostal do Ríma. Bol to Ludovico Viadana (Menoval sa vlastne Grissi, Viadana je meno jeho rodiska, jeho pravé meno je Ludovico Grossi da Viadana, (1564 – 1627), bol žiakom Const. Porty. Vynašiel sólový chrámový spev pre niekoľko hlasov s organovým basom (oneskorením). Jeho spevy boli najčastejšie písané pre jeden alebo dva hlasy. Emilio Cavalieri je pôvodcom umelého tvaru oratória.

Doni rozpráva o Caccinim, že riadiac sa smerom Galileiho písal sonety a kanzóny oveľa krajšie a prijateľnejším spôsobom.

Ambros vo svojich dejinách píše o onej perióde obdobia renesancie: Diletant Galilei nevynašiel novú monódiu, ale vzdelanejší a nadanejší Giulio Caccini.

Veľmi vhodné porovnanie učinil Bardi medzi Caccinim a Perim. Uvádza totiž, že Peri je vzdelanejší, našiel cestu malými prostriedkami uplatniť zvláštny výraz prirodzenej reči; Caccini však vynikal vynaliezavosťou. Ricardo C. Gandolfi, spisovateľ a skladateľ, píše o ňom, že je madrigaly obsahujú vznik árie a môžu byť považované za predchodcu skladieb, ktoré povstaly v XVII. storočí a v neskoršom veku.

Umenie založené na áriách založil Caccini a tak jeho dielo, „Nuove musiche“ býva považované za základ a návod ku výraznému sólovému spevu a za prvú reformu spevnej melódie. On učinil počiatok k neskoršiemu „Bel canto“.

Nový tento „Stile representativo“ t. j. pre scénické výjavy vhodný viac recitačný sloh než spevný dramatický sloh, značne rozšíril pôsobnosť hudobného umenia, lebo namiesto presne prevedenej polyfónie nastúpila monódia.

Takéto skladby sa nenazývali opery, lebo pôvodne sa menovali „composta in musica“ alebo „favola in musica“ a operami tiež neboli. Pôvodcom opery bol Claudio Montoverdi, narodený v roku 1567 v Cremone, zomrel v roku 1643 v Benátkach. Bol spevákom a huslistom u dvora v Mantui, kapelníkom v chráme sv. Marka v Benátkach a vynikajúcim skladateľom.

Značný pokrok učinil v harmónii, užíval voľného nástupu disonancie, dominantného septimového akordu, taktiež disonanciu v prieťahu vo viacerých hlasoch a iné. Najväčších zásluh si získal tvorbou hudobných drám, ktorému dodal zvláštnejšieho výrazu, presnejšiu deklamáciu, vybavil bohatšou harmonikou, a pripojil k nemu ouvertúru a skvelé zbory. Tiež upravil orchester a tak stal sa zakladateľom inštrumentačného umenia. Dbal hlavne o charakteristický sprievod spevu.

Vojvodca Vincenzo Gonzaga z Mantui usporiadal v roku 1607 divadelné predstavenie a vyzval Monteverdiho, aby k tomu účelu zložil nejakú skladbu. Monteverdi zložil operu pod názvom „Orfeo“ na Striggiov text (vytlačený v roku 1609). Tu sa javí najlepšie, ako dokázal vystihnúť reprodukciu charakteristického pôvodu. Orfeus narieka, spevom je sprevádzaný basovými violami; zbor duchov odpovedá Plutónovi, je sprevádzaný malými flautami (organo di legno) a Plutónov spev štyrmi trombónmi.

V roku 1608 zložil na Rinuccinov text operu „Arianna“ (v roku 1630), „Proserpina rapita“ (v roku 1639), „Adone“ (v roku 1641), „Le nozze die Enea con Lavinia“, v tom istom roku „II ritorno d’Ulisse in patria“, (v roku 1642), „L’incoronazione di Poppea“.

Pretože jeho skladby boli tiež dávané i v iných talianskych mestách, bola tým razená cesta k ich popularite a nebola už len výhradným majetkom kniežacích dvorov, ale satáli sa prístupné aj ľudu.

Akej obľube sa tešili opery tohto druhu v Taliansku, je možné posúdiť z toho, že v dobe od roku 1637 do roku 1700 bolo zložených 357 opier od 40 skladateľov.

Bola celá rada majstrov, ktorý písali v tomto slohu, najmä Francesco Cavalli (vlastne Pier Francesco Caletti-Bruni) (1599—1676). Zložil 42 opier. Bol Monteverdiho žiakom. Riadil slávnostné opery pri sobáši Ľudovíta XIV. Mare Antonio Cesti (1620 -1669) predviedol Carissimom vyvinutú kantátu do opery a zložil opery „Orontea“, „Cesare amante“, „La mangnanimita d’Alessandro“ a iné.