meta name="description" lang="sk" content="Najstaršia grécka filozofia, tyranie, sedem mudrcov, Homér, Hésiod, Ferekydes zo Syru, Orfeus, atď."/> Umelci a umenie na dvore cisára Rudolfa II.

      SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Umelci a umenie na dvore cisára Rudolfa II.


Autor: Prof. PhDr. Karel Chytil

Cisár Rudolf II., patrí k panovníkom, ktorým bola dopriata dosť dlhá doba vlády a života. Jeho otec a predchodca Maximilián II. zasadol na trón v roku 1564 v zrelom veku a za 12 rokov, 12. októbra 1576, sa rozlúčil s tunajším svetom. Rudolf, narodený v roku 1552 sa za života svojho deda Ferdinanda I. zdržiaval vo Viedni, a od svojho 11. roku na španielskom dvore u svojho strýka Filipa II., ktorého sestra Mária bola jeho matkou. Ešte za života svojho otca, po jeho návrate zo Španielska, bol v roku 1572 korunovaný za kráľa uhorského, v roku 1575 za kráľa Českého a toho istého roku sa stal i cisárom rímskym. Po otcovej smrti nastupuje na jeho tróny vo veku 24 rokov; dosiahnuc veku

Cisár Rudolf II.                 Cisár Rudolf II.
      Autor: Josef Heintz starší

60 rokov, umiera 20. januára 1612 v Prahe, ktorá bola jeho stálym sídlom. Doba štyroch desaťročí, ktorá uplynula od jeho návratu zo Španielska, bola dobou usilovného pestovania výtvarného umenia, ktoré zaujíma v snahách a náklonnostiach Rudolfových popredné, časom dokonca výhradne miesto. Doba Maximiliánova predala jeho mladosti na tomto poli silný odkaz, zanechal mu veľké nedokončené dielo k dovŕšeniu a prenechala mu aj početné umelecké sily, ktoré pôsobili v službách jeho otca, jeho deda, aj strýka, arcikniežaťa Ferdinanda Tirolského, vo Viedni, v Prahe a Innsbrucku. Ferdinand Tirolský, ktorý tak dlho za svojho otca Ferdinanda I. riadil v Prahe správu kráľovstva a všetky záležitosti umelecké, bol nielen priaznivcom umenia, ale aj horlivým zberateľo a tiež už Ferdinand I. pestoval zberateľstvo a podporoval archeologické štúdia. Popredný archeológ a zberateľ svojej doby, Jacopo Strada, ktorý sa z povolania venoval týmto odborom, bol už Ferdinandom I. povolaný do Viedne a mnohý z umelcov, ktorý za neho a Maximiliana II. boli zamestnaný, ostali aj na ďalej podobne ako Strada v družine dvorných umelcov. Boli to väčšinou Taliani, ktorí v čase, keď architektúra bola takmer úplne ovládaná talianskymi staviteľmi, kamenármi a štukatérmi, zaujali predné miesta aj v maliarstve a umeleckom priemysle. Francesco Terzio, Giuseppe Arcímboldo, Domenico Pozzo, Antonio Abondio, medailér a „conterfetter“, tešia sa obľube Ferdinanda I., arcikniežaťa Ferdinanda aj Maximiliana II. Ale už za Maximiliana II. vystupujú vedľa nich v tiež Holanďania, ktorí tiež prichádzajú väčšinou cez Taliansko, ale aj cez Nemecko. Alexander CoIIin z Malína, pracuje na pomníku Maximiliana I. v Innsbrucku a jemu je zverená i zriadenie mauzólea Ferdinanda I. a jeho manželky kráľovnej Anny, dcéry kráľa Vladislava Jagelovského, v chráme svätého Víta, ktoré bolo dokončené až za Rudolfa II. v roku 1589. Rudolf II. podstatne rozšíril pôvodný plán mauzólea hlavne tým, že k postavám kráľovských manželov dal pripojiť sochu svojho otca, ktorý v roku 1577 bol slávnostne uložený do kráľovskej hrobky Dómu svätého Víta. Pred povolaním Collina do Innsbrucku pomýšľalo sa na iného jeho flanderského rodáka, Giovanna da Bologna (narodeného v Douai), ktorého činnosť vtedy patrila už úplne Taliansku. trvalo pripútaný rodom Medici na Florencii, neopustil síce svoju novú vlasť, ale jeho styky s dvorom viedenským a potom pražským boli stále živé. Jeho diela tu boli vítané ako cenné akvizície zbierok, a jeho žiaci, ním doporučení a vyslaní, našli tu trvalé zamestnanie. Rudolf II., bol ctiteľom jeho umenia i jeho osoby, ktorú v roku 1588 povýšil do šľachtického stavu.

Keď Maximilián II. pre stavbu svojej "Fasanerie" pri Viedni potreboval výkonné sily, obrátil sa na Giovanna, ktorý mu odporučil svojich mladých krajanov sochára Hansa de Monte, pochádzajúceho z Gentu a Bartolomeja Sprangera z Antverp. O niečo neskôr prichádza do Prahy, kam boli Rudolfom II. obaja umelci povolaní, ďalší žiak Giovanna da Bologna Adrian de Vries, narodený v Haagu. Títo holandskí umelci sa stávajú jadrom novej umeleckej generácie, ktorá sa zoskupila okolo osoby panovníka milujúceho umenie. Umelecká dvorná spoločnosť v Prahe nadobúda čím ďalej, tým viac internacionálneho rázu, skladajúci sa z Talianov, Vlámov, Holanďanov, Španielov, Nemcov z krajín nemeckej ríše a aj Švajčiarska, ktoré zvlášť hojne vysiela svojich umelcov, učencov a mechanikov všetkého druhu.

Rovnako pestré je zloženie celého veľkého dvoru Rudolfa II., pri ktorom od vysokých hodnostárov úradu hofmisterského, komorného, vojenského, až po drobné telesné služobníctvo, pisára, komorníkov, lokajov a drabantov, zastúpené sú rôzne národnosti. A tento dvor vedľa výtvarníkov a remeselníctva zamestnáva stálych hudobníkov, mechanikov, nástrojárov, učencov všetkého druhu, hvezdárov a astrológov, chemikov, alchymistov a mágov, lekárov a mastičkárov, mineralógov, botanikov a lekárnikov a vábi k sebe dobrodruhov zo všetkých končín sveta. V Prahe stále pobývajú vyslanci a agenti cudzích vladárov a občas sem prichádzajú veľké návštevy, ktoré často svojím exotickým zjavom zvyšujú pestrosť a ruch života na pražskom Hrade aj v meste. Takýmito inokedy a inde nevídanými návštevami bola ruská návšteva ( "moskovská") v roku 1595 a 1599, turecká v roku 1600, návšteva poľského kráľa Sigmunda v roku 1606 a návšteva perzského šacha, ktorá zavítala do Prahy niekoľko kráť.

Poloha Prahy, ktorá za dlhoročných tureckých vojen poskytovala úplné bezpečie pred vonkajším nepriateľom, umožnila za vtedajších svetových udalostí a dobových pomerov, že sa tu

Praha v roku 1595
                                  Praha v roku 1595. Autor: Hoefnagel

stýkal západ s orientom, sever s juhom. Za týchto okolností v starom kráľovskom meste, ktorého domáce starousadlé obyvateľstvo sa stalo prizerajúcim divákom a len z malej časti súčinným živlom v celom tom kozmopolitickom ruchu, vzniká hotový chaos, rozvírený okolo osoby panovníka, ktorý sám pred jeho vlnami uteká v samotu. Uzatvára sa pred svetom a oddáva sa v spoločnosti niekoľkých málo vyvolených snahám a záľubám, vážnym aj ničotným, ktoré časom s ozajstnou vytrvalosťou, časom s nestálou prchavosťou sleduje, mení a strieda, a vo svojich zbierkach buduje si podivuhodný mikrokozmos, ktorý zdanlivo tiež pôsobí chaoticky. Obklopený svojimi zbierkami žije v stálom kontakte s umením starým i novým a s umelcami, ktorí prináležia ku jeho dôverným kruhom.

Umelcov, ktorí pôsobia v Prahe, alebo zopodiaľ slúžia Rudolfovi svojimi dielami, jest neprehľadná rada. Sú tu majstri starší aj mladí, od dlhších dôb ustanovení a usadení aj novo prichádzajúci, niektorí odchádzajú a zase sa vracajú, mnohí odoberajú sa tam, odkiaľ niet návratu, vzniknuté medzery sa opäť vypĺňajú, vždy noví a noví špecialisti sa pridružujú. Na prvý pohľad zdá sa byť to všetko chaotické, tak ako zbierky Rudolfove, ale ak sa prizrieme bližšie, rozpoznáme jednotlivé fázy a skupiny. Ak je niekde treba sledovať postupný vývoj, tak je to práve tu, v tejto dobe, v tomto ústredí. V tej stálej zmene a v istom nepokoji, v tom neustálom hľadaní niečoho nového, nových osobností, novej činnosti, nejaví sa tu neuspokojenie, odvrátenie sa od dosiahnutého, ale snaha priradiť ku získanému novú tvorbu, nové prejavy umeleckej činnosti. Aj v tom je tá zberateľská tendencia, dychtiaca po nových akvizíciách, registrujúc pokiaľ možno celú súčasnú činnosť v prehľade, udržiavanom stále na výške doby. A v tejto dobe vládne už veľká špecializácia a priam úžasná umelecká mnohostrannosť založená na vzdelaní. Doba Rudolfovho panovania, takmer štyridsaťročná, je dobou prelomu dvoch storočí, XVI. a XVII. a kryje sa v českých krajinách s dobou prechodu z renesancie do baroka; v nej dozrievajú staršie smery a splývajú s novými, ale pri postupe vpred obracajú sa zrakom i dozadu, a je to jedným z charakteristických znakov doby a záľub Rudolfa II., že na odchode zo XVI. storočia nadväzuje retrospektívou aj na umenie začiatku toho storočia. Prináša to so sebou eklektický a akademický smer, ktorý zavládol v druhej polovici XVI. storočia, ale z tejto všeobecnej tendencie vypučal v Rudolfovom okolí do zvláštnych kvetov. Do doby príchodu novej umeleckej generácie do Prahy spadá založenie akadémie Carracciov v Bologni (Accademia dei Carracci) a súbežné snahy v Holandsku, ktorému propaguje svoju akadémiu Karel van Mander, priateľ a historik svojich krajanov pôsobiacich na rudolfínskom dvore. Aj tu vzniká tiež akási akadémia, mnohočlenný zbor, ktorý sa však nezaoberá výchovnému, školskému pôsobeniu ale obmedzuje sa na svoju tvorivú činnosť. Pôsobí však svojím vplyvom, pokiaľ sa stýka verejnosťou, na domácu produkciu najmä u mladšej vrstvy. Umelecká výchova bola na tejto strane Álp ešte stále organizovaná cechmi; v Prahe ju zabezpečoval starý maliarsky cech, založený v roku 1348 za čias Karla IV., ktorý odo dávna bol obdarený výsadou, že okrem jeho členov nikto nesmel svoje dielo predávať na trhu alebo naň objednávku prijímať, mimo dvorných umelcov, ktorí mali osobitné postavenie. Avšak aj teraz ako predtým vstúpili niektorí z dvorných umelcov, ako Spranger, ku cechovým majstrom. Vyššie spoločenské postavenie, ku ktorému dospeli umelci v dobe renesancie a teraz za akademického smeru, keď sa stali sa rovnocennými s kruhmi učencov a profesorov, vrhalo reflexie aj do radov cechových majstrov. Keď Rudolf II. majestátom z 27. apríla 1595, potvrdil a rozšíril staré privilégiá pražských maliarov, udelil im novú milosť ustanovením, aby neboli pokladaní za remeselníkov a remeselníkmi sa nevymenovávali a ani nepísali, ale že sú maliarskymi umelcami, a zároveň pozmenil starý maliarsky znak tým, že nad červený štít s tromi menšími bielymi štítmi umiestnil nad korunu bohyňu Palas. Náčrt na nový erb poskytol sám Spranger.

Väčšina umelcov, ktorým sa dostalo dekrétu a platu, provízie, bola ubytovaná na pražskom zámku v obydliach určených; jednou z výnimiek bol Spranger, ktorý sa stal svadbou majiteľom domu na Malej Strane, v ktorom poskytoval bývanie svojim krajanom alebo iným umelcom. Počet dvorných umelcov a remeselníkov postupom času rastie a zberateľská vášeň tiež. Okolo roku 1600 sa stupňuje zádumčivosť Rudolfa II. a nadobúda povážlivého rázu duševnej choroby, v ktorej sa strieda mocné v splanutie s vášňou s depresiami a apatiou. Od tých čias, sa čím viac vzďaľuje verejnosti a tým väčším sa stáva kruh jeho osobnej družiny, najmä z povolania maliarskeho, plastiky a priemyselného umenia. B. Spranger, Jan Hofman z Norimbergu, Švajčiar Josef Heinz a miniaturista Jiří Hoefnagel z Antverp patrí ku kruhu, ktorý v Prahe pôsobia okolo roku 1590, čiastočne už skôr, okolo roku 1600 a po ňom prichádzajú noví, krajinkár Petr Stevens (Petrus Stefani) z Malína, rytec Jiljí Sadeler z Antverp, Ján z Cách, rodený z Kolína nad Rýnom, jeho priateľ, zlatník a kreslič Pavel van Vianen rodený z Utrechtu, a Daniel Froeschl z Augsburgu. Jiřího Hoefnagla, ktorý zomrel v roku 1600, vystriedal jeho syn Jakub, ktorý sa v Prahe úplne naturalizoval. O niečo neskôr prichádza Roelandt Savery z Courtrai, krajinkár a maliar zveri, Jeremiáš Günther, miniaturista, a jedným z posledných majstrov Rudolfa II. je Mathaeus Gundelach z Hessen-Kasselu, ktorý spolu s niektorými inými bol po smrti Rudolfa II. prevzatý do služieb cisára Matyáša. Okrem nich uvádza sa ešte v zoznamoch rada iných maliarov a "contrefetrov", ktorých mená nemajú tej zvučnosti a toho významu, ako uvedení reprezentanti tej doby.

Istý čas patrí ku dvoru Rudolfa II. Hans Vredeman de Vries, maliar, grafik, dizajnér a architekt, ktorý v rokoch 1597-1599 so svojim synom Pavlom vyzdobujú komnaty na hrade, v krídle so sálom teraz nemeckým a španielskym, v ktorom Rudolf II . prebýval a svoje zbierky spravoval.

Maliarskou výzdobou, ktorá už neexistuje, pri nových sálach bol zamestnaný v rokoch 1597 – 1602 Marian de Marianis z Purie vo Valsolde pri Luganskom jezere, ktorý tiež patril ku dvorným umelcom, ako pred tým Qiulio Licinio z Pordenone, člen známej rozvetvenej rodiny Pordenone. Z talianskych majstrov súčasne žijúcich tešila sa priazni rodina Bassanovcov, ktorá zásobovala svojimi dekoratívnymi obrazmi galériu, komnaty i Rudolfové letohrady. O Giacomovi da Ponte má sa za to, že sa osobne zdržiaval na dvore Rudolfa II., a z istotou je doložený pobyt jeho syna Leandra v Prahe signatúrou "Fecit Pragae". Giacomo zomrel v roku 1592 a po jeho smrti sa Leandro natrvalo usadil v Benátkach, jeho pobyt v Prahe spadá do obdobia okolo roku 1590. Okrem tohto člena rodiny tak početnej a produktívnej, ktorá bola nútená obzerať sa po práci mimo svojej vlasti, nevyskytuje sa na Rudolfovom dvore žiadny z popredných talianskych majstrov, ktorým domáce dvory a mestá tou dobou poskytovali dostatočného zamestnania. Inak tomu bolo s inými špeciálnymi odbormi, zlatníctvom, rytectvom do krištáľov a kameňov, v ktorom taliani nemali konkurentov. Stradov rod, ktorý hral aj v spoločenských pomeroch dvoru dôležitú úlohu, drží správu klenotnica, v ktorej bol vystriedaný rodom Miseronov. Octavio Strada, syn Jacopov, obratný kreslič, je neúnavným navrhovateľom nádob, rôzneho náradia a celých sérii medailónov a symbolov.

Čakali by sme, že sa stretneme na Rudolfovom dvore tiež s nejakým španielskym maliarom, ale zaznamenaný nie je žiadny, hoci v iných povolaniach bolo na dvore Španielov dosť. Styky so Španielskom z príčin príbuzenských a politických udržiaval nielen dvor, ale aj predné šľachtické rody, ktorých členovia sa občas zdržiavali s rôznymi poslaním na madridskom dvore. Pán Vratislav z Pernštejna, najvyšší kancelár českého kráľovstva mal za manželku Máriu Maximiliánovi zo španielskeho rodu Manrigue de Lara a bol kráľom Filipom II. vyznamenaný udelením rádu zlatého rúna, ktorého sa dostalo len v zriedkavých prípadoch aj niektorým iným pánom českým. Týmto prostredníctvom sa dostali do Čiech portrétne diela španielskych majstrov, ako bol Sanchez Coelo a jeho žiak Juan Pantoja de la Cruz. Obrazáreň zámku v Roudnici, ktorá z majetku Pernštejna prišla najprv do rúk p. Viliama z Rožmberka, a sobášom Zdeňka z Lobkovic s jeho vdovou Polyxenou, rodenou z Pernštejna, v držbe rodu Lobkovic, uchováva celú sériu španielskych portrétov tohto príbuzenstva aj členov panovníckej rodiny, medzi nimi aj podobizeň Rudolfa z čias jeho pobytu v Španielsku. Sanchez Coello častejšie portrétoval jeho súrodencov a ich matku Máriu.

Pokiaľ už za Maximiliana II. sa začali na jeho dvore pretekať umelci holandskí s talianskymi, uvidíme za Rudolfa II., že po roku 1600 ovládali maliarstvo spolu s nemeckými majstrami úplne. Povolávanie Holanďanov nebolo vyvolané len ich náchylnosťou k sťahovaniu, ale aj pomerom Flanderská ku španielskemu panstvu. Prateta Rudolfa II., sestra Karola V. a Ferdinanda I., Mária, vdova po kráľovi Ľudovítovi, dlhšiu dobu vládla v Holandsku, kde za Rudolfa II. bol miestodržiteľom jeho brat Albrecht. Filip II. dal mu v roku 1599 za ženu svoju dcéru Isabellu, pôvodne učenú Rudolfovi, keď tento, stále váhal, a svoje rozhodnutie odkladal.

Na svojej ceste, hoci viedla priamo z ich vlasti, alebo cez Taliansko, mali holandskí umelci ešte jednu stanicu, Mníchov, kde za kurfistov milujúcich Albrechta V., Viliama V. a Maximiliána I. vzniká nové umelecké ústredie s intenzívnou výtvarnou činnosťou, na ktorej má podiel aj blízke staré ríšske mesto Augsburg. V Mníchove dlhšiu dobu pôsobí Hans von Aachen (Hans z Cách), kým bol na trvalo povolaný do Prahy, aj Paulus van Vianen a do Augsburgu prenáša na čas svoju činnosť Adrian de Vries. Maliari Ján Rottenhammer a Krištof Schwarz, ktorí rovnako patria Mníchovu ako Augsburgu, sú zamestnávaní mníchovským dvorom spoločne s Jánom z Aachenu a ich práce boli obľúbené aj na Rudolfovom dvore, tak že obaja majstri sa zaraďujú do skupiny rudolfínských umelcov, hoci priamo ku dvoru pražskému neprináležali a na ňom nezotrvávali.

Spoločníkom Hansa von Aachena (Hansa z Cách), býval pri rôznych rokovaniach rezač drahokamov Matyáš Kraetsch. Vedľa neho pôsobí umelecký sklár Kašpar Lehman a zhotoviteľ hodín a astronomických nástrojov Erasmus Habermel, učený Švajčiar Jošt Burgi a iní.

Tak ako umelci prichádzali do Prahy v skupinách, tak si zachovávali vzájomné priateľstvo, ktoré viedlo aj k uzatváraniu zväzkov príbuzenských. Vdovu po Jánovi z Cách Reginu, dcéru presláveného mníchovského skladateľa Orlanda di Lasso, si vzal za manželku Alessandro Abondio a tiež vdova po Heintzovi, Regina, preslávená kráska, znova sa vydala za Matúša Gondelacha. Väčšina Rudolfínských umelcov, jak maliarov, tak dizajnérov, zlatníkov, klenotníkov a rezačov, zomrela v Prahe: Josef Heinz v roku 1609, Bart Spranger v roku 1611, Hans von Aachen (Hans z Cách) v roku 1615, Daniel Fröschl v roku 1613, Pavel van Vianen asi v roku 1617, tiež Adrian de Vries, ktorý sa vrátil do Prahy, a bol tu dvorným umelcom v rokoch 1602 - 1616 a po tretí raz povolaný vojvodom Albrechtom z Waldštejna ku výzdobe jeho nového paláca, zakončil nepochybne v Prahe svoju dráhu koncom roku 1626 alebo začiatkom roku 1627. Po Rudolfovej smrti Rudolfove ostali v Prahe a tu úplne splynuli s domácimi umelcami i obyvateľstvom Peter Stevens, ktorého rod v Prahe pôsobí po celé XVII. a XVIII. storočie, a Jiljí Sadeler, ktorý zomrel ako posledný rudolfínsky maliar r. 1629. Väčšina týchto umelcov bola uložená k večnému odpočinku na spoločnom cintoríne kostola sv. Jana v časti na Malej Strane alebo v tamojšej kaplnke svätého Mateja. Po Rudolfovej smrti Prahu vzápätí opustili Roeland Savery a Hans Gundelach; Jakub Hoefnagel, ktorý r. 1621 bol odsúdený za to, že bol prívržencom Bedřicha Falckého, utiekol z Prahy a zomrel v Holandsku. Len niekoľko rokov po Rudolfovej smrti nastáva odchodom do cudziny alebo z tohto sveta diaspóra pozostalých jeho umeleckej družiny.

Maliarstvo doby Rudolfa II. sa označuje sa s istou hanou ako eklektické a jednotvárne. Niet pochýb, že starší majstri, či už taliansky ,alebo holandskí a nemeckí stoja vyššie nielen svojou originálnosťou, ale aj kvalitou. Veľké dedičstvo, ktorým nová generácia nastupuje, neprináša jej plné šťastie; dáva im do rúk hojnosť technických i teoretických prostriedkov, ktoré dokážu síce ovládať, ale zriedka kedy využití v nový, veľký prospech. Majú snahu, ísť ďalej, ale stará doba ich drží vo svojom objatí. Napodobitelia a následníci väčších predchodcov sa nevedeli dobrať k plnej samostatnosti a kde sa o ňu sa usilujú, často prekračujú únosnú mieru, jedni v snahe docieliť mocného výrazu sily, iní v želaní zalichotiť sa jemnosťou a pôvabom. V Taliansku samotnom zápasí vo strede XVI. storočia michelangelov smer dominujúci vo Florencii, s tradíciami harmonickej Rafaelovej bytosti, vznešenej Lionardovej dokonalosti a mäkkým pôvabom Correggia a Parme. Holandskí romanisti, z ktorých vyšla a skladala sa časť rudolfínských umelcov, ľahšie podliehajú rôznym prúdom, než sami Taliani, hoci nekotvia priamo v žiadnej lokálnej škole a nezdieľajú jej odpor voči druhej. Spranger, ktorý zo všetkých sa najviac považuje za prívržencov Michelangela, neubránil sa vplyvu Correggia a Parme a jeho umenie je akousi zložkou oboch smerov. Väčšina prešla Benátkami, kde ešte na sklonku XVI. storočia žijú veľkí umelci, Tizian, hlava školy, Veronese, Tintoretto, kdežto inde sú len epigoni. Táto posledná umelecká stanica pred príchodom na sever zanechávam najhlbšie stopy. Z nej prinášajú si trvalé dojmy Heintz, Schwarz, Rottenhammer, čiastočne aj Hans von Aachen (Ján z Cách).

Považovalo sa vtedy za zásluhu, ak sa niekomu podarilo osvojiť si "maniere" toho ktorého uznaného majstra; bolo to najlepším vysvedčením schopnosti, legitimáciou a dobrým odporúčaním. Docieľovali toho priamym kopírovaním aj voľným imitovaním.

Od počiatku cinquecenta bolo robenie kópií obľúbených obrazov niečím obvyklým; obstarávali ich buď dielne samotných majstrov alebo ich žiaci. Slúžili ako upomienka alebo dekorácia. U Rudolfa II. pôsobí aj zberateľská horlivosť, obraz, nachádzajúci sa v pevnej ruke, nedosiahnuteľný v originálu, získaný v kópii, ako to program zbierok vyžadoval. Originály aj kópie získaval pre Rudolfa najmä Hans von Aachen na svojich cestách, ktoré podnikal za rôznym poslaním umeleckým i diplomatickým. Niektorí z dvorných umelcov zaoberali sa výlučne kopírovaním starých diel, tak Jeremiáš Günther kopíroval Dürera, Brueghela, Josefa Heintza Correggia a Parmegiana. Staré zoznamy rudolfínských zbierok vykazujú celý rad kópií Heintzových podľa Correggia (kópiu Ľady s labuťou, originál v Berlíne) a podľa Parmegianovho „Amora prerezávajúceho si luk“ zhotovil Heintz kópiu, na rube ktorej umiestnil vlastnú kompozíciu „Hrad lásky“.

To že Rudolf II. si tak vážil Dürerových diel, že nešetril nákladov a použil všetkých možných intervencií, ak chcel získať niektoré z jeho diel, malo zaiste niekoľko príčin. V jeho rode pôsobili tradície doby a osobnosti Maximiliana I., ktorého meno bolo podobizňami, kresbami a grafickými publikáciami nerozlučne spojené s menom norimberského majstra. Antikvárny kurz v dobe Rudolfa II. znovu obracia pozornosť k jeho dielam, ktoré sú cenené kruhmi umeleckými, znaleckými a zberateľskými, tak že dopyt po nich stúpal. U Rudolfa mohol spolupôsobiť aj duch religióznosti Dürerových obrazov, ktorý účinkuje na zbožnú myseľ svojou vnútornosťou a prostotou. Všetku tieto momenty sú sústredené v obraze „Slávnosť ružencová“s podobami cisára Maximiliána I. a Dürera samého. Za akých okolností a kedy získal Rudolf II. toto dielo, maľované pre kaplnku vo „fondaco dei Tedeschi“ v Benátkach, nie je známe; ale dosť pravdepodobnou sa javí hypotéza , že sa to mohlo stať prostredníctvom Jana Rothenhammera.

Vzácnosť Dürerových diel viedla ku ich kopírovaniu a napodobovaniu. Niektorí maliari pražského dvora pražského sa snažili vniknúť do jeho tvorby a pokračovať v nej. Norimberčan Hans Hofman, ktorý tu pôsobil v rokoch 1585 – 1592, kompiluje podľa jeho malieb a kresieb nové diela, a jeho nasleduje Daniel Fröschl, rodený v Augsburgu, ktorý ustanovený v roku 1603, zotrval v Prahe ako dvorný maliar a "antiquarius" do svojej smrti v roku 1614. Jeho dojčiaca madona, maľovaná na pergamene podľa Dürerovej kresby, s malou podobizňou mladého Dürera, podľa jeho autoportrétu z roku 1484, je milým dokladom piety rudolfínského maliara ku starému majstrovi v čase, keď vznikali aj úmyselné falzifikáty na oklamanie jeho ctiteľov.

Bol ešte jeden starší severský umelec, ktorého si Rudolf vedľa Dürera obzvlášť obľúbil, starý Peter Brueghel. Doba tohto majstra nebola tak vzdialená, aby tu rozhodoval moment antikvárny, a nejakými tradíciami vlastného rodu k nemu panovník zrejme priťahovaný nebol . Rozhodovalo tu určite hlbšie porozumenie pre Brueghelovo umenie, keď aj v rámci svojej zbierky poskytol mu cisársky zberateľ viac miesta, než vyžadovala mnohostrannosť zbierky a samotná kurióznosť jeho diel. Kópie a imitácie podľa starého Brueghela obstarávali jeho synovia, Peter ml. a Ján, ktorí sú priami vrstovníci a súdruhovia umelcov Rudolfovho dvora. Ján Brueghel starší nazývaný „zamatový“ sa zdržiaval v roku 1604 v Prahe a vedľa hlavného jeho mecenáša, kardinála Borromea v Miláne, bol Rudolf II. jeho popredným priaznivcom. Hoci sa hodne sa odchýlil od maliarskeho štýlu svojho otca, nadväzuje ešte v mnohom na jeho témy a kompozície, najmä pri výjavoch s veľkým počtom osôb, ako je „Príchod troch svätých kráľov“, alebo svätý Martin sa zástupom žobrákov. V týchto obrazoch dochováva Ján Brueghel v mnohom odkaz z tradície starej dolnozemskej školy.

Z vlastných umelcov Rudolfovho dvora zobrazuje ľudové typy a scény hlavne Hans von Aachen (Ján z Cách, Ján z Aachen). V kruhu, v ktorom je toľko špecialistov, Ján z Cách je priam

Hans von Aachen, autoportrét Hans von Aachen, autoportrét  

nápadný svojou mnohostrannosťou. Maľuje všetko, portréty, mytológie, alegórie i oltárne obrazy; jeho eklekticizmus sa riadi predmetom, aký práve maľuje, v tom ohľade jest takmer Proteus. Ale to čo recipuje, nech od Benátčanov alebo holandských romanistov, prispôsobuje svojmu prirodzenému charakteru, dosť ťažkopádnemu a suchopárnemu. V Prahe sa rýchlo asimiloval; jeho priateľstvo s Adrianom de Vries, ktorému poskytuje návrhy, vedie ho k tomu, že prijíma jeho formy; zblížený so Sprangerom, podlieha jeho vplyvu a v rytinových reprodukciách sa jeho formálny prejav nelíši od Sprangerovho takmer ničím. Ale popri tom prenikajú reminiscencie zo staršej holandskej školy; jeho sedliacké typy sú z rodu brueghelovských sedliakov a jeho scény z ovzdušia neviazanej krčmovej a kupliarskej spoločnosti sú derivátmi podobných výjavov Jana Sandersa Hemessena. Jeho erotické scény sa takto neobmedzujú len na mytológie ale privádzajú do tejto témy nový, vlastne starý ton. Hans von Aachen (Ján z Cách, Ján z Aachenu) má rád humor a rád zobrazoval smejúce sa osoby smejúci Už ako mladík uviedol sa v Benátkach vlastnou podobizňou smejúceho sa. Je jeden z prvých, ktorý rieši tento problém, v ktorom exceloval neskôr Franz Hals. Hoci niekedy podáva len grimasu, javí v podobných témach ozajstnú, vtedy vzácnu snahu, maľovať skutočne priamo podľa prírody. Je dobrým portrétistom, podobne ako aj Spranger a podobizne oboch sa líšia istou voľnosťou a vnútornou živosťou od mnohých iných vtedajších prác, obradných a strnulých v postoji aj výraze.

Spranger je vo svojej bohatej pražskej produkciu jednotnejší, ucelenejší, než Ján z Aachenu, ktorého prevyšuje fantáziou, istým rozmachom a vzletom. Na Maximiliánov dvor prichádza z Talianska pomerne mladý, ale už hotový vo svojom vývoji. Hoci bol stále v styku so svojimi krajanmi, je spoločenskou a umeleckou chrbticou kruhu pražsko-holandského, ku ktorému patrili v prvom rade sochári a rytci Adrian de Vries, Vianen, Sadeler. Jeho formy sú plastické, jeho kresby, jeho kompozície boli cenené súčasníkmi a rytci ho reprodukujú so zvláštnou záľubou. Goltzius, ktorý jeho diela zvečňuje, stojí pri ňom najbližšie, Sadeler vo vlastných invenciách ho napodobňuje. Svoje kresby rád lavíroval a aj v maľbe často používa grisailov a monochrómov. Jeho maľby sivé v šedom zdajú sa byť ešte dedičstvom po starých majstroch, ktorí ich umiestňovali na rube svojich krídlových obrazov. Podľa starých kín ku farebnej palete siahol vraj dosť neskoro, a v pravde jeho kolorit, obľubujúci silné kontrasty, náhle prechody a meňavosť, prisladené tóny, nebýva, hlavne pri väčších rozmeroch, ani prirodzený, ani dosť harmonický. Ak súčasníci hovoria o tom, že maliari sú ovládaný Michelangelovou fúriou, platí to predovšetkým o Sprangerovi . "Furia della figúra", javiaca sa tu v sile, inde v grazii prudkého pohybu, je podľa teórii v strede XVI. storočia a Lomazzovho traktátu hlavnou požiadavkou umenia. Tie rôzne „možnosti pohybu“, ktoré maľuje Michelangelo na klenbe Sixtínskej kaplnky, ktoré napodobňujú a stupňujú jeho následníci, sú tiež ideálom a cieľom Sprangerovho umenia.

Snaha vynaliezať, konštruovať nové formy, neobvyklé pózy, zvádza tohto virtuóza kresby a sochárstva k tomu, že týmto tendenciám obetuje niekedy aj správnosť kresby. Najmä mytologické a erotické scény dávajú rudolfínským maliarom príležitosť ku voľbe smelých póz. V obľúbených hostinách azhromaždeniach olympských bohov pôsobí príklad histórie Amora a Psyché od Rafaela, zlúčený s reminiscenciou na Tiziana a Veronesa. Milostné príbehy bohov a polobohov, hrdinov a hrdiniek, Circe a iných kúzelníc, scény z Metamorfózy od Ovídia opakujú sa vo veľkých skupinách aj v pároch, ktoré v milostnom „tete-a-tete“ tak rád zobrazoval Spranger. Obrazov tohto druhu bolo v Rudolfovej galérii veľké množstvo; jej majiteľ mal záľubu v nuditách a estenský vyslanec v správe podanej vojvodovi Caesarovi d'Este o ceste Jána z Aachenu do Modeny radí, aby cisárovi bol venovaný pekný obraz, ktorý by bol trochu zmyselný. Ale taká bola celá vtedajšia doba. Aj prísny Filip II. si obľúbil si vedľa náboženských obrazov Tizianovej bacchanály. Škola benátska a parmská hýria v zobrazovaní krásnych a pôvabných tiel a v tých istých rokoch, keď v Prahe sa nimi pokrývajú plátna, maľujú erotické scény podobné, obklopené rámcom hermatlantov, Annibale a Agostino Carracci v rímskom paláci kardinála Farnesa z toho istého rodu, pre ktorého tiež kedysi pracoval pracoval Spranger. Nuditami oplývajú aj náboženské obrazy Heintza a Jána z Aachenu a Spranger svojím sveticiam obnažuje kyprý prsník rovnako ako alegorickým postavám. Prudké pohyby, apartné pózy, mocné gestá postáv kladených naprieč obrazu, z jeho hĺbky vpred alebo naopak, vládnu v jeho epitafoch, v tvaroch vojakov a strážcov hrobu aj vzletných ale búrlivo dopredu postupujúcich zjavov Krista, triumfujúceho nad smrťou a diablom. V týchto náhrobných tabuliach, v Čechách už pred tým obvyklých, zračí sa intímny pomer dvorského maliara ku meštianskym kruhom. Dve jeho veľké práce zapadli, náhrobná doska jeho svokra, malostranského zlatníka Müllera, na ktorej spolupracoval Adrian de Vries a veľký obraz u sv. Jiljí, ako tieto diela asi vyzerali, poučuje nás epitaf iluminátora a kníhtlačiara Michala Petrla z Annaberku, ktorý istý čas pri ňom býval, a obraz Vzkriesenie v strahovskej obrazárni.

V pózách heroov predstupujú aj pastieri prichádzajúci sa klaňať sa Ježiškovi v obraze Hansa Qondelacha. V týchto a iných nočných a večerných scénach stretávame sa najmä u Jána z Aachenu, Schwarza a Qondelacha s prechodmi tieňov a svetiel v umelom temnosvite, ktorého problémy sa títo majstri pokúšajú riešiť pod vplyvom Tintoretta a nepochybne aj Elsheimera. V posledných rokoch Rudolfovej doby, na začiatku Rembrantovho detstva, sa príklady tohto zjavu množia.

Jednotlivé postavy a celé kompozície sa prenášajú rukou kovotepca, rytca a cizeléra v predmetoch umeleckého priemyslu do rôzneho materiálu, bronzu, striebra i zlata, alabastru, skla, krištáľu, kameňa. Aj v obrazoch sa neobmedzuje zmysel pre ladnú formu len na ľudské telo, k nemu pripájajú sa umelecké predmety i dary prírody. Spranger je majstrom v komponovaní umeleckých predmetov, prilby, štíty, panciere a klenoty na jeho obrazoch sú kabinetnými kúskami umeleckého priemyslu. V drobných rozmeroch, v nesčíselnom množstve prichádzajú artefakty a poklady prírodnej ríše na obrazoch Jána Brueghela a s nádhernou opulenciou hromadí sa vo výjavoch Bassanov. Títo a zamatový Brueghel sú pravými antipódmi, robustná prirodzená farba Bassanov v širokom prevedení kontrastuje s pôvabným hladkým tónom a miniatúrnou technikou Jana Brueghela. Oboje umenie, hoci tak odlišné, zahŕňa Rudolf II. svoju priazňou.

Brueghelové krajiny niekedy oživujú svojimi drobnými postavami Jan Rottenhammer, Hendrik de Clerck, Hendrik van Balen a ďalší. Tak ako sám Brueghel poskytuje štafáž iným krajinárom, najmä P. Brilovi. Vo vývoji krajinárstva prináleží Rudolfovému dvoru a jeho reprezentantom v tomto odbore, Saverymu a Stevensovi čestné miesto. Hoci sa úplne neemancipovali vo farbách od smeru P. Brila, je ich pomer ku prírode intímnejší, krajina je často sama o sebe predmetom, nie len jednoduchým pozadím a rámcom historických, mytologických alebo náboženských výjavov. Ako štafáž, ak nejaká je, slúžia súčasný život alebo zver. Rudolf II., počína si aj v tom takmer podľa programu, keď vysiela Saveryho do Tirolska, aby namaľoval divoké a podivuhodné alpské kraje s do neba sa týčiacimi horami a divokými vodopádmi. Tak ako Savery tirolské kraje, zobrazuje Stevens krajiny české, ktoré reprodukuje svojimi rytinami. Avšak sú to tiež krajiny viac menej ideálne, ale sú skonštruované, zostavené podľa motívov priamo z okolia vyňatých. Savery kreslí partie Hradu pražského, Stevens české zámky, hrady a mlyny; vo vedutovom krajinárstve kde predtým dominovali po spôsobe P. Brilla rímske obelisky a zrúcaniny, začínajú sa objavovať nové, domáce, stavebné objekty.

Je to tiež charakteristický rys doby, keď Savery pod titulom raja, potopy, Noemovej archy alebo Orfea zhromažďuje v ideálnych krajinách všetky druhy zveri a vtáctva, a keď skladá v pestrej kytici domácej i exotické kvety, ktoré prišli zo zámorských krajín a boli pestované holandských v záhradách Rudolf II., sám bol milovník zveri, chované v leviom dvore a v jeleniom príkope, jeho koniarne sa pýšili koňmi všetkých odrôd a krajín, a v kráľovskej záhrade sa pestovali kríky a kvety všetkého druhu.

V miniatúrnych prácach Hoefnáglov, ktorým látku poskytuje celá historia rerum naturalium, nadobúda prevahu didaktický a encyklopedický smer doby a v Rudolfových kolekciách začína sa takto zrkadliť celý akýsi „orbis pictus“. Rudolfová zbierka, najväčší "Kunst- und Wunderkammer" svojej doby, neskladá sa len z umeleckých predmetov, ale aj z prírodnín a rôznych kuriozít. Vo vzácnych nerastoch, z ktorých dokázali dvorní umelci vytvárať obdivuhodné nádoby, klenoty a iné diela umeleckého priemyslu, nachádzal Rudolf II. zvláštne zaľúbenie a do svojich zbierok sa ich snažil získať rôznymi cestami.

Tak ako sa rád zúčastňoval s vedychtivosťou pozorovaní svojich hvezdárov Tycha de Brahe a Kepplera, procedúr chemikov a alchymistov, tak tiež mu spôsobovalo potešenie pozorovať prácu v maliarskych ateliéroch a dielňach. Sám získal zručnosti v mnohom umení a takto dokázal ako všestranný znalec oceniť technické vlastnosti umeleckej práce. Dielo, ktoré povstalo na jeho popud, ktoré videl vznikať a dokončovať, nadobudlo užší, teplejší vzťahu k jeho osobe, s ktorou bolo spojené istou vnútornú páskou a živou spomienkou. Takých bolo v jeho komnatách a zbierkach veľké množstvo. Medzi nimi bol aj rad diel, ktoré zobrazovali jeho osobnosť, znázorňovali jeho vlastnosti a cnosti a oslavovali jeho činy. Glorifikácia sa uberala sa dvomi smermi, Rudolf II. oslavovaný ako imperátor a ako priaznivec vied a umení. Hoci osobne sa bitiek nezúčastnil, dával sa zobrazovať v plnom brnení a v takých prípadoch má veliteľský, martiálny výzor. Na koni často nejazdil, ale bol milovníkom koní, a dával sa rád zobrazovať ako jazdec. Adrian de Vries, ktorý zhotovil jeho bronzové poprsie, zaoberal sa istú dobu projektom cisárovej jazdeckej sochy a k tomu cieľu konal štúdie koní.

Ak chcel Rudolf II. preukázať niekomu poctu, urobil tak často venovaním umeleckého predmetu, obrazu, najmä vlastného portrétu, sochy, pohára. S dvormi svojho príbuzenstva a s dvormi mníchovským a drážďanským kde tiež milovali umenie, je v stálom kontakte a celé jeho najbližšie okolie, jeho vyššiu dvoranstvo i hodnostári, páni z Pernštejna, Rožmberka, Hradca, Lobkovic, Kolovrat, sa snažia s ním v pestovaní umenia udržovať rovnaký krok. Na Hradčanoch a Malej Strane od paláca k palácu, dom od domu rozlievali sa vlny umeleckej tvorby. Pán Krištof Popel z Lobkovic, najvyšší hofmajster českého kráľovstva objednal pre svoju záhradu susediacu s jeleňou priekopou, v ktorej Rudolf II. rád ubytovával návštevy, u Benedikta Wurzelbauera v Norimbergu r. 1599 bronzovú fontánu so skupinou Venuše a Amora; najvyšší hofmajster cisárskeho dvora Karel z Lichtenštajnska, ktorý si sám v Prahe vydržiaval s veľkými nákladmi celý dvor, bol milovníkom umenia Adriana de Vries a iných umelcov. Ako vždy štedrý kupec umeleckých predmetov je vykreslený brunšvický vojvoda Jindřich Julius, ktorý sa stále zdržiaval v Prahe vo svojom dome na Hradčanoch a ako najintímnejší priateľom cisára bol ustavične blízko jeho osoby až do jeho smrti. Ním, Kristiánom II., kurfirstom saským a Arnoštom zo Schaumburgu sa rudolfínske umenie prenáša ešte za života Rudolfova II. za hranice Čiech do nemeckých severných krajín. Arnošt zo Schaumburgu objednáva práce u Heintza a Adriana de Vries a povoláva ho a tiež Jána Rottenhammera do svojho sídla v Bückeburgu.

Umelci Rudolfovho dvora sa tešili pohodliu a blahobytu, priazni panovníka a jeho okolia a od súčasníkov boli vysoko cenení. Umelecká literatúra vtedajšej doby je zasypávala chválou, ktorou nijako nešetril ich súdruh Karel van Mander vo svojom Schilder-Boecku, a ktorú ešte stupňuje Joachim von Sandrart, Sadelerov žiak, vo svojej „Teutsche Akadémie“. Ich miestu vo vývoji umenia sa pripisuje väčší význam, než kvalite ich umenia. Mená Jan Brueghel, Spranger, van Aachen, Savery znamenajú oblúky mosta, klenúceho sa od Quentina Massysa, starého Brueghela, Hemessena a iných ku Rubensovi, Jordaensovi, Halsovi a krajinárom a drobným holandským majstrom. Meno ich priaznivca, zakladateľa veľkej zbierky, ostalo v trvalo, slávnej pamäti. Bol to sám Rubens, ktorý v epitafu zloženom na hrob Jana Brueghela, hovorí, že bol „Gratus et acceptus“.

„Imperatori ces. Rudolpho II. Augusto, omnium bonorum arbitrorum estimatori ac patrono“.



Autorom textu tohto článku je Prof. PhDr. Karel Chytil. Karel Chytil sa narodil 18. apríla 1857 v meste Chrudim, zomrel 2. júna 1934 v Prahe. Bol českým historikom umenia, prvým významným českým predstaviteľom pozitivizmu v kunsthistórii, pedagógom a múzejníkom. Po absolvovaní gymnázia v rokoch 1875-1878 študoval dejepis a zemepis na filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V období 1878-1879 absolvoval študijný pobyt vo Viedni. V roku 1882 sa stal doktorom filozofie. Po ukončení štúdia nastúpil ako suplent dejepisu a zemepisu na českej reálke. V roku 1885 ho Obchodná a živnostenská komora vybrala aby založil a viedol Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe. Dňa 4. júla 1885 sa stal jeho prvým kustódom a 16. decembra 1895 jeho prvým riaditeľom. Toto múzeum viedol ako ústrednú umeleckohistorickú inštitúciu do 1. februára 1911. V období 1887-1903 bol korešpondentom Centrálnej komisie pre ochranu pamiatok vo Viedni (pre oblasť Čiech). Od roku 1895 viedol spracovanie umeleckého miestopisu Čiech v Archeologické komisii Akadémie vied. V období 1888-1896 bol profesorom dejín umenia na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Na Karlovej univerzite sa habilitoval v roku 1897, v roku 1904 sa stal mimoriadnym profesorom dejín umenia a od roku 1911 riadnym profesorom a vedúcim Ústavu pre dejiny umenia na Českej univerzite v Prahe, kde pôsobil až do odchodu na dôchodok v roku 1927. Okrem toho bol tiež docentom Českého vysokého učenia technického v Prahe. V roku 1913 založil spolok Kruh pre pestovanie dejín umenia, ktorý od roku 1916 vydával vlastnú ročenku. Karel Chytil sa stal v roku 1896 mimoriadnym a od roku 1916 riadnym členom Českej akadémie vied a umení. Bol tiež predsedom jej Archeologickej komisie. Pokiaľ ide o súkromný život Karla Chytila, tak dňa 19. novembra 1880 sa v jeho rodnom meste Chrudim oženil s Katarínou Duškovou, s ktorou mal štyri deti: Karel, Ján, Milada a Johanna; v tom istom roku sa usadil v Prahe na Novom Meste. Text tohto článku (Umelci a umenie na dvore cisára Rudolfa II.) bol prebratý z publikácie: Umělci a umění na dvoře Rudolfa II., nákladem krasoumné jednoty v Praze, 1920. Túto publikáciu vydala krasoumná jednota v Prahe ako zvláštnu knihu iba pre svojich členov. Text článku sa nachádza na stranách 5 - 17 tejto publikácie. Text článku bol preložený z dobovej češtiny do súčasnej slovenčiny.






SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved