Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Václav Matěj Kramerius

Václav Matěj Kramerius (1753 – 1808) významnou mierou prispel k rozvoju českej literatúry a žurnalistiky.


Počiatky českej zábavnej prózy


Autor: doc. PhDr. Jan Máchal

Ani jeden literárny druh nebol podrobený tak prenikavým zmenám, neprešiel vo svojom živote tak rozmanitými formáciami ako román a s ním spriaznené druhy zábavnej prózy. Ako samostatný slovesný druh, román vyrástol v stredoveku na troskách eposu, ktorého veršovaná forma sa onedlho uvoľnila a prešla do prózy. Obsah zostal ten istý a prozaická forma často ukazuje často ešte zrejmé stopy pôvodných veršov. Ale s rastúcou obľubou zábavnej prózy už nepostačovalo obyčajné prezliekanie starších epopejí v prozaické rúcho, preto boli prózou vzdelávané iné rozmanité látky, úplne nezávislé od veršovaných skladieb. Až do 18. storočia sa román vyvíjal dosť zdĺhavo a jednotvárne; až toto storočie presýtené reformnými ideami urýchlilo jeho vývoj a dodalo mu váhu medzi ostatnými básnickými druhmi. Predsa však bol ešte pokladaný za akýsi nižší, všedným potrebám človeka vyhovujúci druh poézie, ktorý sa nemôže postaviť bok po boku bohorodému eposu a vrcholu všetkej poézie, dramatike. Z tejto príčiny taktiež nazval Schiller románopisca, básnikovým polobratom.

Zato v 19. storočí stal sa román najmodernejším a najpopulárnejším literárnym druhom. Veštecké slová znamenitého Ruského kritika Belinského, ktoré predniesol už v roku 1847, sa splnili: román a sním spriaznená poviedka sa postavili do čela všetkých iných druhov poézie.

Čím vyššie v niektorej literatúre stojí román, tým väčší je jej význam. Moderný román v sebe sústredil tiež všetky prednosti ostatných básnických druhov. On neustrnul len na obyčajnom zaujímavom vypracovaní deja ako epopeja, ktorá mu vlastne dala život, ale prevzal od lyriky zobrazovanie najjemnejších a najzložitejších záchvevov duše, myšlienok, citov, nálad a náruživosti, a naučil sa drámy vyvodzovať z tohto duševného žriedla deje a vonkajšie javy. Psychologická hĺbka, výrazná charakteristika, presná motivácia, pravdivosť a skutočnosť, ktoré sa predtým požadovali len od drámy, sa stali podstatou jadra románu.

Žiadny druh poézie nejaví tiež toľko rozpínavej sily, nevchádza v obecný majetok všetkých národov, ako práve román. Pravdu má určite nemecký románopisec Spielhagen, ktorý poznamenal, že za našej doby nebol zložený žiadny dobrý román, ktorý by nebol napísaný pre celý svet. V tomto ohľade má román veľký kultúrny význam, lebo nás zoznamuje s duševným prebudením celého vzdelaného sveta, učí nás najjednoduchším spôsobom poznať duševné hnutie a snaženie najrozmanitejších národov. H. Mielke preto nazýva pionierom kultúry, ktorý sa snaží zbúrať zákopy a hrádze národných predsudkov a priateľstvo v niesť do srdca národov, svorne a pospolu ich spojiť k veľkému dielu humanity, kvôli čomu vlastne všetky národy prišli na svet.

Dotknem sa najskôr vývoja novodobého románu v literárnych dejinách vôbec, ako všeobecného rámca, do ktorého je možné výklady o českom románe vložiť.

V literárnych dejinách 19. storočia prevládali dva výrazné umelecké smery: romantizmus a realizmus; oba tieto smery sa sýto odrážajú v románe.

Romantické hnutie malo literárne i sociálne príčiny. V sociálnom ohľade sa to prejavovalo hlavne protestom proti stuhnutým názorom, zvyklostiam a spoločenským rádom, ktoré tiesnili a zdržovali voľný vývoj jednotlivca. Francúzska revolúcia je toho najzrejmejším výrazom.

Francúzska revolúcia tiež uchvátila literatúru. Bol vypovedaný boj doterajším pravidlám zastaranej poetiky, a vztýčený prápor voľnosti v poetickej tvorbe. Literárne romantické hnutie však bolo z počiatku dosť neurčité a prejavovalo sa hlavne tým, že básnici smelo odvrhli suché pravidlá, ktoré ovládali umeleckú tvorbu, a robili opak toho, čo by robili klasici. Ale vplyvom niekoľkých vynikajúcich nemeckých, anglických a francúzskych básnikov sa tento smer presnejšie vyhranil a slávil triumfálny vjazd do všetkých európskych literatúr. U jednotlivých národov nadobudol zvláštneho zafarbenia v zhode s ich národnou individualitou. Z počiatku mal ráz dosť optimistický, neskôr v rokoch 1830 – 1840 sa stal pesimistickým a revolučným.

Prvé stopy romantického románu nachádzame už na konci 18. storočia. Vynikajúci román „Nová Heloisa“ Jeana Jacquesa Rousseaua, rozkošná idylka „Paul a Virginia“ od Saint-Pierrea a Goetheo svetoznámy román „Die Leiden des jungen Werther“ obsahujú už podstatné prvky, ktorými je preniknutý romantický román 19. storočia: zvláštny zreteľ k vnútornému životu jednotlivca, vypätý subjektivizmus, zvýšená citovosť, nádherné líčenie krás scenérie prírody, farebná a zvučná reč. Potom madam de Stаёl a François-Auguste-René de Chateaubriand spôsobili ďalšiu premenu v rozvoji románu v romantickom duchu. Chateaubriandové romány sú výrazom nadšenej túhy po emancipácii jednotlivca v náboženskom a mravnom ohľade. Básnik sa stavia na odpor racionalizmu 18. storočia a vracia sa ku kresťanstvu, menovite ku katolicizmu. Vo formálnom ohľade bol Chateaubriand tvorcom novej poetickej prózy, plnej sily a lahody. Dokonalým románom romantického rázu je už Senancourov „Oberman“ (1804).

V Nemecku, kde bola pôda romantizmu rozhodne priaznivejšia než inde, dospel romantický román znamenitej výšky v prácach Jeana Paula Richtera, Tiecka, Novalisa a iných.

V ovzduší romantizmu sa zrodili niektoré nové formy románu, ktoré nadobudli európskeho významu. Bol to v prvom rade historický román, ktorého geniálnym tvorcom bol Walter Scott. Z jeho románu vanulo zvláštne kúzlo, ktoré uchvacovalo a rozochvievalo súčasníkov. Vo všetkých literatúrach sa vyskytli spisovatelia, ktorí ho nasledovali. V samotnom Anglicku mnohí spisovatelia kráčali v stopách svojho krajana, ale jedine Američan Cooper sa mu vyrovnal. Vo Francii sa historickému románu dostalo viac romantického zafarbenia, ako inak ukazujú vynikajúce romány Victora Huga, Alfreda de Vigny a Alexandra Dumasa. V Nemecku pod perom romantikov dozrel väčšou časťou do plodu romantických výmyslov a vzdialil sa od svojej reálnej pôdy; snáď jedinu výnimku robia historické romány Vilibalda Alexisa. Taktiež u ostatných európskych národov, menovite slovanských, historický román po vzore Scotta nadobudol domovské právo.

Nadaná a duchaplná francúzska spisovateľka George Sandová stvorila nové formy romantického románu: román sociálno-revolučný a vidiecky. V prvej epoche svojej činnosti nadšene hlásala emancipáciu svojho pohlavia a smelo vypovedala boj všetkému, čo tiesni a potlačuje slobodu ľudského citu. S celou silou svojho dráždivého temperamentu sa ujímala práv ženy, slobody, jej citu, žiadajúc pre ňu tu istú voľnosť a rovnosť, akú si osobovali muži. Neskôr rozšírila svoj horizont na rozmanité sociálne a náboženské otázky, propagujúc ich s tou istou smelosťou a bezohľadnosťou. Vplyv francúzskych socialistov Saint-Simona, Fouriera, Proudona a náboženských horlivcov ako pátra Lamennaisa je v jej románoch zreteľný. Neskôr začala zobrazovať vidiecky život a kresliť rôzne obrazy z prírody, kde žila. Sociálno-revolučný román jej rázu našiel svojich ďalších zvelebovateľov: Eugène Sue, Victor Hugo, Friedrich Spielhagen, grófka Ida von Hahn-Hahn, a postupne bol uvedený do všetkých literatúr. Taktiež vidiecky román sa všeobecne rozšíril.

Od romantizmu, aký bol v štyridsiatych rokoch, bol len skok k realizmu. Pôsobili tu zas hlavne tri sociálne príčiny. Revolučná epocha štyridsiatych rokov nezostala bez vplyvu na premenu umeleckých názorov. Poznalo sa, ako ruský kritik Skabičevskij pekne píše, „že nestačia iba vonkajšie reformy, ale treba prepracovať spoločenské pomery v ich základoch. A tak začala analýza všetkých základov spoločenského i individuálneho života, filozoficko-vedecká analýza, o ktorej sa v 18. storočí ani nezdalo. Vznikla rada osudných otázok, ako boli: detská - o vychovaní zdravého a silného pokolenia; rodinná – o založení rodiny na základoch lásky a dôvery namiesto dovtedajšieho strachu a násilia; ženská – o oslobodení žien z občianskeho a majetkového bezprávia; nad tými všetkými otázkami stála otázka o zveličení národného blahobytu“ Od umenia je tiež žiadané, aby sa zúčastňovalo spoločnej práce veku, upozorňujúc na tieto a podobné otázky života. Voľný rámec románu sa najlepšie hodil pre túto úlohu zobrazovať a analyzovať skutočný život; odtiaľ jeho dominantné postavenie vedľa ostatných slovesných druhoch.

Realistický román touto zmenou názorov na umenie vzbudený takmer súčasne sa objavil v rôznych končinách Európy, a to snáď nie len medzinárodným vplyvom ale aj z podmienok daných prostredím a domácimi pomermi.

Najľahšie sa ujal v Anglicku, lebo zodpovedá národnému duchu Angličanov tiahnucich k reálnemu ponímaniu skutočnosti. Anglický romantizmus už obsahoval početné realistické prvky, ako ukazujú spisy spisovateľov: Byron, Scott, Bulwer. Dickinsenom je označený samotný prechod od romantizmu k realizmu, ktorý zavŕšili Thackerey a Georg Eliotová (Mary Evansová). Realizmus anglických románopiscov má jednu význačnú vlastnosť, ktorou sa podobá ruskému realizmu, totiž prvok mravný a etický. Anglicky realisti v zmysle hesla „umenie pre život“ chceli zobrazovaním skutočnosti slúžiť životu, najmä mravnosťou.

Vo Francúzsku sa na prechode od romantizmu k realizmu podieľa Stendhal svojimi psychologickými a Balzac analytickými románmi. Najtypickejším predstaviteľom realistického románu je Gustav Flaubert, autor velebného románu Madame Bovary. Po ňom sa rozvetvil francúzsky román realistického typu do niekoľkých odnoží, v ktorých čoskoro tá, čoskoro oná obsahová alebo formová stránka bola viac posilnená. Uvediem najrázovitejšie formule. Naturalistický alebo experimentálny román, ktorý poníma a vyšetruje človeka zo stanoviska prírodných vied. Jeho predstaviteľom je Émile Zola a jeho škola. Impresionistický román, ktorý kladie hlavnú váhu na to, aby bol pri všetkej reálnosti obsahu zachytený čo najplnšie novým smelým a farebným pozadím; jeho predstaviteľmi sú bratia bratia Goncourtoví. Psychologický román, mikroskopický analyzujúci duševné stavy a zveľadený s neobyčajným umením Bourgeta, Maupassanta a iných. Francúzsky realizmus, pokiaľ je reprezentovaný Flubertom, Zolou a inými odlišuje sa od anglického a ruského tým, že v ňom nie je ani mravný a ani náboženský princíp, je to indiferentný realizmus. Až vplyvom ruských realistov bol do francúzskeho románu začlenený aj mravný prvok a priekopníkom v tomto smere bol obzvlášť Eduard Rod.

Neobyčajne hlboko realizmus zapustil svoje korene v Rusku, čo si zas vysvetľujeme prirodzenou náklonnosťou ruského človeka k serióznemu premýšľaniu o živote a jeho úlohách. Hojné realistické prvky v ruskej literatúre prekvapujú už za doby pseudoklasicizmu a romantizmu, a popredný ruský romantik Puškin bol zároveň v detailoch znamenitý realista, tak že niektorí kritici počiatok ruskej realistickej literatúry odvodzujú priamo od Puškina. Ale až Gogol tvorí priamy prechod od romantizmu k realizmu, ktorý najvyššieho rozvoja dospel v spisovateľoch: Dostojevskij, Turgenevov, Gončarov a Tolstoj. Podstatným znakom ruského realizmu sú mravné a náboženské prvky, ktoré tvoria ideový podklad významnejších realistických ruských románov.

Po príklade veľkých anglických, francúzskych a ruských románopiscov vošiel realistický román tiež do ostatných literatúr a našiel tu viac menej svojráznych a samostatných tvorcov, obzvlášť v Dánsku, Švédsku a Nemecku.

Česká literatúra vo vývoji európskeho románu dosiaľ nehrala ani vynikajúce alebo vodcovské úlohy, ani netvorila sama zo seba zvláštne formule románu, domáce a svojrázne, ale sa snažila preniknúť k obecnému toku svetovej románovej literatúry. Niektoré jeho vlny si osvojila dokonale, iné len ochutnala. Táto jemná vnímavosť pre cudzie prúdy prospela jej tým, že takmer všetky významnejšie druhy moderného románu sú u nás zastúpené, ale tiež spôsobila, že niektoré dôležité formy románu, napríklad román realistický, bol čoskoro zatlačený novými smermi, vzniknutými z iných literárnych pomerov, skôr než sa u nás mohli dokonale udomácniť, zakoreniť a vydať zrelšie plody. Táto prchavosť vkusu a módy je hlavnou príčinou, že sa formula českého románu dlho hľadala.

V tomto článku nemôžem podať celistvé dejiny českého románu v 19. storočí, to by vyžadovalo oveľa viac miesta, ale len časti z jeho vývoja. Slova román používam v čo najširšom zmysle, lebo rozdelenie zábavnej prózy na román, novelu, poviedku a podobne nie je možné previesť presne.

Prvé kroky českej zábavnej pózy boli veľmi ťažké a neisté. Zatiaľ čo v našej staršej literatúre boli zastúpené všetky rázovitejšie smery európskej románovej tvorby, počínajúc byzantsko-gréckym románom, až do posledného záblesku stredovekej rytierskej romantiky, velebného „Amadisa“, české písomníctvo od 17. storočia prestalo mať natrvalo podiel v rozvoji románu; jeho rozmanité druhy, ako nasladnutý pastiersky román, herojsko-galantný, filozoficko-politický, rodinný a ešte iné výhonky románu v 18. storočí, sa ani letmo nedotkli vtedajšej českej literatúry. Až na sklonku 18. storočia sa prejavuje uvedomelá snaha budiť lásku k českej knihe prostredníctvom čítania zábavného čítania a nadväzovať prerušený styk s európskym románom.

V českom nakladateľovi V. M. Kramériusovi našla česká zábavná kniha prvý pohostinný útulok. Kramérius spojac sa s niektorými českými spisovateľmi ako napríklad: Prokop Šedivý, Ján Rulík, Ant. Borový, Jos. Zima, začal milovníkom českého čítania zaobstarávať a vídavať poviedky a románky, často s reklamnými upútavkami, ako napríklad „pekná a veľmi kratochvíľna história, pri ktorej nikto nezaspí“, alebo „kratochvíľne čítanie v zime i v lete, keď je človeku najviac smutno“.

V európskych literatúrach v 18. storočí román po dlhom blúdení dospel na bezpečnejšiu a schodnejšiu cestu, značne sa priblížiac skutočnému životu. Na anglickej pôde vyrástol román občiansky či rodinný. Svetoznáme romány Richardsona, Fieldinga, Goldsmitha a Sheridana zvestovali východ nového smeru v románopisectve, ktorého odborom mal byť skutočný život, umelecky zobrazený. Vo Francúzsku Le Sage, Pierre Marivaux, abbé Prévost vypravovali prirodzené a pravdivo skutočné príbehy života a nepokryto kreslili mravy vtedajšej spoločnosti. Reformní spisovatelia ako Voltaire, Diderot a Nicolas Restif tlmočili vo svojich románoch sociálne, politické a filozofické názory svojej doby. Potom vystúpili už známy románopisci ako J. J. Rousseau, Saint-Pierre, Goethe, Chateaubriand a iní.

Ale uvedené novšie prúdy európskeho románopisectva sa nedotkli pera prvých českých beletristických spisovateľov. Oni jednoducho upierali zrak na to, čo im bolo najbližšie; bola to nemacká literatúra, v ktorej vtedy najpopulárnejším druhom výpravnej prózy bol rytiersky román. Bol síce už skôr rozšírený v Anglicku, kde ním Horace Walpole a paní Radcliffová dráždili fantáziu čitateľov, ale nemecký spisovatelia mu pridali zvláštne zafarbenie a príchuť. K. Cramer vytvoril z neho rytiersko-lúpežnícky román, oplývajúci kričiacou a premrštenou romantikou a zvučnou bombastickou rečou. Christian Heinrich Spiess primiešal do románu ešte silnú dávku strašidelných a vzrušujúcich javov, ktoré rozochvievali nervy a trhali srdce. Vedľa rytierov a lúpežníkov udomácnil v ňom strašidlá, duchov a kúzelníkov; aby čitateľa dojal, používal hodne drastické prostriedky: zločiny, vraždy, krv. Výtvory jeho hrôzostrašnej romantiky sa prúdom prelievali do češtiny. Prokop Šedivý, Ján Hýbl a ešte iní naši spisovatelia sýtili nimi našich čitateľov. Len zriedkavo boli prekladané rytierske poviedky solídnejších spisovateľov, ako J. L. Wachtra a pani Naubertovej.

Po prekladoch nasledovali pokusy o samostatnú tvorbu rytierskych poviedok. Podľa staršej poviedky o Fortunatovi vytvoril nemenovaný spisovateľ dosť pútavý román „Zdeněk zo Zásmuku alebo Rytieri v Blaníckom vrchu zavretí“ (1799), ktorý sa veľmi páčil a bol často vydávaný. Iný pokus o českú poviedku sa pripisuje Janovi Nejedlému „Plzenský rytieri alebo Odplata udatnosti“ (1799), neladná zlátanina historických, rytierskych a strašidelných prvkov. Rytiersky román ostal u nás dlho v obľube; o jeho rozšírení sa horlivo postaral Kramériusov syn, Václav Radomil, ktorý takéto príbehy pre ľud prekladal a upravoval.

Iným druhom zábavnej prózy rozšíreným v nemeckej literatúre boli čarodejnícke poviedky (Contes, des fees). Ich pôvodnou vlasťou bolo Francúzsko, kde boli používané hlavne ako rámec, do ktorého boli vkladané mravné ponaučenia a poučné príbehy pre urodzenú mládež. Čoskoro prenikli do českej literatúry a V. M. Kramérius ich hojne vydával, ako ukazujú „Básne o čarodejniciach“ (1794), upravené podľa „Contes des fées“ francúzskej spisovateľky d'Aulnoy a „Čarodejnica Megera alebo Okúzlený zámok Pana z Jednorožec“ (1795), inšpirovaná nemeckou veselohrou F. Hafnera. Nemenovaný český spisovateľ napísal samostatnú poviedku tohto druhu „Rybrcol na Krkonošských horách, alebo Zakliaty a vyslobodený princ“ (1794), ku ktorej vhodne využil prostonárodnú rozprávku o troch zlatých vlasoch Deda Vševeda a domácich povestí o Rybrcolovi, ale celok znechutil čarodejníckou fantastikou podľa nevkusu svojej doby. Zároveň s čarodejníckymi poviedkami vošli do obľuby orientálne a arabské fantastické poviedky (Contes Arabes), ktoré tiež Kramérius prinášal do českej beletrie.

Takmer prekvapuje, ako strašidelná romantika a čarodejnícke poviedky mohli v osvietenom 18. storočí nájsť taký odbyt u čitateľov, ale vysvetlenie je ľahké. Na konci 18. storočia v protiklade k suchému racionalizmu predchádzajúcej doby začal sa šíriť špiritizmus a mystika, vyrojili sa početní zaklínači duchov a magnetizéri, ktorí aj v najvyšších spoločenských vrstvách nadobúdali dôveru. Dobrodruhovia ako Cagliostro a St. Germain sú ich najznámejšími typmi. Duchovia Shakespearových tragédií, Goetheho „Faust“ a Schillerov román „Geisterseher“, podporovali túto vieru v tieto tajomné nadprirodzené javy. U ľudu, ktorý ešte tonul v bahne poverčivosti, nachádzalo čítanie takéhoto špiritistického a strašidelného obsahu zvláštnu obľubu.

Zakrátko sa však vyskytli spisovatelia, ktorý popierali povery a strašidla, vydávajúc knižky proti čarodejníctvu k poučeniu ľudu. Spisy nemeckého spisovateľa Karla z Eckartshausenu „Odkryté tajnosti čarodejníckych kumštov“, „Rozličné rozprávačky k poičeniu a k obveseleniu“, „Porušené práva človečenstva“ boli prekladané do češtiny. K tomuto cieľu tiež smeroval V. Flammenberg, ktorého komplikovaná poviedka „Zaklínač duchov bola preložená do češtiny (1799). Neskôr to bol Jan Hýbl, ktorý sa staral o vydávanie drobných poučných poviedok pre ľud, ktorý ukladal vo zbierke „Rozmanitosti“ (1816 – 1822). Hlavným zdrojom mu boli A. G. Meisznerove „Kriminalgeschichten“, ktoré v Čechách vydával v Rozmanitostiach. Proti poverám a strašidlám taktiež smeruje jeho zbierka: „Poučné a kratochvíľne histórie o strašidlách“, ktorú venoval v žartovnej podobe „všetkým na rozum udretým, vysoko poverčivým babičkám.“

Vážnejšími boli pokusy zoznámiť našich čitateľov s niektorými poučnými francúzskymi románmi, ktoré síce vtedy už neboli novinkami, predsa však boli rozšírené takmer po celej Európe. Svetoznámy Fénelonov román „Príbehy Télemacha, syna Ulyssovho“, upravil sázavský benediktín Josef Javorek (1796 – 1797), Florianov historický román „Numa Pompilius“ preložil Jan Nejedlý (1808) správnym, jadrným a plynulým jazykom. V. R. Kramérius vydal príhody princezničky z Pontje (1813) od pani M. A. de Gomes, ktorá sa vo Francúzsku prvá postavila proti čarodejníckym a orientálnym poviedkam.

Kramériusovi, ktorý chcel získať čo najviac priaznivcov českých kníh, neušiel ešte jeden druh všeobecne obľúbeného čítania. Boli to robinsonády, ktoré po prvý raz uviedol do literatúry Angličan Daniel Defoe. S robinsonádami vošli do obľuby taktiež cudzokrajné poviedky, ako „Maran a Onyra, americký príbeh“ (1791), „Ferdinand a Kalista, španielska história“ (1799) od Aug. Vulpiusa, „Alonzo a Kora, americký príbeh“ (1800) a iné.

Najväčším činom v odbore zábavnej prózy na počiatku 19. storočia je však Jungmannov preklad Chateaubriandovej Ataly (1805). Jungman, ktorý sa snažil zo všetkých síl preklenúť priepasť medzi úhorom zanedbaného českého písomníctva a bohatou úrodou cudzích literatúr, podal naším čitateľom zvrchovane moderné čítanie, ktoré malo vždy ohromný úspech i pre svoju originálnu kresťanskú ideu a pre nádherné štylistické a umelecké prednosti. Jungmann snažiac sa vystihnúť sviežu, farebnú a obraznú reč francúzskeho originálu, bol nútený rozmnožovať bežný materiál slovnej českej reči novými výrazmi, ktoré bral hlavne zo staršieho písomníctva, uvádzajúc do obehu staršie slová, okrem toho tvoril si nové slová a preberal vhodné výrazy i z iných slovanských jazykov, čím prispel ku vzdelaniu vyššej a ušľachtilejšej českej prózy.

Z domácich prác je najzaujímavejší pokus o historický román, asi v tom duchu, ako ho pojímal v nemeckej literatúre L. Wächter vo svojich „Sagen der Vorzeit“. Je to práca Josefa Lindy „Žiara nad pohanstvom, alebo Václav a Boleslav. Vyobrazenie z vlasteneckej dávnovekosti“ (1818). Dej je jednoduchý. Popisuje sa tu boj s pohanstvom v Čechách. Zástupcom kresťanstva je knieža Václav, nadšený pravou kresťanskou láskou, spravodlivý, zbožný, zmierlivý a poeticky snivý. Pohanstvo zastupuje divoký a smelý Boleslav. Tak, ako s kresťanstvom i cudzinci nadobúdajú väčší a väčší vplyv, ako je nimi porušovaná národnosť i česká samostatnosť, zanevrie na brata Václava, a podnietený veštbou pohanského kňaza, odhodlá sa brata zavraždiť a zachrániť tak hynúce pohanstvo. Dej sa končí bratovraždou a vrahovým pokáním. Rozpor medzi oboma zástupcami svetla a tmy je líčený dosť zaujímavo, postup deja je slušne motivovaný, povahy osôb, obzvlášť Václava, Boleslava a Drahomíry sú pojaté originálne, niektoré scény vynikajú dramatickou živosťou. Spisovateľ sa snažil vystihnúť aj miestny a dobový kolorit. Popisom mravov, zvyklostí pohanských Čechov, ich náboženským názorom, bájam a piesňam, národným slávnostiam a obradom sa venovalo až príliš veľa miesta na ujmu vlastného deja. Reč je kvetnatá, obrazná, často strojená a umelá. Ossianov epický sloh, ruské „Slovo o pluku Igorovom“ a „Die Gründung Prags“ od Brentana zanechali v tejto práci zreteľné stopy. Celý obraz je ožiarený onou snivou romantikou, ktorú Herder vytvoril o slovanskej minulosti. Vo vývoji zábavnej prózy zostane Lindová práca pamätná tým, že dlho bola vzorom pre našich beletristov, ktorí tvorili české historické poviedky. Najzrejmejšie to ukazuje „Obeť, poviedka z dávnovekosti českej“ (1824) od Václava Novotného, ktorej ráz Sabina charakterizuje takto: „Sloh je tu tak zamotaný, toľko kvetov je tu nahádzaných a toľko obrazov, že s k poviedke nedá ani prepracovať. Zdá sa, že tu znamenitý talent uviazol v akomsi labyrinte a nemohol sa z neho vypliesť. A predsa sa v tejto poviedke javí neobyčajná fantázia, niekedy až nahlúpla a vyžívajúca sa v prepodivných obrazových zoskupeniach. Obeť Novotného je svojím druhom unikátom v českej beletristickej literatúre, prvé metaforické monštrum.“ A hoci inak Sabina správne vystihol zvláštny ráz tejto poviedky, predsa neprávom vyhlasuje ju za unikát v českej literatúre, lebo je to rodná sestra Lindovho historického románu „Žiara“.

V dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia boli čitatelia živení predovšetkým prekladmi rodinných románov v sentimentálnom duchu s mravoučnou tendenciou. Z francúzskej literatúry sa k nám dostala poviedka „Rošelské obliehanie“ (1820) od grófky de Geniis, ktorá si pochvaľovala velebiť zbožnosť, ale nie tú pravú a srdečnú, ale strojenú a umelú. Prekladateľovi Jánovi V. Štěpánovi sa páči najmä mravoučná tendencia príbehu.

Najviac sa prekladalo z nemeckej literatúry. Najskôr prišiel na rad Aug. Lafontaine, ktorý svojimi románmi dojímajúcimi k slzám vedel príjemne dráždiť fantáziu a pôsobiť na cit čitateľov, čím bol u vrstiev meštianskych čitateľov dlho obľúbený. Nedá sa mu uprieť rozprávačská obratnosť, ale pretože viac písal, než dovoľovala jeho tvorivá sila, čoskoro svoju fantáziu vyčerpal. Rodinné a sociálne vzťahy boli hlavným predmetom jeho prác v ktorých pod rúškom nevinnosti a mravnosti často zobrazoval dosť pikantné scény. Do rúk českých čitateľov sa dostali jeho menšie poviedky „Láska a vďačnosť“ (preložil J. V. Hübner v r. 1821), „Mocnosť svedomia“ (preložil F. Lehký), „Nájdenie strova Madery“ (preložil J. V. Hübner v r. 1822) a ďalší historický román „Romulus, prvý kráľ Rímsky“ (preložil J. M. Ludvík v r. 1826). Po Lafontainovi nasledoval Clauren (Karel Heun), ktorý sa preslávil novelami z rodinného života rodinného, ktoré tvoril v rokokovom štýle, a v ktorých zmyselnosť sa skrýva pod plášťom naivnosti. Obecenstvo však jeho výlevy sentimentálnych a strojených citov takmer hltalo, a trvalo to dosť dlho, než sa nimi presýtilo. Do literatúry českej razil mu cestu F. B. Tomsa, ktorý od r. 1826-30 vydal 10 dielov jeho poviedok. Vyberal si z neho len to, čo sa mu zdalo mravné bez nedostatkov. „Preto som si zaumienil,“ hovorí v úvode, „z najlepších urobiť najlepší výber, v ktorých by srdce aj duch jemnejšieho pohlavia občerstvenie našiel; a vystrihám sa usilovne všetkého, čo z cudzojazyčných podobných spisov zábavného obsahu prívetivou obálkou, áno ľahkým ružovým rúškom len napolo zakryté prezerá, zmyselnosť dráždi, stud a mravopočestnosť, onen najvyšší poklad mladosti, sladkým jedom napája a nevinnosť znenáhla podkopáva.

Akého rázu boli tieto Claurenové poviedky, ktoré Tomsa českým čitateľom predkladal, ukážem aspoň na jednom príklade. K najobľúbenejším patrila novela „Mimili“. Jeho hrdinkou je spanilé švajčiarske dievča, zázračná to zmes nevinnosti a vzdelanosti; ona dokáže vymenovať všetky alpské kvety po latinsky, pozná všetkých tamojších básnikov, hovorí ako mestská dáma a vo svojej naivnosti bozkáva vášnivo cudzinca, s ktorým sa sotva spoznala, a sadá mu na klin. Český prekladateľ pri svojej starostlivosti, aby neprepustil nič neslušné, nemohol sa predsa úplne vymaniť z ovzdušia svojho originálu a ponechal mnohé črty, ktoré Clauren úmyselne len k podráždeniu zmyselnosti vymyslel. S akousi utajenou rozkošou líči sa krátka sukňa spanilej Mimily, pod ktorou bolo vidieť koniec mnohonásobne vyšitých podväzkov mihajúcich sa po krásne urastených nôžkach; rovnako so zvláštnou rozkošníckou chúťkou deje sa zmienka o smelom vetríčku, ktorý zdvihol širokú jej sukienku a odhalil pred sprievodcom jej ružové kolienko. Takých narážok, v ktorých sa skrývajú zmyselnosti, dráždiace čitateľovu fantáziu, vyskytuje sa tu celý rad. Javiskom celej tejto milostnej idylky sú Alpy, ktoré spisovateľ do podrobne líči, ale nie sú to Alpy skutočné, ale spisovateľom umelo vysnívané. Pocukrovaná dikcia s hojnými zdrobnenými slovami a ozdobnými epitetami sa takmer rozpúšťa na jazyku hovoriacich osôb. Strojenosť, neprirodzenosť a sladkastá sentimentálnosť nepôsobili zaiste prospešne na vkus našich čitateľov, okrem toho niektorí českí spisovatelia obľúbili si túto nezdravú manieru, až neskôr Havlíček bol nútený z českej literatúry ju vytlačiť.

Prekladateľ Claurenových poviedok, Frant. Bohumil Tomsa (1783-1857), patril v dvadsiatych a tridsiatych rokoch devätnásteho storočia k najsilnejším českým spisovateľom. Počet všetkých jeho prác blíži sa k dvom stovkám. Väčším dielom to boli preklady z nemčiny, ktorými obohacoval české písomníctvo, a pri tom prevládali zase spisy obsahu mravoučného, ako boli v obľube v nemeckej literatúre. Vedľa Claurena prekladal poviedky Em. Scaevoly, gróf. z Loebenu, J. N. Vogla, Amalie Schoppe, Krummachera, Hoffmanna, Nieritza a i. Z francúzskej literatúry preloži do češtiny napínavý román A. Dumasa „Traja mušketieri“.

Samostatné Tomsové práce majú pečať ovzdušia, z ktorého si vyberal predlohy na preklady. „Jaré Fialky“ (1823) a „Romantické poviedky“ (1825) sú znáškou jeho drobnejších poviedok rozmanitého obsahu. Nájdeme v nich vzdelané miestne povesti, prepracované východné rozprávky, rytierske poviedky, legendy i dosť realistické líčené obrazy zo života. Prípadné mravné ponaučenie ako aj nábožnú reflexiu o víťazstve cnosti a potrestaní neprávosti ozývajú sa pri každej príležitosti. Frázovitá a sladkastá reč ukazuje zrejme na nemecké vzory. V posledných dvoch dlhších prácach „Svatava a Vojmil“ (1831) a „Pozri ker, dcéra moja, a dúfaj!“ (1832) zabočil Tomsa na dráhu historických poviedok, ktoré sa začali v českej literatúre najviac ujímať, ale vzdelával ich ešte v manieroch starších rytierskych histórii, len s vynechaním nadprirodzených a strašidelných živlov.

Také boli v podstate začiatky českej zábavné prózy. Snaha poskytovať čitateľom zásobu pútavého a zábavného čítania je tu viditeľná, ale sily boli slabé. Nedostatok jemnejšieho vkusu, povrchná znalosť literatúr cudzích a vlastná tvorivá nedostatočnosť boli najväčším nedostatkom českých beletristov. Nemecká literatúra, ktorá sama vtedy v románovom odbore značne pokrivkávala za inými, bola ich poprednou zásobárňou, z ktorej vyberali si predlohy a vzory. Z francúzskej literatúry sa prekladali len veci staršie, Atalu Chateaubriandovu vynímajúc. Spočiatku, kým bežalo len o to, zaobstarávať prostému ľudu zábavné knižky na čítanie, táto produkcia ešte postačovala, lebo bola vo svojom jadre ľudová a ľudovým názorom primeraná. Ale keď vlastenci chceli pôsobiť aj na vzdelanejšie vrstvy, pociťovaný trpko nedostatok lepších a vkusnejších zábavných kníh. Vyslovil to najvýznamnejší Jungmannov syn, Jozef Josefovič, ktorý r. 1824 písal Kollárovi: „Veľmi nám treba zábavných spisov, alebo naše vyššie publikum, myslím rôzne slečinky a študujúcich junákov, pre zábavu v českom jazyku nič nenachádzajú; a len pre zábavu čítania nemeckých kníh sa chytať musia. Tuším, že v našich časoch najlepšie by sa prekladaniu alebo skladaniu dobrých románov darilo, alebo odbyt majú, čítajú sa všade a rady, a čo my iného žiadame, než aby sa slovenské knihy čítali? Scott, Schiller, Goethe, Jean Paul, z tých by sa bratovi dalo, obzvlášť z prvého, ale básnik musí básnikov prekladať. Myslel som, aby sa viac vlastencov zoskupilo.“ Mladý Jungmann chopil sa tejto úlohy a s neobyčajným zápalom a podarilo sa mu založiť akýsi spolok vtedajších spisovateľov, ktorí boli ochotní zaobstarávať českému obecenstvu zábavné čítanie. Praktickým výsledkom jeho nadšenej snahy bolo však len preloženie spisov nemeckého románopisca Van der Velde.