SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Vrcholné obdobie Napoleonovej moci a slávy (1808 – 1811)


Autor: PhDr. Hugo Traub

Rast Napoleonovej moci v Európe a jej vrchol

O Napoleonovi to pekne napísal J. Bidlo: „vedel národ spitý slobodou tak držať na uzde, že sa uspokojil iba so zdanlivými politickými slobodami“. Napoleon nebol len nepremožiteľný vojvodca, ale tiež aj výborný štátnik. V krátkej dobe sa Francúzsko tešilo z poriadku a pokoja, ako dávno nie predtým ani potom. Za veľký čin jeho vlády, hoci bol väčšinou zamestnaný v boji, je považovaný občiansky zákonník (Code civil), ktorý nezostal bez vplyvu na zákonodarstvo ostatných európskych štátov, ďalej je to založenie ceduľovej banky, zriadenie početných moderných štátnych ústavov, ako aj zoštátnenie celého školstva. Priemysel podporoval ochrannými clami a verejnými stavbami, ozdobuje Paríž vynikajúcimi staviteľskými pamiatkami (napr. chrám sv. Magdalény) v osobitnom slohu, ktorý napodobňoval prostotu klasického umenia (empírový štýl). Pravda je, že Francúzsko, hoci bola ovládané v skutočnosti neobmedzenou panovníckou mocou, bola spravované dobre a rovnomerne, že boli vybudované mnohé užitočné stavby a že všetky úrady až po najvyššie boli po demokraticky prístupne všetkým. A rovnaké blahodarné účinky jeho vlády sa prejavili aj v krajinách podrobených, keď zrušením poddanstva a stavovských výsad nastala tiež sloboda náboženská. Kde potom bola v týchto veciach ostatná Európa. Aby nevyčerpávali Francúzov Napoleon ich šetril, za to vymáhal dvojnásobné kontribúcie na nedobrovoľných spojencoch a obzvlášť však na porazených národoch. Hovorieva sa, že štát Napoleonov spočíval na štyroch pilieroch: na obnovenom katolíckom náboženstve, na usporiadanom finančníctve, na pevné štátnej správe a na pohotovom vojsku.

Keďže všetky snahy Napoleona smerovali k pokoreniu Anglicka, obrátil sa proti Portugalsku, ktoré udržujúc oddávna najživšie styky s Britániou zdráhalo sa pristúpiť ku kontinentálnej blokáde Anglicka vyhlásenej Napoleonom. Napoleon zabral Lisabon, vyhlásil kráľa Jána, ktorý len s ťažkosťami stihol utiecť do Brazílie, aj s rodom braganzským za zbavených trónu (1807). Ale stále mu to nestačilo. Preto vystúpil v úlohe rozhodcu medzi neschopným a nič neznamenajúcim, vedľa všemohúceho ministra Godoye, kráľom španielskym Karolom IV. (1788-1808) a jeho synom Ferdinandom. Zavolal oboch do francúzskeho Bayonne prinútil ich k tomu, že Ferdinand sa vzdal trónu v prospech otca, ten potom preniesol na Napoleona všetky svoje práva k Španielsku, zmietanému búrkami v hlavnom meste. Francúzske vojsko zabralo krajinu, ktorá bola pripojená po rieku Ebro k Francúzsku, ostatok Napoleon odovzdal ako kráľovstvo svojmu bratovi Jozefovi, ktorý veľmi nerád odstúpil Neapolsko svákovi Muratovi (uprázdnený Berk dostal Ľudovít, syn Ľudovíta Holandského). V Španielsku sa však Napoleon prepočítal. Predpokladal, že zmena na tróne nenarazí na ťažkosti, že krajina prijme nového kráľa ochotne. Ale národ, podnecovaný duchovenstvom, v ktorého očiach platili Francúzi za nepriateľov viery katolíckej, postavil sa novej vláde na odpor. K tomu pristúpil vojenský zákrok Anglicka, ktorého voje víťazne prenikli Portugalskom, vedené A. Wellesleyom. Napoleon, aby upevnil postavenie svoje a svojho rodu, upevnil spolok s Ruskom osobnou schôdzkou v Erfurte (1808), kde sa panovníci dohovorili o rozdelení tureckej ríše v Európe a Napoleon rozvádzal svoj smelý plán spoločného ťaženia do Indie, aby zničil britskú moc práve v najmenej spoľahlivej v krajine, ako to zamýšľal už skôr výpravou do Egypta (1798). Znova sa preto vrátil do vzbúreného Španielska a slávil vjazd do Madridu, obnoviac slávu a lesk svojho mena aj vládu bratovu; ale gerilová (partizánska) vojna, ktorá viazala mnoho francúzskych síl, neustala, ako svedčí o osobitnej španielskej udatnosti hrdinská obrana mesta Zaragoza zásluhou generála Palafoxa.

Napoleon prijíma kapituláciu Madridu
            Napoleon prijíma kapituláciu Madridu
            Autor: Antoine-Jean Gros.

Prusko, zmenšené na polovicu a zaťažené francúzskymi posádkami aj vojnovou náhradou, pokúsilo sa o nápravu zásluhou niekoľkých vynikajúcich štátnikov a vojvodcov. Bol to Karel slobodný pán Stein, ktorý sa snažil o znovuvybudovanie štátu rozšírením samosprávy a účelnými opravami správy, jeho vystriedal Hardenberg, keď Napoleon donútil Prusko prepustiť Steina a vyobcovať ho s krajiny. Minister vojenstva Scharnhorst spoločne s Gneisenauom vykonali vojenské reformy (najmä zavedenie všeobecnej brannej povinnosti), zatiaľ čo na mravnom povznesení pracovali bohoslovec Schleiermacher, filozof Fichte a tvorca turnérstva Jahn. Ale Prusko bolo tak zastrašené a oslabené, že si netrúfalo poskytnúť pomoc Rakúsku, ktoré po dlhších vojenských prípravách obnovilo boj s Napoleonom s veľkými nádejami na víťazstvo (r. 1809). Cisárskym vodcom bol arcikniežaťa Karel, brat cisárov, predstaviteľom štátu kancelár Filip hr. Stadion. Zmýlili sa, ak počítali vo Viedni s tým, že Napoleon je príliš zamestnaný vo Španielsku. Situáciu nám objasní citát z listu, ktorý Napoleon poslal v tej dobe zo Španielska (r. 1809) svojej manželke: „Rakúsko mi vojnu nevyhlási a pokiaľ ju vyhlási, mám v Nemecku 150 000 mužov a takisto toľko na Rýne a 400 000 Nemcov. Rusko ma neopustí.“

Rakúske nádeje boli sklamané hneď na začiatku, Rusko odmietlo spojenectvo, Prusko bolo vysilené a zrútenie, a južné Nemecko zotrvalo verne po Napoleonovom boku. Jedine Tyrolci, naklonení k Habsburgovcom ako horliví katolíci, vzbúrili sa proti súkmeňovcom Bavorom, vedení prostým krčmárom Ondr. Hoferom. Napoleon, vytlačil obvyklou rýchlosťou Rakušanov z Bavorska a vinou rakúskej nečinnosti ovládol Viedeň bez boja. Po dvojdennej krvavej bitka pri Ošprů (na Moravskom poli) bol Napoleon donútený vyčkať na pomoci z Talianska. Po spojení sa s pastorkom Evženom ktorý k nemu šťastne prenikol porazil zvlášť Macdonaldovou zásluhou cisárske vojsko pri Wagrame, tak rozhodným spôsobom, že cisár František upustil od pokračovania v bojí. Nato miestokráľ taliansky zdolal dovtedy víťazný tyrolský odboj, ktorý skončil zastrelením Hoferovým v Mantove (1810) a rozdelením krajiny na tri časti. Časť bola pripojená k llýrii, časť k Taliansku a zvyšok k Bavorsku. Viedenským mierom, v ktorom vystupuje po prvý raz hr. Kliment Metternich (narodený v Koblenzi) ako nový minister zahraničia, stratilo Rakúsko tri a pól milióna obyvateľov a bolo úplne oddelené od mora. Rakúsko bolo obmedzené ešte aj predpísaným počtom vojska na 150 000 mužov. Tak sa stalo štátom druhého rádu. Rakúsko stratilo Solnohradsko, štvrť Inska a Hausruck, tvoriace jadro Horného Rakúska (boli pripojené k Bavorsku), východnú Halič (kraj Tarnopolský) dostalo Rusko ako odmenu za neutralitu, západná Halič bola pripojená k Varšavskému veľkovojvodstvu. Ďalej prišlo o Terst, Gorice, Kraňsko, Korutánsko, Charvátsko po pravom brehu Sávy , z ktorých a s časťou Tirolska bola vytvorená francúzska provincia ilýrska (podľa starovekého národa toho mena). Francúzsko vzrástlo ďalej o zabraný cirkevný stáť za pápeža Pia VII., pretože sa tento pápež vzpieral spolku s Francúzskom i kontinentálnej blokáde; svätý otec musel dodatočne podpísať (1813) konkordát vo Fontainebleau, že sa vzdáva svojho, štátu a prijal za to ročné zaopatrenie v bývalom pápežskom sídle Avignone.

Nový vzrast znamenal rok 1810. Kontinentálne blokáda doliehala dvojnásobne ťažko na Holandsko, ktorého kráľ si počínal voči zákazu obchodovať s Anglickom zhovievavo. Keď potom Napoleon pod rôznymi zámienkami obsadzoval mesto za mestom, šľachetný Ludvík, vzdal trónu v prospech syna dúfajúc, že zjedná Holanďanom priaznivejšie postavenie. Lenže Napoleon toho nedbal a vyhlásil spojenie Holandska s Francúzskom, aby mohol prevádzať prísnejšiu kontinentálnu blokádu. Francúzsko vzrástla ešte o Vallissku republiku (v súčasnom Švajčiarsku) a zvlášť o pobrežie severného Nemecka od Oidenburku až po Bukovec, aby vraj bol utužený dozor nad nemeckými prístavmi. Tak Francúzsko dosiahlo najväčšieho rozsahu (1810), majúc mimo vlastnej krajiny dobrú polovicu Nemecka, Belgicko s Holandskom, polovicu Talianska, veľkú časť Rakúska a nepriamo Španielsko. Francúzsko malo v závislosti okrem Ruska, s nim vtedy spojené, mimo nepriateľské Anglicko a Turecko celú Európu, a malo 130 departementov. Vrcholom Napoleonovho šťastia bol nový, politický sobáš, z ktorého mal do roka syna. Napoleon si prial mať potomka, aby založil dynastiu Bonapartov, preto snažil sa vstúpiť v príbuzenstvo s niektorou z popredných dynastií. Sobáš s Jozefou, ovdovenou predtým Beauharnaisovou, ktorú neprestal milovať, hoci bola od neho staršia šesť rokov, bol rozlúčený pre formálnu chybu, ktorá sa ľahko našla, a cisár rakúsky František I. musel mu dať svoju dcéru Máriu Luisu za manželku. Keď sa Napoleonovi z tohto manželstva (v marci 1811) narodil dedič (František Josef, neskôr Napoleon II.), ktorému sa dostalo ešte v kolíske pyšného mená kráľa rímskeho, bol Napoleon na vrchole šťastia, slávy a moci.


Autor tohto článku, Hugo Traub sa narodil 18. apríla 1879 v meste Čáslav, kde aj absolvoval nižšie gymnázium. Vyššie triedy gymnázia absolvoval v Prahe, v rokoch 1900 – 1905 študoval na Filozofickej fakulte UK v Prahe, promoval 27. marca 1905, jeho dizertačná práca mala názov „Sv. Wolfgang, biskup Řešenský“. Hlavnú rigoróznu prácu písal z dejín všeobecných a rakúskych, vedľajšiu rigoróznu prácu písal z filozofie. Pôsobil ako gymnaziálny profesor, učil tiež na konzervatóriu. V rokoch 1930 – 1939 bol honorovaným docentom československých dejín na českej technike v Brne (od akademického roku 1930/1931). Krátko pôsobil ako pedagóg v Prostějove, potom až do apríla 1939, kedy bol prepustený z rasových dôvodov, učil na II. slovenskej reálke v Brne. Bol oceňovaný ako vynikajúci učiteľ, usilovný historický bádateľ a skvelý rečník. Venoval sa najmä politickým dejinám 19. storočia, udalostiam roku 1848 na Morave, napísal rad monografií význačných českých politikov. Organizoval prednášky, tiež písal články do novín. PhDr. Hugo Traub bol prevezený transportom Ae-400 29. 3. 1942 z Brna do Terezína, odtiaľ transportom Aq-772 dňa 27. 4. 1942 do Izbica. Tu zahynul 27. apríla 1942. Text tohto článku bol prebratý z knihy: Dr. Hugo Traub – Dějiny 19. století, Brno 1921. Pôvodný text bol preložený z dobovej češtiny do slovenčiny.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved