SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Viedenský kongres a Napoleonov pokus o návrat (1814-1815)


Autor: PhDr. Hugo Traub

Na jeseň 1814 sa vo Viedni konal za kongres, ktorý riešil nadmieru spletité otázky a mal vydať novú mapu Európy po Napoleonovom páde. Kongresu predsedal Metternich, ktorý bol povýšený na knieža. Bolo to slávne zhromaždenie, konané za účasti mnohých panovníkov a slávnych štátnikov. Za Rusko Razumovskij a Nesselrode, za Britániu Wellington a Castlereagh, za Francúzsku Talleyrand a Dalberg, za Prusko Hardanberg a Vil. Humboldt. Počas kongresu sa striedali slávnosti, veselia a radovánky, a stíhal navzájom jedna druhú, ale vo vnútri to vyzeralo úplne inak. Štáty boli zostavované bez prihliadnutia k národnosti, reči a k náboženstvu, bez ohľadu k želaniam národov alebo právam historickým, teda celkom tak, ako predtým postupoval Napoleon. A pri tom sa hovorilo o "neodňateľných právach národov"a o spravodlivých nárokoch panovníckych rodín. Hlavné slovo mal vedľa kniežaťa Metternicha napodiv obratný francúzsky diplomat Talleyrand, ktorý označil diplomaciu za "umenie klamať". Príčinou hlavných rozporov boli dve otázky: poľská a sliezska. Rusko dohodnuté s Pruskom chcelo zabrať všetky poľské územia, za čo by Rakúsko dostalo náhradu v Taliansku a k Prusku malo byť pričlenené Sasko. Prusko sa totiž usilovalo o zabratie Saska, ktoré malo byť tak za svoju zvláštnu vernosť po boku Napoleonovom potrestané úplnou stratou samostatnosti. Proti tomu sa ozvala Anglicko i Rakúsko, z čoho hrozilo vojnové napätie medzi doterajšími spojencami. Z nesvornosti spojencov a z nespokojnosti Francúzov s novou vládou hodlal ťažiť Napoleon, dobre o všetkom informovaný. Napoleon 1. marca 1815 tajne pristál vo Francúzsku a postupoval bez boja na Paríž, keď francúzske kráľovské vojská vysielané proti nemu, prechádzali na jeho stranu, a obnovil cisárstvo.
Dom z názvom Longwood House na ostrove Sv. Helena.
            Francúzska armáda víta Napoleona, ktorý sa vrátil z ostrova Elba.
            Autor: Charles de Steuben


Jeden francúzsky dejepisec o Napoleonovi píše: „Patrí medzi najväčších mužov všetkých vekov, lebo činy, ktoré vykonal, boli tak neobyčajné a prenikavé, že budili u rovesníkov strach a obdiv, a že ich pôsobením sa celá politická sústava európskej spoločnosti podstatne premenila.“ A ako človek miloval svoju rodinu nežnou láskou, podporujúc súrodencov aj nad svoje pomery a priľnul k nevlastným deťom naozaj ako k vlastným. Ale prepočítal sa. Národ by bol získal opäť pre seba sľubujúc, že bude vládnuť ústavne, ale inak to bolo s veľmocami. Nielen že ich nerozhádal, ale skôr ich spojil a zjednotil proti sebe. Napoleona vyhlásili za „nepriateľa ľudstva“ a obrátili zbrane proti nemu; šťastím však pre nich bolo, že veľké armády vracajúce sa z Francúzska boli ešte na hraniciach (v Belgicku). Napoleon vidiac to nevyčkal na útok, ale majúc po svojom boku starých maršalov prešiel sa k ofenzíve. U Ligny porazil Blüchera a po dvoch dňoch sa zrazil s Wellingtonom pri Waterloo (18. júna 1815). Spočiatku sa zdalo že Napoleon vyhráva. Pruské vojsko však v poslednej chvíli zasiahlo do boja a premenilo britskú porážku v dokonalé víťazstvo spojencov. Porazený Napoleon sa vrátil do Paríža po tretí raz bez vojska, kde sa z nátlaku zákonodarného zboru sa vzdal trónu po druhý kráť (koniec jeho stodennej vlády), prehlásiac opäť svojho syna za francúzskeho cisára. Znova nasledovalo obsadenie Paríža a obnovenie moci vypudených Bourbonovcov. Napoleon vidiac, že je v nebezpečenstve života, hodlal sa uchýliť do Ameriky z rochefortského prístavu a majúc voľbu medzu; loďami francúzskymi a britskými vstúpil radšej pre istotu na loď britskú. Po rozhodnutí veľmocí bol Napoleon odsúdený. Prusko dokonca túžilo po jeho živote. "Zajatec Európy“ bol odsúdený k doživotnému nútenému pobytu na africkom, od sveta odlúčenom ostrove sv. Heleny, kde trávil posledné roky svojho života rozjímaním a spisovaním pamätí, zomrel v roku 1821.
Dom z názvom Longwood House na ostrove Sv. Helena.
            Dom z názvom Longwood House na ostrove Sv. Helena.
            Tu žil Napoleon od roku 1815 až do svojej smrti v roku 1821.
            Dátum nasnímania fotografie: 17. september 2014.
            Autor: David Stanley, (CC BY 2.0)


Jeden francúzsky dejepisec o Napoleonovi píše: „Patrí medzi najväčších mužov všetkých vekov, lebo činy, ktoré vykonal, boli tak neobyčajné a prenikavé, že budili u rovesníkov strach a obdiv, a že ich pôsobením sa celá politická sústava európskej spoločnosti podstatne premenila.“ A ako človek miloval svoju rodinu nežnou láskou, podporujúc súrodencov aj nad svoje pomery a priľnul k nevlastným deťom naozaj ako k vlastným.

Jediný Napoleonov spojenec, svák Murat, ktorý sa pridal k nemu, neuspokojený viedenským kongresom, bol Rakúšanmi porazený a stratil svoje kráľovstvo a keď sa znova s nedostatočnými silami pokúsil nadobudnúť stratený trón, bol cisárskym vojskom zajatý a zastrelený. S opäť nastoleným Ľudovítom XVIII bol potom dojednaný nový (druhý) mier parížsky (20. novembra 1815), ale za podmienok nepomerne horších, než tomu bolo pred rokom, ktorými bolo Francúzsko zmrzačené. Muselo sa zriecť Savojska, Monaka, niektorých pevností na belgickej hranici a v Porýní (Saarbrücken). Francúzsko tiež muselo zaplatiť vojnovú pokutu 700 miliónov frankov, prijať 150 000 mužov spojeneckých armád na 5 rokov a vydať umelecké pamiatky a písomnosti, ktoré Napoleon pobral a doviezol do Paríža.

Zatiaľ dozreli práce viedeňského mierového kongresu a každý štát dosiahol ukojenie svojich túžob podľa toho, ako sa ich zástupcovia vyznali v intrigách a v diplomatickom umení. Rusku sa dostalo najväčšej časti kedysi poľských území, ktoré mali tvoriť nové ústavné poľské kráľovstvo („kongresovka“) a byť v personálnej únii s cárstvom; ďalej mu bolo priznané Fínsko ako veľké vojvodstvo, Besarábia a časť Multanska. Rakúsko pochodilo obzvlášť dobre, vzdalo sa iba nárokov na Belgicko a vonkajšie krajiny; vrátené mu boli okrem východnej Haliče všetky krajiny kedysi zhabané Napoleonom (Prímorie, Dalmácia rozšírená o Dubrovník, Korutánsko, Tirolsko, Solnohradsko, Inská a Hausrucká štvrť), k čomu pribudlo ešte územie Benátskej republiky s bývalým vojvodstvom Milánskym. Severotalianská dŕžava bola pripojená k ríši ako kráľovstvo Lombardsko-Benátske. Ak sa k tomu pripočítajú habsburské pobočné vetvy (veľké vojvodstvo Toskánske, veľké vojvodstvo Modenské a vojvodstvo Parmske), mal tento rod v Taliansku prevažný vplyv. Krakov s okolím sa stal slobodnou republikou pod ochranou susedných troch veľmocí. Prusko získalo veľkú časť Saska, Vestfálsko, stredné Porýnie, Poznaňsko a Západné Prusko, švédske predné Pomoransko s Rujanou, za ktoré postúpilo Dánsku Lauenburk. Anglicko bez veľkých obetí na ľuďoch i peniazoch dostalo Maltu, Helgoland, protektorát nad siedmimi Jónskymi ostrovmi, mimo Európy Kapsko a Ceylon, nehľadiac na to, že mu bolo vrátené Hanoversko, povýšené na kráľovstvo a zväčšené o východné Frýsko. Švédsko bývalého maršálka Bernadotta, prefíkaného Gaskoňca, jediného vlastne, ktorý sa udržal na tróne medzi všetkými šťastlivcami, bolo odškodnené za stratu Fínska personálnou úniou s Nórskom, ktoré bolo odňaté Dánsku, ktorému sa dostalo predmetnej náhrady v pruskom Lauenbursku. Sardinsku bolo vrátené Savojsko a rozšírené ďalej o bývalú janovskú republiku, zrušenú Napoleonom. Ku švajčiarskej republike boli pripojené nové kraje (ženevský, valliský a neufchatelský) a bola zaručená jej neutralita. Holandsko, zväčšené o Belgicko bolo vrátený rodu Oránžskému, ktorý získal v osobnej únii ešte veľké vojvodstva Luxemburské. Ostatné štáty boli obnovené a vrátené dovtedajším dynastiám, nevyjmúc štátu pápežského. Reštaurované neboli: republika janovská, benátska a dubrovnícka, väčšina slobodných miest nemeckých, ani cirkevné štáty okrem pápežského štátu. Vo všetkom a všade sa uplatnila jediná snaha, obklopiť Francúzsko silnejšími štátmi, aby mohli čeliť v budúcnosť jeho rozpínavosti. Odvtedy kraľovalo Európe päť veľmocí: Rusko majúce 40 miliónov obyvateľov, Rakúsko majúce 28 miliónov obyvateľov, Británia majúca 25 miliónov obyvateľov, Francúzsko majúce 23 miliónov obyvateľov a Prusko s 10 miliónmi. Najväčšiu korisť si z vojny odnieslo Anglicko, pretože nadobudlo to, o čo zápasilo v 18. Storočí, vládu nad oceánmi a nesmiernym panstvom v zámorskom svete.

Zvláštne rokovania boli venované pomerom v Nemecku, kde staré cisárstvo už nebolo obnovené; namiesto toho bol zriadený takzvaný nemecký spolok (Bund), čo bol voľný zväz 39 samostatných štátov po prípade slobodných miest (Frankfurt, Brémy, Hamburk, Bukovec), ktorého riadením bola poverená frankfurtská spolková rada so zástupcom rakúskym ako predsedom. Rakúsko a Prusko pristúpili ku spolku s časťou svojich krajín. Rakúsko s krajinami českými a alpskými, ale nie s uhorskými, do Spolku patrili tiež Holandsko (Luxemburskom) a Dánsko (Holštajnskom a Lauenburkom).


PhDr. Hugo Traub, ktorý je autorom článku, sa narodil 18. apríla 1879 v meste Čáslav, tu aj absolvoval nižšie gymnázium. Vyššie triedy gymnázia absolvoval v rokoch 1900 – 1905 v Prahe. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Prahe, promoval 27. marca 1905, jeho dizertačná práca mala názov „Sv. Wolfgang, biskup Řešenský“. Hlavnú rigoróznu prácu písal z dejín všeobecných a rakúskych, vedľajšiu rigoróznu prácu písal z filozofie. Bol gymnaziálnym profesorom, učil tiež na konzervatóriu. V rokoch 1930 – 1939 pôsobil ako honorovaný docent československých dejín na českej technike v Brne (od akademického roku 1930/1931). Krátko pôsobil ako pedagóg v Prostějove. Potom až do apríla 1939, kedy bol prepustený z rasových dôvodov, učil na II. slovenskej reálke v Brne. Bol oceňovaný ako vynikajúci učiteľ, usilovný historický bádateľ a skvelý rečník. Venoval sa najmä politickým dejinám 19. storočia, udalostiam roku 1848 na Morave, napísal niekoľko monografií významných českých politikov. Robil prednášky, a písal aj články do novín. PhDr. Hugo Traub bol transportovaný 29. marca 1942 z Brna do Terezína, odtiaľ bol 27. apríla 1942 transportovaný do Izbice. Tam zahynul 27. apríla 1942. Text tohto článku bol prebratý z knihy: Dr. Hugo Traub – Dějiny 19. století, Brno 1921. Pôvodný text bol preložený z dobovej češtiny do slovenčiny.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved