SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

kláštor

Stredoveká architektúra dokazuje obdivuhodnú vyspelosť stredovekých staviteľov.



Stredovek nebol temný

Autor: Msgr. Alois Hlavinka

„Krásne a vzácne to boli časy, keď Európa bola jedná kresťanská krajina, keď jeden veľký spoločný záujem spájal i najodľahlejšie kraje širočiznej duchovnej ríše, v ktorej bez veľkých svetských statkov spravovala i spojovala veľké politické sily jedná vrchná hlava, tak blahodarná, ako aj primeraná bola ľudskej povahe táto vláda, poznať z velebného vzletu všetkých ľudských mohutností, z ladného vývoja všelijakej vlohy, z neobyčajnej výšky, ktorej dostupovali jednotlivci vo všetkých odboroch vedy, života i umenia, bola to stará katolícka viera vštiepená do života, živé kresťanstvo...“ vravel šľachetný protestant Novalis.

Časy sa obrátili. Keď z nízkych podnetov a sebeckých príčin zachvátila ničivá búrka myseľ českého národa a po ňom i nemeckého, zvedený český národ sa naučil zavrhovať a nemecký národ dokonca preklínať svoju minulosť.

Český list Čas (niekedy v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia) napísal: „Celý náš názor na minulosť je nemecký. Všetky teoretické názory sme si až neuveriteľne mechanicky vypožičali od Nemcov. Tak napríklad spolu s Nemcami na celom stredoveku nevidíme nič, než samé tmárstvo, samé spiatočníctvo, ani kúsok pokroku, slovom nemáme orgánu pre tu obrovskú duševnú prácu, ktorú vykonal ľudský duch za „temného“ stredoveku. V našich očiach začína od doby rímskej ľudský duch pracovať až od náboženských sporov, papagájujeme to po Nemcoch, ktorí myslia, že ich protestantizmus im naraz spadol z neba, ako by bol 15 storočí ľudský duch spal...Francúzi napríklad, ktorí nevidia v negácii katolicizmu spásu sveta, si stredovek vysoko vážia. Pisateľovi sa stalo, že čítajúc francúzsky o týchto veciach, priateľ o nevrlo povedal: „Daj si pokoj s Francúzmi, je to samý ultramontán.“ Nerozumiem tomu, ako slobodný človek môže pre stredovek až horovať. Tak nemecký je náš názor na stredovek.“


Pozrime sa bližšie, ako bolo v Čechách za stredoveku

Vzdelanosť

Na pražskom hrade, píše (Dějiny národa českého, d. II., č. 1, kn. VI., čl. 3.) Palacký, u kapituly kostola sv. Víta kvitlo už od 11. storočia tak zvané menšie „generálne štúdium“, ktoré ale zaniklo v rozbrojoch a búrkach r. 1248. Pred Přemyslom Otakarom II. vzkriesilo sa opäť a nadobudlo takej povesti, že bolo navštevované nie len domácimi ale tiež cudzincami, ktorí túžili po vyššom školskom vzdelaní. V posledných rokoch Otakarovho panovania činí sa zmienka o majstroch Očkovi a Bohumilovi, ktorí tam učili gramatiku a logiku, a o majstrovi Řehořovi, z rodu pánov Zajícov z Valdeku, neskôr Pražskom biskupovi, ktorý prednášal o prírodných veciach podľa Aristotela; boli tu teda učiteľmi samí rodení Česi. „Ku zvelebeniu škôl pôsobili mnoho pápeži 12. a 13. storočia všeobecnými rozkazmi.“ (Tomek, Dějiny Prahy, d. I., kn. II., odd. 2.) Taktiež u kapitoly Vyšehradskej školy bola škola, v ktorej sa učila gramatika, rétorika a logika. Keď potom Karel IV. založil univerzitu, odtiaľ tak prospievala, že spočívala „na potrebnom základe prvotného učenia a škôl prostonárodných.“

Univerzita v Prahe učinila Prahu stredom osvety pre veľkú časť Európy a tešiac sa viac než iné ústavy kráľovou priazňou utešene prospievala a s ňou i celé mesto, ba dokonca i celý národ povzniesla k novým a vyšším snahám, tak že Česi začali vzdelanosťou vynikať nad mnohé iné národy v Európe. Vrchné riadenie pod menom kancelára celej univerzity nemohol Karel za svojho času zveriť nikomu hodnejšiemu, než bol Pražský arcibiskup Arnošť z Pardubíc. Z takmer všetkých európskych krajín, i z Francúzska, Anglicka a Talianska chodili ľudia dychtiaci a milujúci náuk do Prahy. (Palacký, d. II., č. 2, kn. IX., čl. 1.)

Vzdelanosť národov bola zdarným ovocím zdarných škôl. „Nechceme ani moc chváliť“, píše zas Palacký, „že s každým kolegiátnym kostolom i kláštorom boli spojené odjakživa školy, pretože učenie v nich tuším nevzťahovalo sa ako k žiactvu kolegiátnemu a rehoľnému. (Ostatne aj títo žiaci boli synmi českého národa!) Väčšiu pozornosť si zasluhujú školy mestské a farské, vtedy rozšírené pod vrchným dozorom a správou univerzity, po celej krajine. Nie len všetky české mestá ale i mnohé farské obce mali svoje vlastné školy, že totiž príležitosti ku vzdelaniu podľa potreby veku bohatým i chudobným nie o moc menej sa poskytovalo, než napríklad koncom 19. storočia. Ktokoľvek dosiahol na univerzite bakalárstva slobodných umení, bol zákonom zaviazaný zaoberať sa dva roky prostonárodným vyučovaním, než mu bolo dovolené vystúpiť na stupeň majster. Za hojnosťou a zdarnosťou ústavov v učiteľstve nemohla sa vzdelanosť českého národa príliš oneskoriť. Vtedajší stav a kvet národnej literatúry značí onú výšku, ku ktorej sa vyšinula. Hoci väčší počet týchto pamiatok zahynul v búrkach ďalších vekov, predsa i tá trocha, ktorá sa nám zachovala, postačuje k dôkazu, ako neprimeraný a nepravý je obvyklý názor o tme a surovosti tohto veku. Súď nakoniec ktokoľvek ako súď, nikto nemôže poprieť, že národ, z ktorého sa vydaril český vladyka Tóma zo Štítného, a ktorý mu i rozumel, že ten národ ani jeho doba nemôže byť viac obviňovaná zo surovosti a nevzdelanosti. (Palacký, d. III., č. 1. kn. XI., čl. 1.) O Štítnom píše slobodný pán Helfert (Mistr Jan Hus, v Praze, 1857, st. 44.): „Štítný bol kresťanský filozof v zmysle toho slova. Jeho početné a rozsiahle spisy vykvitli na náboženských nivách; označené sú znakom onej filozofie, ktorá v zmysle sv. Augustína nezvádza od Boha, ale k Bohu privádza, pretože sa snaží chápať božie pravdy ľudským rozumom potiaľ, pokiaľ práve ľudský rozum postačuje; dýcha v nich duch tej skromnej múdrosti, ktorá napĺňa myseľ nie hĺbavou nevrlosťou, ale dobrou zmierlivosťou. Štítny podával svoje spisy ľudu, „vraj v nich mnohí mali zaľúbenie“. Český národ osvetou i vzdelanosťou rovnal sa napospol i svojim najpokročilejším susedom.


O rozkvete umenia v stredoveku hlásajú pravdu kamene a kovy

Ľudia novej doby z nízkych príčin tupia stredovek, ale títo nemí svedkovia ich usvedčujú zo lži. Tak ako kresťanská myseľ sa nesie k nebesiam, tak aj na kresťanské chrámy bolo znesené, kde čo umenie splodilo velebného a krásneho. V jedinom gotickom alebo románskom chráme, ktorého nebotyčná veža pripomína kresťanovi: „sursum corda“, odráža sa duch celých národov. Vynikajúci svedok, Eneáš Sylvius, ktorého nikto nemôže podozierať z nevedomosti ani zo zaujatosti, píše (In histor. Boem. c. 36. Překlad Veleslavínův.) o Čechách: „Náramne vysoké chrámové budovy, priestranné, široké a dlhé napodiv, klenutím a škridlou pokryté; oltáre v nich vysoko založené, zlatom a striebrom, v ktorom boli sviatosti, ozdobené; kňazské rúcha drahými perlami zdobené; všetka príprava bohatá, predrahé klenoty; okná vysoké a široké, pekného i svetlého skla i divného remeselného diela, ktorými svetlo do kostolov prenikalo; takéto chrámy nielen v mestečkách a mestách, ale všade ku všetkému podivu sme videli.“

Vo vznešených budovách boli tiež drahocenné umelecké vzácnosti. V súvekom a vierohodnom životopise biskupa Altmana Pasovského čítame, že keď mal svätiť kostol v roku 1081, prišiel ku nemu posol od českých kniežat nesúc mu vzácny dar, obraz Panny Marie „gréckym dielom až ku podivu krásne podarený“. Nie je pochýb, že pestovanie krásneho umenia v slovanskom kláštore na Sázave a toto svedectvo o byzantskom obraze gréckeho pôvodu sú veci, ktoré sa nepatrí od seba oddeľovať. Posledný opát kláštora Božetěch mal v krásnom umení najväčšie zaľúbenie, on nielen, že umne maľoval, ale obrazy taktiež vyrezával v dreve, tesal do kameňa alebo točil na sústruhu; vystaval taktiež vo väčšom slohu kláštor i svoj kostol. (Palacký, d. I., č. 1, kn. III. čl. 6.)

Časom každý chrám Pánov stal sa stánkom umenia. Koľko nádhery a umeleckej krásy naznášala nevyvážiteľnou bohatosťou obdarená zem česká do budov zasvätených službám Božím, môže si domyslieť len ten, kto uváži, čo po hroznom husitskom borení, čo po mnohoročných vnútorných domácich búrkach v dobách 15. a 16. storočia, čo konečne po záhubách tridsaťročnej vojny – čo potom všetkom sa ešte zachovalo.

Taktiež kráľovské a rytierske hrady a boli nie len dokonalého staviteľského diela, ale opatrovali tiež mnoho vedeckých a umeleckých vzácnosti.

Roku 1348. Všetci v Prahe žijúci umelci, maliari, sochári a rezbári, výrobcovia štítov, zlatníci atď. združili sa v jednotu čiže bratstvo a vytvorili si zriadenie; toto bratstvo istým spôsobom nahradzovalo ústav umeleckej akadémie, ku ktorej však onen vek ešte nedospel. (Palacký d. II., č. 2, kn. IX. čl. 1.) Vtom čase bolo taktiež veľmi vzácne hodinárske umenie.


„Náboženstvo vôbec bolo a je to, čím duch český od pradávna sa najviac vyznamenával a čo českými úmyslami najmocnejšie a najtrvalejšie hýbalo; ono bolo prameň, z ktorého hlavne vyvierala česká duchovná činnosť“, napísal Palacký.

Kresťanské učenie i kázeň čím ďalej zapúšťali hlbšie korene. Starší i novší dejepis českej cirkvi tkvie sa dlhou radou spanilých úkazov, ktorých žiara dávno zastiera smutné tiene, ktorými po dvesto rokov náboženskej blúznivosti a svárlivosti tmavili jeho listy. Trebárs kráľ Otakar II. bol zvláštnym milovníkom služieb Božích a svätých omší bývajúc so svojim synáčikom prítomný pri pozdvihovaní sviatosti zakaždým i svojho syna buď sám zdvíhal alebo dával zdvíhať. V 14. storočí javila sa nábožnosť českého národa ešte takou mocnou a vriacou mierou, že náš rozumový vek to sotva môže pochopiť mysľou. Národy v stredoveku so svojou živou vierou boli ako v zdravom sviežom lese: pod nohami pestrý koberec poetických báji a legiend, nad hlavou dôverné usmievavé nebo katolíckej viery. Za našich dôb sa ľudstvo ocitlo so skeptickým racionalizmom na piesočnej púšti vypriahnutej neverou a sebectvom.

Utešený zjav v mravnej povahe českého ľudu bola nepopierateľná prevaha čistoty a kázne, manželskej vernosti a panickej zachovalosti oboch pohlaví, zakladajúci sa na prirodzenej hlboko zakorenenej zbožnosti. Údy panujúceho rodu a zemskí biskupi okrem nemnohých výnimiek súťažili spolu v pobožnosti a oddanosti k cirkvi vo svedomitom zachovávaní cirkevných prikázaní. Pochopiteľne, že vtedajšia hovorová reč bola menej uhladená než za dnešnej doby; žarty boli často hrubé a neprimerané, a na bujnosť a rozpustilosť mnohých osôb sa nariekalo, tak ako aj v iných dobách, tak aj v tejto dobe dosť hojne. Ale o mravnú čistotu a nepoškvrnenosť bola vtedy veľká starostlivosť. V domácnosti vôbec panovala kázeň a pobožnosť, ktorá všetkým vekom mohla slúžiť za vzor.

Hlboká humanita, úprimná pohostinnosť, radosť v chudobe, poslušnosť a vernosť, dobročinnosť k biednym ľuďom, štedrosť k cirkvi, starostlivosť o služobníkov cirkvi sa diala takou mierou, že naša doba sa jej môže diviť ale nie vyrovnať.

Zbožnosť a detinský dôverný a radostný svetonázor prejasne sa vyjadrili v cirkevnom speve. „Až takzvanou svätovojtešskou piesňou, vraví L. Zvonař“ (Nauč. slovník, v Praze, 1862, II. str. 456) “ktorú Palacký právom pokladá za cyrilskú, prišla k nám melódia, z ktorej je možné s určitosťou poznať, akým spôsobom naši kresťanskí predkovia spievali... Celý nápev je tak dokonalý, že sa k nemu nedá nič pričítať, čo by ho mohlo zdokonaliť. Musíme s úctou nazerať na spev našich pradávnych predkov. Pri všetkej skromnosti dýcha vrelosťou a javí sa pravdivosť v zhode so slovom; pri všetkej pravej zbožnosti je ľúbezný a dojemný, že nám pripadá, akoby bol povstal v najväčšom nadšení. Táto utešená pieseň, ktorej zvukmi sa už po našu dobu naša maseľ zbožne kochá, bola pravou národnou... Uvedením kresťanstva dostali sa do Čiech taktiež velebné rímske piesne... Zlúčenie prirodzených vloh s horlivým pestovaním rímskeho chorálového spevu dodalo českému spevu nového veľavýznamného rázu, ktorý sa stal vzorom či dokonca ideálom českej duchovnej piesne.


Súdy za najstarších sa konali na snemoch, ale pod dohľadom a so správou panovníka

Aby potom usporiadal tiež vnútorné právne pomery a ustálil ich istými a nemennými, taktiež písanými zákonmi, Karol IV. dal po vzore svojho predchodcu a deda, Václava II. spísať pod svojim vlastným dohľadom zvláštny zákonník, tak zvanú „Majestas Carolina“. Trebárs stavy po dlhom vyšetrovaní uznali túto vec za veľmi povážlivú, aby sa odstúpilo od starodávnej obyčaje rozsudzovať tak, ako sami „nájdu za právo“, ničmenej takáto snaha je dobrým znamení doby. Ordalie, takzvané súdy Božie po čase v časoch pohanských neskôr síce svedčili o bezmedznej dôvere v Boha a predsa zas o nepravom poňatí oného slova, že spravodlivého človeka Boh nikdy neopustí; preto Karol IV. túto obyčaj na rady prvého Arcibiskupa Pražského Arnošta z Parubíc i pánov a zemanov českých zrušil ako zlomyseľné pokúšanie Boha.

Najspanilejším kvetom stredovekej vzdelanosti nazýva Palacký rytierskeho ducha, ktorého hlavné znaky boli: náboženský cit, záľuba v službách Božích a úcta k cirkvi. „Tí čo vynikali nie len udatnosťou ale i pobožnosťou, zachovávaním šľachetnosti po všetkých stránkach a zvláštnou zdvorilosťou, boli s obradmi predpísanými od cirkvi prijímaný do tohto vyššieho z ápadoeurópskeho spoločenstva, v ktorom panovali vzletné a ušľachtilé myšlienky o mravnom povolaní človeka, a ľudia všelijakých stavov, zemania, šľachtici, kniežatá i králi boli pokladaní napospol za svojich rovných. Spanilomyseľný český kráľ Otakar II. patril k popredným reprezentantom takéhoto horovania kresťanského ducha.“ (Palacký d. II, č. 1. kn. VI, čl. 3.)

Aby človek uznal prednosti a krásne stránky stredoveku, na to nie je potrebné byť zo zásady „laudator temporis acti“. I stredovek má svoj líc, má svoj rub; nie všetko zasluhuje chválu, ale samá hana tým viac je predpojatá a pochabá. Naša doba s mravčou usilovnosťou zbiera a za veľké peniaze skupuje vzácnosti zo stredoveku. To je práve zrejmý spor nemeckého protestantizmu, ktorý pokiaľ si chce udržať právo na existenciu, musí haniť minulosť. Pokiaľ sa však niekto z Čechov vymaní z tohto názoru, predsa zas hľadá najslávnejšie state z českých dejín v dobách, keď sa národ búril proti odvekej viere, aby – predsa niečo bolo po móde. Národ, ktorý nectí alebo nerozumie svojej minulosti, nemá ani budúcnosti.



Autor tohto článku, Alois Hlavinka, sa narodil 4. júla 1852 vo Věrovanoch u Tovačova, kde aj prežil detstvo. Maturoval v roku 1873 na gymnáziu v Olomoci, na ktorom neskôr učil v rokoch 1877 – 1879. Po maturite študoval vo Viedni klasickú filológiu, štúdium nedokončil a prestúpil na štúdium teológie v Brne. V roku 1885 bol vysvätený za katolíckeho kňaza, potom pôsobil ako kaplán v Brne, od roku 1890 ako farár v Kučerove, v rokoch 1921 až 1923 v Olomouci. Posledným miestom jeho kňazského pôsobenia bolo mesto Kroměříž, kde aj zomrel. Bol obľúbeným publicistom, písal pod pseudonymami Vojnar a Kantilen. Jeho poviedky publikoval Obzor a časopis Náš domov. Pri úprave národných piesni využil aj svoje hudobné vzdelanie. Msgr. Alois Hlavinka zomrel 26. februára 1931 v Kroměříži.

Text tohto článku bol prevzatý z jeho knihy „Bludy a lži v dějinách“ ktorá vyšla v roku 1888 v Brne, str. 139 – 149, „"Temný" středověk“. Text článku bol preložený z dobovej češtiny do slovenského jazyka, v niektorých vetách bol prítomný čas zmenený za minulý čas, taktiež bola upravená odborná terminológia do súčasnej podoby, text článku bol skrátený o tri posledné odseky, v ktorých sa autor príliš odchýlil od témy.