SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

zákon

Rozvod a rozluka manželstva z pohľadu práva na konci 19. storočia

Autor: JUDr. Václav Bouček

Zákony v rôznych krajinách na konci 19. storočia zaujímajú vo veci rozvodu a rozluky manželstva veľmi rozdielne stanoviská.

Taliansky občiansky zákon z roku 1865 pripúšťa iba rozvod, a síce pre neveru, zlomyseľné opustenie a zlé zaobchádzanie. Aj dobrovoľný rozvod je viazaný na povolenie súdu. Nie je rozdiel medzi príslušníkmi jednotlivých vyznaní. Taktiež rakúsky občiansky zákon pripúšťa pre príslušníkov katolíckej cirkvi rozvod, a to z týchto dôvodov: pre neveru, odsúdenie do žalára, zlomyseľné opustenie, neporiadny život ohrozujúci rodinu mravne alebo materiálne, zlé nakladanie, ťažké urážky a nákazlivá choroba.

Významné dôsledky rozvodu sú: manželia sú oslobodení od povinnosti zdieľať spoločnú domácnosť; muž sa nepokladá za otca dieťaťa, ktoré sa narodí, keď od vykonaného rozvodu uplynula doba dlhšia než 10 mesiacov. Manželsky zväzok však trvá, brániac obom manželom, vstúpiť do nového manželstva.

Vedľa rozvodu v popredných európskych štátoch je prípustné i úplne rozlúčenie manželstva. Dá sa konštatovať, že existujú dva hľadiska: podľa niektorých zákonov platí akási hierarchia dôvodov. Z menej závažných príčin sa taktiež pripúšťa rozvod; Zo zvlášť naliehavých príčin je možné sa domáhať i úplnej rozluky manželstva.

Tento právny stav je v Anglicku. Tam je možné požadovať rozvod pre zlé nakladanie a zlomyseľné opustenie, zatiaľ čo žaloba o rozluku manželstva je prípustná pre neveru, a to, ak muž žaluje, pre neveru samu o sebe, zatiaľ čo ak žaluje žena, nevera musí biť kvalifikovaná (napríklad nevera s blízkou príbuznou) alebo spojená so zlým nakladaním alebo nedôvodným opustením, vyše dva roky trvajúcim.

V iných štátoch tvorí rozvod len akési prechodné štádium. Vo Francúzsku bol pojatý do zákona z dôvodu ohľadu na vyznávačov katolíckeho náboženstva. Od doby tridentského koncilu katolícka cirkev prehlasuje manželstvo za nerozlučiteľné. Francúzske zákonodarstvo vychádzalo z názoru, že je nutné poskytnúť i manželom, ktorým sa stal spoločný život neznesiteľným, možnosť k rozchodu bez toho aby museli znásilňovať svoje náboženské presvedčenie. Pretože však rozluka manželstva sa prieči katolíckej vierouke, bola by, tak bolo tvrdené, úprimne veriacim katolíkom odňatá možnosť rozchodu, keby zákon pripúšťal len rozluka. Preto bola inštitúcia rozvodu ponechaná. Zároveň však francúzsky zákonodarcovia nemohli si nevšimnúť, že rozvod je polovičatosťou, a nemali v úmysle obetovať svoje lepšie poznanie predpisom cirkevného práva. Ak sú obidvaja manželia za jedno a cítia sa viazaný obidvoma predpismi svojho manželstva, nech sa uspokoja s rozvodom, avšak ak jeden z nich je úprimne veriaci, nemá to byť na prekážku druhému manželovi pri úprave jeho budúceho života. Účelom manželstva je spoločný rodinný život s dôsledkami danými samotnou prírodou. Obyčajný rozvod vedie ku konkubinátu, je príčinou vzniku nemanželských detí, ktoré dosiaľ všetky zákonodarstvá stavajú mimo všeobecné právne predpisy, upierajúce im v pomere k rodičom a ich rodinám plnoprávnosť s manželskými deťmi.

Ak má spoločnosť záujem na tom, aby i ten, kto sa previnil proti trestnému zákonu, bol vrátený k normálnemu životu, má doista pri najmenšom rovnaký záujem o to, aby sa k normálnemu životu vrátil tiež ten, kto trebárs vlastnou vinou, rozvrátil si vlastný rodinný život.

Francúzske zákonodarstvo upravilo totiž túto vec takto:
Zo zákonom stanovených dôvodov je možné je možné žalovať o rozluku manželstva. Dôvody sú tieto: nevera, zlé nakladanie, ťažké urážky a odsúdenie k zneucťujúcemu trestu. Žalujúcej strane je na vôli zastavené domáhať sa namiesto rozluky obyčajného rozvodu. Ak bol rozvod povolený a trval tri roky, každý z oboch manželov má právo žiadať o úplnú rozluku. Ak nedokázali ani tak pomerne dlhý čas urovnať vzájomné rozpory, je to zaiste dôkaz, že na spoločný šťastný život vôbec nie je možné pomýšľať. Preto je lepšie zrušiť zväzok, ktorý je len na prekážku lepšiemu životu.

Nakoniec aj rozvodový súd má možnosť, aby unáhlenému rozlúčeniu manželstva zabránil. Ak totiž ide o iný žalobný dôvod, než odsúdenie k zneucťujúcemu trestu, súd môže nariadiť na dobu neprevyšujúcu 6 mesiacov, aby manželia žili odlúčene. Ak sa v tejto dobe nezmieria, teda až potom vysloví k návrhu jedného z nich rozluku.

Stanovisko, veľmi podobné francúzskemu zákonu, zaujíma najmodernejší zo všetkých zákonníkov (z konca 19. storočia), totiž nemecký občiansky zákonník. Hlavnou odlišnosťou je, že žalovaná strana, ak sa žiada o obyčajný rozvod, hneď v tomto spore môže navrhnúť, aby na miesto rozvodu bola uznaná úplná rozluka.

Ale i v tomto prípade, kde už bol vydaný rozsudok povoľujúci rozvod, môže každý manžel žiadať o rozluku, bez toho aby bol viazaný nejakou lehotou.

Rozluka manželstva sa pokladá za zlo, ale nutné zlo. Kde sa jeho nutnosť objavila, tam sa pokladá za potrebné neodkladne poskytnúť pomoc, lebo rozluka rozvráteného manželstva sa považuje za záruku pre spoločnosť, že nastane lepší stav.