Nad Husovou smrťou bol v Čechách veľký zármutok a hnev na cisára Žigmunda. Na sneme v Betlehemskej kaplnke 452 najpoprednejších českých pánov a rytierov privesilo svoje pečate na sťažnostný list, ktorý bol poslaný cirkevnému snemu v Kostnici, v ktorom rázne a dôstojne vytýkali, že Hus bol nevinne odsúdený na smrť. Sťažnostný list končil výstražnými slovami: „My kazateľov zákona Pána nášho Ježiša Krista nábožných, pokorných a stálych až do krvipreliatia chceme brániť a obhajovať, opovrhujúc všetkou pokorou i ľudskými námietkami na odpor konanými.“

Nebola to len planá hrozba. V Čechách nastalo nevídané prebudenie a neslýchané kvasenie, ktoré bolo tlmené iba disciplínou, poslušnosťou a pokorou ku kráľovi. Husovi stúpenci sa jali prijímať pod oboma spôsobmi, a kalich sa stal symbolom husitstva, ktorý horlivý kazatelia povýšili do všetkých oblastí českého jazyka. Najnepatrnejšia vec mohla byť príčinou všeobecného výbuchu. Dňa 30. júla 1419 usporiadal kňaz Ján zo Želiva (Ján Želivský) husitskú procesiu po Prahe. Keď sa sprievod uberal popri novomestskej radnici, hodil ktosi po kňazovi kameň. Rozčúlený ľud vtrhol do radnice, odkiaľ oknami povyhadzoval sedem konšelov; na ulici ich potom napichovali na meče a oštepy a dobíjali ich. Keď sa o tom dopočul kráľ, ranila ho mŕtvica a skonal 16. augusta 1419.

Zákonitým dedičom bol Žigmund. Ten sa však Čechom zošklivil svojim ohavným jednaním proti svojmu bratovi Václavovi, svojou vierolomnosťou proti Husovi a obzvlášť potom tým, že všetko kresťanstvo k pokoreniu údajne kacírskych Čechov vyzval. Česi zdvihli Žigmundom im hodenú rukavicu a pripravovali sa k boju.

Už v roku 1420 vtrhlo križiacke vojsko počítajúce 100 000 mužov do Čiech a obkľúčilo Prahu. Vodca husitov, udatný rytier Ján Žižka z Trocnova, sa poponáhľal od Tábora, mesta ním založeného, Prahe na pomoc a v krvavej bitke na Vítkove križiakov porazil a zahnal. K pocte slávneho víťaza je premenovaná Vítkova hora na Žiškovú horu. Po tom husiti obliehali Vyšehrad, ktorého posádka stála na strane Žigmunda. Aby ju dostal z obkľúčenia, Žigmund znova zobral vojsko, ale opäť bol porazený Pri Vyšehrade 1. novembra 1420. Rozčúlený ľud potom obsadil slávny starý hrad a jeho vzácne pamiatky zničil.

Žiška sa vypravil na vidiek, dobýval mesta a dediny kde odopierali kalich, veľa hradov a kláštorov zboril. Pri dobýjaní hradu Rábi Žiška, dovtedy jednooký, stratil druhé oko. Ale hoci úplne slepý, predsa ostal nepremožiteľným vodcom. V tuhej zime roku 1421 bol Žiška obkľúčený u Kutnej Hory Žigmundovími križiakmi, ktorý podnikli do Čiech druhú výpravu. Slepý vodca sa ocitol vo veľmi nebezpečnom postavení, obzvlášť, keď kutnohorskí Nemci Žigmundovi otvorili brány. Ale Žiška v noci 22. decembra 1421 spustil strašnú streľbu zo všetkých diel, prekliesnil si cestu stredom nepriateľov a ponáhľal sa k Poděbradom, kde zbieral nový ľud do svojho vojska. Keď potom Žigmund ustupoval z Kutnej Hory, dostihol ho Žiška u Nemeckého Brodu a porazil ho. Na druhý deň husiti dobyli Brod, obyvateľstvo držiace so Žigmundom pobili a zapálili mesto, ktoré potom zostalo pusté sedem rokov, obývané iba divokými psami a vlkmi.

Na sneme v Českom Brode potom Česi zvolili za kráľa litovského kniežaťa Vitolda, ktorý za seba poslal do Čiech svojho synovca Žigmunda Karybutoviča; ale ku skutočnému panovaniu oboch kniežat v Čechách nikdy nedošlo. Zatiaľ spory medzi Pražanmi, ktorí boli vlažnejšími husitmi, a medzi Žiškom a jeho Táborčanmi, proti ktorým Pražania často neúprimne a úskočne jednali, dosiahli tej miery, že Žiška vo svojej rozvášnenosti zaprisahal, že Prahu zborí tak, aby nezostal kameň na kameni. Vystrašený Pražania vyslali v ústrety Žižkovi mladého kňaza Jána Rokycana, ktorému sa vďaka výrečným slovám podarilo skrotiť Žiškov hnev. Nastalo všeobecné zmierenie a opäť spojení husiti tiahli na Moravu. Dobývajúc hrad Přibyslav, Žiška náhle onemocnel na úplavicu a zomrel oplákavaný všetkími 11. októbra 1424; najprv bol pochovaný v Hradci Králové, potom v Čáslavi. Časť Táborčanov od tej doby sa nazývala Syrotkami.

Žiška bol výborným bojovníkom; postavil si zvláštne vojnové vozy, ktoré premieňal na umelú pohyblivú pevnosť; z vozov strieľal do nepriateľov a vo vhodnú chvíľu ozbrojený ľud vypúšťal z hradieb. Zvíťazil v ôsmich veľkých bitkách a v množstve menších bojov; nikdy nebol porazený. Bol to nezištný, zbožný muž a bojoval, ako sám napísal, pre vyslobodenie nie len pravdy zákona božieho, ale obzvlášť tiež českého a slovanského jazyka. Ako bývalý dvoran kráľa Václava bol to vzdelaný muž; jeho dodnes zachované listy svedčia o jeho vycibrenom slohu; pripisuje sa mu tiež známa vojnová pieseň Husitov, ktorej začiatok znie takto: „Kto ste boží bojovníci a jeho zákona, proste od Boha pomoc, a dúfajte v neho, že nakoniec s ním vždy zvíťazíte...“

Po Žižkovi stal sa vodcom Husitov kňaz Prokop Veľký (tiež nazývaný Holý). Pod jeho vedením Česi zvíťazili 14. júna 1426 pri Ústi nad Labem. Čechov bolo 25 000, Nemcov hlavne zo Saska bolo 70 000. Pred bitkou Češi odkázali nepriateľom prosbu, aby ich Nemci, keď zvíťazia, nezabíjali, ale aby ich zajali; ak zvíťazia Česi, že taktiež učinia. Ale Nemci vo svojej pýche a povýšenosti hrdo odpovedali, že oni kacírov živiť nebudú. Začala sa krvavá bitka, v ktorej však Česi zvíťazili a Nemcov neživili; márne dvadsaťštyri nemeckých kniežat pod zástavou pokľakli pred víťazmi a so svojimi mečmi zapichnutými v zemi, prosili o milosť.

Taktiež tak neslávne skončila aj štvrtá krížová výprava u Tachova. 200 000 Holanďanov, Elsasanov, Švajčiarov, Švábov, Frankov, Bavorov, Sasov, Durinčanov, Hesov, Braniborcov, Rakúšanov, a ba aj Angličanov v trhlo v roku 1427 do Čiech; mali už vozové hradby a vojenské vybavenie ako Česi. V ceste im stálo mesto Stříbro, hájené dvesto husitmi. Nemohli ho dobiť,... Ale už sa blížili husiti so strašným vodcom Prokopom; bolo ich sotva 20 000. Strach uľahol na križiakoch, utekali skôr, než Čechov mohli zbadať. Boli zastavený svojimi vodcami, najmä pápežským vyslancom s krížom v ruke pri Tachove 4 augusta 1427, avšak ako náhle začuli z diaľky spev piesne „Kto ste boží bojovníci“, začali znova utekať v neslýchanom zmätku.

Najstrašnejší koniec utrpela piata a posledná križiacka výprava. 40 000 jazdcov a 90 000 peších križiakov pospájalo svoje vozy a tiahli k Domažliciam. České vojsko počítalo vtedy 5 000 jazdcov a 50 000 pešiakov. Dňa 14 augusta 1431 sa medzi križiakmi rozniesla zvesť, že sa blížia Táborčania. Začujúc ohromný vozový rachot a hlučný spev celého tábora, dali sa križiaci na útek, hoci Česi boli vtedy na míľu vzdialení. Nesmierna korisť padla do rúk husitov; z 4 000 križiackych vozov sa do Nemecka vrátilo sotva 300. Víťazstvom u Domažlíc sa Česi ocitli na vrchole svetodejnej moci. Porážkou tiež zmizla posledná nádej, že Česi môžu byť premožený mečom.

Už predtým Česi konali výpravy a nájazdy do blízkych i vzdialených krajín: do Rakúska, na Moravu, do Uhorska, Sliezska, Lužice, Braniborska, Saska, Bavorska, raz dokonca až ku baltskému moru, aby nepriateľom oplácali návštevy. Všade plienili, lúpili, ako to činili v Čechách križiaci, a s nesmiernou korisťou sa vracali do svojej vlasti. Na jedinej takejto výprave vraj Prokop vyplienil takmer sto miest a hradov nemeckej ríši.

Dojímaví príbeh z krvavých husitských bojov rozpráva o obliehaní nemeckého mesta Hamburgu. Husiti sa rozložili na kopci pred mestom vyzvali obyvateľov mesta, aby sa vzdali, lebo inak, že mesto zničia ohňom a mečom. Hamburčania vediac, že tak i onak upadnú v záhubu sa veľmi báli. V tomto zúfalstve poradil mešťanom zámočník Vilém Volf, aby do husitského tábora ako prosebníkov vyslali svoje deti. Nemajúc inej rady, vypravili obyvatelia mesta 28. júla 1432 459 detí, 238 chlapcov a 221 dievčat, všetkých oblečených v bielom a so zelenými ratolesťami v rukách, do nepriateľského ležania. Keď prišli pred Prokopa, všetky kľakli na kolena a s plačom prosili o milosť. Hlboko dojatý nepremožiteľný vodca zaplakal nad nevinnými deťmi, a u drsných husitov tento tklivý pohľad vynútil len tiché slzy. Deti boli pohostené vínom, čerešňami a strukmi a radostne sa vracali k mestu, ktoré Prokop omilostil. Hamburčania vraj na pamiatku tejto udalosti vodia svoje deti na miesto bývalého husitského tábora, kde ich hostia; túto slávnosť nazývajú sviatkom husitských čerešní.