Až do Lutherových časov bol katolícky názor všeobecne uznaným a jediným platným názorom na dejiny najstaršieho kresťanstva. Pre katolícke dejepisectvo je nepochybnou pravdou, že samotný vznik kresťanskej cirkvi už samotnou Spasiteľovou i apoštolskou dobou bol ukončený a je hotový. Čo neskôr bolo vyslovené v dogmách, je len formálnym rozvojom a výkladom toho, čo už bolo dané, a už tu bolo, v hotové a v celosti. Už od samého počiatku daný o sebe nezameniteľný rozsah kresťanského učenia, ktorého len časť je uložená vo Svätom písme, sa dedil od Pána Krista i od apoštolov až do našich časov čisto a neporušene, dokonale a neprerušene ústnym podaním, trebárs až v prastarých dobách zozbieraných a písomne zaznamenaných. Strážcovia tohto ústneho podania a tým i svätyne samotnej sú nástupcovia apoštolov a v ich čele biskup Rímsky, nástupca svätého Petra, prednostu apoštolov.

Inak na kresťanstvo a jeho dejiny pozerajú protestanti. Keď Luther povstal a veľkú časť severnej Európy odtrhol od Petrovej skaly, nastala pre jeho stúpencov potreba tento jeho skutok niečím odôvodniť a ospravedlniť. Lutherové dielo zvykli nazývať reformáciou, čiže opravou, a odtiaľ sa snažili kresťanské časy pred Lutherom označovať za doby skazenosti a deformácie. Najprv sa podujali popierať božské právo Rímskeho primátu, čiže pápežstvo, a uvádzať do historickej pochybnosti božské zriadenie biskupského úradu. Potom sa oborili na tradičnú dogmu, zásadne zamietli tradíciu ako i inšpiráciu cirkevných snemov a úplne popreli neomylnosť cirkevného učiteľského úradu. Pri všetkých týchto záporných snahách smerovali k jednému kladnému cieľu, totiž aby zostrojili číre prakresťanstvo čisto historickou cestou. Prestali sa držať všetkých tradícii a chytili sa Biblie, popretínali všetky zväzky so svojou minulosťou a začali nový život závislý jedine na ľubovoľnom výklade písma.

Nehodlám tu rozoberať hlboké nezrovnalosti a vnútorné rozpory, ktoré sa takejto snahe a práci samé stavajú do cesty. Pripomeňme len, čo povedal protestant Schwegler o protestantskom názore na prakresťanstvo, že totiž tento názor je „z nedôslednosti ešte podstatne katolícky“ a že „protestanti sa zastavili v polovici cesty“. Protestantizmus sa vraj síce domnieva, že „bohoslužba, ústav a prax katolíckej cirkvi javí sa byť plodom dvestoročného rozvoja, výplodom dlhého, prudko kvasivého procesu“, ale „dogma vraj bola v tejto cirkvi prinajmenšom v podstatnej časti už dávno v hotovej celosti.“ To je vraj predsa ukážka hotovej nedôslednosti protestantského názoru!

Rozhliadnime sa však po niektorých historických smeroch proticirkevných spisovateľov a škôl, aby sme poznali, ako sú tupé v pravde a zhrdzavené a štrbaté v zášti zbrane protestantskej vedy.

Protestanti, aby akosi zakryli mrzké príčiny, prečo odpadli od cirkvi, vrhli sa na historický názor zdedený z praveku, pretože im nič iné neostávalo, len tvrdiť, že Kristovo učenie i jeho cirkev sa už dávno zmenili a zhoršili.

Avšak táto nijako nedokázaná veta sa stala východiskom a základom protestantských snáh a ich práce v odbore cirkevných dejín. Na základe toho razil cestu Matej Flacius, kazateľ v Magdeburgu, ktorý spoločnou prácou svojich druhov ako boli: Wigand, Judex, Corvin, Faber, Amsdorf a iní vydal 13 zväzkov o dejinách cirkvi. Keďže v každom zväzku sa podávajú dejiny jedného storočia, takže celkom bolo dojednané o prvých 13 storočiach cirkvi, toto dielo sa nazýva Magdeburské centurie. Toto dielo vyšlo v Bazileji od r. 1559 do r. 1574 nákladom protestantských miest a kniežat, ako i kráľa švédskeho a dánskeho. Už v tých dobách vydal na obranu cirkvi mních Caesar kardinál Baronius (1538 – 1607) Annales ecclesiastici (Cirkevné letopisy), v ktorých so svedomitou pravdovravnosťou ale niekedy nie dosť bystrou súdnosťou zbieral a ukladal staré svedectvá o cirkvi. Jasne a dômyselne sa o diele Magdeburské centurie vyjadril protestantský teológ Töllner (Kurze verm. Aufsätze, Frankfurt, 1769., II.): „U protestantov nie sú cirkevné dejiny ničím iným než snahou historicky dokázať, že oprava cirkvi bola potrebná, a že sa rozmohla skazenosť jak v jej učení tak i v jej živote. Podľa protestantov bola cirkev minimálne od 8. storočia javiskom nevedomosti a zlomyseľnosti. Všetci cirkevný prednostovia boli hrozní bludári, a sama cirkev bola hotový blázinec.“(!) Zatiaľ však katolíci nelenili a usilovne vydávajúc spisy svätých otcov podali proti dielu Magdeburské centurie toľko dôkazov, že ich nástupcovia nemali iná možnosť, než tvrdiť, že odchýlku od pravého učenia a vôbec pôvod cirkevnej skazenosti je potrebné klásť až do samotných apoštolských a poapoštolských časov!

Protestantizmus sa snažil uviesť do sveta prakresťanstvo. A to tak, že protestanti zavrhli všetku zdedenú tradíciu , brali si názory o prakresťanstve zo Svätého písma, a kde toto nestačilo, pomáhali si plodmi vlastného myslenia. Arciotcom racionalistického názoru bol H. J. Semler (1725 – 1791). Hergenröther nazýva jeho spisy zásobárňou (promtuarium), z ktorej si dodnes môžu podľa ľubovôle vyberať protestantský dejepisci všelijaké názory a domnienky o prakresťanstve. V tomto duchu a smere pracovali tiež Spittler, Planck, Henke a iní.

V takýchto snahách zvláštneho mena nadobudla Tübingenská škola, ktorej majstrom bol Ferdinand Christian Baur (1792 – 1860) Vyšli z nej muži ako Alb. Schwegler, Ed. Zeller, Volkmar, Ad. Hilgenfeld, Lipsius a iní, a títo nie len proti svojmu majstrovi, ale aj vzájomne proti sebe stavali hypotézy na hypotézy, rôzne a prapodivné domnienky, až Albrecht Ritschl dostal sa zas do Baurových koľají, iní mu to zas upierajú.

Neskôr v dejepisnom názore prísnych protestantov sa javí čosi polovičatého, neuceleného a nejasného a je to akási zmes katolíckeho i racionalistického názoru, a preto tiež nie je nikde určitý a uspokojivý výsledok.

Zatiaľ čo sa o týchto veciach jednalo a písalo v učených spisoch, iní nelenili, a po kúsku ich drobili ľudu, zaiste len zo šľachetnej snahy po jeho vzdelaní. Stalo sa vzdelanou a učenou módou chváliť pohanstvo a tupiť a v posmech uvádzať kresťanstvo, a výťažok z verejnej prednášky alebo z knihy bol zabezpečený.

Svätý otec Lev XIII. v liste kardinálom de Lucovi, Pitrovi a Hergenrotherovi zo dňa 15. augusta 1883: „Tí čo chcú podozrievať cirkev a jej hlavu uviesť do nenávisti, s veľkým úsilím a vychytralosťou napádajú dejiny kresťanskej doby. Činia tak s takou perfidiou, že zbraňou, ktorou by sa vlastne mali krivdy odhaliť, používajú k tomu, aby krivdy páchali. Tejto útočnej zbrane sa chopili pred tristo rokmi magdeburský centurierovia... Za ich príkladom išli skoro všetky školy, ktoré sa odvrátili od starého učenia... K tomu účelu boli preskúmané i seba nepatrnejšie stopy starobylosti, v archívoch prehľadaný kdejaký kútik, na svetlo boli vytiahnuté smiešne rozprávky a stokrát vyvrátené výmysly vždy zas znova sa predkladali. Čo je základom dejín, bolo skomolené alebo postavené do tieňa, mlčaním sa pominuli slávne činy a vďaky hodné zásluhy, ale za to veľkú pozornosť budili a všetko zveličovali, kedykoľvek hovorili o tom ktorom nepremyslenom a chybnom kroku a nijak nedbajúc toho, že človek pri svojej povahe ani sa nemôže vždy všetkého vyvarovať. Dokonca pokladali za dovolené a slušné, aby s vychytralosťou sliedili po pochybných tajnostiach súkromného života, a pri tom sa práve toho pevne pridržiavali, o čom súdili, že by sa hodil škandál lačnému zástupu za predmet posmechu. Z rady pápežov boli tiež tí, ktorí vynikali zdatnosťou, často opisovaní ako muži lakomí, pyšní, panovační; keď nemohli zatrieť slávu ich činov, hanili ich úmysly a zámery a tisíckrát zdvíhali pochabý pokrik, že cirkev sa prehrešila na pokroku vedy a vzdelanosti národov...“

Tejto pokútnej vychytralosti sa používa dodnes; dokonca dnes je možné skôr povedať než kedykoľvek inokedy, že umenie historického písania je spisknutím proti pravde. Zatiaľ čo staré obvinenia sa stále znova dávajú do obehu, vkráda sa drzá lož jak do tlstých zväzkov kompilácii, tak do malých brožúr, do prchavých novín, tak i do zvodných divadelných predstavení...“ „Najhoršie však je, že táto metóda takto zaobchádzať s dejinami si prerazila cestu do škôl... Sotva by kto uveril, akou mierou sa z toho rozmáha skaza, ak sa dejiny stanú slúžkou straníckych a ľudských vášni.“