SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Národná nespokojnosť Nemcov s panovaním Napoleona v Nemecku


Autor: Prof. PhDr. Josef Šusta

Národná nespokojnosť Nemcov s panovaním Napoleona v Nemecku, mala väčší význam, než nespokojnosť s napoleonským panstvom v iných častiach Európy. V Nemecku doba veľkých literárnych klasikov priniesla značný vzrast vzdelanosti a jej osamostatnenie od cudzích vplyvov a vzorov. Zreje tu znenáhla aj svieže pochopenie pre svojráznosť plemennú, keď mužovia, ako

Napoleon v roku 1806. Výrez z obrazu. Autor: Edouard Detaille
Napoleon v roku 1806        
(Výrez z obrazu)            
Autor obrazu: Edouard Detaille

Herder, začínajú šíriť vieru v tajuplnú silu národného ducha, ktorá jest u každého kmeňa osobitým základom jeho bytosti a vytvára zvláštnym spôsobom jeho jazyk, mravný i právny poriadok, citové sklony a samorastlé ľudové umenie, podmieňujúce tak najmä odlišnosť bojovného Germána od mäkkého Slovana aj pohyblivého Romána. Ale toto poznanie bolo ešte zároveň príliš spútané so záujmom o základné otázky všeľudské a právo individuálneho vývoja vzdelancov.

Proti mudrlantstvu osvietenstva, ktoré chcelo spoločnosť ľudskú ovládnuť a povzniesť niekoľkými predpismi všeobecné záväzných humánnosti a malo nepochybný nivelizačný sklon, obhajoval v nemeckej literatúre tej doby slobodu samostatného rozletu jednotlivcov a najmä dvojaký smer. Zástupcovia takzvaného idealistického individualizmu, ako boli Schiller, Goethe, Herder, Fichte, Vilém Humboldt a iní muži, mocne dotknutí prísnu krásou antiky, hľadali pevné vyhranenie a prehĺbenie osobnosti ľudskej predovšetkým v harmonickom a všestrannom rozmnožení jej mravných síl a umeleckých schopností. Proti osvietenskej filozofii 18. storočia, ktorá považovala za vrchol pokroku presné poznanie zákonitosti matematických a fyzikálnych, stavali silu poznania a estetického cítenia, ktoré otváralo bránu novému humanizmu a dávalo vzdelanému jednotlivcovi vnútorne vyrovnaný a ušľachtilý postoj v príboji spoločenského života. Popri tom vznikla však takzvaná romantická škola, ktorú viedli v Nemecku niektorí mladší literáti, ako boli bratia Schleglovci, Brentano, Novalis, Tieck, a ktorá hlásala búrlivý kult subjektivizmu ničím nespútaného a túžbam duše voľne podliehajúceho. Jej heslom sa stalo naplniť tajomným kúzlom a zázrakom všednosť vecí tohto sveta, premeniť prizmou všetky geniálne irónie všetky jeho hodnoty v dúhu prchavých vnemov a pocitov, utiecť zo triezveho svetla prítomnosti do farbistých nálad dávnej minulosti a ďalekých krajov.

V tom aj onom prípade nešlo však ani tak o národ, ako o pomer jednotlivcov k spoločnosti a ku kultúre vôbec; preduševniť ju čo najviac v zmysle všeľudských ideálov malo byť vlastnou úlohou národného nemeckého ducha, a ostatne záujem duchovných vodcov Nemeckého národa o politické otázky, o zmeny v štátnom zriadení a aj o mocenské presuny v Európe bol ešte úplne nepatrný. O ostatných národných vrstvách nemeckého obyvateľstva to však platilo dvojnásobnou mierou. Žilo sa v rámci väčších alebo drobných štátov a pod vrchnosťami viac alebo menej starajúcich sa o pokrok a blahobyt poddaných, naprajúcim im však akejkoľvek súčinnosti v živote verejnom; celonárodné cítenie ustupovalo pri tom väčšinou ešte skoro úplne do pozadia pred silnejším vedomím starých rozdielov kmeňových a teritoriálnych. Ozval sa tu a tam síce ojedinelý dozvuk niekdajšieho ríšskeho sebavedomia alebo prejav akéhosi pudového vlastenectva, ako bol napríklad spis Ernsta Moritza Arndta "Germanentum und Europa", vydaný roku 1802. Ale vplyv týchto myšlienok bol úplne nepatrný a ešte roku 1804 vydáva Fichte tento "erdenhafter Patriotizmus“ všeobecnému posmechu, vytýkajúc mu, že je nedôstojný duchu, pre ktorý je národ len nutným stupňom k najvyšším všeľudským cieľom.

Až trpká skúsenosť s napoleonskou dobou naučila nemeckého vzdelanca inak myslieť. Už ako prostý generál a ako konzul dotkol sa Napoleon hlboko vnútorných ríšskych pomerov, keď zaistil Francúzsku držanie celého ľavého Porýnska a keď potom hlavne jeho pôsobením došlo roku 1803 aj k rozdeleniu väčšiny duchovných kniežatstiev na pravom brehu rieky. Neskôr ako cisár pochoval Napoleon konečne navždy aj Svätú ríšu rímsku nemeckého národa, ten bezvládny útvar, v ktorom sa vedľa skutočných štátov a štátikov hemžilo cez pol druha tisícky miniatúrnych ríšskych grófstiev, rytierstiev, mestečiek a dedín. Zdalo sa vtedy takmer, ako by jasný duch francúzskej logiky, odmietajúci pestré spektrum stredovekých prežitkov, zasahoval mocne do nemeckých dejín, keď cisár tak podstatne zjednodušil teritoriálne ústroje oblasti nemeckej, znížil počet suverén, ktoré sa o ňu delili, na niekoľko desiatok a obdaril niektoré z nich novými kráľovskými titulmi; ale roztrhol ju zároveň na tri kusy, navzájom už žiadnym putom nespojené, na Rakúsko, Prusko a kraj rýnskeho spolku.

Tento posledný kus, zahrňujúci asi 14 miliónov Nemcov skoro úplne bez jemných inonárodných vplyvov, stal sa potom stal zvlášť pohnutým javiskom najsilnejšieho vplyvu francúzskej mo ci a neustálych územných zmien. Ako z neživej hmoty vystriháva cisár z tej oblasti nové a nové štáty a prehadzuje podľa slov osôb žijúcich v tom období, ich hranice "ako strúhanku“. To sa však nezaobišlo bez citeľného nepohodlia pre poddaných a bez značných hospodárskych škôd. K tomuto ponižujúcemu postupu družili sa potom neustále pochody lúpežných vojsk, neznesiteľné kontribúcie, znehodnotenie meny a vzrast dlhov štátnych. Obyvateľstvo štátov rýnskeho spolku dáva svojmu francúzskemu protektorovi rok čo rok ťažšiu daň z krvi, zatiaľ čo Rakúsko aj Prusko stráca svoje staré, cenné provincie a musí s ostatnými ťažkými bremenami živiť aj francúzske oddiely vo svojich hlavných pevnostiach.

To všetko bolo hrozné prebudenie zo snov o všeľudskom pokroku a zo sentimentálneho obdivu, s ktorým kedysi v Nemecku vzdelaná vrstva uvítala pád Bastily. Nemec cíti, ako ťažko sa na ňom znova vypomstila neschopnosť, dať svoje národnej kultúre pevný politický základ, aký mali Francúzi vo svojom štátnom jednotnom cítení, revolúciou zosilnení, a ich prudká nenávisť proti ťaživému napoleonskému panovaniu prebúdza v mnohých krajoch nemeckého jazyka, najmä na severe, mocne národné uvedomenie. Keď roku 1806 Ernst Moritz Arndt vydal novú vlasteneckú knihu "Der Geist der Zeit“, nenaráža už na povýšeneckú kritiku Fichta; slávny filozof naopak burcoval sám vzápätí vo svojich "Reden an die deutsche Nation "účinným slovom nemeckých nacionalistov. V tiesni doby utiahol sa tiež jeho sebavedomý individualizmus všeľudských obzorov do náručia národa a premenil sa takmer obratom ruky v prudkú vlasteneckú horlivosť vlasteneckú.

Tento zjav však nebol nijako úplne obyčajný. Niektorí duchovia, ako bol Goethe, s olympijskými pokojom pozerali cez tieseň doby, a najmä v južnom Nemecku oceňovali mnohí účelné novoty, ktoré francúzsky vplyv so sebou prinášal, a ktorými sa na príklad Bavorsko za vlády osvieteného štátnika, grófa Montgelasa, začalo prebúdza zo svojej zaostalosti.

Národné nemecké hnutie zachovalo svoje hlavné ťažisko na severe, najmä v Prusku. Prusko, ktoré si v rokoch 1795-1806 voči revolúciu francúzskej a Napoleonovi viedlo podľa slov vtedajších súčasníkov "begehrlich und Feig“, dostalo v rokoch 1806-1807 zaslúženú odplatu remenárskej politiky hohenzollerskej bolo hlboko pokorené a zrazené s veľmocenského stolca, na ktorý ho kedysi Fridrich II. povzniesol. Kým tá pohroma vzbudila v ňom nové sily. Skupina nemeckých vlastencov, z ktorých však väčšina nebola pruského pôvodu, snažila sa kráľovstvo naplniť novým duchom a regenerovať stáť hohenzollerský tak, aby mohol slúžiť nemeckému národu za spoľahlivú baštu proti francúzskemu rozpínaniu.

Muži ako slobodný pán J. F. Stein alebo Vilém Humboldt boli presvedčení, že je predovšetkým potrebné, aby pruský štát prestal byť obyčajnou organizáciou moci, ktorá je účelom sebe samej, strojom, zručne ovládaným v záujme dynastie rutinnými diplomatmi a byrokratmi bez priameho dotyku s cítením národa; zakotviť ho pevne v pôde živých národných síl, dať mu dušu a mravnú základňu, je ich snahou. Preto Stein vystupuje proti doterajšiemu kabinetnému rázu vlády a vymáha zriadenie zodpovedného ministerstva; novými municipálnymy poriadkami chce vychovať meštiaka k súčinnosti pri živote verejnom, zrušením cechov a agrárnou reformou povzniesť aj najnižšie vrstvy k slobode a ľudskej dôstojnosti, učiniť z dedičných kást spoločenskej triedy, avšak bez príkreho rozkolu s minulosťou národnou a jej ústrojenstvom stavovským, tradíciou posväteným. Humboldt sa snaží založením berlínskej univerzity aj inak povzniesť úroveň vyššieho školstva pruského; nadšení vojaci, ako Boyen, Schamhorst, Gneisenau, reorganizujú vojenstvo na nové základne skutočnej národnej obrany, snažiac sa pri tom rozličnými úskokmi zastrieť svoj cieľ pred nedôverčivým okom francúzskych dôstojníkov, veliacich v hlavných pruských pevnostiach.

V tej reformnej činnosti bolo možné postrehnúť nejeden podnet ideí západného pôvodu, zásadne však Stein a jeho družina nechceli podľahnúť abstraktnej ideológii francúzskej revolúcie, v ktorej videli zlo a kalný prameň veľkých bied pre celú Európu predovšetkým preto, že revolúcia sa im javila ako násilné a sebecké hnutie, ktorému sa v osobe Napoleona dostalo rázu takmer démonického, a ktoré nemalo dostatok mravného a náboženského základu.

Starý, pudový rozpor medzi Nemectvom a jeho západnými susedmi nadobudol tak opäť živelnej sily. Francúzi sa javia novému nemeckému vlastenectvu predovšetkým ľudom skazeným, bezbožným a len po koristi lačným. Proti nim sa má zdravý a cnostný Germán oprieť o kresťanský základ svojho národného bytia a spomenúť si zároveň, že už za čias Tacitových jeho predkovia svojou nezdolateľnou robustnosťou čelili rímskej ľsti a mravnej schátralosti, ako to zvlášť účinne sa snažil vytknúť Kleist vo svojej "Hermannschlacht" s priezračnými narážkami na národnú krízu. Tento duch kresťansko-teutonského sebavedomia našiel potom mocnú oporu aj vo zvýšenej úcte ku stredoveku, ktorú šírila romantická škola, aj v turnerskom hnutí, ktorého predáci, najmä známy "Turnvater“ Ludvík Jahn, podnecovali nenávisť voči všetkému francúzskemu tak, že sa ozvali dokonca nápady, zriadiť v budúcnosti medzi Francúzskom a Nemeckom prales s divo žijúcimi zvieratami, ktorý by bránil postupu západnej nákazy do germánskej vlasti.

Túžobne očakávaným cieľom týchto naivných výbuchov bolo však predovšetkým zrútenie Napoleonovho panstva a pochopíme, s akou radosťou boli v celej oblasti nemeckého jazyka prijímané správy o ťažkom neúspechu výbojnej Napoleonovej politiky vo Španielsku ako predzvesť jeho skorého pádu. Ako v Prusku samom tak aj v kráľovstve vestfálskom horia vlastenecké krúžky nedočkavosťou po podobnom národnom povstaní a skladajú prehnané nádeje do združenia, akým bol takzvaný Tugendbund, vlastenecký spolok, zložený najmä z úradníkov a dôstojníkov, ktorý sa z Královca aj do ostatných krajov pruských rozšíril, ktorého význam však bol vskutku neveľkým. Najmä spájali sa nádeje aj k Rakúsku, kde činnosť mužov, ako bol arciknieža Karel a minister gróf Stadion, od roku 1808 prezrádzala sklon, znovu sa pokúsiť o strasenie sa francúzskej nadvlády. Z Viedne sa snažili vtedy zachrániť tesný styk s novým národným hnutím v Nemecku. Boli muži, akým bol napríklad Fridrich Gentz, znamenitý publicista a vášnivý odporca francúzskej nadvlády nad Európou, ktorý bol jedným z prvých, kto varovali pred výbojnými sklonmi francúzskej revolúcie a na pevnine proti nej šírili Burkové myšlienky.

Kým sa všetky tieto zápaly nemeckého vlastenectva ukázali ovčími proti drvivej sile veľkého cisára Napoleona. Napoleon donútil v roku 1809 viedenský dvor k jasnému priznaniu farby, Napoleon zničil jeho nádeje jediným, ako blesk rýchlym úderom u Eckmühl. To, čo potom nasledovalo u Ošpru a Wagrame, bol len zúfalý boj o česť a zmenšenie dôsledkov celkom neodvratnej porážky, lebo pruský kráľ Fridrich Viliam III. sa neodhodlal napriek nátlaku vlasteneckých kruhov na to, aby po boku Habsburgovcov dal zvyšok svojej moci v stávku, takže v severnom Nemecku došlo len ku niekoľkým detinským pokusom drobných vojenských oddielov o rozdúchanie národného odporu, ktoré boli ľahko prekonané. Ukázalo sa, že nemecká oblasť nemá vskutku tej nezmarnej sily odporu, akú prejavilo kultúrne zaostalejšie Španielsko, vyjmúc snáď len bigotné Tirolsko, kde sa pod vedením Ondreja Hofra vtedy čosi podobné odohralo v malom meradle, ako to čo vo veľkých rozmeroch ukazoval polostrov Pyrenejský.

Bitka u Eckmühl v roku 1809. Výrez z obrazu, ktorý namaľoval Giuseppe Pietro Bagetti (1764 – 1831)
        Bitka u Eckmühl v roku 1809
        Výrez z obrazu, ktorý namaľoval Giuseppe Pietro Bagetti (1764 – 1831)

Napoleon I. svojím novým víťazstvom nad zvučnými heslami nemeckého nacionalizmu a európskej slobody len zväčšil svoju moc a mohol ju vzápätí okázalo podoprieť dokonca aj sobášom s mladou rakúskou arcikňažnou. Toto spojenie so starým panovníckym rodom bolo však skôr len dekoratívnej podstaty; nijako nezmenilo Napolenov systém, otriasajúci ďalej základmi všetkej legitímnej moci v Európe, a najmä voči nemeckým susedom stala sa jeho ruka vzápätí dokonca ešte tvrdšia. Väčšinu nemeckého pobrežia zmenil priamo v departementy cisárstva francúzskeho, podrobené tuhému dozoru, a úplnú beznádejnosť nemeckých vlastencov prezrádzali vtedy plány, ako bola myšlienka generála Gneisenaua, že je teraz treba všetku nádej vložiť len na Anglicko a hľadať u neho pomoc, aj keby si vyhradilo za jej cenu vládu nad pobrežím severného Nemecka. Vskutku však v tejto chvíli zdanlivo vrcholného úspechu prichádza pred Napolena najťažšia skúška, konečný zápas s Ruskom.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved