SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Mária Terézia a jej centralizmus


Autor: Dr. Karel Kramář

Na trón Habsburgovcov sa posadila žena, ktorá sa stala jednou z najväčších z pomedzi veľkých žien svetových dejín. Zdalo sa, ako by chcel osud v tejto žene spojiť všetko, čo urobilo Habsburgovcov tak veľkými: húževnatosť, vytrvalosť, nepoddajnosť a bezohľadnosť dlhej rady jej predkov. Proti celému svetu nepriateľov musela

Mária Terézia Výrez z obrazu, ktorý namaľoval Martin van Meytens Mária Terézia              
(Výrez z obrazu)            
Autor: Martin van Meytens    

obhajovať korunu, ktorú jej Karol VI. v nepochopiteľnej zaslepenosti a dobromyseľnosti chcel zabezpečiť papierovým dohovorom. Ona rástla s nebezpečenstvom a zvykla si ceniť seba samu. Vernosť jej národov a jej čisto ženská slepá viera v dobré právo zachránili, čo sa zachrániť dalo. Stratila len bohaté Sliezsko (ktoré získal Fridrich Veľký), ktoré s ostatnými krajinami koruny českej po dlhé roky financovalo habsburgovskú zahraničnú politiku. A Fridrich Veľký, ktorého tak nenávidela, stal sa jej príkladom. On chladný, ona ohnivo, vášnivá; ona plná viery v dobré právo a vecnú spravodlivosť, on skeptický so svojou dôverou v svoju armádu a v plnú pokladňu, a predsa obaja boli rovnakí v bezohľadnosti proti všetkému, čo im bolo v ceste.

Časom sa Mária Terézia od Fridricha Veľkého naučila mnohému. Naučila sa ceniť si dobrú armádu a dobrú správu, stratila veľa zo svojej viery v dobré právo a posvätnosť zmlúv a v bezohľadnosti ho prekonávala. Dostala sa do celkom nových pomerov. Na svetovú veľmocenskú politiku Habsburgovcov, ktorá vo všetkých koncoch Európy videla svoje záujmy a pre vojny a zbrojenie nemala pokoja nebolo viac pomyslenia. Naopak, Mária Terézia musela nasadiť všetko, aby len svoje dedičstvo zachovala a znova dobyla. Bola odvrátená od svetovej politiky a musela doma pozbierať svoje sily. Tú videla Fridricha Veľkého a jeho Braniborsko s presnou správou, plnými pokladňami, s centralizáciou a silnú armádou. O Sliezsku ju informoval Haugwitz, ako málo tam Fridrich Veľký dbá starých práv kniežatstva, a ako cez všetky staré poriadky jeho vôľa a jeho vládne zásady boli bezohľadne zavádzané. Videla jednotný a centralistický stroj a jedinú vôľu, ktorá ho oživovala, ním pohybovala a zabúdala, kde pôsobil, čo bolo Braniborsko a čo Sliezsko. Jednotvárne Braniborsko bolo ako stvorené pre absolutistický centralizmus a Sliezsko bola dobytá krajina v ktorej víťazov vôľa a rozum, boli jediným zákonom. A dedičné krajiny? S rozdielnymi prírodnými podmienkami, obyvateľstvom, usilovnosťou, mravmi, bohatstvom a nadaním, všetky so starým svojráznym vývojom a dejinami, žili v dôvere v posvätnosť korunovačných prísah a sľubov, obhajujúce a udržiavajúc staré mravy aj práva. A v tej viere v zdedenú dynastiu ako v útočisko svojej svojráznosti a svojich tak často a slávnostne zaručených práv, obetovali všetko, aby kráľovnej zachránili korunu a od všetkých opustené aby vernosť poddanskú osvedčili. V Prahe bolo síce niekoľko aristokratov, ktorí slúžili kráľovi Bavorov, ale tí boli ojedinelí a išlo hlavne o prívržencov bavorských Fürstenbergov. Vyšetrovanie objavilo veľa vernosti ostatných, a zeme, ľud odolal všetkým lákadlám pruského kráľa, pridržal sa verne kráľovnej a pomohol jej uchrániť aspoň Čechy a Moravu. Zdá sa však, že vernosť národov jest síce krásnou, ale nie politickou cnosťou.

V ťažkých časoch svojej krutej núdze si Mária Terézia zvykla ceniť seba samú. Keď všetci prestávali veriť, nezostávala nádej, keď všetci strácali hlavu, bola pevná a rozhodná. Nebola iba o korunu vyššie ako jej okolie. A tiež sa vyznačovala bezpríkladnou usilovnosťou a túžbou po činoch. Musela o všetkom vedieť, vo všetkom mať posledné slovo, všetko sa muselo stať hneď a nenávidela byrokratické uvažovanie. Ak nebolo rýchle rozhodnutie tým najlepším, bolo to predsa len nejaké riešenie. Vlastné rozhodnutia menila rovnako energicky ako rozhodnutia iných. Nosila všetko v hlave, celý štátny život, nápady dostavovali sa bezprostredne, nečakala na obšírne výklady svojich úradov, Karlové rezolúcie sú lapidárne, cisárske, rezolúcie Márie Terézie sú osobné, ženské, bez obvyklej formy.

Bolo jej ľahostajné k rezolúcii o obsadení podriadeného úradníckeho miesta pripojiť najdôležitejšie rozhodnutia. Pre ňu boli pred tým používané byrokratické formy starodávne. Ona bola štát, zákon, všetko! Aj v úradoch a kanceláriách videla len osoby.

Ctihodné, hoci aj trochu zastarané inštitúcie, dvorské kancelárie aj dvorskú komoru nepokladala za organizácie, ktoré sa vžili používaním, predstavovali štátoprávnu myšlienku, ale za množstvo úradníkov, ktorí podľa starej šablóny zvoľna svoje spisy vybavujú a prekypujúci kráľovninu energiu len zadržujú a rušia a vykonávanie jej bezpočetných rezolúcii len zdržujú. V množstve videla jednotlivcov, ktorí sa jej páčili, ktorí pristúpili na všetko, čo chcela, a vždy bezohľadne nové myšlienky svojej vládkyne vykonali. Odsunula dvorské kancelárie, dvornú komoru stranou a najprv Starhemberg, potom Haugwitz, Chotek, Blíimegen boli pre ňu viac než všetky najvyššie úrady. Tajnú finančnú radu zrušila preto, že to Starhemberg ,,sám lepšie spravuje" a "Haugwitz - Blíimegen to už urobí" bolo jej najmilším vykonávacím nariadením. V tejto personifikácii celého štátneho bytia bola neprekonateľná, čisto ženská.

Týmto zrakom hľadela Márie Terézia na starý stáť Fridricha Veľkého a na jeho novo zriadené Sliezsko. Všetko tam bolo tak jednoduché, všetko v rukách kráľa, úrady bez histórie, bez svojráznosti, bez štátoprávneho významu len s ťažkopádnymi bizarnými menami. A kráľ bol všetkým, jeho vôľu nebrzdili žiadne štátoprávne pochybnosti a ohľady. Tento kráľ vzal jej drahé Sliezsko, ten malý, nepatrný pruský kráľ! Kúzlo jeho moci muselo spočívať v centralistickej sile jeho správy, inak by nemohol zvíťaziť! Mária Terézia mala tak málo porozumenia pre pravé príčiny svojej slabosti. Krajiny konali čo mohli napriek svojej štátoprávnej samostatnosti a Uhry, ktoré tak málo na prispievali spoločné potreby, musela nechať nedotknuté. Áno, bolo jej nad to Uhorsku za ich chválený patriotizmus aj s ,,Moriamur pre rege nostro" značne draho platiť koncesiami v Banáte a vo Vojenskej hranici, a aj v kameralnej správe. Pragmatickú sankciu od všetkých mocí schválenú, dedičné krajiny vyčerpali. Vojny a mobilizácie zničili spravidla ťažko zriadený finančný poriadok. Ak sa niečo pohlo v Španielsku, v Turecku, v Poľsku, na Sicílii, vo Švédsku, Viedeň prinajmenšom mobilizovala, väčšinou sa však priamo zúčastňovala vo vojne.

To by ani najcentralizovanejšie Rakúsko nevydržalo. Posledná Karlova vojna s Tureckom habsburgovskú armádu mravne dezorganizovala a choroby ju zdecimovali.

A s týmto vojskom sa potom Mária Terézia mala brániť proti toľkým nepriateľom. Zatiaľ čo Habsburgovská armáda takto mrhala svojimi silami, zostávalo Prusko dlhé roky v pokoji, otec Fridricha Veľkého zhromažďoval peniaze a vojsko, malá ríša bola pripravená, hotová k boju, bola útočníkom a nie zo všetkých strán napadnutým. To však Mária Terézia nevidela. Mala za to, že bude môcť Sliezsko opäť dobyť, až dedičné krajiny usporiada tak, ako bolo Prusko Fridricha Veľkého. Chcela mať štát v rukách tak, ako Fridrich Veľký svoje Braniborsko a keď jej Haugwitz pruské zariadenie v Sliezsku opísal a objasnil, prikročila k práci.

Staré, zaručené práva doteraz nezávislých štátov neboli pre ňu prekážkou. Prisahala korunovačné prísahy, v recesiách dávala najväčšej sľuby, že práva a privilégia krajín strážiť a chrániť bude - a keď pomocou recesii - starého zariadenia, ktorého sa už za Leopolda a Karola VI, užívalo, - na desať rokov dostala finančné prostriedky na udržanie silného vojska. Keď bernú silu krajín až k nadmerne napla, zničila samostatnosť krajín, zlomila jej práva a privilégia, a vytvorila centralistickú ríšu z českých a rakúskych korunných krajín a keďže nemala sily, aby sa dotkla Uhorska, položila základy k dualizmu.

A to všetko sa nestalo ani podľa nejakého určitého plánu, ale len skokmi od nápadu ku nápadu. Vedľa starých úradov boli najprv zriadené nové, ktoré mali obstarať zavedenie nového recesného systému a novej pozemkovej dane, ktorú Mária Terézia podľa príkladu českej úpravy pozemkovej dane, ktoré už za Karola VI, bola vypracovaná, chcela všade zaviesť. Staré dvorské kancelárie, česká a rakúska, aj dvorná komora boli zrušené a na ich mieste "Directorium in Publicis et in cameralibus“ zriadené, ktorého prezidentom sa stal gróf Haugwitz. Popri tom bola zriadená najvyššia súdna inštancia súdne v krajinách utvorené reprezentácie a komory. Tým mala Mária Terézia celý štát a jeho správu vo svojich rukách. Tak sa stala štátom, ako to chcela, a gróf Haugwitz jej výkonným orgánom. A až teraz mohla pre osoby, ktorým dávala prednosť, utvárať úrady bez akejkoľvek štátoprávnej prekážky. Čo všetko tieto osoby spravovali, dotýkalo sa jej menej. Domnievala sa, že zmenou v osobách môže činiť všetko. Preto, že jej nové centralistické orgány mali spravovať veci, ktoré mali všetky rôzne vlastnosti viac než jednotnosť, nariadila, aby úradníctvo bolo presádzané z jednej krajiny do druhej, z jedného referátu do druhého. Keďže všetkému rozumela a podľa jej presvedčenia gróf Haugwitz tiež, predpokladala to aj u svojho úradníctva. Zabudla, že toľkému rozumela preto, že jej úrady znalé odbornej veci predkladali referáty. Utvorila najvyššiu súdnu inštanciu v úmysle, aby súdnictvo bolo jednoznačne spravované aj nemyslela na to, že právo vo všetkých krajinách bolo rôzne a preto jednotné súdnictvo nebolo možné. Jednotná kodifikácia formálneho a materiálneho práva prišla až veľmi neskoro. Tak konečne mala zriadené západné dedičné krajiny ako Fridrich Veľký svoje Braniborsko a Sliezsko, a predsa Sliezsko nedobyla späť. Zdá sa, že forma centralizmu nesplnila to, čo Mária Terézia od nej očakávala, a porušenie práva, ktorého sa dopustila, že bolo márne.

A centralizmus bol vytvorený porušením práva, a to takým násilným a bezohľadným porušením, že sa mu nevyrovnajú ani prevraty po bitke na Bielej hore. Vtedy bola stavom vzatá rozsiahla moc, pretože spôsobili revolúciu, tu teraz bola vzatá doteraz nezávislým štátom ich samostatnosť, pretože cez najťažšie obete na statkoch a krvi Sliezsko predsa nedokázali ubrániť nemohli. Ferdinand II. vtedy vzal ako víťaz nad vzburou stavov stavom ich práva. Mária Terézia bola mravne, formálne i materiálne v nepráve, keď krajinám ich patriotizmus a obetavosť neospravedlniteľným porušením práva splatila. Morálne bola v nepráve, pretože korunovačnou prísahou a ešte tesne pred svojimi prevratmi, v recesiách šetrenia ochranu práv a privilégií krajín prísažne potvrdila a slávnostne sľúbila, že až priamo neuveriteľným nevďakom sa krajinám odplatila, ktoré jej cez všelijaké ľudské očakávania korunu aj ríšu zachovali. Patriotizmus plný oddanosti takto odplatiť, nie je dovolené ani veľkému monarchovi, ktorý chce nové poriadky.

Formálne a materiálne bola v nepráve preto, že tvorila nové štátoprávne pomery, ktoré bez privolenia stavov nemohli byť tvorené. Zmluvou z roku 1526, obnoveným zriadením zemským a pragmatickou sankciou, na ktorej základe stál trón, bolo zaručené, že v právach krajín koruny českej jednostranným zariadením kráľovým nič menené byť nemôže a ani nesmie. Nedeliteľnosť, samostatnosť a nezávislosť krajín českej koruny sú ale tie práva a privilégia kráľovstva, ktoré vo všetkých týchto základných štátnych aktoch najslávnostnejšie boli zaručené a ktorých dodržovanie Mária Terézia vo svojej korunovačnej prísahe prisahala. A nedbajúc svojej korunovačnej prísahy zrušila jednotu a nedeliteľnosť krajín koruny českej zrušením českej dvornej kancelárie, zriadením centralistického directoria urobila koniec legislatívnej a administratívnej samostatnosti a nezávislosti českej koruny a zriadením reprezentácii a komôr, ktoré nezáviseli od českého centrálneho úradu, práva kráľovstva českého jednoducho znásilnila. Ku tomu všetkému nebola podľa základných zákonov českého štátu, ktoré držať podľa prísahy bola povinná, bez dovolenia stavov ani formálne ani materiálne oprávnená. Preceňujúc význam vlastnej osoby, dopustila sa proti právam českej koruny najväčšieho bezprávia. Zabudla, že jej predkovia Čechy nedobyli, ale na základe slobodnej voľby kráľa a formálne pre obe strany podľa záväznej zmluvy prevzali. V dodržiavanie tejto zmluvy všetci Habsburgovci najslávnostnejšie prisahali, a ktorá pre ňu tým svätejšia mala byť, že stavy k jej vôli dobrovoľne, bez toho aby ich k tomu niekto nútiť mohol, bez akejkoľvek náhrady - nie ako Uhry – postupnosť poriadku v jej prospech zmenili.

A pretože formálne aj materiálne nebola v práve, mohla síce vytvoriť faktické pomery, ale nie právo a preto práva českej koruny, preto české štátne právo, právo na jednotu a nerozlučnosť troch krajín českej koruny, na legislatívnu a administratívnu samostatnosť a nezávislosť nie sú zrušené, ale trvajú úplne a plne v platnosti, pretože môže byť síce takéto právo jednostranným rozhodnutím panovníka, ktoré sa stalo zákonom, byť vyradené zo skutočného užívania, ale nijako a nikdy ním zrušené byť nemôže. To bol nevyvrátiteľný právny základ českého štátneho práva. Na tomto právnom stave nič nemení vývoj, ktorým sa centralizmus uberal v ďalšom časovom období. Na centralizme lipnú od jeho počiatku poškvrna násilného porušenia práva, a ovocie, ktoré priniesol, nie je také, aby viedlo k zabudnutiu jeho počiatku. Centralizmus brzdil kultúrny a hospodársky vývoj krajín a zrodil národnostný boj, ktorý všetkým škodil, nikomu úžitku neprinášal, nanajvýš tým, ktorí na útraty Máriou Teréziou centralizovaných krajín rástli a bohatli.

Mária Terézia síce svojím konaním dokázala ráznosť, energiu a bezohľadnosť, ktoré celej stavbe a celému vývoju vnútorných pomerov jej krajín vtláčajú ráz jej veľkej, nad obyčajný priemer vysoko vynikajúcej individuality, ale to, čo stvorila, nebolo predsa všetko uvažujúcim, zdravým a prirodzeným štátnickým duchom preniknuté. Čo príroda tak rôzne vytvorila, čo kultúra a dejiny od krajiny ku krajine tak svojrázne vypestovali, všetko to, čo ku svojmu rozvinu len trochu voľného pohybu, láskyplnej starostlivosti a individuality potrebovalo, aby spoločnú dynastiu utvorilo pevnou a spoľahlivou oporou, toto všetko Mária Terézia nevidela, zašliapala, nahádzala k sebe krajiny a na mieste vývoja a dejín mnohých storočí postavila svojho ducha, ktorý mal nový útvar oživiť. Nepokoje vnútorného vývoja, vnútorná slabosť Rakúska, stále nevyriešená otázka konečného, všetkých uspokojujúceho rozlúštenia vnútorného utvárania monarchie bolo dedičstvom sebapreceňovania Márie Terézie.

Chyba, ktorej sa dopustila, bola veľká a mala veľké následky. Mária Terézia bola veľkou individualitou, veľkou panovníčkou, veľkou aj vo svojich chybách.

Jej výtvor zostal. Ona sama však direktórium opäť zrušila a v roku 1762 utvorila dvornú kanceláriu, ale len jedinú pre české a rakúske krajiny, česko-rakúska dvorná kancelária, ktorá s týmto menom zotrvala. Názov bol zmenený, ale vec zostala. České štátne právo tým nebolo uvedené do pôvodného stavu. Tiež štátna rada, ktorú Mária Terézia zriadila, bola inštitúciou, ktorá priamo proti právam českej koruny bola v život uvedená.

Potom prišiel Jozef, pravý syn Márie Terézie. Spomínate si na priamočiarych reformátorov francúzskej revolúcie, ktorých Taine tak majstrovsky charakterizuje, keď činnosť cisára Jozefa pozorujete. Pre neho nebolo vôbec žiadnej histórie, žiadnej tradície, a pravé tak ako najcennejšie poklady rôznych galérií a knižníc dal predať dal, tak zrušil všetko, čo staré časy pripomínalo, v Čechách i zvyšný tieň historického miestodržiteľstva. Pokúsil sa osudnú chybu Márie Terézie napraviť a Uhorsko ku centralizovanej západnej polovici prikovať, v tomto konaní videl ďalej a viac štátnicky než jeho matka, ale ako je známe, jeho snahy boli sprevádzané úplným neúspechom. Jeho nástupca, bohužiaľ príliš skoro zosnulý cisár Leopold II. , bol nie len nútený v mnohom zľaviť, ale aj sám spoznával chyby, ktoré boli urobené. Stavy z Čiech obrátili sa k nemu s veľkou sťažností na skracovanie práv a privilégií českej koruny a stavov. Ale hlavná časť ich sťažnosti bol snem a bezprávie, ktoré podľa mienky svojho utrpeli finančnými a hospodárskymi reformami Márie Terézie a Jozefa. V niektorých veciach im bolo vyhovené, snem bol opäť privedený k bývalému postaveniu, ktoré však veľa neznamenalo, ale centralizmus so svojou jedinou dvornou kanceláriou zostal, a bola to najmä Viedenská štátna rada, ktorá sa v tomto smere sa zasadila, aby bol udržaný nový rád Márie Terézie, lebo pravé svoju vlastnú, na nepráve založenú existenciu zastávala.

Leopold II, František a Ferdinand sa dali za českého kráľa korunovať a prisahali korunovačnú prísahu, hoci celý vnútorný útvar ríše kráľovskej tejto prísahe odporoval. Taktiež prijatie titulu rakúskeho cisára nemohlo sa právne dotknúť práv českej koruny, a to tým menej, že v patente z roku 1804 práva korún uhorskej a českej boli výslovne uznané a pôvodný úmysel smeroval k tomu prijať titul cisára uhorského a českého.

Bol to rozpor medzi právom a skutočným poriadkom vo vnútorných pomeroch. Správa a zákonodarstvo boli centralizované. Ale vedľa toho zostal význam titulov kráľa českého, korunovanie svätováclavskou korunou, zemské snemy s právom povoľovať dane a dávky, otázky inkolátu, lénneho práva českej koruny, atď. Moc centralistického zákonodarstva a správy bola však silnejšia a posunula české štátne právo s legislatívnymi a administratívnymi atribútmi úplne do pozadia.

Tiež prevraty z rokov 1848 a 1849 zostali bez priaznivých výsledkov pre české štátne právo a kabinetný list cisára Ferdinanda z 8. apríla 1848, bol síce veľmi cenným dokumentom pre kontinuitu českého štátneho práva, zostal však len dokumentom práve tak ako rozličné ústavy a vymoženosti vo veciach slobody z tých rokov. Došlo ešte raz k pokusu s jozefovským centralizmom bez slobodomyseľných a moderných ideí toho istého, ktoré Jozefa II, urobili tak sympatickým. Všemohúci absolutistického centralizmu z rokov päťdesiatych však mal meno Alexander Bach. Tento absolutizmus konkordátu a násilného potlačenia každej slobodnej mienky a hnutia bol neudržateľný. Nadišla doba konštitučných pokusov.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved