SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Koaličné vojny a Napoleonov postup v rokoch 1800 až 1807


Autor: PhDr. Hugo Traub

Začiatok devätnásteho storočia sa niesol v znamení rastu moci Napoleona na európskom kontinente. Európske štáty sa museli spájať do koalícii aby mohli Napoleonovi čeliť

Prechod zo storočia do storočia sa obvykle deje prirodzene a nenápadne, rovnako ako postup z roka na rok, zo dňa na deň. A predsa prechod z 18. do 19. storočia nebol tak nenápadný. Vo Francúzsku sa odohrala takzvaná veľká revolúcia (1789-1794), ktorá, odstránila neobmedzenú kráľovskú vládu aj ústavnú monarchiu, zriadila demokratickú republiku, o ktorej udržanie bol vo Francúzsku vedený boj (takzvaná prvá koaličná vojna, 1792-1797). Vojna, ktorá svojvoľnosťou francúzskej vlády (direktória) prepukla o dva roky neskôr (takzvaná druhá koaličná vojna, 1799-1801 / 2) a síce s Rakúskom a Ruskom (vodcovia Korsakov a Suvorov), znamenala však už viac než len zabezpečenie republiky. Veď práve vtedy urobil jej vlastne koniec štátnym prevratom syn prostého korzického úradníka, Napoleon Bonaparte, najgeniálnejší vojvodca novej doby, ktorý stál ako prvý konzul, volený na desať rokov (ďalší dvaja konzuli boli radcami prvého konzula), na čele štátu (vojenská jedinovláda).

Napoleon Bonaparte v bitke pri Marengu, 14. júna 1800
            Napoleon Bonaparte v bitke pri Marengu, 14. júna 1800.
            Autor: Alphonse Lalauze.

Počiatok devätnásteho storočia stojí bezprostredne v znamení presláveného Napoleonovho prechodu cez Alpy (priesmykom Veľkého sv. Bernarda), po ktorom nasledovalo jeho dokonalé a slávne víťazstvo pri Marengu nad Rakúšanmi. Rímsko-nemecký cisár František II. musel pristúpiť na jednania o mieri, ktoré boli zavŕšené dohodou v Lunéville (1801), čím bola zaistená predovšetkým Francúzsku takzvaná prirodzená hranica až po Rýn (postupom ľavého brehu) a potom k rieke Adiži. Už menším úspechom bol diplomaticky dojednaný mier v Amiens (1802), kde sa Anglicka zaviazalo, že sa stiahne z viacerých koloniálnych oblastí v prospech Francúzska. Británia však nedostála danému slovu. Francúzska prevaha sa uplatnila v novej úprave spletitých nemeckých pomerov. Takzvaným uznesením ríšskej deputácie (1803) boli odstránenie, t. j. sekularizované všetky duchovné kniežatstva okrem jediného, arcibiskupstva v Mohuči a okrem toho boli zabrané všetky takzvané slobodné mestá, čiže ríšske (z 48 zostalo ich len šesť a to: Hamburk, Brémy, Lubek čiže Bukovec, Frankfurt n. M., Augsburg a Norimberg). Týmto zjednodušením vzrástli najmä Prusko, Bavorsko a Bádsko, zatiaľ čo vplyv a význam cisára, bez tak nevalný, ešte viac utrpel a nemecká ríša trvala už v podstate len podľa mena.

Skôr než sa v Nemecku zišla táto konferencia, Napoleon vykonal pod dojmom víťazne ukončené vojny nový štátny prevrat (1802), daj sa všeobecným hlasovaním ľudu (t. j. plebiscitom) vyhlásiť doživotným a jediným konzulom, s právom menovať svojho nástupcu, čím v podstate opäť obnovil monarchiu. A toho istého roku sa ustanovil prezidentom takzvanej talianskej republiky (severotalianskej dŕžavy). Čoho sa mu ešte nedostávalo k moci panovníckej, malo sa mu dostať zakrátko. Už založenie rádu čestnej légie toho roku bolo viditeľným znamením, že zriadenie republiky prvému konzulovi nepostačuje. Vývoj bol urýchlený odhalením sprisahaní royalistov, osôb verných zvrhnutému kráľovskému rodu, ale medzi pokusmi o prevrat bol nejeden narafičený Napoleonovými prívržencami. Avšak tiež republikáni boli nespokojní s vývojom udalosti. A tú senát udelil Napoleonovi (28. mája 1804) titul francúzskeho cisára, chcúc sa tak sa vyhnúť nenávidenému názvu „kráľ“, a ľudovým hlasovaním, ktoré ukázalo slávu Napoleonovu aj nadšenie pre neho naozaj v najširších kruhoch, z odovzdaných hlasov boli 4 milióny za a len 2500 proti, uznaná bola dedičná hodnosť cisárska v rode Bonaparta. Tak vzala za svoje prvá republika (1792 - 1804). Jeho obrovská moc sa prejavila aj v tom, že Napoleon sa dal ešte toho istého roku s manželkou Jozefínou pomazať pápežom, ktorý sa však musel vydať na cestu za ním do Paríža; nestalo sa teda po spôsobe skoršom, ako robievali kedysi cisári rímsko-nemeckí, podnikajúci nákladné a nebezpečné korunovačné cesty až do Talianska. A nedal sa korunovať pápežom, ale postavil si na znamenie moci korunu sebe na hlavu sám a takisto svojej manželke. K tomu pristúpila korunovácie za kráľa talianskeho (1805) v Miláne, keď bola zmenená rovnomenná republika v kráľovstvo; stálym zástupcom Napoleonovým bol tam jeho pastorok Evžen Beauhernais ako miestokráľ.

Vzplanula čoskoro nová vojna, keď Anglicko, pozorujúc s nedôverou a obavami Napoleonove pokusy o rozšírenie pred tým oslabenej koloniálnej moci, dojednalo zásluhou Viliama Pitta ml. novú koalíciu. Boli v nej okrem Británie František I., prvý cisár rakúsky, a cár Alexander, ku ktorým sa pridali Švédsko a Dánsko. Táto tretia koaličná vojna (1805) bola rozhodnutá ani nie do pol roka v prospech Napoleona. Na mori utrpelo síce spojené loďstvo francúzsko-španielske pri Trafalgare dokonalú porážku, pričom za toto víťazstvo slávny anglický admirál Nelson zaplatil životom. Anglická prevaha na mori tým bola zabezpečená. Ale za to na pevnine Napoleon spel od víťazstva ku víťazstvu. Donútil neschopného rakúskeho veliteľa Macka k potupnej kapitulácii pri Ulme otvoril si popri Dunaji cestu na Viedeň, čím bola vojna, tiež za pomoci Pruskej neutrality, ktorá bola získaná vyhliadkou na nadobudnutie blízkeho Hanoverska, úplne vyhraná, skôr než Rusi mohli zasiahnuť plne do boja. Napoleon ovládol Viedeň bez odporu. Cárova netrpezlivosť si vynútila bitku pri Slavkove (bitka "troch cisárov," 2. decembra 1805), ktorá zjednala Napoleonovi nad Kutuzovom dokonalé víťazstvo, ktorého dôsledkom bol mier prešporský (bratislavský).

Námorná bitka pri Trafalgare, 21. októbra 1805
            Námorná bitka pri Trafalgare, 21. októbra 1805.
            Autor: Louis Le Breton.

Zatiaľ čo Rusko, pre svoju veľkú vzdialenosť vyšlo bez úrazu, zotrvávajúce i naďalej vo vojne s Franciou, cisár František prišiel o Benátsko, Dalmáciu a Istriu v prospech Napoleonovho talianskeho kráľovstvo, o Tirolsko s Vorarlberkom v prospech Bavorska, o takzvané vonkajšie habsburské (rodové) krajiny pri hornom Rýne v prospech Virtemberska a Bádska, napospol to spojencov francúzskych. Tento mier bol označený za najpotupnejší, aký kedy Rakúsko dojednalo. Bola to okrem vysokej vojnovej ceny, strata troch miliónov obyvateľov, ktorá mala byť nahradená Salzburgom, dovtedy svetským panstvom arcibiskupovým.

Prevaha aj moc Napoleonova sa prejavila aj v tom, ako pozmenil Európu, aby Francúzsko bolo obklopené štátmi závislými na Francúzsku. Ohlásil ešte z Viedne, že Bourbonovci prestali vládnuť v Neapole, pričom toto neapolské kráľovstvo odovzdal staršiemu bratovi Jozefovi. Sicíliu zachránilo Borbonovcom anglické loďstvo. Bývalú batovskú republiku, ako bolo pomenované niekdajšie nizozemské kráľovstvo, premenil opäť v Holandské kráľovstvo, ktoré dal druhému bratovi, Ľudovítovi, zároveň s rukou nevlastnej Napoleonovej dcéry Hortenzie, svojho sváka Jáchyma Murata (manžela sestry Karolíny) urobil veľkým vojvodom v nemeckom Berku. Ďalej maršálek Berthier sa stal kniežaťom neufchatelským (na úkor pruska), Talleyrand kniežaťom beneventskym a generál Bernadotte kniežaťom pontecoroským (na úkor pápeža). Aj inak sa staral Napoleon ako hlava rodiny o zabezpečenie svojich súrodencov. Sestru Elišku urobil (1805) vojvodkyňou v Lucce a Carrare, neskôr veľkou vojvodkyňou v Toskansku, Pavlínu, manželku kniežaťa Borghese, vojvodkyňou v Guastale, bratovi Luciánovi, najnadanejšiemu z rodiny, ponúkol portugalskú korunu, ak by sa rozišiel so svojou manželkou, čo ale rozhodne odmietol.

Ďalšie zmeny v Nemecku neboli iba v povýšení Bavorska a Virtemberska na kráľovstvo, Bádska a Heska na veľkovojvodstva, ale aj v hromadnom odstránení početných drobných území a v zriadení takzvaného Rýnskeho spolku s Napoleonom ako "protektorom", t. j. predsedom alebo vládcom združených šestnástich štátov západného a južného Nemecka (1805). Úplný rozklad nemeckej ríše, pripravujúci sa arciť už od vestfálskeho mieru (1648), mal za následok, že František Habsburský sa 6. augusta 1806 vzdal cisárskej hodnosti a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú, čím vzala za svoje "Svätá rímska ríša nemeckého národa" po tisícročnom trvaní (800-1806).

Prusko Fridricha II., slávneho víťaza nad Máriou Teréziou, pokleslo značne za jeho nástupcu Fridricha Viliama II., a nedokázal ho povzniesť ani Fridrich Viliam III., ktorý sa ujal vlády na sklonku storočia (1797). Prusko sa snažilo zriadiť severonemecký spolok, ale Napoleon zmaril tieto snahy, a bol pripravený sa vyrovnať s Anglickom za Hanoversko. Tak došlo ku štvrtej koaličnej vojne (1806-1807). Pruská zahraničná politika dokázala získať pre seba ruskú a sasku pomoc. Avšak Rusko, zamestnané vojnou s Tureckom, nemohlo vystúpiť so všetkými silami. Avšak, vojenská nedostatočnosť (jeho vlastná i spojencov) spôsobila mu najťažšiu pohromu. Dve bitky v jeden deň, pri Jene (porážka kniežaťa Hohenloha) a u Auerstedtu, rozhodli v podstate o priebehu celej vojny a bezmála tiež o osude štátu. Z Jeny píše Napoleon svojej žene deň po bitke: "Krásne som manévroval proti Prusom. Vybojoval som včera veľké víťazstvo. Boli silní 150 000 mužov; zajal som 20 000 mužov, dobyl sto diel a mnoho práporov. "

Bitka pri Jene, 14. októbra 1806
            Bitka pri Jene, 14. októbra 1806.
            Autor: Johann Moritz Rugendas.

Pruské vojsko vedené staručkým vojvodom brunšvickým, bolo dokonale zničené, po čom nasledovali kapitulácie pevností takmer bez odporu. Napoleon slávil vjazd do Berlína, odkiaľ vydal pamätný rozkaz na oslabenie, ak nie zničenie úhlavného nepriateľa, totiž Anglicka, ktoré bolo vtedy už jediné, ktorá ešte nezložilo zbrane. Touto takzvanou kontinentálnou blokádou bol európskej pevnine zakázaný akýkoľvek obchodný styk s Anglickom a s jej kolóniami, čím mal byť jej všetok vývoz ochromený a a tak mala byť Británia donútená hospodárskym bojkotom (hospodárskou vojnou) ku mieru. Bola to blokáda Anglicka. Pravda je, že, keby bolo možné previesť kontinentálnu blokádu do všetkých dôsledkov a v celej Európe, Anglicko by bola bývalo smrteľne zasiahnuté. Veď počas jedného roka blokády tam nastalo 2500 obchodných úpadkov.

Potom sa Napoleon obrátil proti spojencovi Pruska, proti Rusku. Najprv došlo k nerozhodnej bitke pri Eylau (u nás tiež nazývaná bitka pri Jílovom). Napoleon považoval tento vražedný boj za svoje víťazstvo, hoci aj draho zaplatené. Píše svojej žene odtiaľ: "Včera bola veľká bitka. Zvíťazil som, ale stratil som veľa ľudí. Ešte početnejšej straty nepriateľove nemôžu mi byť útechou. " Potom nasledovala úplná porážka Rusov v bitke pri Friedlande. Napoleon píše o tejto bitke svojej žene: "Bitka pri Friedlande bude pre môj národ práve tak slávená aj slávna. Celá ruská armáda bola porazená. Dobytých 80 diel, 30 000 mužov zajatých alebo mŕtvych, 25 ruských generálov usmrtený, zajatých alebo ranených, ruská garda zničená". Prusku ktoré bolo nepriateľom takmer úplne zabrané už nič iné nezostalo, než učiniť mier za každú cenu, ten bol dojednaný v Tylži (dnešný Sovietsk). Boli to podmienky obzvlášť kruté a pokorujúce, čím sa dovtedy veľmoc pruská, bola zmenšená asi o polovicu, stala štátom druhého stupňa. Stratilo totiž všetky krajiny na ľavom brehu rieky Labe, ktoré Napoleon premenil v kráľovstvo Vestfálské (podľa rovnomenného územia, ktoré tvorilo jadro nového štátu s hlavným mestom Kaselem), toto kráľovstvo dostal jeho najmladší brat Jérôme Bonaparte. Z krajov východných patriacich kedysi k Poľsku, potom Napoleon vytvoril veľké Varšavské vojvodstvo (s hlavným mestom Varšavou) a prisúdil ho saskému kurfirstovi, ktorého za to, že prešiel na jeho stranu, vyznamenal ešte titulom kráľovským. Nestalo sa náhodou, že práve tento vládca bol určený za poľského panovníka. Napoleon sľuboval Poliakom obnovenie národnej samostatnosti a saskí kurfisti z rodu Wettinovcov bývali v 18. storočí v Poľsku kráľmi. Porazené Rusko však vyšlo však cárovou zásluhou a diplomatickými umením Napoleonovým z boja bez ujmi. Tajným článkom v mieri tylžskom nielen, že nestratilo ničoho, ale získalo ešte právo na Fínsko vtedy švédske, ale muselo za to pristúpiť ku kontinentálnej blokáde Anglicka, hoci bolo v čulých obchodných stykoch s Anglickom, hlavným odberateľom svojich plodín. Dohodnuté bolo tiež rozdelenie Turecka. Valašsko, Multansko a Bulharsko po Maricu mali pripadnúť Rusku, Albánsko, Epirus, Tesália a Grécko Francúzsku, Rakúsko, aby mlčalo, malo dostať Srbsko, tak že by Turecko bolo už vtedy obmedzené len na Carihrad. Proti Gustavovi IV. Švédskému zaprisahanému nepriateľovi Napoleona, ktorý sa nechcel vzdať spojenectva s Anglickom, Rusi zakročili vojensky a tým že dobili takmer celé Fínsko spôsobili kráľovo zosadenie a nastolenie jeho strýka Karla XIII. (1808 - 1818). S ním potom Rusko dojednalo mier vo Frederikshame (1809), ktorým získalo Fínsko po rieku Torneo a Alandské ostrovy, čím bolo Fínsko spojené s Ruskom ako samosprávne v veľkokniežatstvo v personálnej únii. Nový švédsky kráľ musel potom ešte prijať za nástupcu aj adoptovaného syna svojho francúzskeho maršala Bernadotta (1810), ktorým (ako Karol XIV.) skutočne Bernadotti nastúpili po Vasovcoch r. 1818. Ak sa hovorí o ruskej zrade v tylžskom mieri voči Prusku, treba pripomenúť Napoleonov výrok, že kráľ pruský je zaviazaný všetkým práve cárovi, bez príhovoru ktorého, by bola dynastia hohenzollerská zosadená. Že sa tak nestalo, považovalo sa vo francúzskej historiografii práve za osudnú chybu. Ak sa vytýka Napoleonovi násilný a bezohľadný postup, Anglicko tiež nekonalo inak, prepadlo vtedy ničím sa neprevinilé neutrálne Dánsko, len aby sa nepridalo ku kontinentálnej blokáde. Anglicko si vynútilo vydanie jeho flotily, zničilo z časti tiež hlavné mesto Kodaň a odňalo mu Helgoland.


Autor tohto článku, Hugo Traub sa narodil 18. apríla 1879 v meste Čáslav, kde aj absolvoval nižšie gymnázium. Vyššie triedy gymnázia absolvoval v Prahe, v rokoch 1900 – 1905 študoval na Filozofickej fakulte UK v Prahe, promoval 27. marca 1905, jeho dizertačná práca mala názov „Sv. Wolfgang, biskup Řešenský“. Hlavnú rigoróznu prácu písal z dejín všeobecných a rakúskych, vedľajšiu rigoróznu prácu písal z filozofie. Pôsobil ako gymnaziálny profesor, učil tiež na konzervatóriu. V rokoch 1930 – 1939 bol honorovaným docentom československých dejín na českej technike v Brne (od akademického roku 1930/1931). Krátko pôsobil ako pedagóg v Prostějove, potom až do apríla 1939, kedy bol prepustený z rasových dôvodov, učil na II. slovenskej reálke v Brne. Bol oceňovaný ako vynikajúci učiteľ, usilovný historický bádateľ a skvelý rečník. Venoval sa najmä politickým dejinám 19. storočia, udalostiam roku 1848 na Morave, napísal rad monografií význačných českých politikov. Organizoval prednášky, tiež písal články do novín. PhDr. Hugo Traub bol prevezený transportom Ae-400 29. 3. 1942 z Brna do Terezína, odtiaľ transportom Aq-772 dňa 27. 4. 1942 do Izbica. Tu zahynul 27. apríla 1942. Text tohto článku bol prebratý z knihy: Dr. Hugo Traub – Dějiny 19. století, Brno 1921. Pôvodný text bol preložený z dobovej češtiny do slovenčiny.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved