SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Cirkev a škola v českej histórii

Autor: prof. PhDr. František Drtina

Pomer cirkvi a školy je podriadený všeobecne platnému pomeru cirkvi a štátu, spoločnosti náboženskej a spoločnosti svetskej.

Cirkev a škola v histórii

Servius vyučujúci pastorálne umenie, miniatúra od Georgikov, Francúzsko, 15. storočie


Cirkev ovládala celý život stredovekého ľudstva, bola významným kultúrnym činiteľom, osvojila si všetky prostriedky kultúrneho pôsobenia. Kňazstvo bol učený stav, predstavuje nám stredovekú inteligenciu, ktorá pracovala vedecky, tvorila umelecky a pôsobila politicky. Vplyv kňazstva bol prirodzene ďalekosiahly, katolíctvo samé sa v stredoveku stalo kňazskou hierarchiou. Všetok verejný život bol preto v stredoveku cirkevný, klerikálny, cirkev potom mala na zreteli nie len záujmy náboženské, ale vytvorila i zvláštne právne pomery, pôsobila na štátny útvar, riadila remesla, obchod, spravovala tiež všetko školstvo. Ako ostatné stránky verejného života, tak cirkev taktiež organizovala výchovu. Cirkvi patrila „cura animarum“ (starostlivosť o duše mŕtvych), školstvo bolo cirkevnou záležitosťou, „ecclesi asticum“.

Školy mali v stredoveku rovnako ako za staroveku aristokratickú povahu, starali sa o vzdelanie vyšších vrstiev mužskej mládeže. Prvotná stredoveká škola bola cirkevným zriadením, a cirkev zriaďovala školy predovšetkým pre svoju potrebu. V najstarších školách (kláštorných a katedrálnych) išlo predovšetkým o uchovávanie náuk, tradícii náboženských obradov, o výchovu a vyučovanie kňazského dorastu, až v druhej rade sa staralo tiež o výchovu laikov, šľachtickej mládeže. Vyučovanie bolo výhradne latinské. Založením mestských škôl bol učinený prvý prielom do monopolu cirkevného školstva, a taktiež univerzity neboli od počiatku už ústavmi čisto cirkevnými, ale mali samostatnosť, tvorili „studium privilegiatum“, v nich sa vlastne kňazská inteligencia organizovala do „učeného cechu“ po spôsobe ostatných. Založenie univerzít znamenalo do istej, vtedy možnej miere emancipáciu učeného stavu od cirkevnej nadvlády.

Renesanciou a reformáciou sa prebúdza moment národnosti, a uplatňuje sa znenáhla tiež vo výchove a školstve. Spolu sa školy demokratizujú, a vedľa cirkvi tiež svetská vrchnosť získava na nich vplyv. Luther zreteľne žiada, aby školy boli zbavené cirkevného dozoru a boli podriadené svetskej vrchnosti. Komenský chce mať národnú školu „pre všetkých, urodzených aj neurodzených, bohatých aj chudých, chlapcov a dievčatá v mestách, mestečkách, obciach i dedinách.

Za katolíckej protireformácie je u nás žalostný úpadok školstva. Jezuiti sa starajú o vyššie školy, latinské, ľud vzdelávať netreba. V samotnej cirkvi sa prebúdza odpor proti tomuto výchovnému aristokratizmu, chudej mládeže, o opustených sa starajú bratia kresťanských škôl, o dievčenskú mládež sa starajú školské sestry, Uršulínky atď.

Až v 18. storočí si ľudstvo uvedomuje dôležitosť výchovy, odoberá ju cirkvi zveruje ju štátu. Školstvo prestáva byť „ecclesiasticum“ a stáva sa „politicum“ , školstvo sa odcirkevňuje a poštátňuje, znárodňuje a demokratizuje.

Najušľachtilejší duchovia vtedajšej doby sú naplnení presvedčením o účinnosti , ba až všemohúcnosti výchovy. Leibniz tvrdí, že, ak sa podarí reformovať ľudské pokolenie vôbec, podľa Kanta len výchovou sa stáva človek človekom, Herder zrovnáva vývoj ľudského pokolenia so školou siahajúcu zo storočia do storočia, a Bernardin de St. Pierre sníva o vlasteneckých školách (Écoles de la patrie), v ktorých dieťa panské i sedliacke by sa spoznávali a spolu cítili.

Školy však napriek tomuto nadšeniu boli na sklonku 18. storočia v žalostnom stave. Školstvo záviselo na kňazstve a vrchnostiach, bolo zanedbané.

Svátek píše, že zvyčajne kostolník vtedy postačoval za učiteľa pre vidiecku mládež, a v mestách boli zvyčajne radi, keď sa im niektorý bývalý vojak prepožičal za učiteľa. Univerzitné vysvedčenie bolo nahradzované prepúšťacím vojenským listom desiatnika. Rovnako neutešená je Kindermannová správa, neskoršieho litoměřického biskupa, o stave školy v Kaplici u Budějovic. Škola bola na spadnutie, nebolo v nej náradie, nebolo v nej kníh. Nebolo v nej disciplíny, deti si v nej robili čo sa im zachcelo. „Málo sa toho dostalo do hlavy a ešte menej do srdca“, dodáva. Za Márie Terézie a Jozefa II. nastáva obrat. Vtedy bolo prehlásené, že školstvo nemá byť „ecclesiasticum“, ale má sa stať „politicum“.

Zriadené boli triviálne, hlavné a normálne školy. Učiteľ sa stal závislým predovšetkým na svetskej vrchnosti. Veľký Pestalozzi vo Švajčiarsku pôsobí vo svojich ústavoch na vychovávateľskom obrodení celej Európy, a počiatkom 19. storočia všade je možné pozorovať nadšenú prácu, aby bola založená národná, svetská škola.

Zavádza sa už vtedy nútená návšteva školy. Pri všetkom tomto úsilí treba však vytknúť, že všetky tieto reformy čelili len k povzneseniu nemeckého školstva. Okrem triviálnej školy boli všetky ostatné len nemecké, a česká mládež nemohla inak nadobúdať školské vzdelanie než nemecky. Tereziánskymi reformami sa síce obecná škola stala svetskou a štátnou, začala sa vracať k ideám Komenského, ale na škodu českej národnosti bola v službe násilnej germanizácie. Preto bolo prirodzené, že roku 1805 bolo vydané školské politické zriadenie nemecky a pre nemecké školy, akoby českých škôl vôbec nebolo (Politische Verfassung der deutschen Schulen fúr k. k. österr. Provinzen), a to platilo vlastne až do roku 1869.

V tejto dobe dozor nad každou triviálnou a hlavnou školou bol zverený miestnemu duchovnému. Vyšší dozor vykonávali vikári, ktorí boli zároveň školskými inšpektormi. Školská povinnosť trvala od 6 do 12 r. Mládež na triviálnych školách delila sa na dva oddelenia: v prvom boli slabikanti čiže abecedári, v druhom čitatelia a počtári.

Až v 40. rokoch sa objavuje nové úsilie, aby škola bola vrátená štátu, a bola vyslovená zásada, že o školu sa má starať obec. Pokiaľ na to nestačí, má k jej vydržiavaniu prispievať krajina alebo štát.

Vyučovanie na obecnej škole malo byť bezplatné a v materskom jazyku.

V roku 1848 bolo zriadené ministerstvo kultu a vyučovania, a zdalo sa, že nastáva doba pokroku. Ale čoskoro nastúpila Bachová reakcia, ktorá bola ešte väčšia než predchádzajúca, známa konkordátom z roku 1855, ktorým bola škola opäť vydaná cirkvi. Cirkev opäť nadobudla neobmedzený dozor nad učením a učiteľmi. V konkordáte sa píše: „Všetko vyučovanie katolíckej mládeže vo všetkých súkromných a verejných školách dej sa primerane k náuke katolíckej cirkvi. Biskupi budú všetku náboženskú výchovu mládeže riadiť a toho dbať, aby pri žiadnom učebnom predmete sa nevyskytlo nič, čo by bolo proti katolíckej viere a mravnej čistote... Viera a mravnosť toho, ktorá má byť ustanovená učiteľom, musí byť bez poškvrny, a kto sa od pravej cesty odchýli, bude zo svojho úradu zosadený.“

Konkordátom bolo opäť cirkevnej vrchnosti dané právo, aby určovala povahu učebných predmetov a učiteľov dosadzovala a zosadzovala. Farár sa stal na všetkých školách skutočným pánom a učiteľovým nadriadeným. Škola sa stala do značnej miery opäť cirkevným ústavom, bola podriadená biskupom, a vplyv obce na vnútorné vedenie škôl bol úplne vylúčený.

Až v roku 1864 bol zrušený cirkevný patronát a zemským zákonom zo dňa 13. septembra 1864 prevedený na obce, ktorým sa dostalo právo prezentovať učiteľa.

Zároveň už vtedy sa školy rýchlo počešťovali. V roku 1866 bol prijatý na zemskom sneme zákon o rovnoprávnosti oboch zemských jazykov na národných školách.

Potom v dôsledku novej ústavy boli prijaté nové Hasnerové školské zákony z roku 1869, ktorými bola škola u nás taktiež prehlásená za interkonfesionálnu rovnako ako v Základných zákonoch veda a vedecké učenie uznané za celkom slobodné. Vrchnú správu škôl prevzal opäť štát; miestne zriadenie, okresné a zemské školské rady. Cirkvi a náboženským spoločnostiam zostalo toľko, aby zaopatrili a riadili náboženské vyučovanie svojich vyznaní. V § 2. školských zákonov sa výslovne dodáva, že na vyučovanie iným predmetom nemajú mať cirkvi a náboženské spoločnosti žiadneho pôsobenia.

Tak v roku 1869 definitívne u nás bolo rozhodnuté o pomere cirkvi a školy. Škola patrí novej svetskej moci; cirkev nie je inštanciou nadradenou škole, ktorej prináleží len právo i povinnosť starať sa o náboženskú výchovu detí svojho vyznania. Tak u nás bola zriadená škola interkonfesionálna, laická. Školská povinnosť bola stanovená u nás na 8 rokov (od 6 do 14 r.). Učiteľom sa mohol stať každý rakúsky občan bez rozdielu náboženskej konfesie, ak preukázal učiteľskú spôsobilosť.

Tým sa zdalo, že vývoj je ukončený a u nás obecná svetská, národná, interkonfesionálna škola zaistená.

No, nebolo tomu tak. Obecnému školstvu u nás ani celé desaťročia nebol dožičený voľný rozvoj. Nároky cirkvi začali znova ožívať, a od osemdesiatych rokov čiže od nástupu Taaffovej vlády priamo sa začal v našom školstve uplatňovať cirkevný a konfesionálny vplyv.

Proti svetskému dozoru na školách vznikol odpor. Vo Viedni mníšky Saleziánského rádu, ktorý mal verejnú školu pod cisárskym protektorátom pri svojom kláštore, v roku 1877 dôsledne odopierali prístup svetskému inšpektorovi do školy pod zámienkou, že pravidla klauzúry nepripúšťajú, aby mužská osoba prekročila prach ich kláštora.

U nás vznikol odpor proti novým školským zákonom z národnostných a štátoprávnych dôvodov. Musíme priznať, že nevedeli sme dobre pochopiť ducha doby a že často sme vo svojom vývoji jednali na ujmu svojej pokrokovosti a slobodomyseľnosti.

Od osemdesiatych rokov pozorujeme však snahy zvrátiť celý vývoj školstva u nás a pracovať proti duchu platných školských zákonov.

Už 29. decembra 1879 českí biskupi podali grófovi Taaffovi memorandum; vo februári potom v roku 1880 knieža Liechtenstein a Lienbacher učinili v poslaneckej snemovni návrhy smerujúce k tomu, aby školská povinnosť bola skrátená na šesť rokov, aby bol zvýšený vplyv cirkvi na školu a učiteľa, aby bola znížená úroveň vzdelania učiteľstva a žiactva. Obzvlášť Liechtenstein pri prejednávaní štátneho rozpočtu 26. apríla 1880 si sťažoval, že učitelia učia veciam, ktoré sú nad možnosti detskej chápavosti, že učitelia politickým myslením dávajú podnet k sťažnostiam, hlavne oni vraj zavinili niekoľko atentátov na európskych vladárov, ktoré sa vtedy stali.