SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Bartolomejská noc (1572) nemala náboženský motív

Autor: Msgr. Alois Hlavinka

Bartolomejská noc

Bartolomejská noc (1572)
Autor ilustrácie: Hogenberg, Franz, circa 1600

Tak ako v tridsaťročnej vojne, tak v tridsaťšesťročných francúzskych hugenotských vojnách je potrebné nespúšťať z oka tú pravdu, že tieto spory v podstate boli v jadre politické a až potom v ďalšom postupe boja k tomu pristupuje náboženský ráz, ktorý však v mnohorakej chytľavej látke spôsobil mohutný plameň. Podnetom hugenotských bojov nebola náboženská horlivosť, ale protimonarchistické zámery francúzskej šľachty a republikánsky duch kalvinizmu. K tomu pristupuje, že Hugenoti, ako nemeckí protestanti vstupovali s cudzincami do nebezpečných stykov a spolkov. To všetko boli snahy, ktoré povážlivo hrozili politickej celostnosti francúzskej ríše. Zo žiarlivosti na nemeckú ríšu jak kráľ František I. (1515 – 1547) tak Henrich II. (1547 – 1559) protestantov v Nemecku podporovali, ale na vlastnom území krvavou prísnosťou prenasledovali. Tak vznikla za Františka II. (1559 – 1560) prvá veľká vzbura medzi Hugenotmi a Bourbonovcami v ktorej, keď sa prevalila, prišlo o život 1200 ľudí. To bolo znamením a heslom k výbuchu samotných hugenotských vojen.

Hneď si francúzsky protestanti volali na pomoc svojich spoločníkov vo viere z Nemecka i z Anglicka, katolíci potom Filipa II. zo Španielska, a Francúzsko by bolo na kusy rozbité ako Nemecko, keby francúzsky dvor tomu nebol predišiel a odvrátil.

Zdalo sa, že je bojom koniec, keď po desaťročných treniciach a zrážkach sa uzavrel mier v St. Germainu en Laye r. 1570, ktorým protestanti dostali skoro úplnú cirkevnú a občiansku slobodu.

Ako mohla nastať o dva roky po tomto mieri krvavá zrážka v noci na deň svätého Bartolomeja, t. j. zo dňa 23. na 24. augusta 1572, dlho sa v minulosti pokladalo za historickú či skôr psychologickú hádanku, ktorú nie je možné riešiť. Ale z mysli Kataríny Medicejskej, matky ešte mladistvého kráľa Karla IX. Ľahkovážni a jednostranní dejepisci, ktorých názory sa však ujali u ľahkoverného obecenstva, bez všetkého usúdili, že náboženstvo, rozumej katolicizmus, vtlačil ľudu počas Bartolomejskej noci do rúk vražednú zbraň. Tento názor čoskoro po strašnej noci šírila hugenotská strana, menovite Hotmann (Franco-Gallia), Languet (Vindiciae contra tyrannos), Aubigné (Les tragiques) a iní, boli to správy jednostranne zafarbené, ktoré dlhú dobu udržovali verejnú mienku v nepravde, obzvlášť významnú službu tomu preukazuje Meyerbeerova opera „Hugenoti“, ku ktorej slova napísal Eugen Scribe a Emile Deschamps.

Že sa konečne prelomila ohrada klamstiev, a číra pravda mohutným prúdom odplavila skalené správy a názory, za to má čestnú zásluhu bývalý belgický minister, barón Joseph Kervyn de Lettenhove, ktorého spis „Froissart, Etude litteraire sur le XIV. siecle“ bol vyznamenaný cenou francúzskej akadémie a ktorému, napriek tomu, že je klerikálom, Meyerov konverzačný slovník nemôže uprieť čestného pomenovania „znamenitého dejepiscu“. Vo spise: „Les Huguenots et les Gueux“ (Bruges 1884 – 1886), podáva spisovateľ z archívnych, dovtedy väčším dielom nevydaných, listín spracovaný výklad vzniku a rozvoja hugenotských bojov a na konci druhého zväzku sa so zvláštnou pozornosťou obracia ku vzniku „krvavej svadby“. Teraz sa pridržíme jeho výkladu.

Kráľovná – matka sa domnievala, že najlepšie upevní mier a že zároveň nadobudne moc nad Hugenotmi, keď vydá svoju dcéru Margarétu za reformovaného Henricha z Navarry, neskôr kráľa Henricha IV. Pred mierom Sv. Germainským sa myslelo, že mladší Guis, ku ktorému mala Margaréta náklonnosť, dostane princeznú za manželku; po mieri mala sa zmluva s Hugenotmi upevniť núteným sobášom Margaréty s Henrichom. Ale z Ríma neboli k dispozícii dispenzie k tomuto sobášu. Ako Gregor XIII. tak Pius V. sa zdráhali ich dať. Kráľ Karol IX. odkázal pápežovi do Ríma, že pokiaľ neudelí dispenzie, že sa i bez nich prevedú zásnuby a svadobné slávnosti.

Už šesť nedieľ čakal ženích v Paríži. Tu bola zhotovená nepravá rímska listina, ktorou sa oznamovalo, že dispenzie sú povolené a vraj hneď budú odoslané. Kardinál Burbonský, ženíchov strýc sa ich teda rozhodol spojiť. Stalo sa tak dňa 18. augusta 1572. Keď sa kardinál pýtal nevesty, či chce mať princa z Navarry za manžela, mlčala; ale kráľ Karol ju prinútil aby aspoň hlavou kývla, že súhlasí. Kým však začali svadobné služby božie, ženích odyšiel.(Kervyn de L. 1. c. II. 527.)

Počas niekoľkodňových slávností sa hugenotský svadobníci radili, bolo ich teda v Paríži niekoľko stoviek, ich vodcom bol admirál Gaspard de Coligny, o svojich už od dávna prijatých zámeroch, ako by si podmanili im nebezpečnú španielsko-holandskú veľmoc.

Gaspard de Coligny už pred tým priviedol Karla IX. ku zmluve Francúzska s protestantským Anglickom; spoliehal tiež na niektoré nemecké protestantské kniežatá, ktoré už buď zjavnou, alebo tajnou vlastizradou preukázali Hugenotom značné služby. Len ešte dobyť španielske Holandsko, tak plánoval, a potom bude možno bojovať za Pyrenejami a priviesť ku platnosti nároky Johanny d’Albret, Henrichovej matky, na Navarru.

Pokiaľ sa tieto zmeny podarili navonok, bola tým tiež vo vnútri krajiny spečatená vláda Hugenotov, lebo nech by malo Francúzsko hocikoľko spojencov, predsa by bola vo vojne s mocným Španielskom, ktorému by prišiel na pomoc nemecký cisár, oslabená francúzska vojnová moc a podkopaná kráľovská moc.

Slabého kráľa Karla IX. Gaspard de Coligny čím ďalej pevnejšie dostával do svojej moci, tak že zo strachu pred Hugenotmi skutočne pomáhal buričom, keď boli účastní povstania v Holandsku. Za kráľovho vedomia sa vojnový zbor 1000 hugenotských šľachticov a 6000 dobrovoľníkov, aby pod vodcom Genlisom pomohli mestu Mons, ktoré v júli 1572 obliehal vojvodca Duke of Alba; ale päť nedieľ pred svadobnými radovánkami Duke of Alba toto vojsko rozdrvil a Mons sa vzdal. Preto Gaspard de Coligny čím ďalej viac naliehal na kráľa, aby udrel na Španielsko, ba dokonca hrozil: „Nemôžeme už ďalej udržať vojská na uzde, dajte sa, Veličenstvo, do vojny so Španielskom, síce nás donútite, aby sme začali vojnu proti Vám!“ Zároveň sa zbrojilo vo všetkých krajoch: 40 000 mužov čakalo na rozkaz od Gasparda de Colignyho. Karol váhal; ale jeho matka prehliadala nebezpečenstvo. Myslela, že keby nebolo Gasparda de Colignyho, že by tým bola utlmená celá hugenotská revolúcia. A rozhodla sa, že dá Gasparda de Colignyho počas hluku dvorných slávností verejne na ulici zavraždiť; bol len nepatrne ranený. Pokus o vraždu, ktorý sa stal dňa 22. augusta 1572 uprostred slávnosti rozpočítaných na týždeň, vzbudil nesmierne emócie u Hugenotov v Paríži; darmo sa kráľovná snažila zviesť podozrenie z vraždy na Guisa alebo na vojvodcu Duke of Alba; dokonca sa domnievali, že i kráľ bol do prípravy vraždy zapojený. A Hugenoti sa dňa 23. augusta 1572 uzniesli, že budúceho dňa sa zmocnia kráľovského hradu a pobijú všetku kráľovskú rodinu. (K. de Lettenhove II. 555.)

Katarína si nevedela rady. Po dlhých márnych pokusoch vynútila z kráľa povolenie, aby sa predišlo zámerom Hugenotov a mocou sa na nich oborili. Stalo sa tak v noci na deň sv. Bartolomeja 23. – 24. augusta 1572.

Spisovateľ končí: „Ako sa stala krvavá udalosť svätého Bartolomeja, ktorá hoci sa vykladá niekedy nejasne vo svojom pôvode i rozsahu, predsa novou škvrnou a to horšou než ktorou inou činí na ctižiadosti a ľstivosti Kataríny Medicejskej. Len niekoľko hodín, a vo svetových dejinách stali sa zo zradne sprisahaných Hugenotov obetní baránkovia, zatiaľ čo kráľovná v okamihu, keď mala po ruke všelijakú zákonitú zbraň, len tú použila, ktorá navždy bude jej pamiatku zneuctievať.“

Peccatum erat extra et intra muros: jak na tej tak na onej strane sa zhrešilo. Je isté, že onen vražedný zámer nevyrástol z pôdy náboženskej, ale len z dynastických záujmov; Katarína bola už povahou nábožensky skoro prázdna. Že ju Hugenoti nepriateľstvom a násilím nútili k sebaobrane, zaiste uzná nejeden vyšetrujúci sudca aspoň za poľahčujúcu okolnosť. (Baumstark, Philipp II. von Spanien, Freiburg 1875, str. 204)

S akým „verným presvedčením“ sa táto žena, ktorú Thuanus nazýva „femina vasti animi et superbi luxus“ stavala ku svojej katolíckej viere, posúdi sa nie len z toho, že vydala svoju dcéru Margarétu za kalvína Henricha z Navarry, ale že i svojho druhého syna, vojvodcu z Anjou, chcela oženiť s Alžbetou Anglickou, prajúc si toho, aby kráľovná si ho „obrátila“ ku protestantstvu. Mladistvý vojvodov priateľ bol otrávený preto, že sa postavil z náboženských príčin proti tejto svadbe. „Katarína Medicejská“, píše v októbri 1570 pápežský nuncius v Paríži španielskemu vyslancovi, „ani v Boha neverí, ako i žiadny z tých, ktorí sú okolo nej alebo okolo kráľa“. (Baumgarten, Vor der Bartholomäusnacht, Strassburg 1882, str. 33) Karol IX. bol k tomu bubeníkom: a predsa vraj ju viedli k onomu hrozného činu náboženské pohnútky!

Celkom dosť správne súdi Dr. Vil. Gabler (Riegr. Naučný slovník 1863, III., str. 960): „...strana protestantská sa vo Francii ukázala byť stranou politickou. Vo Francúzsku ako i v Nemecku slúžili náboženské záujmy a cirkevné spory svetským zámerom. Pod synmi Henricha II. ochabovala kráľovská moc, zatiaľ čo kráľovský rod Bourbonovcov uchopil sa nového náboženského hnutia, aby si jeho pomocou prekliesnil cestu k trónu, lotrinská rodina Guisov postavila sa do čela katolíkov, aby pre svoj dom získala kráľovskú korunu. Takzvané náboženské vojny vo Francúzsku boli vlastne len boje medzi týmito súpermi, ktorých tajné zámery čelili z oboch strán proti panujúcemu kráľovi. Týmto sa vysvetľuje, že Karel IX. a Henrich III., obaja síce vedení svojou matkou Katarínou Medicejskou, dôstojnou zástupkyňou zákerníckej diplomacie posledných kráľov Valoiského rodu sa úprimne nedržali katolíckej strany, hoci túto ustavične štvali na Hugenotov, ktorých však nenávideli ešte viac, než obhajcov svojej vlastnej viery; týmto sa vysvetľuje, prečo Karol IX. aspoň nejaký čas (1570 – 72) najviac počúval rady Gasparda de Colignyho, prečo Henrich III. sám vo svojom zámku dal zavraždiť vodcov katolíckej ligy, a nakoniec s hlavou Hugenotov sám bojoval proti katolíckemu vojsku.“

Hlava Gasparda de Colignyho prišla na šibenicu. Koľko ľudí bolo v Paríži pobitých, o tom nie je istých správ, počíta sa od 1 000 do 20 000. Podľa účtu uloženého v Parížskej radnici pochovali hrobári 1100 mŕtvol. („Le Reveille-Martin de Français“ in „Archives curieuses de 1’histoire de France“, Cimber and Danjou, I. Ser. VII. 533) Ani nie je možné na isto stanoviť, koľko ľudí bolo zabitých mimo Paríž, na vidieku. Cimber a Danjou píše, že 2 000. Ale v hugenotských vojnách padlo určite viac katolíkov než protestantov; maršal Montgomery dal len v Ortheze porúbať 3 000 katolíkov; okrem toho hugenoti zborili vyše 800 kostolov, medzi nimi 50 katedrál. (Holzwarth: Bartholomäusnaoht, Münster, 1871, alebo A. Maury „Journal des Savants“ 1881)

Po tej udalosti odkázal kráľ hneď do cudzozemska aj do Ríma, že Gaspard de Coligny sa sprisahal proti nemu a celému dvoru, tak sa poprava vykonala len z potrebnej prechodnej sebaobrany. V Ríme sa udržiaval dojem, ktorý tam spôsobila hugenotská vzbura a porúbanie katolíkov. Obávali sa, že ako väčší diel Nemecka, tak i polovica Francúzska by sa mohla spreneveriť viere. Slávnosti, ktoré sa v Ríme usporiadali, a spievané Tedeum sa teda nevzťahovalo na potlačenie politickej vzbury, ale stalo sa z domnienky, že bolo potlačené kacírstvo spojené s revolúciou. Takto môžeme usúdiť tiež z toho, že pomer apoštolského stolca a francúzskeho dvora vtedy nebol valne priaznivý. Nápisy a pamätné mince vylučujú kde akú pochybnosť.

Nehodí sa teda nijako uvádzať pápežovo Tedeum za nedorozumenie, ktoré by bola vzbudila mylná správa francúzskeho dvora, alebo, že by bolo iba politického rázu. Tedeum malo v prvom rade cirkevný význam, ako vôbec celá slávnosť sa zrovnávala s duchom svojej doby. Nie je teda ani s právom, ani s pravdou činiť z toho voči cirkvi nejaké výčitky.


Autor tohto článku, Alois Hlavinka, sa narodil 4. júla 1852 vo Věrovanoch u Tovačova, kde aj prežil detstvo. Maturoval v roku 1873 na gymnáziu v Olomoci, na ktorom neskôr učil v rokoch 1877 – 1879. Po maturite študoval vo Viedni klasickú filológiu, štúdium nedokončil a prestúpil na štúdium teológie v Brne. V roku 1885 bol vysvätený za katolíckeho kňaza, potom pôsobil ako kaplán v Brne, od roku 1890 ako farár v Kučerove, v rokoch 1921 až 1923 v Olomouci. Posledným miestom jeho kňazského pôsobenia bolo mesto Kroměříž, kde aj zomrel. Bol obľúbeným publicistom, písal pod pseudonymami Vojnar a Kantilen. Jeho poviedky publikoval Obzor a časopis Náš domov. Pri úprave národných piesni využil aj svoje hudobné vzdelanie. Msgr. Alois Hlavinka zomrel 26. februára 1931 v Kroměříži.

Text tohto článku bol prevzatý z jeho knihy „Bludy a lži v dějinách“ ktorá vyšla v roku 1888 v Brne, str. 322 – 330, „Bartolomějská noc“. Text článku bol preložený z dobovej češtiny do slovenského jazyka.