Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Veda a filozofia

Veda a filozofia

Autor: prof. PhDr. Emanuel Rádl

Veda a filozofia sa začali rozlišovať v novej dobe, obzvlášť od 19. storočia; pred tým aj odborné vedy slúžili filozofii. Filozofia je tiež vedou, mieri však k poznaniu všeobecnosti, zatiaľ čo odborné vedy k poznaniu jednotlivosti.

Pred devätnástym storočím veda a filozofia často splývali, filozofiou bola aj matematika, dejepisectvo i zoológia. Aristoteles aj Albert Veľký boli súčasne filozofmi aj vedcami. Galilei kladie opätovne dôraz na to, že je matematikom i filozofom; filozofiou rozumel mechaniku a fyziku, riadiac sa pravdepodobne obvyklým názvoslovím svojej doby z konca 16. a počiatku 17. storočia. V tej istej dobe matematik Wallis podobne používa meno filozofia pre prírodné vedy, keď takto píše o založení Spoločnosti náuk v Londýne (1696): „Našou úlohou bolo, s vylúčením teologických a politických záležitostí, hovoriť a filozofických skúmaniach a o tom čo k tomu prináleží, totiž o fyzike, anatómii, nautike, geometrii, statike, magnetizme, chémii, mechanike a prírodovedných experimentoch; hovorili sme o krvnom obehu, o žilových chlopniach, o Koperníkovej hypotéze, o povahe komét a nových hviezd, o Jupiterových družiciach, o zlepšení ďalekohľadu, o brúsení skiel pre tento účel, o hmotnosti vzduchu, o možnosti a nemožnosti vákua, o horror vacui a iných veciach, ktoré patria do odboru novej filozofie a už od času Florenťana Galileiho a Angličana Bacona Verulamského v Taliansku, Francúzsku, Nemecku a iných častiach cudziny boli mnohonásobne vzdelávané, rovnako ako u nás v Anglicku.“ (Uvádza František Drtina v Úvode do filozofie, str. 28.) Z výpočtu vied, ktoré Wallis zaraďuje do filozofie, je vidieť, že sa počas doby renesančnej filozofie často rozumelo to, čomu dnes vravíme pozitívna veda. Odtiaľ má Newtonov spis, z tej doby pochádzajúci: „Philosophiae naturalis principia mathematica“ (1687), pojednávajúci o astronómii a o mechanike a optike. Toto pojatie slova sa udržalo ešte dlho po tom: Linnéov spis „Philosophia botanica“ (1751) obsahoval len súhrn všeobecných botanických zásad; spisy, nadpisované „filosofie analomie“, „filosofie entomologie“ obsahovali len vedecké výklady z týchto odborov. Ešte na počiatku 19. storočia dal svojmu neskôr slávnemu spisu „Philosophie zoologique“ (1809) a podáva v ňom výklad o vývoji živočíchov a duševných schopnostiach zvierat.

Vedľa takto pochopenej filozofie ako štúdium základných odborne vedeckých poznatkov existovala a bola uznávaná od počiatku novej doby filozofia v užšom zmysle, predstavovaná menami Descartes, Bacon, Hobbes, Locke, Berkeley, Hume, Condillac, Spinoza, Leibniz, atď. Je pravda, že filozofia F. Bacona (vedľa Descarta, zakladateľa filozofického myslenia) chce byť hlavne prírodnou vedou, ale jednak chápe prírodnú vedu tak široko, že do nej započítava aj históriu, jednak je jeho skutočným cieľom správna metóda myslenia (obzvlášť indukcia), či je pravý cieľ filozofie; od dôb Descartových a Lockeových potom pojmy ako sú „vrodené idei“, „podstata skúsenosti“, „istota vedenia“, „pomer duše a tela“ a iné podobné, sa stali špeciálnym odborom tejto samostatnej vedy, filozofie v zmysle pregnantnej vedy.

S rozvojom vedeckého (pozitívneho, konkrétneho, empirického, exaktného) bádania a tiež s rozvojom noetických štúdii sa začal robiť rozdiel medzi vedeckým štúdiom v užšom zmysle slova a medzi filozofickým vyhľadávaním všeobecných poznatkov. V tomto zmysle sa niektoré vedy skôr, iné neskôr „osamostatnili“ od „filozofie“, ako sa hovorilo; fyzika s mechanikou už sedemnástom storočí, biológia v osemnástom storočí, psychológia v devätnástom, jazykoveda v osemnástom storočí atď. Romantický smer vedy a filozofie, obzvlášť nemeckej, na počiatku devätnásteho storočia, majúci záľubu v duchaplnostiach, v „hĺbke“ myšlienok a originálnosti nápadov, spôsobil, že jeho neskorší odporcovia začali zdôrazňovať proti tejto „filozofii“ (alebo „metafyzike“) presnosť, konkrétnosť a exaktnosť „vedy“, a tým hodne prispeli k rozlišovaniu vedy a filozofie. Špecializácia vied a romantické vyhľadávanie nepreklenuteľných priepastí medzi filozofiou a vedou taktiež k tomuto prispeli. Heslo „emancipácia vedy od filozofie“ v podstate jednak znamená pozitívne, špecializované bádanie na rozdiel od romantického zháňania duchaplností a domnelých „hĺbok“, a jednak úsilie, podať čisté poznanie, pokiaľ možno nezávislé na osobnom presvedčení autora a na rôznych systémoch; inokedy znamená kult „faktov“ a podceňovanie „teórii“ – najplochejší význam toho hesla, znamenajúci prakticky strach oprávnených učencov pred vplyvom kritiky.

Filozofia je tiež vedou, jedna odborne o najvšeobecnejších poznatkoch: o podstate hmoty, o hraniciach poznania, o pôvode mravných zásad, o nesmrteľnosti duše; jedná o týchto a podobných otázkach, vymedzujúc ich zmysel, hľadajúc metódy, ako ich riešiť, kritizujúc názory iných spisovateľov o týchto otázkach, dovolávajúc sa skúsenosti a logiky. Tak si počínal Aristoteles, Leibniz i Kant, a taká bude vždy metóda filozofie. Mnohé filozofické metódy sú tiež problémami ostatných vied: atómami sa zaoberá chemik, fyzik aj filozof, vznikom sveta geológ, astrofyzik a aj filozof. Je však rozdiel medzi „vedcom“ a „filozofom“. Chemik zaoberajúci sa atómami, mieril koniec koncov k ich špeciálnym vlastnostiam, zaoberal sa síce i širokými koncepciami, ako Mendelejevovou sústavou prvkov, stavbou atómu z elektrónov a jadra, vyhľadával rozdiely medzi atómami vodíka a kyslíka atď., ale jeho zrak sa sústavne obracal ku konkrétnym chemickým javom, ktoré si pomocou všeobecných teórii vysvetľoval. Vedľa týchto chemických a fyzikálnych skúmaní existuje však metóda myslenia, pre ktorú je atóm východiskom názorov na celú sústavu poznania, ako tomu bolo u Demokrita, Gassendiho, Büchnera a iných „atomistov“. Tu atóm je základným stavebným kameňom sveta. Tento druh skúmania niekedy dochádzal k správnym, niekedy k nesprávnym poznatkom, a o jeho veľkom vplyve na názory ľudí, taktiež na názory odborníkov, rozprávajú každé dejiny filozofie.

S vlastnosťou filozofie, že skúma podstatu javov, posledné dôsledky náuky, predpoklady teórii, súvisí, že sa hranice filozofie nedajú vymedziť tak jasne, ako hranice špeciálnych vied, takže niektorí chceli poprieť samostatnosť filozofie a uznávali len špeciálne vedy. Že však filozofia je niečím zvláštnym vedľa odborných vied, uvedomíme si vtedy, ak si postavíme vedľa galérie známych vedcov (Galilei, Newton, Darwin, Helmholtz) radu filozofov: Aristoteles, Descartes, Hume, Nietzsche; nie je jasné, že spôsob a obsah myslenia jedných aj druhých nie je rovnaký? Postavme vedľa náuk týchto vedcov filozofické myšlienky tých druhých: na jednej strane bude náuka o obehu planét okolo slnka, gravitačná teória, náuka o vývoji živočíšstva, a na druhej strane stojí: racionalizmus a náuka o podstate príčinnosti. Nie sú to dve kategórie myšlienok? U niektorých vynikajúcich vedcov potom ľahko dokážeme rozoznať ich filozofické názory od ich vedeckých koncepcii: Descartes, ktorý založil analytickú geometriu, bol vedcom, jeho náuka o pomere duše a tela bola filozofickým dilelom; Helmholtzová veľká „Fyziologická optika“ je dielo vedecké, V ňom sú však tiež úvahy o príčinnosti, o subjektivizme, o pravej skutočnosti, a to sú úvahy filozofické. Filozofia je teda vedou, ale je v rámci vedy zvláštnym odborom myslenia.

Nesmú nás mýliť niektoré náhodné rozdiely medzi vedou a niektorými spôsobmi filozofie. Filozofia niekedy (ani zďaleka nie vždy) dbajú na literárnejšie formy podania než vedci: Descartes, Berkeley, Hume, Schopenhauer, Nietzsche boli vynikajúcimi spisovateľmi. Ako je tento rozdiel medzi filozofiou a vedou náhodný, je vidieť z toho, že boli aj filozofovia so zlým slohom (Kant), i vedci, ktorí mali vzorný sloh (Galilei, Buffon, T. H. Huxley). Je tiež pravda, že filozofi, obracajúci sa na širší okruh čitateľov, často nedbajú na logicky presné formy definícii a dôkazov, podávajúc len analógie, apelujúc skôr na fantáziu než na súdnosť, pomáhajúc si mýtom namiesto jasného pojmu. V týchto prípadoch však filozofi koniec koncov predsa len predkladajú definície a presné dôkazy a len ich obchádzajú, ako koná aj vedec, keď popularizuje nejaké učenie a obchádza ťažké matematické výklady. Nakoniec tiež mnohí vedci sa potkýnajú tam, kde ide o presnosť dôkazu. Je len jedno poznanie, jediný rozum a jediná forma skúsenosti, a nie je teda možné, aby metódy vedy a filozofie boli podstatne rôzne.

Veda v užšom zmysle (jednotlivé vedy) jedná o špeciálnych odboroch zjavov: o Rembrandtovom umení, o gramatických zákonoch, o dejinách umenia, o základných biologických zákonoch, o pôvode reči, o estetike atď., a teda o špeciálnych a všeobecných poznatkoch; čím sú vedecké poznatky všeobecnejšie, tým viac sa približujú filozofii, takže sa mnohé z nich priradzujú filozofii (podstata reči, teórie o pôvode organizmov); existujú však základné poznatky, presahujúce hranice ktorejkoľvek z jednotlivých vied, ale týkajúce sa vedeckého poznania, a tie sú vlastným odborom filozofie: substancie, slobodná vôľa, vývoj, kategorický imperatív a pod. Nesúďme z falda, že filozofia jedná o všeobecných poznatkoch, že teda snáď je neurčitým „hlbokým“ rozprávaním o „tajomstvách“; filozofia má určité fakty, presné metódy a žiada si odborné vzdelanie ako každá veda; „Platónove učenie“, „Descartesov dualizmus“, „pragmatické pojatie pravdy“ a iné filozofické poznatky tohto druhu sú rovnaké objektívne dané fakty, ako kamenná soľ, datľová palma a iné prírodné objekty, a o oboch je možné sa vyjadrovať presne i diletantsky. Prvá filozofia nie je diletantstvo.

Je teda jedno jednotné poznanie, získané metodickým skúmaním skutočnosti; filozofia a veda sú jeho časťami, závisia na sebe, podliehajú tomu istému rozhodujúcemu rozumu a skúsenosti; vedy študujú špeciálne prípady, filozofia základné a všeobecné poznatky.

Podať príklady definície filozofie, tak ako je to možné urobiť v prípade definície vedy, je dosť ťažké, pretože skoro každý filozof svojou filozofiou vymedzil inak a pretože stručné definície nepodajú jasný obraz rozdielov medzi názormi filozofov.