Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

O stave filozofie v druhej polovici devätnásteho storočia

PhDr. Gustav Lindner

V devätnástom storočí sa už zlatý vek filozofie dávno minul. Meno filozofie stratilo lesk, ktorým sa skvelo za dôb Platónových alebo Kantových, a nie je možné popierať, že niekdajšia kráľovná vied je v očiach doby devätnásteho storočia často diskriminovaná. Príčina toho je však hlavne v samotnej filozofii, najmä v takzvanej filozofii špekulatívnej, ktorá pohŕda empíriou, snaží sa vedecké tkanivo zo seba vysúkať po spôsobe pavúka, t. j. a priori, pred všetkou skúsenosťou.

V druhej polovici devätnásteho storočia je špekulatívna myšlienka porazená a leží, tá myšlienka, ktorá sa chystala smelým útokom dobyť svet pravdy, svet vedy.

Malo sa to stať odvodením všetkých poznatkov z niekoľkých všeobecne platných viet iba deduktívnou cestou, cestou sylogizmu.

Sylogizmus, je odvodzovanie zvláštneho a jednotlivého zo všeobecného. Avšak už slávny John Stuart Mill vo svojej induktívnej logike dokázal, že tento postup je neoprávnený a klamný, pretože najskôr musí byť známa platnosť jednotlivého, než sa dá tvrdiť platnosť všeobecného. Jednotlivé je teda vlastne premisou, nie však áverom obecného. Že vodík je stlačiteľný, nedá sa odvodiť z vety, že všetky plyny sú stlačiteľné, pretože skôr, než sa dá tvrdiť táto všeobecne platná veta, musí byť známe, že odík je stlačiteľným.

Tým už bolo naznačené, že filozofia má opustiť sebaklamnú cestu dedukcie a vydať sa cestou induktívneho bádania.

Pokiaľ špekulácie cez to všetko, namiesto prácneho, induktívneho vzostupu smelým povznesením sa chcú dostať k oným vyvýšeným pozíciám, kde sa nachádzajú všeobecné princípy ako vrchné premisy všetkého uvažovania, stáva sa to istotne neoprávneným spôsobom. Zatiaľ čo jedni (sú to filozofickí básnici) podávajú nám tieto princípy ako geniálne nápady svojej hlavy, ktorých pravdivosť máme skúmať na dôsledkoch z nich plynúcich, akoby všeobecná veta, z ktorej plynie veľa platného, musela byť už absolútne platnou, druhí so Schellingom predstierajú akési intelektuálne videnie, ktoré majú len vyvolení, a od ktorého až k povestnému jasnovidectvu špiritistických médií je len jeden krok, následne prichádza posledný prorok špekulácie Hegel, aby vec dovŕšil svojou dialektickou metódou, o ktorej však formálna logika nič nevie.

Avšak dedukcia ako zostup zhora nadol je pochod nie len neoprávnený, ale aj neprirodzený, lebo naše stanovisko nie je hore v ríši vidín, ale dole v nížinách skúseností, to je v odbore názorov a jedinečných pojmov.

Tak ukazuje špekulatívna filozofia smerom späť ku starovekej sofistike a stredovekej scholastike, lebo sila sofistiky leží v neoprávnenom odvodzovaní zo všeobecného, a to takých viet, ktoré pôvodne v ňom neboli obsiahnuté; scholastika potom ako je známe doviedla kult sylogizmu až do krajnosti.

Induktívna metóda, kráčajúca opačným smerom jednotlivého ku všeobecnému, od konkrétneho deja k obecnému zákonu, od názoru k ideám, je dar, ktorý svetu dal slávny Francis Bacon (Baco von Verulam, 1561 - 1626), ktorého rovesník a prvý stúpenec je náš slávny J. A. Komenský. Táto metóda dávala v posledných storočiach ovocie.

Induktívne vedy vyvodili zo seba nekonečnú radu vynálezov a objavov, ktorý náš súčasný život spríjemňujú a skrášľujú, špekulatívna myšlienka zostala neplodnou, to je jej kliatba.

Takže prvá príčina, ktorá prispela k úpadku špekulatívnej filozofie v druhej polovici devätnásteho storočia, je induktívny ráz tejto doby. K tomu pristupuje ako príčina druhá zvláštnosť tejto doby, ktorú môžeme nazvať duchom asociatívnym, snahou spájať sa. Za skorších dôb býval všetok pokrok pripútaný k niekoľkým osobnostiam, ktoré neobyčajne vynikali nad ostatnou hladinou spoločenstva, v druhej polovici devätnásteho storočia pozorujeme opak tohto javu. Všetky diela v odbore hospodárskom, ktoré sú v tom období najviac obdivované, sú výplodom spolčovacieho ducha. Ako sa zdá, podobný úkaz v tomto období nastupuje aj na poli myšlienky. Doba vedeckých pokrokov geniálnych osobností skončila. Žiadna z osobností tej doby, snáď okrem Darwina, nevynikla nad hladinou ostatného spoločenstva tak, že by vedecký ruch výhradne ťahal k jeho osobe; spoločne sa buduje na onom veľkolepom diele, ktoré sa nazýva pokrok devätnásteho storočia. Tuším, že aj v odbore filozofie leží doba epochálnych systémov za nami a sotva by sa dnes niekomu podarilo, nejakým jednotlivým filozofickým systémom nie len vzbudiť ale taktiež upútať pozornosť učeného sveta asi tak, ako sa to v tomto období stáva objavom nových látok alebo síl v prírodovede. Protiviť sa asociatívnemu duchu tejto doby, aby jeden myslel a ostatní len pritakávali, nikto nechce viac prisahať na majstrové slová tak ako prisahal celý stredovek na slova Aristotela. Namiesto autority nastupuje autopsia a prírodné vedy nás poúčajú, že platí len to, čo sa dá postaviť ad oculos, alebo previesť experimentom.

Delenie práce, ktoré v národnom hospodárstve a aj v prírodných vedách sa dopracovalo k výsledkom, by mohlo nastúpiť aj do odboru filozofie. K tomu ale filozofia musí zotrieť zo seba ten neblahý subjektivizmus, ktorý viedol k tomu, že máme toľko filozofii, koľko je filozofujúcich hláv, a prijať do seba objektívny ráz opierajúc sa o deje a vety, ku ktorým každý nezaujatý mysliteľ musí pristúpiť. Až vtedy bude filozofické bádanie stálosťou a nepretržitosťou, a na miesto toho, aby jeden búral to, čo jeho sused postavil, nastúpi pokojná spoločná práca na poli kedysi trudnej a suchopárnej špekulácie. Tak ako v matematike a fyzike neodporuje Pytagorova Carnotovej vete, alebo Archimedov zákon o plávaní telies Boylov-Mariottovmu zákonu o rozpínaní plynov. Tak ako sa tieto vedy skladajú z príspevkov rozmanitých hláv a vekov, tak sa má aj filozofia skladať z viet, z ktorých každá o sebe pevne stojí, hoci sa zrodili v rozličných hlavách. V druhej polovici devätnásteho storočia už máme pekné začiatky takého objektívneho filozofického bádania u takzvanej exaktnej filozofie. Fechnerov psychologický zákon, statika a dynamika predstáv u Herbarta, praktické idei u toho istého mysliteľa, Darwinové biologické vety, Millové metódy induktívneho bádania, vety, ktorými psychológii prispeli Bain, Wundt, Helmholtz a ďalší, sú vzácnymi príspevkami k exaktnej filozofii, ktoré tuším prekonajú mnohé filozofické systémy druhej polovice devätnásteho storočia. Takéto triezve postupovanie je ale pomalé a zdĺhavé a stavia sa mu do cesty intelektuálna nedočkavosť ľudského ducha, najmä ducha jednotlivcova, ktorá predčasne a za každú cenu sa chce dostať k hotovým výsledkom. Každý z nás sa snaží po dosiahnutí onej zvrchovanej formule, ktorá by mu bola kľúčom k jeho svetonázoru, riadidlom k jeho zachovaniu sa uprostred strakatých pomerov nášho tunajšieho života. Avšak jednotlivci sa ukladajú do hrobu, bez toho aby uvideli zasľúbenú krajinu, kde ležia riešenia riešených filozofických problémov; lebo ich riešenie je prácou tak obrovskou, že sa nedá očakávať, aby niektorý vek, a nech by bol akokoľvek pokročilejší ako devätnáste storočie, túto prácu mohol dokonať, budúcim pokoleniam tak nič ďalšieho nezanechať k vybojovaniu. Len pomaly sa približuje filozofické bádanie ku konečnému dosiahnutiu svojej vznešenej úlohy, asi tak, ako sa rameno hyperboly približuje vždy bližšie a bližšie ku svojej asymptote a predsa nikdy sa s ňou nemôže stretnúť. Táto intelektuálna nedočkavosť, o ktorej som sa zmienil, predstihuje tento zdĺhavý historický vývoj, aby ukojil onú metafyzickú potrebu človeka, ako píše Arthur Schopenhauer, svedčia pagody, chrámy a oltáre po celom svete. Tým povstávajú početné monistické filozofické sústavy, ktoré nemajú s exaktnou filozofiou nič spoločného, prináležia skôr ako príbuzné náboženské sústavy do ríše subjektivizmu.

A teraz môžeme pokročiť k tomu, aby sme vytýčili požiadavky, ktoré sa sluší prikladať k pravému štúdiu filozofie. Sú napospol opakom toho, čo sme práve hľadali pri starej špekulatívnej filozofii, a čo spôsobilo jej úpadok. Stará špekulatívna filozofia bola jalová a prázdna, nová exaktná filozofia by mala byť plodná a vecná, to znamená, že by sa mala napĺňať vecným obsahom poskytovaným ostatnými vedami, aspoň implicitne.

K tomu musí nová filozofia najmä k metafyzickým potrebám vojsť v najbližší styk s prírodovedou aby mohla k ďalšiemu spracovaniu do seba prijať hlavné výsledky prírodovedeckého bádania. Ako hlavné sa v druhej polovici devätnásteho storočia javia tieto štyri zákony:

    1. Kvalitatívna totožnosť jednotlivých hmôt v celom vesmíre. (Gravitácia, meteority, spektrálny rozbor.)

    2. Kvantitatívna stálosť hmoty, ktorá pri všetkých premenách vo svete ani neubúda ani nepribúda.

    3. Kvantitatívna stálosť sily, čiže zákon o zachovaní energie. Energia je dvoja, aktuálna čiže voľná a potenciálna čiže viazaná. Ako je známe, tomuto zákonu treba tak rozumieť, že ani súčet voľnej energie, ani súčet viazanej energie nie je stálou veličinou, pretože sily z jednej kategórie prechádzajú do druhej. Stálym je preto súčet oboch týchto súčtov.

    4. Evolučný zákon v organickej ríši objavený Darwinom, podľa ktorého podľa ktorého druhy zvierat a rastlín nestoja, ale sa vyvíjajú, nadobúdajú nové a dokonalejšie tvary pri čom jednak organická zotrvačnosť hmoty, nepremenné a dedičné opakovanie tých istých organických pochodov, jednak prispôsobivosť hmoty, ako uchyľovanie sa oných pochodov od pôvodných typov následkom zmenených okolností proti sebe vystupujú.

V týchto štyroch vedeckých zákonoch je uložená zásoba myšlienok a filozofických podnetov oveľa bohatšia, než v troch slovách: Sein, Haben, Werden, ktoré hýbali staršou metafyzikou.

Prírodovedec Charles Darwin významným spôsobom ovplyvnil filozofické myslenie

Prírodovedec Charles Darwin významným spôsobom ovplyvnil filozofické myslenie devätnásteho storočia.

Ako napríklad jediný štvrtý zákon (Darvinizmus) môže zúrodniť filozofické bádanie, vychádza z toho, že podľa neho organický život v prírode sa nám javí v podivuhodnej analógii s duševnými pochodmi, organická zotrvačnosť ako pamäť hmoty, organická prispôsobivosť ako jej fantázia.

Týmito štyrmi vedeckými zákonmi nie je však obsah svetového diania nijak vyčerpaný; pristupuje k ním ešte jedna a to najdôležitejšia kategória, ktorej sa prírodné vedy dosiaľ stále vyhýbali a vyhýbať museli, pretože záhadám tu patriacim nie je možné sa priblížiť ani pákami a šraubmi, ani váhami a reagenciami. Táto nová kategória je duch, odbor vnútornej skúsenosti a pripadá výhradne filozofii.

Druhou požiadavkou na exaktnú filozofiu sa týka filozofického jazyka. Táto bola u starej filozofie najviac nejasná a zamotaná, spôsobila s kôr k zaháľaniu myšlienok než k ich prejaveniu, tak že sa mohol Hegel chváliť: „Len jeden mi rozumel, a ani ten mi neporozumel.“ Avšak, kde je sám obsah nejasnou bájkou, akýmsi magnetickým videním, je neľahké ho zreteľne prejaviť. Naproti tomu tu musíme pripomenúť pravdivý výrok: „Zreteľnosť je poctivosťou spisovateľa. Filozofia bude teda predovšetkým poctivou a nesnaží sa vyjadriť slovami, čo sa nedá myslieť.

S tým úzko súvisí, aby sa filozofia nesnažila predčasne vysvetľovať, ale aby po príklade najvýznamnejších mysliteľov ako Sokrata, Humeho, Kanta rešpektovala medze ľudského poznania. V tejto súvislosti sa sluší robiť rozdiel medzi teoretickou a praktickou filozofiou. Človek môže zostať v neistote v tom, čo je, nie však o tom byť má, lebo jemu prináleží toto konať a plniť, nehľadaj, k tomu, či vznikol podľa vedeckej osnovy, alebo nie.

Už Kant vyčítal tento dôležitý rozdiel medzi teoretickou a praktickou filozofiou, ukázal nedostatočnosť jednej a dôležitosť druhej. Ešte ďalej šiel Herbart celkom odlúčiac praktickú filozofiu od teoretickej a tak sa stal tvorcom etiky.

Ku koncu sa ešte patrí pripomenúť, že filozofia nie je len vedením, ale aj presvedčením, a to presvedčením objektívnym. A to je ono vzácne kritérium filozofického presvedčenia, že človek nelipne na svojich predpojatých, Boh vie odkiaľ vzatých predpokladoch, ale že je pripravený opustiť tie svoje milované deti k vôli pravde, a to po príklade Sokrata, ktorý v logickom spore skôr chce byť sám prekonaný, než by prekonával iných; lebo vyvrátenie nepravých názorov je mu oslobodením od najväčšieho zla.

Pravá filozofia nie je ani neznášanlivá a ani výbojná, neslúži žiadnej strane a žiadnej moci, nevyhľadáva žiadnu propagandu a nebojuje proti žiadnej autorite a hlavne nie je nepriateľom náboženského kultu, ku ktorému skôr poukazuje ako ku svojmu doplnku, so Sokratom a Newtonom svoju šiju skláňajú pred pôvodcom celého vesmíru. Jediné, o čo žiada je, aby nebola kacírovaná, tupená, zakazovaná, ale vyvracaná a to objektívnymi dôvodmi.

Táto filozofia nemá nič spoločného s tézami špekulatívnych systémov; ona neprebýva len v hlave a v jazyku, ona tkvie tiež aj v úkryte srdca, bohatý zdroj útechy v osudných chvíľach života. Táto filozofia sa nedá prehlušiť ani moderným učením prospechárstva, ani nenastaveným hrmotom v materialistickej dielni nášho veku.


Autor tohto článku, PhDr. Gustav Adolf Lindner bol významným českým pedagógom, sociológom, psychológom a filozofom, herbartistom. Narodil 11. marca 1828 v Rožďaloviciac. Jeho otec bol Nemec a bol profesiou sládek v pivovare. Matka bola Češka. Po absolvovaní školy v Jičíne, kde tiež pokračoval v štúdiu na gymnáziu, potom prestúpil na akademické gymnázium v Prahe, ktoré úspešne dokončil. Potom v rokoch 1844 – 1846 študoval na filozofickej prípravke, kde sa prvý raz zoznámil s Herbartovým učením. Na žiadosť svojej matky v rokoch 1846 – 1848 študoval na katolíckom seminári, z ktorého bol nútený odísť kvôli podpísaniu petície na podporu konštitúcie. Potom sa zapísal na štúdium práv na univerzite v Prahe a o rok neskôr prestúpil na štúdium filozofie, matematiky a fyziky. Štúdium ukončil v roku 1850 a stal stredoškolským profesorom. Učil na Nemeckom štátnom reálnom gymnáziu v Prahe, na gymnáziu v Rychnove nad Kněžnou a potom na osemročnom gymnáziu v Jičíne. Tu sa kvôli svojím názorom znova dostal do konfliktu s predstaviteľmi cirkvi. Tu sa tiež zamiloval do dievčiny, ktorej matka mala blízko k cirkevnému hodnostárovi, ktorý intervenoval na gymnáziu v ktorom učil. Po tejto intervencii bol Lindner preložený do Cejle, v dnešnom Slovinsku, kde našiel svoju ženu, ktorá ho naučila taliansky. Mal s ňou osem detí, z piatich ktoré prežili len jeho syn Gustav pokračoval v otcových stopách ako stredoškolský profesor. PhDr. Gustav Adolf Lindner zomrel 16. októbra 1887 v Prahe.

Text tohto článku je rečou, ktorú predniesol pri zahájení akademických čítaní na českej univerzite v roku 1882. Text bol preložený z češtiny a nepatrne skrátený a upravený, v texte boli slová „dnes“, „v súčasnosti“ a „teraz“ nahradené výrazom „v druhej polovici devätnásteho storočia“, aby čitateľ správne chápal zmysel textu článku. Taktiež bola upravená odborná terminológia a mená do súčasnej podoby.