Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Problematické súdy

Problematické súdy a teória pravdepodobnosti

prof. PhDr. Karel Vorovka

O pravdivosti našich súdov, ktoré prechádzajú našou mysľou, mávame veľmi rozdielne presvedčenie. Niektoré súdy konáme s úplnou istotou. Že teraz vidím čierne písmena na svetlej ploche, je pre mňa tak isté, ako že dva krát dva sú štyri. Tu prirovnávam čo do istoty dva súdy, ktoré sú odlišného druhu. Prvý súd je asertorický, druhý apodiktický. K naším účelom nie je potrebné aby sme sa zaoberali týmto rozdielom; lebo podstata skepse je vyjadrená problematickými súdmi.

Problematické súdy sú také, ktoré sú sprevádzané pochybnosťami. V prejave súdu javí sa to príslovkou „snáď“ alebo inými spôsobmi. Pri tom pociťujeme neistotu alebo dôveru v rôznych stupňoch, ktoré sa nedajú číselne vyjadriť; lebo ani intenzity najjemnejších pocitov nie sú merateľné, nieto potom intenzity najzložitejších duševných stavov. Od tejto ťažkosti nie je možné pomôcť tým, že by sme stav dôvery pri nejakom súde merali pravdepodobnosťou onoho súdu; lebo pravdepodobnosť sa dá číselne vyjadriť, len ak sú spojené zvláštne rozmanité podmienky, ako napríklad v hrách založených na náhode. Ale aj keď sa v takýchto relatívne vzácnych prípadoch dá číselne vyjadriť pravdepodobnosť nejakého súdu, nie je vystihnutý subjektívny stupeň dôvery, ktorý je svojou podstatou nemerateľný.

Touto úvahou však nie je odbitá možnosť, že by sme mohli všetky súdy a všetky obsahy svojho vedomia usporiadať v jednom smere tak, aby sa postupovalo od poznania najistejšieho k poznaniu stále menej a menej istému. O to sa už pokúsil nejeden filozof, keď svoju myšlienku chcel presvedčivo podať iným. Začal tým, čo pokladal za najistejšie. Ako napríklad Descartes vetou: Myslím, teda som. Že však je možné tejto vete klásť po boku iné vety, práve tak zrejmé, to namietali Descartovi už jeho súčasníci. Z toho je vidieť, že jednosmerné usporiadanie muselo by sa krížiť s bočným usporiadaním, pre ktoré by však nebolo žiadneho usporiadacieho princípu. Nakoniec jednosmerné usporiadanie podľa zásady viac či menej viedlo by často k tak zbytočným otázkam, ako keby sme sa pýtali, kde je viac krásy, či maliarstve alebo v hudbe. Účelom filozofie určite nie je podávať návod, ako by sme mali všetky svoje myšlienky usporiadať podľa ich bezpečnosti. Duch nie je tak stály útvar ako čísla alebo geometrické obrazce, a niekoľkoposchodová budova istôt by sa zrútila, sotva by bola zriadená. Nie je ani žiaduce, aby sme čo najskôr dospeli do stavu strnulosti a filozofickej ortodoxie, čo je pochybnou výsadou staroby. Je však bezpodmienečne nutné dosiahnuť stálosť aspoň v hlavných zásadách životného názoru, aby nejakou krízou nebol náš duch prevrátený na ruby, ako sa to stalo hrdinovi Huysmansovho románu: Naruby (A rebours). Tu prichádza filozof a ponúka nám svoj jednotný názor na svet.

Ak má byť takýto názor na svet nie len jednotný, ale tiež aj úplný a pokiaľ možno bezpečný, je potrebné do neho pojať čo najviac obecných vedeckých výťažkov. Avšak práve ony, najvšeobecnejšie výsledky vedeckého poznania nevyznačujú sa dokonalou istotou; mnohé z nich sú síce veľmi pravdepodobné, ale iné sú stále ešte krajne neisté. Aby sme potom mohli nejako zjednotiť celkom rôznorodé poznatky, aby sme napríklad presvedčenie o životnom boji zmierili s mravnými postulátmi, aby sme vedecký determinizmus vedy zlúčili so svojou intuíciou dokonalej slobody, mechanizmus fyziky s finalizmom biológie, kauzalitu s teológiou atď., je potrebné vymýšľať veľa rozmanitých pomocných hypotéz, z ktorých žiadna nie je celkom istá. Táto práca sa nedá previesť bez toho, aby sa pri tom značne nepozmenil zmysel skoro všetkých pojmov, ktoré boli vzaté zo života a z jednotlivých vied; na koniec sa potom nezriedka prichádza, že i sám zmysel oných otázok, ktoré chceli sme mať zodpovedané, priebehom skúmania bol opustený a nahradený iným. Za takúto cenu býva kupovaný jednotný názor na svet! Nedivme sa potom, že nejedného muža, ktorý prešiel školou prísnych a nesmierne opatrných vied vážiacich každé tvrdenie na zlatých váhach, má pred filozofiou odpor a des. Jeho zdravý zmysel mu vnucuje, ako by výpočet podľa teorému o zloženej pravdepodobnosti mohol presnejšie podať, že totiž súhrn najkrásnejších a najdômyselnejších pravdepodobností dáva jedinú ohromnú pravdepodobnosť.

Tým je vyjadrené stanovisko ozajstného vedeckého pozitivizmu: Krajná skepsa k filozofii a teda samozrejme taktiež k takzvanej pozitivistickej filozofii. Táto skepsa spôsobuje u niektorých vedcov, že sa dobrovoľne vzdávajú akéhokoľvek jednotného svetového názoru, či už náboženského alebo filozofického, a pokiaľ žijú mimo vedu vystačia z dôverou v samých seba a vo svoju rodinnú alebo spoločenskú tradíciu. Sú to zdraví siláci ducha, neprípustní náboženskej alebo filozofickej sugescii, otužilých sŕdc, nepotrebujúc žiadneho prístrešia. Sú ku podivu schopní užitočnej práce a je nutné sa im diviť. K podivu sa však miesi sústrasť, že nemôžu právom o sebe povedať: Nič ľudského mi nie je cudzie. Im chýba ľudská slabosť o ktorú sme my bohatší.

U iných táto skepsa nadobúda povahu Montaignovského vzdychu: Čo ja môžem vedieť? Tí dávajú prednosť náboženskej viere opretej o cirkevnú autoritu. Tak mohol napríklad Augustin Louis Cauchy, majster matematickej analýzy, hlásiť sa k ortodoxným katolíkom, a to snáď bolo tiež stanovisko Františka Čády, ktorého zmýšľanie nazval Gustav Žába probabilizmom a Ferdinand Pelikán skepticizmom.

V oboch prípadoch je tento skepticizmus pre filozofiu nepriaznivý. Je vôbec možné s takýmto skepticizmom spojovať myslenie priateľské k filozofii? Ak vopred uznáme, že každý doterajší svetový názor a tiež každý budúci má nesmierne malé vyhliadky, aby mohol vystihnúť dokonalú pravdu, môžeme sa potom ešte oň pokúšať?

Avšak, ak nie je nádej, aby sme vystihli úplnú pravdu, máme už preto pohŕdať pokusom, ku pravde sa aspoň priblížiť? Veď predsa môžu mať úplnú istotu, že pre mňa nie je iná cesta ku pravde, než po ktorej kráčam! A môžu dúfať, že jednotný filozofický názor, aj keď nesplní kritéria toho najvyššieho a nadľudského, predsa len vykoná v mojom živote i vede nevyhnutné služby.

Ani jedna iskrička nádeje nemá byť zbytočne uhasená, a žiadne tušenie, hoci seba naliehavejšie a neisté, nemá byť pohodené; lebo najkrajnejšie pravdy skvejúce sa v žiari plných istôt, vyšli z takýchto počiatkov. Preto necúvajme pred podstatnou problematickosťou filozofie, a snažme sa niekde poučiť, ako sa máme chovať v takýchto neistotách.