SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Pozorovanie a experiment

Pozorovanie a experiment ako metóda stanovenia hypotéz

Autor: PhDr. František Krejčí

V podstate je metóda, ktorou dochádzame k hypotézam rovnaká: z istého pokiaľ možno úplného počtu podobných javov abstrahujeme príčinu a vyjadrime ich súvislosť všeobecne platnou vetou, ktorej platnosť skúšame deduktívne na iných prípadoch, čiže vyvodzujeme z nej zvláštnejšie príčinné súdy, ktorých zhodu so skutočným dejstvom sa snažíme vypozorovať. Je to teda spojená induktívna a deduktívna metóda. Pretože však javy jednotlivých odborov nepripúšťajú rovnakú mieru užitia indukcie a dedukcie, a pretože menovite úplnosť indukcie nie je možné docieliť podľa povahy javov vždy a všade rovnakou mierou, mení sa postup spytovania podľa týchto podmienok a vznikajú zvláštne druhy metód. Uvedieme tu iba najzvyčajnejšie a pomerne najobecnejšie, pretože k ich podrobnému vylíčeniu by boli potrebné odborné vedomosti všetkých vied.

Vedecké vnímanie nie je nič iné ako účelné vnímanie.

Obyčajné vnímanie je náhodné i vtom ohľade, že nezávisí na nás, čo a že pozorujeme, i vtom, že pozornosť obracia k tým častiam vnemu, ktoré nás dokážu subjektívne zaujímať. Vedecké pozorovanie je podrobné a úplné.

Predmet pozorovania musí byť analyzovaný tak, aby neunikla ani jediná jeho známka, aby celý obsah so svojimi podstatnými i následnými znakmi bol zrejmý a dej musí byť vystihnutý, aby nechýbalo žiadne antecedent ani konzekvent; lebo v prvom okamihu nie je možné určiť, ktorá z časti pozorovaného úkazu logickým skúmaním sa objaví ako príčina.

Každé pozorovanie teda nemôže postačovať vedeckým účelom, aj keď bohužiaľ v mnohých prípadoch je treba sa uspokojiť spozorovaniami náhodnými, neúplnými. Napríklad dlho trvalo, než boli vypozorované správne geografické, geologické, etnologické pomery vzdialených krajín; kusé správy cestovateľov a misionárov museli postačiť aj tam, kde vedecký postup požadoval presné poznatky. Celé storočia boli naplnené mýtmi a báchorkami o veciach, ktoré sa presnejším pozorovaním zmenili v javy všedné, nejakou stránkou zaujímavé.

Ak pozorovateľ chce prospieť vede, musí teda pozorovať úplne a objektívne. Bude voliť také stanovisko a také okolnosti, v ktorých bude predmet pozorovania prístupný s najviac strán; bude zbystrovať zmysly, jediné prostriedky pozorovania, rôznymi nástrojmi (mikroskop, teleskop,...). Avšak bude sa štítiť nejakým spôsobom zasahovať do priebehu pozorovaného deja.

Pozorovateľ môže podniknúť všetko, aby mohol pozorovať, aby jav učinil pozorovaniu prístupným. Môže zavrieť zviera do klietky, krtka nechať ryť v nádobe naplnenej pieskom, vodu nechať usadiť a podobne. Avšak ako náhle nastane dej, o ktorý sa jedná, nesmie do neho zasahovať. Potom sám musí pozorovať a správy od iných nesmie stavať na roveň vlastnému pozorovaniu bez náležitej kontroly a kritiky.

Folkloristická činnosť sa jednou časťou musí diať touto metódou a u neskúsených zberateľov sú časté pochybenia. Niekto zbierajúci litovské ľudové piesne platil spevákom a bol klamaný; spievali mu, čo ich napadlo, len aby si zarobili. Podobné sa dialo aj iným zberateľom povier a prísloví.

Veľký problém nastáva pri pozorovaní vnútorných dejov (introspekcia), o ktorej sa priamo môžeme dozvedieť len u seba samých. Chybou je úmysel pozorovať; lebo už ten spôsobuje zasahovanie do priebehu dejov, ktoré majú byť pozorované, a je prameňom mnohých omylov. Napríklad ak chcem pozorovať účinok nejakého dojmu na seba, sú úmyselnou pozornosťou podstatne zmenené podmienky pre tento účinok; dojem môže mať určite iný účinok, než keby bol neočakávaný (prekvapenie). Vplyv úmyselnosti sa tiež javí tým, že obracajúc pozornosť na istú stránku deja, odvraciame ju od iných stránok, lebo nie je možné uprieť pozornosť na dve veci naraz a tým sa stáva, že prehliadneme nejakú okolnosť, ktorá môže byť dôležitou. Preto pri vnútornom pozorovaní platí pravidlo, ktoré je v protiklade s pravidlom pre pozorovanie vonkajších dejov: pokiaľ je to možné, zachytiť vnútorné prejavy neúmyselné, náhodné, kde sme sa nechceli pozorovať.

Len zriedkavo je možné obyčajným pozorovaním získať dostatočný induktívny základ k vypátraniu príčiny nejakého javu.

Úmyselné zoskupenie podmienok nejakého deja za účelom pozorovania sa nazýva experiment.

Rozoznávame experiment v širšom zmysle, skúšku, experiment v užšom zmysle, pokus a nepriamy experiment.

Experiment nazývame skúškou, keď podmienky ľubovoľne zoskupíme, ale na výsledok nemáme vplyv. Napríklad keď zasejeme zrno do pôdy prepravenej určitým spôsobom a čakáme, ako sa zasadenej rastline v nej bude dariť; keď zmiešame niekoľko látok a čakáme, čo z toho vznikne; keď hodíme do vody nejaký predmet, aby sme sa presvedčili, či sa rozpustí, či pláva, alebo či nasiakne; keď zavedieme nejaký zákon k zlepšeniu spoločenských pomerov.

Takýto experiment sa v podstate nelíši od obyčajného pozorovania a nezaručuje lepšie poznanie príčiny javu. Jediný jeho prospech, ktorým nad obyčajným pozorovaním vyniká, je, že uľahčuje a činí pozorovateľnými úkazy, ktoré sa v prírode vyskytujú za neprístupných alebo ťažko prístupných okolností.

Pokus, čiže pravý experiment je také zoskupenie podmienok, že ich môžem osamostatniť (izolovať) a ľubovoľne pozmeňovať (variacie). Takémuto experimentu už predchádza nejaká indukcia, na základe ktorej tušíme príčinu nejakého javu. Experiment má potom toto tušenie potvrdiť. Preto sa snažíme izolovať príčinu, aby sme sa podľa pravidla rozdielu presvedčili, či sa očakávaný výsledok dostaví. Pokiaľ nejde údajnú príčinu izolovať, zoskupíme podmienky tak, aby sme ju pozmeňovali a podľa pravidla združených zmien mohli určiť výsledok.

Nevyhnutnou podmienkou úspešného experimentu je teda možnosť údajnú príčinu izolovať a pozmeňovať, zatiaľ čo možnosti javov niektorých odborov to nepripúšťajú. Predovšetkým to platí o javoch kozmických, javoch spoločenských a psychických. Kozmické javy svojou priestorovou ohromnosťou, spoločenské svojou časovou rozsiahlosťou a psychologické svojou vnútornosťou vymykajúcou sa experimentovaniu.

Experiment má z induktívnych metód najväčšiu presvedčivú silu; lebo celkom nahradzuje nedostatok úplnej indukcie. Experiment je možné za všetkých príhodných okolností opakovať a koľko je mysliteľných pochybností, toľko je možných dôkazov. Preto vedy, v ktorých je možné použiť experiment, stávajú sa exaktnými, to znamená, že sú schopné dopracovať sa poznatkov tak nepopierateľných, že sa deduktívne vyrovnajú matematike. Sú to predovšetkým fyzika a chémia a niektoré biologické (fyziologické) disciplíny, avšak už v menšom rozsahu.