SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Počiatky gréckej filozofie


Autor: Prof. PhDr. František Drtina

Dá sa povedať, že grécka filozofia bola samostatná a vzápätí univerzálna, opierajúc sa o vlastné duševné nadanie a rozumovú dispozícii gréckeho národa. Pomery hospodárske, obchodné, kultúrne, nedostatok náboženskej dogmatiky a cirkevnej organizácie aj živý etický zmysel, vzápätí prebudený v gréckom národe, to všetko vytvorilo priaznivé ovzdušie pre filozofiu.

Hlavne však pomery spoločenské a politické vzápätí podporovali vznik a rozvoj filozofie v Grécku a tiež podmieňovali jej istú prvotnú tvárnosť. Obchodom sa v maloázijských mestách nahromadilo veľké bohatstvo, vďaka čomu bolo postarané s dostatkom o hmotné a praktické potreby občanov, a tak bola vytvorená možnosť oddávať sa otázkam teoretickým. Náboženstvo nebolo jednotlivcom na prekážku v možnosti dochádzať ku vlastným názorom o záhadách sveta. Štát možno spočiatku mohol zo začiatku spôsobovať isté prekážky, ale s politickým rozvojom i ten postupne strácal svoju bývalú neobmedzenú moc a občanom bola dopriavaná značná miera individuálnej slobody a voľnosti. Už v siedmom a šiestom storočí pred naším letopočtom nastalo prvé obdobie úsilia emancipovať jednotlivca od celku. Toho bolo docielené hlavne bojmi, ktoré v gréckych mestách v siedmom storočí pred naším letopočtom vznikli medzi aristokratmi a demokratmi. Sprvoti mali všetku moc v rukách aristokratické rodiny, znenáhla však podporovaní rušným obchodom aj iní občania, v istom zmysle muži ľudu, nadobúdali bohatstvo a s ním veľkú moc a vplyv. Napätie medzi demokratmi a aristokratmi v mnohých mestách v stúpilo do tak značnej miery, že mnohí odvážni a prezieraví muži z ľudových vrstiev v jednotlivých obciach sa zmocnili vlády a oslabujúc moc aristokratov zakladali tyranie, ktoré spočívali na demokratickom základe a boli namierené proti nadvláde aristokratických rodín. Tým bola zjednaná doteraz neznáma individuálna voľnosť a nezávislosť, a tým bola prebudená činnosť nadaných jednotlivcov. Dvory predných tyranov boli sídlami vied a umení. Stačí menovať len týchto: Thrasyboulos v Miléte, Polykrates na ostrove Samos, Periandros v Korinte, Peisistratos v Aténach, Hierón v Syrakúzach. Keď však potom začalo úsilie tyranov smerovať k tomu, napodobniť orientálnu samovládu a neobmedzenú moc strhnúť na seba, boli tieto pokusy vzburou ľudu zamedzené.

Za týchto pomerov rušná individuálna pôsobnosť na vedeckom a umeleckom poli utešene kvitla vo všetkých smeroch. Tento individuálny ráz celej doby sa javí v rozkvete lyrickej, satirickej a agnomickej poézie.

Reflexia, samostatné uvažovanie a nezávislosť zapúšťali mohutné korene. Hlavne však si reflexia za daných pomerov všímala dvoch predmetov, verejných pomerov, toho rozkvetu demokratickej myšlienky a etických otázok, vedľa toho potom pútala pozornosť otázka vzniku a tvaru sveta, čiže problém kozmologický. Pokiaľ ide o prvý predmet záujmu, stali sa obzvlášť svetoznámymi muži, o ktorých sa nám dochovali legendárne správy pod názvom sedem mudrcov. Ku druhému predmetu záujmu sa radia najstarší grécky kozmológovia. Počas doby individuálnej voľnosti, povznesením demokratického princípu bola podkopaná autorita dovtedy vládnucich aristokratických rodín. Bolo na čase postaviť sa proti anarchii, ktorá z tohto stavu hrozila gréckemu národu, a tiež zabrániť prílišnému a škodlivému nárastu osobnej svojvôli a nepoddajnosti. Pre Grécko tak významná cnosť, umiernenosť bola v stave nebezpečenstva, a je prirodzené že na konci 7. a na začiatku 6. storočia vystupovali muži, ktorí nabádali ku rozvážnosti, nepredpojatosti, osobnej skromnosti a umiernenosti. Títo muži bývajú označovaný názvom sedem mudrcov. Výsledky svojich reflexii, napomínania a poučovania hlásali zvyčajne vo forme ľahko prístupnej nižším ľudovým vrstvám. Boli to anekdoty, hádanky, vtipné rozprávania, poviedky. Byli to väčšinou muži s vynikajúcim spoločenským postavením.

Sedem mudrcov
Mozaika siedmich mudrcov z Baalbeku datovaná do 3. storočia nášho letopočtu. Národné múzeum v Bejrúte. Calliope je v strede a v smere hodinových ručičiek zhora sú: Sokrates, Chilon, Pittacus, Periander, Cleobulus (poškodený úsek), Bias, Thales a Solon.
Autor fotografie: Clemens Schmillen (CC BY-SA 4.0)


V menách mudrcov nie je zhoda. Okrem Biása z Priény (Iónie), Pittakosa z Lesbu, Solona z Athén, Thálesa z Milétu bývajú ešte v iných vymenovaniach mien siedmych mudrcov menovaní aj títo: Kleobúlos z Lindu, Mysón, Periandros, Chillon, Anacharsis, Epimenidés a ďalší. Ich múdrosť nebola špekulatívnou filozofiou, ale praktickou prozreteľnosťou a obozretnosťou. Všetky axiómy vrcholia v jednom najdôležitejšom: „Ničoho príliš!“. Ďalšími sú: „Poznaj sám seba!“, „Drž sa pravdy!“, „Jednaj spravodlivo!“, „Vládcom ustupuj!“, „Najviac je zlých.“, „Ovládaj rozkoš!“, „Veľa počúvaj, málo vrav!“, „Cti si staršieho!“, „Rozpoznať správny okamih.“, „Istota všetko zruinuje“, „Nevrav dopredu o tom čo chceš robiť, lebo ak sa ti to nepodarí, dostane sa ti posmechu.“. V súhrne môžeme povedať, že mravné predpisy týchto mužov najviac poukazovali na neistotu a nestálosti všetkých ľudských vecí, na krátkosť života, na nešťastie chudobného, na cenu priateľstva, na svätosť prísahy, na silu a neodvratnú nutnosti, na mohutnosť času atď. Týmito mužmi boli položené pevné základy neskoršej filozofickej morálky gréckeho národa, v ktorej bol vyjadrený praktický životní názor a rozhľad.

V súvislosti s týmto vážnejším životným názorom a s hlbším premýšľaním o otázkach týkajúcich sa zmyslu života a významu mravnosti, boli ďalší úvahy a túžby o nesmrteľnosti duše a záhrobnom živote, ktoré viedli ku vzniku významných gréckych mystérií. Tu sa asi zrejme uplatňovalo pôsobenie thráckých, egyptských, prednoázijských názorov a zvykov. V týchto mystériách najmä dva momenty byli určite vyjadrené a znázornené: náuka o metempsychóze bola zrejme vzatá z Egypta a v grécku bola spočiatku priraďovaná ku Orfeovým žiakom, a potom náuka o páde pôvodne slobodných duší a ich uväznení ľudskom tele. Príčinou tohto pádu toho bol nejaký hriech.

Bola tam totiž prirodzená predstava (i u Anaximandra naznačená v jeho známom zlomku) pozerať na život ako na utrpenie, ktoré sa deje pre pokánie. Obidve tieto základné temné poučky boli znázorňované rôznymi obradmi. Postupne obradná stránka, očisty a uzmierovania nadobudli prevahu, avšak vo zhode, s celou povahou helenistického náboženstvá. Mystérium zobrazujúce človeku život po smrtný ho navádzalo ku mravnosti. Používané slovo zasvecovanie malo zároveň význam mravná dokonalosť, ktorá mala rôzne stupne, ktoré sa nazývali: očista, posvätenie alebo osvietenie, nazeranie intuitívnej pravde. Podľa Pindara, ak zasvätený spoznal zmysel posvätného symbolu, pozná koniec života a pozná i jeho začiatok daný Bohom.

Politickými príčinami, životnou skúsenosťou i mystickým premýšľaním o zmysle nášho tunajšieho života a tiež záhrobného bolo indivíduu zjednané vedomie vlastnej osobnosti, vyvíjal sa cit nezávislosti svojprávnosti. Keď potom najnutnejšie praktické životné potreby boli zaopatrené a zaistené, obrátilo sa premýšľanie jednotlivcov k otázkam teoretickým, ktoré sa týkali najprv vonkajšieho sveta, celého vesmíru a prírody s celým jej podivuhodným životom. A zas bolo východisko nachádzané v náboženských predstavách a mýtoch; najprv v symbolickej podobe sa ku ním pripájali nové pomysly a predstavy. I tu sa uplatnila svojrázna samostatnosť gréckeho génia. Zatiaľ čo orientálny človek bol po dlhú dobu akosi absorbovaný vonkajšou prírodou a v nej sa úplne strácal, grécky človek sa prví odvážil postaviť proti nej, podľa slov Lukreciových „Primus Graius homo est ausus obsistere contra“, („Prvý človek s obilím sa odvážil postaviť proti“). Prvé svoje pomysly o svete a o jeho vzniku čerpali Helenisti hlavne od Homéra a Hesioda, oni boli podľa Herodota boli pre Grékov prvími teológmi. Medz oboma je v celku zhoda, ale u Hesioda je viac podrobností, okrem toho tam nachádzame tesnejšie spojenie kozmogónie a teogónie.

Homérov názor bol asi starší, menej určitý a naivnejší. Zem je podľa Homéra

Homér                        Homér

rovná plocha ako nejaký tanier... Preto môže Poseidon z hôr v Pisidii vidieť Odyssea až za Gréckom v Scherii, a Hélios pri východe a západe ľahko vidí svoje stáda na ostrove Trinakria... Okolo v kruhu obteká Okeán, z ktorého vyteká všetko ostatné vodstvo. Nad morom sa klenie nebo ako pologuľa. Nebo samé je pevné, jak je známe z báje o Atlantovi, ale nebeské telesa sú v stálom pohybe. Slnko a hviezdy sa vynárajú z vĺn Okeánu, vykonajú svoju dráhu po oblohe a na obzore sa opäť ponárajú do Okeánu. Ako sa slnko dostáva zo západu na východ nie je isté. Súdilo sa, že po vodách sa v noci na východ opäť vracia. Oproti nebi na druhej strane je Tartaros, miesto podobné nebu.

S týmito predstavami sa v celku stretávame i u Hésioda v básni Theogonia s tým rozdielom, že u Hésioda sú už oveľa podrobnejšie správy o jednotlivých hviezdach a ich zvláštnostiach. Okrem toho u Hésioda kozmogónia a teogónia sú tesne spojené. Helenistický duch bol povzbudzovaný najmä k pozorovaniu kozmických javov. Prirodzené zmyslové nadanie, večne jasné, nezachmúrené helenistické nebo, stále mierne podnebie to snáď z časti vysvetľuje. Podľa Hésioda pôvodom všetkého je chaos, prázdny priestor. Z neho postupne vzchádza Zem, zároveň s ňou potom najkrajšia zo všetkých bohov Láska, z chaosu potom vzchádzajú Tma a Noc i svetlý Vzduch, Deň a hviezdnaté Nebo, vysoké Hory a More. Zem sama potom splodila pak spolu s Uránom Okeanos, ktorý Zem obteká. Tak z veľkého vznikalo menšie, a preto zo Zeme hory, z Okeanu jazerá a rieky, z Tmy a Noci svetlo a deň. Z personifikovaných božstiev vládnu svetu najprv Kronos a Rhea. Kronos najprv prekoná svojho otca Urána, pretože on svoje deti vrhal do priepasti, sám však je zas premožený svojím vlastným synom Diom. V Hesiodovej teogónii je táto základná filozofická myšlienka: Všetko vzniklo zo slepého, nízkeho princípu ďalej nevysvetleného, ktorý sa označuje menom „chaos“. Príčina spôsobujúca tento vznik je princíp lásky, Eros, ktorým sa všetko vyvíja a povznáša ku dokonalejším formám.

Chaos asi predstavuje prázdny priestor, v ktorom Zem je označenie pre všetku hmotu, ktorá ho vyplňuje, zatiaľ čo Eros znamená silu, ktorá spôsobuje pohyb. Všetko dianie predstavuje si podľa obdoby pohlavného plodenia.


Gréckych kozmogónov zrejme správne rozdelil Aristoteles do dvoch skupín:

Do prvej skupiny patria tí muži, ktorí za pôvod všetkého súcna prehlasujú neusporiadaný chaos, neurovnanú zmes, alebo Noc. Aristoteles ich nazýva „teológmi plodiacimi z noci“.

Do druhej skupiny, podľa Aristotela patria tí, ktorý si nejasne uvedomovali osobný princíp, ktorému pozvoľna pričítali tvorivú silu. Takýto princíp je na príklad u Ferekyda zo Syru Zeus. Títo druhí kozmogónovia sú podľa neho v strede medzi básnikmi a filozofmi. Aristoteles ich preto nazýva miešancami.

Do prvej skupiny patria rôzne teogónie nazvané orfické. Orfeus, básnik uvádzaný tiež ako skladateľ mystérií, náleží k mýtickým osobám gréckeho staroveku (rovnako ako Linos, Musaios, Eumolpos), ktorému boli v neskorších dobách, najmä alexandrijskej, boli pripisované cudzie myšlienky, výroky a básne. Rôzne zvyšky tejto Orfickej múdrosti boli podrobené prísnej kritike, ktorá sa však neskôr ukázala byť neodôvodnene hyperkritickou. Zaviedlo sa pravidlo, že každé učenie uzná sa platným len pre tú dobu, v ktorej nejaký spisovateľ ho zaznamenáva. Avšak, mnohé náuky, ktoré máme zaznamenané u novoplatonistu Prokla v piatom storočí po Kristovi, sú napísané na zlatých plieškoch, ktoré boli nájdené v Thuriach a pochádzajú určite z tretieho storočia pred Kristom.

Jadro orfického kozmogonického názoru asi nachádzame u kresťanského apologéta Athenagora: Pôvodný princíp, začiatok všetkého súcna bola voda, keď sa usadila, vzniklo blato a z oboch zviera drak majúci hlavu leva a v strede tela tvar boha. Tento boh bol Herkules čiže zosobnený Čas, z ktorého vyšlo vajce, ktoré on vysedel, potom sa vajce rozpuklo na dve polovice. Vrchná polovica sa vyklenula do podoby neba a spodná spadla dole a vytvorila zem. Nasleduje potom popis vzniku jednotlivých bohov. Z takýchto povestí a najmä z domnienky o princípe vlhka a o sile a pôsobnosti času ako zvláštneho tvárneho princípu a aj z onoho obrazu o vajci je zrejmé, že pôvodné hesiodovské predstavy sa pravdepodobne vytvorili a viac antropomorfizovali.

Podobná bola aj kozmogónia Epimenida z Kréty (okolo roku 596 pred Kristom). Je to známy Solunov rovesník, preslávený dlhým vekom a hlavne tým, že za veľkého moru bol povolaný do Atén, aby očistami a modlitbami uzmieril bohov, čo sa mu vraj skutočne podarilo. Hlavný princíp jeho kozmogónie bol Vzduch a Noc. Títo splodili najprv Tartara a pomocou zvláštneho svetového vajca, podobne ako sme našli v kozmogónii orfickej, ostatný svet.

Akusilaos z Argu (v polovici 6. Storočia pred Kristom) učil podobne jako Hesiodos, že pôvodom všetkého súcna je Chaos, z ktorého Tma a Noc najprv sa rodí ako mužský a ženský princíp a, že spojením oboch potom povstane Vzduch, Láska a Múdrosť a veľké množstvo ostatných božstiev.

Ku druhej skupine kozmogónov, ktorí mali nejasné tušenie o zvláštnej tvorivej sile, prináležia podľa Aristotela najmä Ferekydes zo Syru (okolo roku 544 pred Kristom), Akousilaosov súčasník, ktorý vždy býva citovaný medzi najstaršími gréckymi teológmi. Bolo to podmienené postupným obratom od polyteizmu ku monoteizmu, ktorý sa dial v gréckom národe tej doby. Podľa Ferekydesa zo Syru hmota, živel existujúci od vecnosti, bol upravený a usporiadaný Diom princípom svetla a tepla, ktorého si predstavoval ako bytosť rozumnú, večnú, všetko riadiacu a upravujúcu. Asi takýto zmysel sa skrýva v dosť tajomných slovách, ktoré máme zachované u Diogena Laertského: Život Ferekydesov I. 11. 119: „Zeus a Čas sú veční, a Zem existovala tiež, ale meno jej patrí len odvtedy, čo Zeus jej tým poctu učinil.“ Zo semena Času potom ešte vzniká Oheň, Vzduch, Voda a z nich rôzne pokolenia bohov. K tomu sa ešte druží Dym a Temnota a tvoria s predchádzajúcimi päť živlov ktoré podľa Ciceronovej správy opísal Ferekydes vo zvláštnom spise nazvanom „Sedemdielny spis“. I tu rovnako ako v teogóniach orlických predstavy o Diovi, Čase a Zemi Sú personifikované predzvesti filozofických pojmov sily, času a hmoty. Celý Ferekydesov výklad činí dojem úmyselnej umelej alegórie. Podľa Cicerona písal Ferekydes v Grécku ako prvý o preduševnení a tak nepriamo o nesmrteľnosti duše, avšak v mýtickej forme.


Autor textu tohto článku, univerzitný profesor PhDr. František Drtina sa narodil 3. októbra 1861 v Hněvšíne (dnes súčasť obce Chotilsko). Bol český filozof, univerzitný profesor, politik a jeden zo zakladateľov skautingu v Česku. V roku 1872 začal navštevovať pražské Akademické gymnázium. Po maturite v rokoch 1880 až 1886 študoval klasickú filológiu a filozofiu na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandandovej univerzity v Prahe. Po ukončení univerzitného štúdia učil v Prahe ako profesor na Akademickom gymnáziu, smíchovskom gymnáziu a okolo roku 1891 na Jiráskovom gymnáziu na Žitnej ulici v Prahe. V roku 1891 sa habilitoval na docenta filozofickej fakulty pražskej univerzity v odbore filozofia (prácou Triedenie javov duševných v gréckej filozofii) a v roku 1897 aj pre pedagogiku. V roku 1899 sa stal mimoriadnym profesorom a v roku 1903 sa stal riadnym profesorom filozofie a pedagogiky. V roku 1899 prevzal po G. A. Lindnerovi vedenie pedagogického seminára. V školskom roku 1905/1906 bol dekanom fakulty. Redigoval časopisy Česká mysl a Pedagogické rozhledy. Zomrel v roku 1925 vo veku 63 rokov. Jeho synom bol politik Prokop Drtina. Text tohto článku (Počiatky gréckej filozofie) bol prebratý z knihy profesora Dr. Františka Drtiny: Spisy Františka Drtiny. Svazek I. Úvod do filosofie. Díl historický: část 1. Starověk a středověk.Druhé vydáni, Praha, 1929. Strany 195 – 204 Počátky řecké filosofie. Text tohto článku bol preložený z dobovej češtiny do súčasnej slovenčiny v roku 2020, s prihliadnutím na súčasnú terminológiu.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved