Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Počiatky anglickej filozofie - Robert Grosseteste a Roger Bacon

prof. PhDr. Emanuel Rádl

Dávno pred tým, než bola ustanovená novodobá experimentálna prírodoveda a než prehovoril F. Bacon a J. Locke, začali sa na pôde dnešnej Anglie rysovať základy empirického poňatia sveta. Zdá sa, že politika a náboženstvo mali na kryštalizovanie tejto nálady podstatný vplyv. Vieme, ako sa v Paríži začalo vplyvom aristotelizmu a averroizmu rozoznávať medzi právami filozofie a právami teológie. Nebol to pokrok. Samozrejme, že bolo dobré rozoznávať medzi týmito dvoma vedami, ale nebolo dosť opatrnosti, keď sa z filozofie robí akási pozemská veda, z teológie nebeská. Pokiaľ je poslaním človeka na svete služba Bohu, nesmie sa filozofia tomuto poslaniu vymykať a musí zostať nástrojom pre tento cieľ. Nesmieme dovoliť vznik neutrálnej filozofie na tento účel, ktorá by uspokojovala len intelekt. I filozofia musí byť cestou k Bohu, nie že by náhodou k nemu viedla, ale musí úprimne Boha hľadať a k nemu mieriť.

Františkáni poučení svojim aktívnejším zakladateľom, cítili, že príliš intelektualistická filozofia nie je na správnej ceste, preto si pomáhali mystikou, ktorá bola v stredoveku záštitu tých, ktorí v Ježišovom mene protestovali proti kultu svetskosti. Františkáni podržali rozhodujúci vplyv v Oxforde, odtiaľ sa viedli útoky proti Albertovi a Tomášovi. Oxford si žiadal jednotnú zbožnú vedu a bránil sa rozlišovaniu filozofie a teológie ako dvoch metód poznania. Vedľa mystiky sa oxfordskí učenci zaoberali tiež štúdiom jazyka a vied, obzvlášť matematiky a optiky. Neprotestovali proti Aristotelovi, ani proti arabským filozofom; ale nedali sa oslepiť ich svetskosťou a prijímali z nich skôr konkrétne prírodovedné poznatky. Ku podivu často však počujeme sťažnosti na františkánsku hašterivosť.

Uvádza sa niekoľko anglických scholastikov, ktorí stáli na počiatku tohto hnutia: obzvlášť sa pripomína Robert Grosseteste (Veľkohlavý, 1175 - 1253), biskup v Lincolne, kancelár univerzity v Oxforde. Prekladal z gréčtiny (čo bolo vtedy neobyčajnou schopnosťou) a zaujímal sa zvlášť o prírodovedu a matematiku, presnejšie o astronómiu, optiku a mechaniku. Vo filozofii bol ako druhí františkáni pre primát vôle nad rozumom. Prvou a najväčšou podstatou je vôľa. Vo vôli totiž v základe záleží blaženosť, nie v nazeraní, vo vôli ako slobodnom akte. Vo filozofii a aj v prírodovede Robert Grosseteste spoliehal viac na Augustína než na Aristotela (ktorého však tiež poznal a dbal), Augustín dovoľoval jednoduchší názor na prírodu, skôr záujem o fakty než o logické konštrukcie. Aristoteles príliš zvádzal k dialektickému chápaniu prírody, mená tu znamenali viac než veci. Aký je to veľký rozdiel medzi dnešnými spismi a stredovekými. Dnes hľadáme pod menom „lev“ popis tohto zvieraťa, popis jeho anatómie, výklad o jeho živote, o jeho zemepisnom rozšírení. Stredoveký spisovateľ však pod menom „lev“ rozumel pápeža a kráľa tohto mena, pečate a znaky miest a okrem iného aj zvieratá. Ich farbu, stavbu tela a anatómiu sotva videl, lev bol pre neho symbol veľkomyseľnosti a o tej písal chválospevy. Kométa „znamenala“ hroziace nešťastie a bodliak nebudil v botanikovi obraz kvetenstva složnokvetého, ale to bol prostriedok proti pichaniu v boku. Vládlo i staroveké dedičstvo gréckych a latinských filozofov, Platónov Timaios, neskôr aj Aristotelove prírodovedecké spisy, Plinius, Hippokrates a Galenus. Záujem o nich však bol tiež väčšinou len dialektický, okrem toho boli pomiešaní s astrológmi, alchymistami a mágmi, takže bolo neľahké viesť hranicu medzi okultizmom a prírodovedou. V dobe Alberta Veľkého a dobe nasledujúcej začal sa vzmáhať záujem o prírodovedecké konkrétnosti. Robert Grosseteste je jedným z tých, ktorí tento záujem prebúdzali.

Roger Bacon - prírodovedecký experiment

Roger Bacon pri predvádzaní prírodovedeckého experimentu ohľadom zachovania hmotnosti hmoty na obraze od Michaela Maiera z roku 1617.

Na Roberta sa dovoláva s veľkým rešpektom jeho žiak Roger Bacon (1214 – 1292), františkán, ktorý študoval v Oxforde a učil tam, pre hašterivosť bol donútený vzdať sa vyučovania a odišiel do Paríža, kde písal svoje diela, neustále zápasí na papieri so svojimi odporcami. Pre tieto zápasy bol štrnásť rokov väznený. V devätnástom storočí zneho urobili mučeníka vedy, ale ukázalo sa, že to bol omyl; v jeho dobe nestála proti sebe prírodoveda a metafyzika, ale konzervatívnejší augustiniáni stáli proti modernejším aristotelovcom a Bacon bol stúpencom Augustína. Roger Bacon uznáva, že teológia je najvyššou vedou, a že je zjavená Bohom; ale aj filozofia vraj vzniká Božím osvietením. Filozofia a veda boli zjavené Adamovi a patriarchom a celé sú v Písme. Neskôr pre ľudskú zlobu Boh zatemnil mysle a filozofia upadla. Gréckk filozofi, žiaci Starého Zákona, ju opäť povzniesli, Baconová doba je údajne dobou nového úpadku filozofie; Albert Veľký a Tomáš Akvinský sú vraj dokumentmi tohto úpadku. Ako prívrženec jednoduchšieho Augustína Bacon kladie dôraz na vôľu. Vôľa alebo prakticky intelekt je vraj vznešenejší než špekulácie a čestné jednanie vyššie než abstraktné vedenie a oveľa viac potrebné. Preto tiež Bacon učí, že teológia je praktickou vedou, teda návodom, ako má človek jednať. Bolo to celkom v štýle mystiky a augustiniánstva. Zaujímavé však je, ako ho toto myslenie, pohoršujúce pre všetkých intelektuálov, viedlo k pozitívnej vede. Je vraj treba odhodiť prílišné argumentovanie a dbať vlastného názoru a to matematiky a obratnosti rúk. Dokonca teda nestaval prírodovedu proti náboženstvu, ale naopak, pozitívne vedenie bolo pre neho dokladom väčšej jednoduchosti mysle; preto chce konkrétnosť a fakty, a preto sa u neho po prvý raz v stredoveku, vyskytuje názor, že jednotlivosti vo svete sú dôležitejšie než všeobecné poznanie. Jedno indivíduum má vraj väčšiu cenu než všetky obecné pojmy, ktoré si o ňom utvoríme. Nesmieme však tento realistický Baconov pohľad spojovať s našou požiadavkou exaktnosti, naopak, viedol ho k väčšej fantastickosti.

Roger Bacon nemal veľký vplyv na svojich súčasníkov; ani jeden z doktorov trinásteho storočia sa na neho nedovoláva; až nová doba si ho vyhrabala, aby na ňom ukazovala ako vraj cirkev prenasledovala vedu. Bol skôr symptómom oxfordského myslenia, ktoré sa neskôr prejavilo vplyvnejšie u iných spisovateľov. Mal však zrejme nejaký vplyv na Dunsa Scotusa.


Autor tohto článku, prof. PhDr. Emanuel Rádl bol významným českým biológom a filozofom. Narodil sa 21. decembra 1873 v českom mestečku Pyšely, v početnej rodine malého obchodníka. Gymnaziálne štúdia absolvoval na gymnáziách v Benešove a Domažliciach. Na želanie svojej matky vstúpil do noviciátu v augustiniánskom ráde, kde ale zotrval len dva roky. Augustiniánsky rád opustil s tým, že do istej miery zanevrel na katolícku cirkev, neskôr prestúpil k protestantom a stal sa jedným z ich čelných teoretikov. Na Karlovej univerzite v Prahe študoval biológiu, promoval v roku 1898. Pracoval ako asistent Ústavu zoológie Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Bol stredoškolským profesorom v Plzni a v Pardubiciach, od roku 1902 na pražskom gymnáziu v Ječné (1902 – 1919). V roku 1904 sa stal docentom zoológie a dejín biologických vied, a od roku 1919 riadnym profesorom prírodnej filozofie. V roku 1935 ho ťažká choroba vyradila z bežného života. V tomto období píše knihu „Útecha z filozofie“. Zomrel 12. mája 1942 sám doma v úplnej izolácii. Text tohto článku pochádza z roku 1932.