SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home
Sokrates
Sokrates


Platon – Ion a Sokrates, dialóg


Autor: Platon (428 pr. n. l – 347 pr. n. l.)

Osoby dialógu: Ion, Sokrates

Sokrates: Zdravím ťa, Ione! Odkiaľ si k nám zavítal za terajšej doby? Či z domova alebo z Efezu?

Ion: Ani odtiaľ, ani odtiaľ, Sokrate, ale z Epidauru zo slávnosti konanej na česť Asklepiovu.

Sokrates: Čo vari Epiduarci konajú bohu na počesť i súťaž rapsódov?

Ion: Pravdaže, ako i súťaž ostatného umenia hudobného.

Sokrates: No a súťažil si nám v nejakej súťaži? A ako si asi súťaž vykonal?

Ion: Odniesli sme si prvú cenu, Sokrate.

Sokrates: Vravíš výborne, hľaď teda, aby sme tiež zvíťazili tiež v Panathenajach.

Ion: Nech sa to stane, ak to bude chcieť boh.

Sokrates: Ej veru, veľakrát som závidel vám rapsódom, Ione, pre vaše umenie; lebo je závidenia hodné, že sluší vášmu umeniu, aby telo vaše stále bolo vyzdobené a aby ste sa javili čo najkrajšími, a spolu že nutné je zaoberať sa mnohými dobrými básnikmi a zvlášť najviac Homérom, najlepším a najbožskejším z básnikov a nie len verše vyhľadávať, ale i jeho myšlienky. Nestal by sa totiž nikdy nikto rapsódom, pokiaľ by nepochopil to, čo tvrdené je básnikom. Trebárs zaiste, by rapsód stával sa poslucháčom vkladateľom zmýšľania básnikovho; nie je však možné, aby túto úlohu správne zastával ten, ktorý nepozná, čo má na mysli básnik. To všetko je teda hodné závisti.

Ion: Pravdu vravíš, Sokrate; mne veru táto stránka môjho umenia spôsobila najviac námahy, a myslím, že hovorím o Homérovi najkrajšie zo všetkých ľudí, že ani Metrodoros Lampsacký ani Stesimbrotos Thasský ani Glaukon ani nikto iný z tých ktorí sa kedy vyskytli, nevedel povedať toľko krásnych myšlienok o Homérovi, čo ja.

Sokrates: Hovoríš výborne, Ione; zrejme zaiste, že mi nedopraješ dôkazov o tom.

Ion: A veru je hodné vypočuť, Sokrate, ako vhodne som vyzdobil Homéra; takže pokladám sa za hodného, aby som Homérovcami bol ovenčený zlatým vencom.

Sokrates: Však si ešte nájdem prázdnu chvíľu na vypočutie teba; teraz mi však odpovedz na toľko: Si znalcom iba v Homérovi či i v Hesiodovi a Archilochovi?

Ion: Nijak, ale iba v Homérovi; zdá sa mi to totiž byť dostatočným.

Sokrates: Sú nejaké veci, o ktorých Homér a Hesiodos vykladajú rovnako?

Ion: Myslím veru, a to mnohé.

Sokrates: Vyložil by si teda o týchto krásnejšie to, čo vykladá Homér, či to, čo Hesiodos?

Ion: Rovnako o tých veciach, Sokrate, o ktorých vykladajú to isté.

Sokrates: A čo o tých veciach ktoré nevykladajú rovnako? Napríklad i Homér i Hesiodos vykladajú niečo o vešteckom umení.

Ion: Pravdaže.

Sokrates: Čo teda? To, čo títo dvaja básnici vykladajú o vešteckom umení rovnako, a to, čo rôzne, či ty by si krásnejšie vysvetlil než niektorý z dobrých veštcov?

Ion: Niektorý z veštcov.

Sokrates: Keby si bol veštcom, či by si dokázal, keby si pravej bol schopný podať výklad o veciach súhlasne tvrdených, vykladať tiež o veciach odlišne tvrdených?

Ion: Zrejme, že áno.

Sokrates: Prečo potom v Homérovi si odborníkom, avšak nie v Hosiodovi a ani v ostatných básnikoch? Či vykladá Homér o niečom inom než o čom všetci ostatný básnici? Čo neprebral hodne o vojenstve i o vzájomných stykoch ľudí dobrých i zlých, a to odborníkov i neodborníkov, i o stykoch bohov navzájom i s ľuďmi, i o udalostiach na nebi i v podsvetí, i pôvody jak bohov tak i heroov? Čo nie sú to ony veci, o ktorých Homér zbásnil svoju báseň?

Ion: Pravdu vravíš, Sokrate.

Sokrates: Nuž čo? Ostatní básnici nevykladajú o tých istých veciach?

Ion: Vykladajú, ale neučinili, Sokrate, tak rovnako ako Homér.

Sokrates: Čože? Horšie?

Ion: A o veľa.

Sokrates: Homér lepšie?

Ion: Lepšie veru, pri Diovi!

Sokrates: Teda, môj miláčik, Ione, keď z mnohých ľudí, ktorí vykladajú o počtoch, jeden bude vykladať najlepšie, pozná predsa niekto tohto dobrého vykladača?

Ion: Myslím.

Sokrates: Či teda spozná to ten istý, ktorý práve spozná aj zlých vkladateľov, či iný?

Ion: Ten istý, samozrejme.

Sokrates: Či je tým človekom znalec počtárstva?

Ion: Áno.

Sokrates: Takže čo? Kedykoľvek z mnohých ľudí, ktorí vykladajú o zdravých pokrmoch, ktoré to sú, jeden bude vykladať najlepšie, či niekto iný spozná najlepšieho vykladača, že vykladá najlepšie, a iný horšieho vykladača, že vykladá horšie, či ten istý človek?

Ion: Zrejme však, že ten istý.

Sokrates: Kto je to? Ako sa volá?

Ion: Lekár.

Sokrates: Povedzme teda v súhrne, že ten istý človek pozná vždy, pokiaľ vykladá veľa ľudí o tej istej veci, kto vykladá dobre a kto zle; inak: pokiaľ nepozná zlého vykladača, zrejme nepozná ani dobrého, aspoň zo strán tej istej veci.

Ion: Tak je.

Sokrates: Ten istý človek stáva sa znalcom strán oboch vykladačov?

Ion: Áno

Sokrates: Ty teda tvrdíš, že Homér i ostatní básnici, medzi ktorými sú Hesiodos a Archilochos, vykladajú o tej istej veci, ale nie rovnako, pričom Homér dobre, ostatní horšie?

Ion: A tvrdím pravdu.

Sokrates: Ak teda poznáš dobrého vykladača, tiež horších vykladačov by si mohol poznať, že vykladajú horšie.

Ion: Podobá sa.

Sokrates: Podobne teda, môj najdrahší, i mi nechybujeme v pravde tvrdiac, že Ion je odborníkom v Homérovi i v ostatných básnikoch, ako sám súhlasne prikyvuje, že ten istý človek stane sa dostatočným posudzovateľom všetkých ľudí, ktorí vykladajú o tej istej veci, básnici potom takmer všetci básnia o tých istých veciach.

Ion: Aká je teda asi príčina toho, Sokrate, že ja, keď niekto rozpráva o niektorom inom básnikovi, ani nedávam pozor a ani nie som schopný vyriecť zo seba niečo, čo by bolo hodné reči, ale úplne driemem, kedykoľvek však niekto učiní zmienku o Homérovi, ihneď spozorniem, dávam pozor a pohotovo mám látku pre svoju reč?

Sokrates: Nie je zložité uhádnuť túto vec, priateľu, lebo každému je zrejmé, že nie si schopný vykladať o Homérovi na základe umenia a vedenia; keby si bol totiž schopný vykladať na základe umenia, bol by si schopný, aby si vykladal tiež o ostatných básnikoch; lebo básnické umenie je predsa celok. Či nie?

Ion: Áno.

Sokrates: Či potom spôsob skúmania je ten istý všetkých strán umenia, kedykoľvek niekto vezme i iné ktorékoľvek umenie v celku? Želáš si azda niečo málo vypočuť, Ion, odo mňa, ako to myslím?

Ion: Áno, pri samom bohu, Sokrate, naozaj s radosťou totiž poslúcham vás mudrcov.

Sokrates: Prial by som si, Ion, aby si mal pravdu; ale mudrci ste predsa vy rapsódovia, herci a tí, ktorých básne vy prednášate, ja však nevravím nič iného než pochabosti, ako sluší neodborníkovi. Však aj v tejto veci, na ktorú som sa teraz spýtal, pozri, ako je malicherná a všedná, ako i rysom ktoréhokoľvek človeka je poznanie toho, čo som tvrdil, že totiž skúmanie je to isté, kedykoľvek niekto vezme v zreteľ umenia v celku. Začnime len s úvahou; tvorí samozrejme celok nejaké umenie maliarske?

Ion: Áno.

Sokrates: Či jednak je maliarov hodne, jednak sú dobrí a zlí?

Ion: Samozrejme.

Sokrates: Videl si teda už niekoho, kto je schopný vykladať o Polygnotovi, synovi Aglaofontovom, čo maľuje dobre a čo nie, o ostatných maliaroch však rozprávať nie je schopný? A kedykoľvek niekto líči výtvory ostatných maliarov, ten človek drieme, je v rozpakoch a nemá, čo by zo seba vypovedal, kedykoľvek však treba prejaviť názor o Polygnotovi ako o jedinom s ktorýchkoľvek maliarov, je čulý, dáva pozor a pohotovo má svoj výklad?

Ion: Prisahám bohu, nie, nikdy.

Sokrates: A čo ďalej? Videl si už niekoho v sochárstve niekoho, kto je schopný vykladať o Daidalovi, synovi Metionovmu, či Epeiovi, synovi Panopeovmu či o Theodorovi Samskom či o niektorom jednotlivom sochárovi inom, čo dobre vytvoril, ale pri výtvoroch ostatných sochárov je v rozpakoch a drieme nemajúc, čo by povedal?

Ion: Nie, prisahám bohu, nevidel som ani toho.

Sokrates: Takže istotne, ako si ja myslím, ani v umení píšťalovom, ani v gitarovom, ani vo speve za sprievodu kitliary, ani v prednášaní básni nikdy si nevidel muža, ktorý je schopný vykladať či o Olympovi, či o Thamyriovi, či o Orfeovi, či o Femiovi, rapsódovi itackom, avšak keď príde na Iona Efeského je na pochybnostiach a nie je schopný pochopiť, čo Ion dobre prednáša a čo nie.

Ion: Nemôžem ti v tejto veci odporovať, Sokrate, ale som si vedomí toho, že o Homérovi vykladám najkrásnejšie zo všetkých ľudí a som tu vo svojom živle, a aj všetci ostatní tvrdia, že o ňom vykladám dobre, o ostatných však nie. A predsa neviem aká je podstata tohto úkazu.

Sokrates: Však pozorujem, Ion, a prikračujem k tomu, aby som ti vyjavil aká je podľa môjho názoru podstata tohto úkazu. Totiž táto tvoja schopnosť, vykladať dobre o Homérovi, nie je umenie, ako pravej teraz som tvrdil, ale božská moc, ktorá hýbe s tebou, ako pravej vo vzácnom neraste, ktorý Euripides nazval magnetským, väčšina však heraklejským. Tento nerast totiž nepriťahuje len železné kruhy, ale tiež vkladá do kruhov silu, takže môžu pravej to isté činiť, čo tento nerast, totiž priťahovať iné kruhy, takže niekedy veľmi dlhá reťaz železných kruhov visí na sebe navzájom; a všetkým týmto kruhom je pripojená táto sila z oného nerastu. Tak i Múza sama naplňuje ľudí božským vzrušením a pomocou týchto nadšencov je pripájaná reťaz iných nadšencov. Totiž všetci vynikajúci epický básnici nespievajú všetky tieto krásne básne na základe znalostí, ale sú naplnení a priťahovaní božskou mocou, a tak isto aj výborný básnici meličskí. A pravej ako ctitelia Kybelinovi netancujú pri zdravom rozume, tak ani básnici meličskí netvoria tie krásne spevy pri zdravom rozume; ale kedykoľvek v kročia do harmónie a rytmu, sú vedení a zvieraní bakchickým vzrušením; ako pravej bakchantky čerpajú z riek med a mlieko nie pri zdravom rozume, ale sú zvierané vzrušením, tak i duša meliických básnikov sa dostáva do tohto stavu, ako tvrdia i oni sami. Vravia nám totiž básnici, že trhajú si spevy od žriedel medom tečúcich z akýchsi sadov a úvalov múz prinášajú nám ako včely, tiež tak lietajúce; a vravia pravdu: básnik je totiž tvor ľahký, lietavý, posvätný a schopný tvoriť až vtedy, keď je naplnený nadšením a zbavený rozumu, a keď už v ňom nie je súdnosti; pokiaľ však má tento majetok, každý človek nie je schopný básniť a veštiť. Ak teda netvoria a nevykladajú veľa krásneho o týchto veciach, ako ta pravej o Homérovi, na základe vedomosti, ale z akéhosi božského učenia, to jediné je každý schopný krásne tvoriť, ku čomu ho podnietila Múza, jeden dithyramby, druhý oslavné básne, tretí tanečné básne, iný epické, iný humorné; ale v ostatných oboroch je každý z nich chatrný. Nevykladajú to totiž na základe vedomosti, ale z božskej moci, zatiaľ čo, keby o jednej veci vedeli krásne hovoriť na základe vedomosti, vedeli by tiež o veciach ostatných; preto boh vyberá z nich súdnosť a využíva ich ako svojich sluhov i ich i veštcov i božských prorokov, aby sme my poslucháči vedeli, že nehovoria veci tak veľmi cenné tí, ktorí nepatria medzi rozumných ľudí, ale že boh sám je hovorcom a že sa k nám nimi ozýva. Najväčším dôkazom môjho výkladu je Chalkidský Tynnichos, ktorý nebásnil nikdy inú báseň, ktorú by pokladal za hodnú zmienky, okrem paiana, ktorú spievajú všetci, zo všetkých spevov takmer asi najkrajšieho, avšak, ako vraví sám, „výtvor to akýchsi múz“. Zdá sa mi veru, že na ňom boh sám vec najlepšie ozrejmil, aby sme neboli na pochybách, že tieto krásne básne nie sú ľudské výtvory ľudí, ale božské výtvory bohov, a že básnici nie sú nič než hovorcovia bohov zvieraní súc od toho, od ktorého je zvieraný každý z nich. To chcejúc ukázať boh úmyselne zaspieval najkrajšiu pieseň ústami najhoršieho básnika; či zdá sa ti, Ion, že nevravím pravdu?

Ion: Áno, prisahámbohu, pravdaže, pútaš akosi moju dušu svojou rečou, Sokrate, a zdá sa mi, že z božského umenia nám tieto veci tlmočia od bohov výborní básnici.

Sokrates: Či opäť vy rapsódovia tlmočíte diela básnikov?

Ion: To tvrdíš po pravde.

Sokrates: Či stávate sa tlmočníkmi tlmočníkov?

Ion: Pravdaže.

Sokrates: Takže, povedz mi už toto, Ion, a nezataj, načo sa ťa teraz opýtam; kedykoľvek keď dobre prednášaš básne epické a uvedieš divákov do najväčšieho úžasu, keď spievaš o Odyseovi, ako vyskakuje na prah poznávaný od nápadníkov a chrliac šípy pred nohy, keď spievaš o Achillovi, ako sa rúti na Hektora, alebo pokiaľ spievaš niektorý z trúchlivých spevov Andromaše alebo Hekabe alebo o Priamovi, či si vtedy si pri zdravom rozume, alebo či strácaš súdnosť a duša tvoja podľa svojho názoru u vytrženia je pri tých udalostiach, ktoré prednášaš, či už sa odohrávajú na Ithace alebo nech v Tróji, či nech je tomu v básni akokoľvek?

Ion: Aký jasný dôkaz si mi podal, Sokrate; lebo poviem ti to bez všetkého zatajovania. Kedykoľvek totiž prednášam niečo žalostné, slzami plnia sa mi oči; kedykoľvek však niečo hrozného alebo strašného, vlasy sa mi nahor ježia zo strachu a srdce mi búcha.

Sokrates: Nuž čo? Má sa tvrdiť, Ion, že rozumný je tento človek, ktorý je vyzdobený pestro vyšívaným šatom a zlatými vencami plače pri obetných slávnostiach, hoci o žiadnu z týchto veci neprišiel, alebo sa ocitá v strachu, hoci stojí medzi viac než dvadsiatimi tisícmi ľudí sebe naklonených, bez toho aby ho niekto vyzliekal stej ozdoby alebo mu krivdil?

Ion: Nenazveme ho múdrym, prisahámbohu vôbec nikdy, Sokrate, aby pravda bola povedaná.

Sokrates: Vieš teda, že právej ten istý úkaz vzbudzuje i vo väčšine svojich divákov?

Ion: Veru veľmi dobre viem; lebo zakaždým ich pozorujem z hora z pódia, ako plaču, strašne pozerajú a žasnú spolu s prednášaným dejom. Treba totiž tiež, aby som pozorne na nich mal zreteľ; pretože ak ich privediem do plaču, sám sa potom budem smiať berúc peniaze, ak ich uvediem do smiechu, sám budem plakať strácajúc peniaze.

Sokrates: Vieš teda, že tento divák je najneskorší z oných kruhov, o ktorých som tvrdil, že od heraklejského nerastu navzájom preberajú silu? Stredným kruhom si ty, prednášajúci rapsód, prvým potom sám básnik; a boh pomocou všetkých týchto mužov zavádza duše ľudí, kamkoľvek chce, vešia na ich vzájomnom spojení svoju moc. A ako pravej z oného nerastu, tak i tu visí bohatá reťaz zborových spevákov, ich učiteľov a ich zástupcov, zo strany zavesených na kruhoch visiacich na Múze. Z básnikov potom jeden závisí na jednej Múze, druhý na druhej; o tom práve vravíme „je držaný v moci“; to je tomu podobné, lebo je držaný. Na týchto prvých kruhoch, totiž kruhoch básnikov, iní, každý na inom, sú opäť zavesení a uvádzaní do nadšenia, jeden na Orfeovi, druhý na Musaiovi; väčšina ich je však držaná v závislosti na Homérovi. Z nich jedným si ty, Ion, ty si držaný v moci z Homéra vychádzajúcej, a kedykoľvek niekto spieva nejakú pieseň nejakého iného básnika, driemeš a si v neistote so svojou rečou, kedykoľvek však niekto zahlaholí spevom tohto básnika, ihneď si pozorný, tvoja duša tancuje a ty máš pohotovo svoj výklad; lebo tvojich výkladov o Homérovi nepodávaš na základe umenia ani vedenia, ale z božského určenia a vnuknutia; ako pravej ctitelia Kybelina vnímajú jedine onen spev o vysokých tónoch, ktorý patrí bohu, v ktorého moci sú držaní, a pre tento spev pohotovo majú posunky i reč, ostatných spevov však nedbajú; tak i ty Ion, kedykoľvek sa niekto zmieni o Homérovi, máš pohotovo všetko, avšak u ostatných básnikov si v problémoch; potom príčina tohto úkazu na ktorý sa ma pýtaš, prečo totiž ty pre Homéra máš všetko pohotovo, ale pri ostatných básnikoch nie, je preto, že nie si spôsobilým vychvaľovateľom Homéra na základe umenia, ale z božského určenia.

Ion: Dobre vravíš, Sokrate; obdivoval by som ťa veru, keby si tak dobre prehovoril, že aby si mňa presvedčil , že ja chválim Homéra držaný posadnutosťou a šialenstvom. Myslím však, že by som sa ti šialeným nezdal, kebyže si mňa vypočul, ako vykladám o Homérovi.

Sokrates: Samozrejme, že si chcem vypočuť, avšak nie skôr, dokiaľ mi neodpovieš na toto: o čom z toho čo uvádza Homér, vravíš dobre? Veď predsa nie o všetkom.

Ion: Dobre vedz, Sokrate, že nie je, o čom by som nehovoril dobre.

Sokrates: Predsa o tom, čo ty práve nepoznáš, o čom však Homér hovorí.

Ion: A ktoré sú tie veci, o ktorých vravel Homér, ktoré však nepoznám?

Sokrates: Či nehovoril Homér na mnohých miestach a veľa o umení? Napríklad o vozatajstve, až si spomeniem na verše, poviem ti ich.

Ion: Nech ti ich ja poviem, lebo si ich pamätám.

Sokrates: Povedz mi teda, čo vraví Nestor svojmu synovi Antilochovi, nabádajúc ho, aby sa mal dobre na pozore v zákrute pri vozovom zápase na počesť Palroklovú usporiadanom!

Ion: Vraví: „V lesklej a pevnej vozovej korbe sa naľavo ľahko sám tiež nakloň, pravého koňa bičom i krikom presvedčí, pritom mu v ruke opraty uvoľni trochu; naľavo bežiaci kôň nech k méte primkne sa tesne, až sa ti bude zdať, že stred kolesa sa stretol práve s jeho okrajom, však varuj sa dotknúť kameňa.

Sokrates: Stačí. Č i poznáš tieto verše správne, alebo nie, lepšie by spoznal lekár alebo vozataj?

Ion: Vozataj predsa.

Sokrates: Preto, že pozná to umenie či pre niečo iné?

Ion: Preto, že pozná to umenie.

Sokrates: Či nie je každému z umenia zverený niektorý obor, ktorého je možné poznávať? Veď predsa, čo poznávame kormidelníctvom, napozná sa i lekárstvom?

Ion: Samozrejme nie.

Sokrates: Ani čo lekárstvom, to i tesárstvom.

Ion: Samozrejme, že nie.

Sokrates: Či je tomu tak i vo všetkých umeniach, čo jedným umením poznávame, nepoznávame druhým? Ale pred tým odpovedz mi na toto: Tvrdíš, že toto umenie je iné, ono opäť iné?

Ion: Áno.

Sokrates: Či, ako práve ja spoznávam, kedykoľvek jedno umenie je vedenie jedného oboru a druhé druhého, tak aj nazývam toto umenie iným a ono opäť iným, podobne ich nazývaš aj ty?

Sokrates: Lebo pokiaľ by predsa bolo nejaké umenie vedením o tom isto obore, načo by sme potom tvrdili, že toto umenie je jedným a ono druhým keď by vedenie z oboch vyšlo na rovnako? Ako práve ja poznávam, že je týchto päť prstov, i ty, ako pravej ja, o tom poznávaš to isté; a pokiaľ by som sa ťa opýtal, či tým istým umením počtárskym poznávame to isté, ja i ty, či iným, povedal by si predsa, že tým istým.

Ion: Áno.

Sokrates: Povedz mi teraz, načo teda pravej som sa ťa hodlal spýtať, pokiaľ je podľa tvojho názoru tomu tak vo všetkých umeniach, že totiž nutné je tým istým umením tie isté veci poznať, iným umením však nie tie isté, ale že, hoci je iné umenie, nutné je i ním poznávať veci iné?

Ion: Zdá sa mi tak, Sokrate.

Sokrates: Či ten, kto nebude mať znalosť niektorého umenia, nebude schopný správne chápať výklady i práce toho oboru?

Ion: Pravdu vravíš.

Sokrates: Či teda o tých veršoch, ktoré si uviedol, ty lepšie poznáš či vozataj, či ich Homér podáva správne alebo nie?

Ion: Vozataj.

Sokrates: Ty samozrejme si predsa rapsódom a nie vozatajom.

Ion: Áno.

Sokrates: Umenie rapsódske je rozdielne od vozatajského?

Ion: Áno.

Sokrates: Pokiaľ je rozdielne, potom zaiste je i vedením o rozdielnom obore.

Ion: Áno.

Sokrates: No a čo, keď Homér vykladá, ako zranenému Machaonovi Hekamede, žena Nestorová, podáva k pitiu miešaninu. A vraví asi toto: (Miešala vodu) „s Pramenským vínom, a do toho strúhala kozí syr strúhadlom s kovu a pečenou cibuľou tiež, dá ako jedlo“; presne rozpoznať či to Homér správne líči alebo nie, je úlohou umenia lekárskeho alebo rapsódského?

Ion: Lekárskeho

Sokrates: A keď Homér vraví: „Prudkým letom vrhla sa z výše do hlbín mora podobná guli z olova, ktorá sa na rúrke rúti, ktorú poskytol roh vidieckej kravy, ktorý prechádza húfy hltavých rýb prinášajúc im záhubu.“ Či povieme, že rozhodnutie toho, čo vraví a či správne vraví alebo nie, patrí skôr umeniu rybárskemu než rapsódskemu?

Ion: Zrejme zaiste, Sokrate, že rybárskemu.

Sokrates: Uváž teda, pokiaľ by si sa ma opýtal svojou otázkou: či teda, Sokrate, nachádzaš miesto v Homérovi, ktoré prináleží rozhodovať o každom z týchto umení, takže vyhľadaj mi i miesta veštca a umenia vešteckého, aké to sú, ktoré pristanú jemu schopnému rozpoznávať, či dobre alebo zle sú zbásnené, uváž, ako ľahko a po pravde ti ja odpoviem. Častokráť totiž i v Odysei prednáša také výroky, napríklad to, čo Theoklymenos, veštec z rodu Melampodovcov, hovorí ku nápadníkom:

„Čo je to, čo vás tu stíha, vy nešťastní? V temnote noci halia sa vaše hlavy i tváre, i postavy celé, nárek sa ozýva odvšadiaľ, slzy vám kropia tváre, predsieň je prízrakov plná, prízrakov plno i v dvorci, do temnôt podsvetia ženú sa v náhlení; nebeské slnko zhaslo im úplne, chmúrny a zlovestný mrak ich už halí.“

A na mnohých miestach i v Iliade, ako napríklad pri líčení boja o hradby; vraví tam totiž: „Keď došlo na to, že hradby už zdolať a prekročiť chceli, zľava tu v cestu im priletel orol, ktorý vysoko lieta, v monštruóznych pazúroch svojich hada si niesol červeného od krvi, živý bol a zvíjal sa ešte, život svoj zadarmo dať nechcel; orol hoci ho držal pevne, do pŕs pri hrdle ho uhryzol, naspäť obrátil hlavu, a orol ho v bolestí pustil, z výšin ho na zemi zhodil doprostriedka hustého davu, sám potom odletel s bolestným krikom a dal sa niesť vetrom“.

O tom a o takých miestach poviem, že veštcovi prislúchajú ich skúmať a posudzovať.

Ion: Povieš to hovoriac pravdu, Sokrate.

Sokrates: I ty, Ion, tvrdíš toto po pravde. Nuž teda i ty mi, ako pravej som ti vymenoval i z Odysei i z Iliady miesta, ktoré prislúchajú veštcovi a ktoré lekárovi a ktoré rybárovi, tak i ty mne vymenuj, či si skúsenejší než ja vo všetkých veciach Homéra sa týkajúcich, ktoré miesta patria rapsódovi, Ione, a umeniu rapsódskému, ktoré sluší i skúmať a posudzovať rapsódovi oproti ostatným ľuďom.

Ion: Mienim, Sokrate, že sú to všetky miesta.

Sokrates: Nemienil si, Ione, že sú to všetky miesta; či si tak zábudlivý? Veru by ani nepristalo rapsódovi byť zábudlivým.

Ion: Čo ja zabúdam?

Sokrates: Nepamätáš si, že si tvrdil, že rapsódske umenie sa líši od do vozatajského?

Ion: Pamätám.

Sokrates: A či si tiež súhlasil s tým, že súc rozdielne umožňuje poznanie rozdielnych vecí?

Ion: Áno.

Sokrates: Ani umenie rapsódske teda ani rapsód podľa tvojej reči nepozná všetko.

Ion: Okrem snáď takých miest, Sokrate.

Sokrates: Výrazom „okrem takýchto miest“ mieniš snáď asi „mimo miesta prislúchajúceho ostatným oborom“; ale čo teda pozná, ak nie všetko?

Ion: Čo prislúcha, ako myslím, povedať mužovi a čo žene a čo otrokovi a čo slobodnému a čo poddanému a čo náčelníkovi.

Sokrates: Či to, čo prislúcha povedať náčelníkovi korábu zmietajúceho sa v búrke na mori, pozná rapsód lepšie než kormidelník?

Ion: Nie, ale toto aspoň kormidelník.

Sokrates: Než to, čo prislúcha povedať vladárovi za choroby, rapsód pozná lepšie než lekár?

Ion: Ani to.

Sokrates: Ale to, čo prislúcha povedať otrokovi, podľa tvojej reči pozná?

Ion: Áno.

Sokrates: Na príklad to, čo prislúcha povedať otročiacemu pastierovi, keď tíši plašiaci sa dobytok, pozná rapsód , nie však pastier?

Ion: To nijako.

Sokrates: Ale pozná to, čo vhodné je tkajúcej žene povedať spracovaní vlny?

Ion: Nie.

Sokrates: Ale pozná to, čo prislúcha povedať vojvodcovi povzbudzujúcemu rečou vojákov?

Ion: Áno, také veci rapsód pozná.

Sokrates: Čože? Umenie rapsódske je vojvodcovským?

Ion: Poznal by som určite, aká reč prislúcha vojvodcovi.

Sokrates: Snáď si totiž, Ion, tiež členom vojvodského stavu. Lebo keby si bol pravej členom jazdeckého stavu a spolu gitarového, poznal by si dobrú i zlú jazdu na koňoch, keby som sa ťa potom opýtal, ktorým umením teda, Ion, spoznávaš dobrú jazdu na koňoch? Tým, ktorým si jazdcom, alebo tým ktorý si gitaristom? Čo by si mi odpovedal?

Ion: Tým, ktorým som jazdcom, samozrejme.

Sokrates: Keby si teda rozpoznával dobrú hru na gitare, súhlasil by si, že rozpoznávaš to tým umením, ktorým si gitaristom, ale nie tým, ktorým si jazdcom?

Ion: Áno.

Sokrates: Pokiaľ spoznávaš veci vojvodcovského oboru, či ich spoznávaš tým umením, ktorým patríš do stavu vojvodcovského, alebo tým, ktorým si výborným rapsódom?

Ion: Zdá sa mi, že nie je medzi tým vôbec rozdiel.

Sokrates: Ako? Ty tvrdíš, že nie je medzi tým vôbec rozdiel? Tvrdíš, že umenie rapsódske a vojvodcovské je jedno umenie, alebo dva?

Ion: Zdá sa mi jedným umením.

Sokrates: Kto je teda dobrým rapsódom, ten čo je tiež aj dobrým vojvodcom?

Ion: Podľa všetkého, Sokrate.

Sokrates: Teda, kto je dobrým vojvodcom, je tiež dobrým rapsódom?

Ion: To sa mi opäť nezdá.

Sokrates: Ale ono sa ti celkom isto zdá, že, kto je dobrým rapsódom, je i dobrým vojvodcom?

Ion: Celkom.

Sokrates: Si ty teda najlepším rapsódom z Helenov?

Ion: Prvdaže, Sokrate.

Sokrates: Si teda, Ion, i najlepším vojvodcom z Helenov?

Ion: Dobre vedz, Sokrate, som naučiac sa tomu z básni Homérových.

Sokrates: Prečo teda pri bohoch, Ion, hoci si v oboch oboroch najlepším z Hellenov, i stratégom, i rapsódom, vykonávaš rapsódstvo, chodiac po všetkej Helade, ale nevykonávaš vojvodcovstvo? Či si myslíš, že Helenovia veľmi potrebujú rapsóda ovenčeného zlatým vencom, ale vojvodcu nie?

Ion: Naše mesto je, Sokrate, pod vašou vládou a pod vaším velením, takže vojvodcu vôbec nepotrebuje. Vaše mesto alebo Lakedaimón by si mňa za vojvodcu nezvolili, ste toho názoru, že to viete sami.

Sokrates: Najmilejší Ion, nepoznáš Apollodóra z Kyziku?

Ion: Kto je to?

Sokrates: Je to ten, ktorého Aténčania viac kráť, hoci cudzinca, zvolili za svojho vojvodcu. Podobne i Fanosthena z Andru a Hérakleida z Klazomen si toto mesto ustanovuje jak za vojvodcu, tak i do iných úradov, hoci sú to cudzinci, lebo dokázali, že si to zaslúžia. A Iona z Efezu by si snáď nevybralo za vojvodcu a nepoctilo by ho hodnosťami, ako náhle by zistilo, že je toho hoden? A ďalej, čo vy Efezani nie ste pôvodom Aténčanmi a či Efesos nie je väčšie než ktorékoľvek iné mesto?

Ty však Ion, pokiaľ pravdu vravíš, že si na základe umenia a vedenia schopný o Homérovi prednášať chváloreči, dopúšťaš sa hriechu, ty, ktorý si mi sľúbil, že poznáš veľa krásnych vecí o Homérovi, a tvrdo, že sa tým pochváliš, klameš ma a ďaleko si od toho, aby si mi učinil prednášku, ty, ktorý mi ani nechceš povedať, čo to je, v čom si odborníkom, hoci dlho ťa usilovne prosím, ale pravej ako Próteus, stávaš sa mnohotvárnym prevracajúc sa zhora na dol, až na koniec si mi unikol objaviac sa ako vojvodca, aby si mi nemusel prejaviť, že si odborníkom v poznaní Homéra. Ak ma teda klameš, že si odborníkom, ako som vravel pravej teraz, hoci si mi sľúbil učiniť prednášku o Homérovi, potom sa dopúšťaš hriechu; pokiaľ nie si odborník, ale z božského určenia si v moci držaný Homérom a nič nevediac veľa krásneho hovoríš o básnikovi, ako pravej som povedal o tebe, potom sa

nedopúšťaš hriechu. Vyber si teda, či chceš byť nami pokladaný za muža hriešneho alebo božského.

Ion: To sa, Sokrate, veľmi líši od seba; oveľa krásnejšie zaiste je byť považovaného za božského.

Sokrates: Tento krásnejší názov sa teda nami dáva tebe, Ion, že totiž si božským, ale nie si vedeckým chválorečníkom Homérovým.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved