Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Mravná zodpovednosť

Mravná zodpovednosť

Autor: prof. PhDr. František Krejčí

Človek nemôže nepozorovať, že úspech každého konania, výsledok každej jeho snahy závisí okrem iného tiež aj na okolnostiach, ktoré sa úplne vymykajú jeho pôsobnosti. Kamkoľvek sa v prírode obráti, aby hájil svoju existenciu, všade pociťuje svoju nedostatočnosť, všade je jeho snaha vystavená náhode, ako to nazývame. Buď mu niečo neočakávané skríži cestu alebo mu príde na pomoc.

Trpká skúsenosť doženie človeka skôr alebo neskôr k poznaniu, že vo svojich túžbach a prianiach, vôbec v slastiach a strastiach je obmedzený nejakou nutnosťou, voči ktorej márne túži, márne prenáša svoje priania, ktorá mu odoberá od úst pohár rozkoše a nechá kalich horkosti vypiť až na dno. Nemoc a smrť ničím neodvráti. Pomyslenie na ne nemusí ho práve desiť, ale niekedy mu vnucuje tiesnivé, niekedy rezignované vedomie, že nie je pánom svojho osudu. Placho, so sklonenou hlavou kráča týmto svetom v neistote, odkiaľ a aká rana padne na neho a stroskotajú jeho sny o šťastí, pokiaľ mal vôbec príležitosť stotožniť sa s nejakou ilúziou.

Ale človek spoznáva svoju závislosť na nejakej nutnosti tiež vo svojom vnútri. Spoznáva, že jej tlak si na ňom vynucuje určité snaženie a konanie. Vraví síce, že je v tomto ohľade slobodný, že si môže vybrať z dvoch možností, ktorú chce; môže niečo chcieť alebo niečo nechcieť; aby sa nijakou mocou nedal odvrátiť od chcenia niečoho; vykonaniu činu je možné zabrániť alebo jeho vykonanie vynútiť, ale ku chceniu nie je možné nikoho nútiť a nikomu v ňom zabrániť.

Ale keď tento takto slobodný človek sa ospravedlňuje, že si nemohol pomôcť, že musel tak a tak jednať, alebo že bol rozčúlený a nevedel, čo činiť, že už to spočíva v jeho povahe, aby podľahol pudu, vášni, náruživosti; tu priznáva svoju neslobodu. Tu neslobodu človeka uznáva aj súd, keď nad vrahom vynáša oslobodzujúci rozsudok, pretože jednal v nepríčetnom stave; tu neslobodu konštatuje lekár, keď posiala niekoho do ústavu choromyseľných, vychovávateľ, keď si nevie rady s chovancami, rodičia, keď nemôžu pochopiť ako je možné, že každé z piatich detí, vychovávaných za rovnakých podmienok ma inú povahu, iné cnosti a necnosti. Keď človek činí motívom svojho konania vôľu božiu, zákon štátu, ohľady na svoje okolie, kladie si dobrovoľne na ruky putá, ide za ideou cez všetky prekážky a navzdory hrozbám celého sveta s nasadením vlastného života, obetovaním všetkého, čo tu na Zemi môže spríjemniť život, keď sa stane fanatikom nejakej idei, náboženskej, sociálnej, politickej, podlieha neodolateľnému vplyvu niečoho, čo naň pôsobí tou ideou; je v službe tejto idei, nie je voči nej slobodný. Spoločnosť sa len veľmi málo stará o slobodu svojho príslušníka. Svojimi rádmi a inštitúciami predpokladá, že každý člen bude sa nimi riadiť a v ich zmysle jednať. Kto tak nejedná, toho k tomu podnecuje, a koho nemôže donútiť, toho od seba zapudzuje; slobodného teda činí neslobodným. A tak nech sa pozeráme na ľudské konanie s ktorejkoľvek stránky, vždy zisťujeme, že je určené, čiže vynútené vonkajšími vplyvmi a že to vedomie voľnosti, keď ho niekto má, nič na tom nemení.

Hádky o tom, či človek má alebo nemá slobodnú vôľu, sú teoretické dišputácie bez praktickej mravnej ceny. Aký zmysel má povedať: človek má slobodnú vôľu kradnúť alebo nekradnúť? Človek nesmie kradnúť, znie mravný príkaz, a na tom záleží. Či niekto kradne alebo nekradne s vedomím slobodnej vôle alebo nie, efekt je pre spoločnosť rovnaký. Spoločenský život, - súžitie, a žiadny človek sa nemôže o nič snažiť bez spoločnosti - je možný len za určitých podmienok, keď ľudia niečo konajú a niečo nekonajú. Každý človek vo svojom vlastnom záujme musí sa týmito podmienkami zoznámiť, im sa prispôsobiť, v ich zmysle jednať a jedine v tom spočíva mravnosť. Je tiež badateľné, že človek, ktorý chce žiť a pokiaľ chce žiť, musí byť v tomto zmysle mravným, teda musí jednať mravne, síce zhreší proti podmienkam života a spôsobí sebe samému zlo, sťaží alebo znemožní si život. Ľudia musia byť mravný a nemôžu čakať, až filozofi a nefilozofi vyriešia otázku slobodnej vôle. Mravnosť je existenčná otázka ľudstva a už z toho je zrejmé, že nemôže na tom záležať, ak niekto človeku priznáva slobodnú vôľu, alebo nie, tak ako nezáleží na tom ktoré náboženstvo vyznáva alebo či nevyznáva žiadne.

Ale niečo iné by mohlo byť nebezpečné pre mravnosť: Keby totiž človek na základe úvah, ktorými sme túto stať začali, zo závislosti všetkého nášho konania na vonkajších vplyvoch, z takzvaného determinizmu vôle, odmietal mravnú zodpovednosť. Keby povedal: som taký, aký som, nemôžem byť iným mysľou, cítim, jednám tak ako musím: takže kto má právo hnať ma k zodpovednosti, kto ma právo trestať ma a súdiť? Kto má právo mi prikazovať, čo mám a čo nemám robiť? Chcete od vlka aby nezožral jahňa!

Kto odmieta mravnú zodpovednosť, odmieta mravnosť vôbec: nechce žiť za podmienok, uznanie ktorých donúti ľudstvo vývoj. Je možné, aby niektoré podmienky neboli správne pochopené, aby mravný poriadok na tom založený nebol dostatočný k takému súžitiu, aké vyžaduje cieľ spoločného blaha ako záruky blaha jednotlivca; avšak kto odmieta mravnú zodpovednosť vôbec, ten odmieta aj snahu po mravnom zušľachtení; stavia sa mimo spoločnosť, hoci chce v nej (inde to nie je možné) žiť; nechce s ňou ale proti nej dosiahnuť svojho cieľa ako človek. A to je rozporuplné. Toto právo by museli mať všetci ostatní ľudia, bol by to boj proti všetkým, podmienky spoločenského života by sa museli stanoviť a uvedomovať znovu, mravnosť by musela znova vzklíčiť. Spoločnosť má právo povedať každému, ty si niečo vykonal, čo celku škodí; žiadame ťa, aby si to nečinil. A keď on povie: žiadajte ma o čo chcete, ja za seba nemôžem a preto vašu požiadavku neuznávam; spoločnosť povie: teraz vieš čo od teba chceme, a vieš, že ti bráni tak konať; podľa toho sa riaď; mi tvoje činy trpieť nemôžeme a nebudeme. A spoločnosť vyžíva rôznych prostriedkov, aby takého človeka k uznaniu istých zásad donútila. Toho si musí byť človek vedomí a to môže uvedomiť, ak je schopný čo i len logicky myslieť. Kto o dmieta mravnú zodpovednosť z akýchkoľvek dôvodov je schopný logický myslieť, môže si teda uvedomiť, že spoločnosť má právo požadovať od neho jednanie podľa určitých pravidiel, je totiž mravne zodpovedný a môže byť k uznaniu toho donútený. Kto nedokáže logicky myslieť je mravne nepríčetný, toho nútiť k uznaniu by bolo marné; ten musí byť najskôr naučený logicky myslieť a ak to nie je toho schopný, musí byť jeho škodnej činnosti zabránené.

V zmysle takejto mravnej zodpovednosti musí byť chápané taktiež právo trestať. Spoločnosť je oprávnená použiť všetkých prostriedkov, aby človeka nejednajúceho mravne, k mravnému konaniu donucovala. Najspoľahlivejším prostriedkom je ten, ktorým sa vynúti uznanie mravnej zásady a to je možné len náležitou výchovou. Odvetný trest, praktizovaný podľa zásady oko za oko, zub za zub a trest odstrašujúci, povesiť niekoho, aby iní zo strachu jednali mravne, sú nezmyselné. Ten prvý je druh pomsty, eticky neprípustný, ten druhý je nespravodlivý voči vinníkovi, ktorý uznáva svoju chybu a bezvýsledný voči habituálnym zločincom. Len jeden druh trestu je prípustný, ktorý činí nenapraviteľného neškodným: obmedzenie voľnej činnosti na tie oblasti, kde zločin nie je možný, po prípade úplná strata slobody v ústave pre duševne nemocných. Trest alebo odmenu prináša každý čin sám sebou svojmu pôvodcovi svojimi následkami. V tomto ohľade je každý človek mravne zodpovedný voči sebe.

Človek síce podlieha vonkajším vplyvom, ale nie je pravda, že by táto okolnosť niekoho činila úplne neschopným jednať podľa mravných zásad. Pretože človek si môže uvedomiť, ktorým vplyvom podlieha, a môže sa vyhnúť ich pôsobeniu, k tomu má rozum. Môžu to poznať aj iní a v tom smere na neho pôsobiť. Takúto slobodnú vôľu totiž má a preto mravnú zodpovednosť nemôže odmietnuť. Ľudský mravný vývoj je toho dôkazom.