Z povahy vedy vyplývajú dve metódy: deduktívna, ktorou postupujeme od obecnejších zákonov k vysvetleniu dejov istého odboru dochádzame k zákonom špeciálnym; induktívna, ktorou postupujeme od jednotlivých dejov a z nich, aby sme ich vysvetlili, stanovíme zákon nový.

Dajme tomu, že stojíme voči nejakému prírodnému javu, voči nejakej udalosti spoločenského života, ktoré svojou novotou sa vymykajú bezprostrednému poznaniu a vysvetleniu. Čo tu činíme? Buď sa pokúšame nový jav vysvetliť z doterajších zákonov, aplikujeme naň známe zákony, alebo ak takým spôsobom nie sme schopný dôjsť k uspokojivému vysvetleniu súvislosti nového úkazu s ostatnými známymi, snažíme sa ho pochopiť novo stanoveným zákonom. V prvom prípade postupujeme deduktívne, v druhom prípade induktívne.

Úkaz meteoritov bol známy už v staroveku. Kamene a kusy kovu padajúce z výšky, akoby z neba, boli pokladané za Jupiterové šípy (lapidibus pluere); v tom bolo dostatočné vysvetlenie tohto úkazu pre ľudí, ktorých najvyšších zákonom bola vôľa mocného vládcu sveta a Olympu a ktorí nemali poňatie o príčinnej súvislosti medzi dejmi na našej zemeguli a v ostatnom vesmíre. Vedecké zákony boli dlhú dobu stanovené bez ohľadu na tento úkaz; astronómovia a prírodovedci si ho nevšímali, považujúc ho za poveru.

A tak sa stalo, že vtedajšia prírodná veda síce postúpila dosť vysoko, ale svojimi zákonmi ten úkaz, keď sa opakoval za okolností, ktoré obrátili na seba pozornosť zástupcov vedy, vysvetliť nedokázala. Vo viedenskom múzeu sú meteority spadnuté v Záhrebe z roku 1751, overené prísažnými svedectvami, ale veda pochybovala o existencii toho úkazu. Keď v roku 1790 provinciálne úrady z Juliac a Barbaton oznámili do Paríža o kamennom daždi, učenci prvého rádu ako fyzik Bartholon, chemik Lavoisier, astronóm Arago popierali, odvolávajúc sa na zákony platné vo vtedajšej vede, možnosť takéhoto úkazu a vyhlásili ho za podvod alebo omyl. A dnes už nikto nepochybuje o tom, že meteority naozaj padajú.

Keď v roku 1823 geológ Boué našiel v bahne rieky Rýn v hĺbke 26 m ľudskú kostru, slávny prírodovedec Cuvier to prehlásil za nezmysel, lebo tento úkaz nedokázal deduktívne vysvetliť. Kostra sa niekde uložila a stratila sa; v súčasnosti sú takéto objavy pokladané za cenné prínosy pre archeológiu a antropológiu.

Keď sa začala javiť nejaká príčinná súvislosť medzi dejinnými udalosťami navzájom, medzi pomermi geografickými a vývojom vzdelanosti, učenci sa snažili pochopiť súvislosť z obecných viet buď niektorej vedy - prírodopisnej, zemepisnej – alebo z filozofického systému. Nemecký filozof Hegel, mal jediný zákon vývoja, ktorým vysvetľoval všetko, čo sa dialo v prírode, vo spoločnosti, v umení a vo vedách: prítomný stav prechádza do svojho protikladu a oba stavy sa vyrovnávajú v niečom novom, treťom, dokonalejšom, tak ako nie je nič stáleho, úplne jestvujúceho, ale sama zmena. Avšak keď tieto dedukcie nestačili, boli zákony pre jednotlivé odbory hľadané induktívne. Ukázala sa potreba novej vedy o spoločnosti a prvou prácou bolo skúsiť, či je možné vysvetliť všetky spoločenské javy dedukciou psychologických zákonov; keď to nebolo možné, stanovia sa nové zákony.

Dedukcia má formu soritu alebo polysylogizmu, a síce buď analytického alebo syntetického; lebo pri tom nezáleží, či postupuje od podradeného pojmu k nadradenému alebo naopak, ale, či nadradený pojem (zákon) je známy alebo neznámy.

Indukcia postupuje podľa pravidla pravdepodobného dôkazu.

Dedukcia sa stýka s determináciou; lebo od obecnejšieho zákona, v ktorom sú subjekt i predikát abstraktnejšie pojmy, zostupuje sa k zvláštnym pojmom pridávaním znakov. Jav, o ktorého vysvetlenie sa jedná, je zvláštnym prípadom obecnejšieho dejstva a táto zvláštnosť sa ma práve vytknúť. Ak napríklad pozorujeme, že niektoré telesá, ak sa okolo nich vedie elektrický prúd, stávajú sa magnetickými, je to zvláštny prípad elektrickej influencie. Indukcia sa zas stretáva s abstrakciou; lebo ak máme určitý jav vysvetliť, a nie je to možné na základe zákonov, je nutné zrovnať jeho obsah s inými javmi a potom z nich vytknúť spoločný znak, aby sme mohli stanoviť spoločnú príčinu týchto dejov a učiniť ich zákonom.

Obidve metódy sú rovnako oprávnené, čoho najlepším dôkazom je, že každý zákon sa dá odvodiť deduktívne aj induktívne. Tak napríklad Newton dospel ku gravitačnému zákonu induktívne, ale v súčasnej astronómii sa Keplerové zákony odvodzujú deduktívne.

Avšak predmet vedy v jednotlivých odboroch je prevažne priaznivý tej alebo onej metóde, takže na základe toho sa vedy delia na induktívne a deduktívne. Matematika a mechanika sa považujú za vzorovo deduktívne vedy, prírodoveda a psychológia za induktívne vedy. V skutočnosti však ani jeden ani druhý spôsob nebýva výlučne používaný, ale oba spôsoby sú spájané, snáď s výnimkou matematiky.

Indukujúc zaiste dochádzame k nejakému zákonu, a aby sme sa presvedčili o jeho pravosti, snažíme sa iné javy z neho vysvetliť deduktívne.

Dedukujúc zas bývame sklamaní výsledkom, ak nejde skutočný jav vysvetliť; a sme nútení indukciou zákon opraviť alebo vytknúť chybu postupu.

Podporujú sa teda obidve metódy. Niekedy sa ich spojenie nazýva metódou genetickou, hoci to nie je žiadny zvláštny druh postupu a slúžieva na ospravedlnenie nevydarených dedukcií.