Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Veda, logika

Logika a veda

Autor: PhDr. František Šeracký

Nie je možné poprieť, že veda vznikla z praktických potrieb a vždy bude pomáhať praxi. Veľa pravdy je v slovách A. Macha, že počiatky mechaniky ako vedy sa dajú hľadať v denných skúsenostiach remeselníka. Hlavne pud sebazáchovy bol s počiatku najmocnejším činiteľom, ktorý hnal človeka k ovládnutiu prírody pomocou rozumu a k prispôsobeniu všetkého k jeho prospechu. „Človek je leňoch“ vravieval Čáda vo svojich akademických prednáškach o noetike, „ignava materies, keby nemusel, nenamáhal by sa, ale určité sily ho nútia, hlad, dlhá chvíľa, vôbec potreba v najširšom zmysle slova.“

Je isté, že človek nerád premýšľa, lebo reflexia rozrýva, až potreba človeka doháňa k premýšľaniu. Zamýšľa sa o svojich veciach, potom o živote vôbec, o svete, a tak vo vhodnom okamihu sa mu vyskytnú „krásne myšlinky“. Vôbec nie je možné, aby ako u jedinca tak i u celku nedošlo k noetickým pokusom, príležitosti je tu vždy veľmi veľa. Východisko je pravidelne čisto egoistické: Kam spejem? Čo s nami bude? Odkiaľ, prečo? atď. atď. Podobne sa derú na myseľ otázky, pripomínajúce človeku obmedzenosť jeho poznania.

Tak vedľa praktických, čisto egoistických záujmov sú čoskoro prebudené i jeho ideálne, teoretické záujmy. Avšak dlho trvalo, než zvíťazilo čisté: veda pre vedu - science pour science – ale napríklad Táles miletský nebol už vedený žiadnym praktickým prospechom, keď hľadal podstatu sveta vo vode a podobne dieťa, ak sa pýta, prečo to alebo ono je alebo sa deje, nie je k tomu popudzované žiadnou okamžitou potrebou. V úžase je vždy správne videný počiatok každej vedy aj filozofie, keď sa človek zastavuje pred pozoruhodnými javmi v prírode i živote, chcel zároveň vedieť, poznať prečo, byť si dobre vedomí dôsledkov svojich vedomostí pre prax: Tantum possumus, quantum scimus, vraví Baco. Kauzálne vysvetľovanie sa nie vždy vedie vedeckými cestami, ak tu zvíťazia inorodé činitele, napríklad náboženstvo, mýtus a podobne, alebo sa aspoň uplatnili veľkou mierou vo vývoji vedy, ako to najlepšie vystihuje Comtové učenie o troch štádiách vo vývoji vedy (teologickom, metafyzickom, pozitivistickom), kým zvíťazilo stanovisko exaktnosti jak vo vede tak i vo filozofii, hoci obzvlášť za našej doby sa často niektorí vracajú späť k metafyzickému vedeckému štádiu, ak nie v samotných odborných vedách, tak aspoň vo filozofii.

Ale aj v čistej samotnej vede sa uplatňujú naše egoistické záujmy. Je isté, že vedecká pravda je vlastná hodnota, nie absolútna; pravdivé poznatky sú tiež zdrojom určitých slastných citov, logických citov (E. Dürr: Erkenntnisteorie 1910, str. 194.). Našej vedeckej pravde nie je možné uprieť určitého normatívneho charakteru, podobne ako je tomu u pojmu krásy alebo dobra. Normatívny charakter skôr než u takzvaných prírodných vied dá sa postihnúť u spoločenských (humanitných) vied, ktoré sa bližšie spájajú s potrebami nášho ja; nehovoria však čo je, ale skôr, čo má byť. Ale my sa naopak snažíme vo vedách subjektivistické stanovisko čo najviac vylúčiť, náš antropocentrizmus obmedziť na čo najmenšiu mieru, čo nám ma umožniť naša logika alebo teória vedy vôbec, ktorá ako najformálnejšia veda, pozostávajúca zo všetkých vied, berie objekty nášho poznania ako dané, zoberajúc sa nimi iba formálne, podľa ich správnosti. Tak ako predmetom noetiky sú materiálne predpoklady všetkých vied, tak predmetom logiky sú formálne predpoklady poznania vo všetkých vedách, teda aj ich vlastných odboroch, ktorej základnou úlohou je docieliť čo najobecnejších súdov o forme nášho poznania vôbec.

Počiatky logiky, ak si odmyslime všetky predstupne, dajú sa hľadať u sokratovského požiadavku pojmového myslenia, ktorý je do dôsledku použitý vlastne až u Aristotela, ktorý svojimi logickými prácami (zozbieranými neskoršie v takzvanom Organum) dal základ teórii logiky, ktorá sa takmer bez zmeny udržala po celé dve tisícročia, takže Kant dosť správne povedal o logike, že od Aristotelových dôb neurobila krok ani vpred a ani vzad. Dnes však musíme priznať, že aj v tejto vede dochádza k vývoju. Na počiatku dvadsiateho storočia bola situácia taká, že stará aristotelsko-scholastická logika sa držala spolu s novotomizmom a najbližšie k nej stála formálna logika, pestovaná hlavne v Nemecku, na druhej strane moderná talianska, francúzska, anglická a americká logika predstavovala celkom novú vedu, schopnú ďalšieho vývoja a pokroku. Stará deduktívna logika stále viac ustupuje induktívnej logike a teórii vedy vôbec, ktorá vychádzala hlavne od Milla, a jej predstaviteľmi boli napríklad: Enriques, Poincaré, Mach, Baldwin a iní.

Ale princípy, ktoré platili v starej aristotelovskej logike, zostávajú v platnosti aj dnes. Základy aristotelovskej logiky zostávajú aj naďalej stáť a nemôžu byť nejakými novými teóriami vyvrátené. Platia dovtedy, dokiaľ je tu naše myslenie, ktoré je schopné ďalšieho vývoja iba kvantitatívnym smerom (rozmnožovaním našich poznatkov), ale nie kvalitatívnym, (týkajúcim sa povahy myslenia vôbec). Človek myslí a objavuje, ako musí myslieť a objavovať, jeho princípy myslenia zostávajú nemenné: k objavu planéty Neptún nedošlo nejakým nadprirodzeným spôsobom alebo intuíciou, ale spôsobom úplne prirodzeným a jasným, na základe veľmi presných výpočtov perturbácii Uránu.

Odkiaľ sa berie táto nemennosť, stálosť a s ňou spojená všeobecná platnosť logických foriem? Každý musí uznať, že všeobecnú platnosť a nutnosť nášho poznania nie je možné nadobudnúť na pôde čisto empirickej - psychologickej. Vnemová skúsenosť učí, čo bolo, čo je, ale nie, čo musí byť alebo aspoň bude, a potom vnemová evidencia platí len pre vnímajúci subjekt. V odborných vedách dochádzame k nutným súdom o dejoch a všeobecných výpovediach a zákonitostiach len na základe umelej izolácie, idealizácie našich dát zo skutočnosti a tým skôr na základe umelej izolácie, idealizácie našich dát zo skúsenosti a tým skôr činíme tak vo vede najformálnejšej, v logike, kde máme najvšeobecnejšie platné vety, týkajúce sa čisto len správnosti našich výpovedí. Logika potom odtiaľ predpisuje ostatným vedám; kvalitatívneho rozdielu napríklad medzi vedeckým poznaním a poznaním jednoduchého života nie je; ale pokiaľ sa chcú takéto poznatky stať článkami vedy, musia byť vopred určitým spôsobom sformulované a späté pevnými pravidlami, ktoré udáva práve logika.

A nie je iné poznanie, než logické; celé takzvané intuitívne poznanie nie je nič iné, než pôvodne unáhlená indukcia na základe pomerne malého počtu premís alebo málo spoľahlivých, ktoré sa však napriek tomu ukázali byť neskôr pravdou. Že tu musia byť vopred určité premisy, t. j. často veľmi odborné vedomosti, isto uzná každý, lebo inak by sa musel pýtať: Prečo napríklad pastier, pod šírim nebom pasúci stáda, nenašiel intuíciu rozriešenia astronomického problému troch telies? Uplatnila sa síce pri každej „intuícii“ veľmi individuálna fantázia, ale tá musela byť vždy spätá pevnými pravidlami skutočnosti, pokiaľ mala priniesť vede nejaký úžitok. Indukcii pripadá leví podiel na vedeckých objavoch, ale indukcia je rovnako logická operácia ako ostatné, s ktorými nie je v spore, ale sa navzájom dopĺňa predovšetkým s dedukciou. Naša fantázia tu však predbieha danú skutočnosť, ale opäť si vo svojej fantázii nedokážeme predstaviť nič nového, čo by nebolo vôbec dané našou predchádzajúcou skúsenosťou, ale ide tu iba o nové spojenie daných článkov starej reťaze (Whewell). To už ostatne vedel Hume, čo si dokážeme vo svojej fantázii predstaviť, napríklad koňa s ľudskou hlavou. Inak intuícia je aj veľmi hmlistý, a u každého bádateľa iný pojem. Porovnajme napríklad pojem intuícia u Poincaré, Husserla a Bergsona. Tým menšiu cenu má intuícia na základe nejakého prirovnania, ako je obvykle u Bergsona a jeho prívržencov. Už samotná analógia nevedie k žiadnemu poznaniu, používa sa občas vo vedách, ale tu je vždy nutné každý prípad náležite vyšetriť. Napríklad Coulombov zákon bol síce formulovaný podľa gravitačného zákona v mechanike, ale k tomu Coulomb nebol vedený žiadnou intuíciou, ale len skutočnou podobnosťou gravitačnej a elektrickej sily, obe totiž klesajú so štvorcom vzdialenosti.