Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Immanuel Kant a teória poznania

Autor: PhDr. František Šeracký

Psychológia poznania sa zaoberá faktickými pochodmi nášho poznania, logika o ideáloch nášho poznania, čista teória poznania sa chce zaoberať len samotným poznaním. Elementy nášho poznania sú pocity, predstavy a súdy, o ktorých psychickom charaktere, ktorý náleží aj funkciám poznania na ne sa bezprostredne pripínajúcim, nie je možné pochybovať. Je jasné, že táto skúsenosť učí len to, čo bolo alebo čo je, ale nie čo byť musí, vnemová evidencia platí len pre zažívajúci subjekt. V empirických vedách dochádzame k všeobecne platným súdom alebo princípom len na základe umelých princípov, ktoré všetky kotvia v logickom princípe identity. Ale my chceme zároveň vedieť, na čo sa vzťahujú naše pocity, predstavy, zákony a pojmy. Otázka po reálnom, mimopsychickom význame našich prvkov poznania súvisí s problémom pravdy, istoty a skutočnosti, osobujúc si podobne ako reálna logika u Baldwina alebo predmetoslovie u Meinonga právo na vlastné miesto v teórii poznania. (J. M. Baldwina: „Das Denken und die Dinge“ 1914 obsahuje ako tretiu časť reálnu logiku, podobne činí A. Meinong vo spise: „Untersuchungen zur Qegenstandsteorie und Psychologie“ 1904.)

Immanuel Kant

Immanuel Kant, portrét od neznámeho autora

Zatiaľ čo logicizmus chcel dospieť k reálnu čisto len rozumom a psychologizmus jedinú realitu nachádza v našich pocitoch a predstavách, je nám isté, že všetky činnosti nášho ja vedú k vedomiu reálna a primát tu náleží intelektuálnym javom. Či vnímam, či si predstavujem alebo myslím, vždy vnímam alebo myslím niečo určité (predmet) a ak vnímam alebo si niečo myslím, potom tiež existuje určitý subjekt, ktorý všetko prevádza. Bezprostredne si uvedomujem svoje ja, rovnako bezprostredne si uvedomujem tiež všetky jeho objekty.

Prvý kto na tento základ postavil noeticky problém, je tu bez pochybnosti Immanuel Kant. (Kant tak činí predovšetkým v Kritike čistého rozumu, populárnejšie sú tieto výklady podané v Prolegomenoch.) Kant nechce ako skorší logicizmus všetky vedecké fakty previesť na apriórne rozumové pravdy, ani nechce podľa vzoru psychologizmu vyšetrovať len cestu našej skúsenosti, ale prosto len skúma fond nášho poznania, vychádzajúc od analýzy podstaty skutočnej vedy; vedou v plnom zmysle bola mu vtedy však len matematicko-prírodná veda. Vedecká skúsenosť sa líši od našej zažívanej všednej empírie, ktorá obsahuje iba naše (psychologické) zážitky, od ktorých je nutné sa povzniesť k ich vedeckým súvislostiam, kde však už nie sú dané len obyčajné psychické obsahy, ale predovšetkým predmety nášho poznania.

Immanuel Kant, Leibnizov a Wolffov žiak, pôvodne prívrženec logicizmu, ktorý veril, že jedinou duševnou činnosťou je myslenie, bol tak dovedený k vymedzeniu úlohy bezprostrednej skúsenosti i myslenia v teórii poznania. Historické delenie zmyslovosti a rozumu, vnemu a myslenia, viazlo mu však ešte príliš v krvi, pocit je podľa neho len do istej miery (pasívny) element nášho poznania; oproti predstave však pocit obsahuje určitý existenciálny súd (u neho logický prvok), takže pocit mu je vlastne posudkom príslušného zmyslového materiálu. Myslenie, nie zmyslovosť sama, tak dáva názorne predstavy, ktoré označujeme ako pocity. Objektívnymi činiteľmi sú tu hneď vyvolané určité súdy, ktoré sa mechanizujú ďalším opätovaním skúsenosti, ale ich názornosť sa zakladá na bezprostrednom súdení. Poznanie je teda od počiatku akt popisu skutočnosti rozumom, stáva sa dlhším nacvičením stále objektívnejším, podávajúc príslušný predmet pokiaľ možno v najväčšej nezávislosti od nás. (Podľa Prolegomen § 17 poznanie Kant pokladá za určitý vzťah daných predstáv k objektu a objekt je práve to, v ktorého pojme rozmanitosť daného názoru je zjednotená. Poznanie je súd, ktorému korešpondujúce predmety sú dané v skúsenosti a siaha tak ďaleko, pokiaľ platí možná skúsenosť, vniká do vnútra prírody, ale samé nie je nikdy ukončené. Naše subjektívne zákony, ktorými je vôbec umožnené každé poznanie, platia tiež o týchto veciach ako o predmetoch možnej existencie.)

Tak ako súdenie náleží v predmetoch a nemôže z nich byť vnímaním odvodené, tak naopak myslenie je Kantovi podmienené až skutočnosťou, pričom myslenie a skutočnosť si navzájom odpovedajú. Myslenie teda netvorí skutočnosti, ale skutočnosť vyvoláva určité schopnosti nášho myslenia, náš rozum vyvíja sa až zo skutočnosti a podľa nej sa riadi. Stúpajúce prispôsobenie nášho myslenia so skutočnosťou je cieľom nášho poznania, ktoré tak zostáva stále len v našom svete javov.

Kant si nedokázal skúsenosť myslieť bez apriórneho myslenia, ale zároveň nedokázal podržať skúsenosť s apriórnymi prvkami. Kant nemohol vystačiť so skutočnou skúsenosťou, musel ju v myslení doplniť na možnú. Pojem možnej skúsenosti pojíma všetko, čo za istých podmienok skúseností by bolo alebo mohlo byť myslené. Kant určil podmienky možnej skúsenosti, riešiac Humov problém. Humovú myšlienku, že nie je možné myslieť skutočnosť bez kauzálnych zväzkov, pojal obecnejšie, práve, že naše poznanie sa zakladá na spojovaní predstáv (súdenie), ktoré mu dalo štyri hlavné formy či kategórie (kvantity, kvality, relácie a modality), ktorými sa riadi všetka naša skúsenosť, počínajúc pocitmi až po najčistejšie rozumové pojmy. Všetko, čo sa s týmito podmienkami zhoduje, môže byť skúsenosťou. Tak súdením chápeme a ihneď organizujeme skutočnosť, súdením afekcie našich zmyslov stávajú sa objekty a zmyslová rozmanitosť ich spája v jednotu.

Kant sám o tom píše o tomto (Prolegomena, predhovor): Humov dôsledok o kauzalite bol prehnaný, keďže Hume si nepredstavil v celku svoju úlohu a obmedzil sa iba na jeden diel, ktorého analýza nemohla mu dať všeobecných výsledkov. I pokúsil som sa, či by sa Humová námietka nedala všeobecne predstaviť a našiel som čoskoro, že pojem príčiny a účinku nie je jediným, ktorým rozum si a priori myslí zväzky vecí, skôr z toho pozostáva celá metafyzika. Snažil som sa zistiť ich počet a keďže podarilo sa mi to z jediného princípu, pristúpil som k dedukcii týchto pojmov, o ktorých som nadobudol presvedčenie, že nie sú podľa Huma zo skúsenosti, ale z čistého rozumu. Keďže potom riešenie Humovho problému so zreteľom na celú schopnosť čistého rozumu sa mi podarilo, mohol som ďalej celý okruh čistého rozumu určiť čo do obsahu i rozsahu. Humov problém som previedol v „Kritike čistého rozumu“ do jeho najviac možného rozšírenia, ale počínal som si tak, dodáva Kant, že sa zdá, ako by v ňom ten problém nebol mi začiatkom. Preto tiež nesmieme Kantov význam v noetike podceňovať, nedávajúc sa zviesť jeho zložitou terminológiou, ktorá bola podmienená zavedením nových nutných pojmov.

Kant takto pojal problém skúsenosti čo najvšeobecnejšie, nezvratne odvodil, že každá skúsenosť obsahuje dva druhy faktorov:

1. Na nás nezávislé, ktoré sa nám vtierajú ako niečo daného.
2. Závislé na našom ja, nech sú to spôsoby nášho chápania alebo funkcie myslenia.

Každý predmet, aby bol vôbec chápaný, musí byť prostredníctvom obsahu prezentovaný nášmu intelektuálnemu spracovaniu. Táto prezentácia môže byť bezprostredná, teda priamo daná obsahom, bezprostredným údajom, vnímaným či predstavovaným, ku ktorému až sekundárne viaže sa súd o prezentovaných obsahoch či predmetoch. Ale táto prezentácia môže sa myslieť tiež ako sprostredkovaná, dejúca sa za priamej podpory súdu. Táto prezentácia pomocou súdov je všeobecnejšia, ako už zistil Kant, lebo ňou sa nám podávajú i iné určenosti, ktoré nie sú dané bezprostredným názorom.

Obsah je všetko, čo je prezentované nejakým bezprostredným aktom nášho intelektuálneho chápania či už napríklad vnímaním alebo predstavovaním. Ak však myslím na toto, čo je mi dané našou intelektuálnou aktivitou, nemyslím na to ako na určitý obsah vnímaný alebo predstavovaný, ale vždy je myslené ako predmet, daný nezávisle na príslušnom akte chápania. Ako také potom vystupujú objekty do naších súdov, sú myslené čisto predmetne. Ak vysvetľujem napríklad žiakom vo škole: „Telesá sú pevné, plynné a kvapalné,“ nemám tým na mysli obsahy svojich predchádzajúcich pocitov alebo predstáv, ale telesa vôbec ako objekty svojho poznania.

Ale rovnako môžem vyjsť i od určitého súdu (vnemového). Ak sa dívam v záhrade na ružu a poviem: „táto ruža je červená“, potom tento súd je prezentovaný ako bezprostredný vnemový obsah. Ale ak vykladám pri popise ruže to isté o jej farbe, potom nemyslím ružu, ktorú som včera vnímal alebo predstavoval, ale ružu vo všeobecnosti. Tak od pocitu i súdu ako bezprostredného chápania sa myslením dostávame k nášmu nepriamemu chápaniu. Nepriame chápanie cení napríklad A. Meinong viac než bezprostredné; pri predstavovej prezentácii nie je celý zážitok prezentovaný, ale len jeho časť, najužšie pripojená k danému aktu pri introspekcii alebo pri emocionálnych zážitkoch dochádza k úplnej prezentácii.

Isté je, ak chceme jednať o probléme realizácie nášho poznania, musíme najprv jednať o myslení, ktoré nám zaručuje reálnosť nášho poznania jak u pocitov tak pri našom najabstraktnejšom súdení, ale ktorému oproti predchádzajúcemu je nutné dať nový pojem, čo je práve zásluhou najnovšej psychológie myslenia.