Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

O istote a pochybnosti.

Filozofická úvaha o istote a pochybnosti

prof. PhDr. Karel Vorovka

Sú rôzne typy ľudí. Jedni idú životom bez váhania, istí svojou pravdou, druhí sú nerozhodní a večne v pochybnostiach. Známe ich oboch, nie snáď preto, že by sa často vyskytovali vzorné prípady týchto typov, ale preto, že sa oba typy v každom z nás prestupujú. Od rovnovážneho stavu sa naša myseľ stále nepatrne odchyľuje tým či oným smerom a môže nenáhlym prechodom, najmä vplyvom vášni, podľahnúť chorobným stavom.

Z patologických stavov môžu mať význam pre naše úvahy len také stavy, kde zostala neporušená schopnosť usudzovania. A tu sa najvýznamnejšie príklady rozhodného typu vyskytujú v paranoji. Paranoik dokonale verí svojmu bludu, s úplnou istotou. Keby sme ho mohli priviesť k tomu, aby o svojom blude pokojne pochyboval, bol by na ceste k uzdraveniu. Pre paranoika je však jeho blud svätý aj keby mu jeho obsah spôsoboval utrpenie, a stráži si ho z vášnivou žiarlivosťou, ako by v ňom bola obsiahnutá jeho česť a celá osobnosť. Všetko, čo tento blud môže podoprieť, nadobúda v očiach šialenca absolútnu platnosť, a čo by bludu odporovalo, stráca cenu i pravdivosť, ako by ani neexistovalo.

Nakoniec aj my zdraví často tvrdošijne trváme na svojom presvedčení oproti oponentovi odporujúcemu pádnymi dôvodmi. Sme náchylný považovať ho za klamára a bojíme sa, že by sme ním boli poškodení. Ak mi totiž niekto tvrdí nejakú lož, a ak sa ním dám presvedčiť, potom aj keby to bola lož celkom bezvýznamná, predsa by ma psychicky poškodila; lebo moje poznávacie schopnosti, môj zdravý rozum prehral proti cudziemu zdravému rozumu. On poznal mňa lepšie než ja jeho, ocitol som sa v jeho moci a zaslúžim jeho pohŕdanie. Myšlienka na tieto možnosti je mohutnou vzpruhou, aby sme na svojom poznaní proti iným vytrvali čo najdlhšie a snažili sa odporovať do poslednej možnosti, dokiaľ sa o svojom omyle sami vo svojom vnútri nepresvedčíme. Vedie nás pud duševného sebazachovania, ktorý je snáď v mnohom ešte pevnejšie zakotvený než pud zachovania vlastného života, takže v konflikte môže aj zvíťaziť. Existujú prípady, keď ľudia samovraždou kladú na svoju lož pečať nepreniknuteľného tajomstva, len aby ešte z hrobu mohli na nás pôsobiť. Proti ich úkladom nie je iná pomoc, než pevná viera v samého seba, vo vlastné zmysly, vlastnú pamäť a vlastný úsudok. Je totiž pre jedinca výhodné a nanajvýš dôležité, ak je vyzbrojený touto schopnosťou veriť sám sebe čo najlepšie.

Stavy istoty majú pre človeka nesmiernu cenu. Jednotlivec nie je možný bez spoločnosti a spoločnosť by neobstála bez dôvery jedného ku druhému. Jednoducho dôverujeme pošte, že doručí náš dôležitý list, spoliehame, že vodičovi v dopravnom prostriedku nevypovie svoje služby ani technika ani nervy. Veríme, že naši najbližší priatelia si poctivo želajú naše dobro. Ak otrasieme tými nespočetnými istotami, ktoré sú podkladom spoločnosti, budeme mať ihneď hneď vojnu všetkých proti všetkým. Jednotlivec aj spoločnosť žijú iba z istotami. (Niekedy však tiež istotami umierajú, ako napríklad Dr. Rank v Ibsenovej „Nore“.) Istota ja náš prirodzený stav a je nami neustále vyhľadávaná. Stav trvalej neistoty sa stáva ľuďom tak trápnym a neznesiteľným, že radšej obetujú právo samostatne myslieť a podrobujú sa s pocitom blaha a úľavy náboženskej alebo politickej autorite. Nič nie je prirodzenejšie, než to, že osamelý jednotlivec klesajúci pod ťarchou otázok prijíma odpoveď, ktorá preniká všetkými pórmi spoločnosti. Je ťažké povedať, že túžil po pravde. On skôr prahol po blahu istoty a duševného pokoja. Naša myseľ je oveľa viac prispôsobená istotám než pravdám.

Potreba istoty sa uspokojuje v najrozmanitejších náboženstvách skoro rovnakými prostriedkami podľa princípu, že čím viac sa ukladá veriť, tým ľahšie sa verí. Tak sa stáva aj povera skutočnou a výdatnou pomocníčkou viery, aby sa stav istoty čo najviac upevnil. U každého veriaceho, či už verí cirkevným alebo vedeckým dogmám, je blízke nebezpečenstvo fanatizmu; lebo háji údajné pravdy, háji vlastne svoje osobnosti a svoj šťastný stav istoty. Každého pochybovača podozrieva z tendenčných a straníckych úmyslov a jeho námietky pociťuje ako osobné krivdy. So stavom istoty sa dá náboženská, filozofická alebo vedecká znášanlivosť zlúčiť len násilím vôle, a preto nachádzame dokonalú znášanlivosť len v dobách skepse.

Ale nech nás to nevedie k úsudku, že by skepticizmus bol univerzálnym prostriedkom proti predpojatosti, poverčivosti, fanatizmu alebo dokonca proti paranoji, a prehliadnime si trochu patológiu prílišnej pochybovačnosti. E. Rádl považoval náladovú skepsu za zvláštny chorobný stav; neviem či by to psychiatria potvrdila. Patologickým nedostatkom presvedčivosti však určite trpia nemocní z obsesiami, ktorí v chorobnej starostlivosti nemôžu nadobudnúť istoty o vlastných činoch a stále žijú v sústavnom strachu, že na noc nezavreli dvere, že neuhasili ohorok zo svojej cigarety a podobne. Každá myšlienka sa im veľa krát obracia v opak a blaživý pocit presvedčenosti sa im stáva nedostupným. Svedomitosť je u nich tyranský prehnaná.

Poznali sme tak v paranoji a v obsesii patologické extrémy presvedčenosti, medzi ktorými sa v nenáhlych prechodoch prelínajú so stavmi normálnej mysle.

Bolo by však chybou domnievať sa, že rôzne stupne presvedčenosti, ktorými normálna myseľ sprevádza svoje najrozmanitejšie i cudzie súdy, sú jednoducho určené pojmovým obsahom oných súdov vo vzťahu k poznatkovému bohatstvu onej mysli. Nie len afekty, ale i city mierneho stupňa môžu mať významný vplyv na našu presvedčenosť, ktorá môže pri jednom a tom istom súde od rána do večera niekoľkokrát zakolísať bez viditeľných dôvodov. Ak budeme dlhšie uvažovať, s poznáme, že väčšina našich rozhodnutí nemôže byť založená na istotách, ale len na pravdepodobnostiach. A tu všetko záleží na stupni našej viery, ktorú pripodobňujeme pravdepodobnému tvrdeniu. Pri menšom stupni jednáme tak, pri väčšom jednáme inak, a to väčšie alebo menšie je neobyčajne citlivo vydané vplyvu našich najtajnejších želaní. Tak sa spriadajú vnútorné vzťahy medzi naším myslením a celou našou povahou, čo na iných ľahko zisťujeme, v sebe samých však zisťujeme len zriedkavo.

Dôkazy netreba hľadať ďaleko. Politický protivníci sa často obviňujú z úmyselného prekrúcania právd a mätenia pojmov. Pri tom býva nesmierne ťažké rozoznať, čo zavinil vedome zlý úmysel, čo je spôsobené nedorozumením, a do akej miery sú protidôvody objektívne ospravedlnené. Náš intelekt si často počína ako bezcharakterný pätolizač, dokonca ako katanský zriadenec nemravného despotu, ktorý s najväčším dôvtipom sa snaží, aby najtajnejšie želania svojho pána uhádol a im vopred vyhovel. Bývajú to naše žiadosti, závisti a súperenia, ktoré proti nepohodlným tvrdeniam v stupujú s podozrením, s pochybovaním, s kontradikciami. Je neuveriteľné, ako neúprimný sme často sami k sebe. Ako by sa jednota našej osobnosti štiepila, tak často prevádzame dvojitú hru. Objektívny spor, objektívne založená pochybnosť sú nám často len vítanou príležitosťou, aby sme zapreli svoje presvedčenie a presedlali včas podľa potreby.

Pri ďalšom uvažovaní zistíme, že celkom zodpovedá zdravému zmyslu, ak zmenšujeme riziko svojho podnikania v objektívne neistých prípadoch a počítame so všetkými možnosťami. Ale ako ľahko sa z takejto politiky dvojitého želiezka stane politika zrady! Ako ľahko taktiež objektívnu istotu premieňame v subjektívnu neistotu! Človek neistých zásad, kolísavý a plný pochybností je stále blízky premyslenému zradcovi. A zas znova vidíme to tajné sprisahanie intelektu s túžbami srdca, ktoré vyvoláva staré pochybnosti a tvoria nové. Avšak rafinovanosť, s ktorou sa zakrýva tento skutočný stav vecí pred jasným poznaním, je tak úžasná, že trebárs dochádza aj k akémusi umocňovaniu pochybností, ktoré by s dalo predĺžiť do nekonečna. Pochybujem, že pochybujem, že... Obe možnosti, medzi ktorými kolísa rozhodnutie, ako by prevádzali vzájomnú špionáž a kontrašpionáž. Pôvodne jasné pojmy povinnosti, práva, spravodlivosti zaniknú potom vo faktickej, nie len vo fingovanej neistote. Medzi tým, priblíži sa v čase nutnosť rozhodnutia, a voľbu rozhodne srdce a nie rozum. S týmto faktom súhlasil aj španielsky jezuita a kausista Escobar povestným výrokom, že rôznosť teologických mienení uľahčuje nám príjemne znášať Kristovo jarmo.

Počas prvej svetovej vojny sme videli, ako právne pojmy v Nemecku boli ľubovoľne prekrucované pred tvárou mnohých miliónov ľudí. Nemyslime si však, že sa to dialo vždy u každého národa s vedomým úmyslom, aby pravda bola poškodená, a že sme sami pred takými chybami dokonale jednoduchí! Každý človek má v zásobe niekoľko rôznych meradiel, z ktorých si podľa svojej potreby vyberá inými meria seba a inými svojich protivníkov.

Bolo by možné sledovať ľudskú kolísavosť oveľa ďalej podrobným štúdiom ľudí, ktorí viackrát striedali svoju náboženskú alebo politickú príslušnosť, historickým a kriminálnym skúmaním zradcov, dokumenty zo spisov kausistov, a najmä literárnymi dokladmi z psychologických románov a drám. Je však už dosiahnutý účel: Uvedomiť si, ako z jednej strany neoblomná istota a viera nie je ani zďaleka zárukou pravdy, a z druhej strany ako môže duch upadnúť do špár chorobných pochybností. Ale aj mysli bez chorobných stavov je cesta k pravde zatarasená nie len zjavnými prekážkami, ale aj nástrahami takmer démonickej ľstivosti, takže pri seba úprimnejšej vôli a seba poctivejšej snahe nemusí sa podariť to, čo je jedným z prvých filozofických príkazov: Poznaj sám seba!