Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Helenizmus

prof. PhDr. Emanuel Rádl

Nie je možné presne označiť, kedy začína národný život upadať. Niektoré jeho prejavy ešte dlho rastú, akoby boli plné zdravia, iné sa aspoň dlho držia, nadávajúc poznať, že prekročili vrchol. Červ, ktorý na tele národa hlodá, býva ukrytý hlboko, a obzvlášť súčasníci o ňom nevedia. Kedy začal úpadok klasickej vzdelanosti? Bol vznik gréckej filozofie pokrokom alebo úpadkom? Bol od života odvrátený intelektualizmus, ktorým grécka filozofia začína, pokrokom? Bola pesimistické grécke drámy, obzvlášť Euripidová dráma, pokrokom? V akom zmysle pokročila grécka vzdelanosť skrze Aristotela? A v akom zmysle tu máme rozumieť slovu pokrok? Pokrok Grékov, ľudstva, umenia, civilizácie? Na tieto otázky nie ja jednoduchá odpoveď. Grécka filozofia bola síce pokrokom v tom, že objavila kritiku, metódu, vládu rozumu; ale bol rozkladným prvkom tým, že objavila kritiku, metódu, vládu rozumu; ale bola rozkladným prvkom v tom, že ľahkomyseľne prehliadala skutočné politické, mravné a náboženské potreby ľudu. Grécka filozofia bola pokrokom umenia, ale jej pesimizmus bol úpadkom oproti Homérovej dobe. Aristoteles vyvrcholil grécku filozofiu, jej racionalizmus a metodickosť; jeho nepolitickosť a náboženská i mravná suchopárnosť boli jeho úpadkom. Celkovo však grécky národ prechádzal vlnobitím pokroku a úpadku, a pri tom od siedmeho storočia, od dôb Tálesových klesal a klesal; v dobe Sokrata, Platóna a Aristotela bol v politickom rozklade, ale filozofia sa vtedy vzniesla do výšky. Presné definície, kritika pojmu, náuka o ideách a substanciách, a metafyzika vôbec bola ovocím jeho nesmrteľného diela. Ale na týchto samotných svetových hrdinoch filozofie ja vidieť stopy úpadku doby. Boli svedkami a spoluvinníkmi politického rozkladu vlasti a kultúrneho rozkladu vtedajšieho sveta; kozmopolitizmus, pasívny pomer k životu, nechuť k verejným otázkam, aristokratizmus sú ich dielom.

Alexander Veľký - helenizmus

Výbojmi Alexandra Veľkého naplno začalo obdobie, ktoré nazývame helenizmus. No za úplný začiatok helenizmu sa pokladajú už výboje jeho otca Filipa II.

Prišiel Alexander Veľký (v roku 323 pred naším letopočtom) a otriasol celým vtedajším svetom; staré štáty sa politicky a kultúrne rozpadli. Nastali politické zmätky; ľud sa pomiešal; grécke mestá boli spustošené. Konečne ovládol Rím, najskôr republika, potom cisárstvo. Grécky filozofi túto novú politickú situácii pripravovali; ich politická apatia a kult silnej vôle boli prípravou pre absolutizmus. Už nebolo svetového antagonizmu medzi Áziou a Európou, aký sa prejavil bitkami u Maratónu, u Termopýl u Salamis. Už nebolo kultúrnej povýšenosti Gréka vzdelaného nad barbarmi; už nebolo suverénnosti gréckych obcí! Fuit Ilium! Západné a východné kultúry sa teraz premiešali; nastal kultúrny chaos; staré ideály umierali, nových nebolo. Žiadna istota náboženstva, žiadny pevný literárny smer, žiadny sociálny, žiadna energia, žiadna jará výbojnosť; nebolo ani filozofického ani mravného vodcu a ani náboženského. Len rímske politické zriadenie bolo železné a i naďalej vládla gréčtina ako dorozumievacia reč. V tejto dobe človek nenachádzal iné záštity než príliš chladné odporúčanie, aby zachoval duševnú rovnováhu a chaos mýtov, ako zmätenú ozvenu dávnych spôsobov viery, teraz odumierajúcich.

Vtedy nastalo druhé, dlhé obdobie antickej kultúry, unavené, nekritické, bez duchovného vedenia, pre ktoré sa ujal názov Helenizmus. Toto obdobie trvalo asi 600 rokov, asi až do sv. Augustína (narodeného v roku 354 nášho letopočtu)

Svet sa pomiešal bez ohľadu na rasy a kultúry; bohužiaľ grécky klasici boli postavený na úroveň orientálneho mýtu a z obidvoch vznikla zmes. Aj v Ázii sa v tej dobe síce tu a tam zachycovala grécka vzdelanosť, ale pretože domáce predpoklady boli pre ňu nepatrné, ujali sa v Oriente len povrchné napodobeniny. Grécky jazyk a grécky spôsob myslenia sa rozšíril po svete; po treťom storočí nášho letopočtu však význam gréčtiny v západnej časti ríše klesal a ustupoval pred latinou. Strediskom filozofických škôl ešte dlho zostávali Atény. Filozofické školy sa tam rozmnožili, niektoré mali veľa žiakov, boli tam hlavne tieto školy: akadémie, peripatetická škola, stoická škola, škola Epikurova a skeptická. Súčasníkom sa mohlo zdať toto rozmnoženie škôl pokrokom; kde však zostala stará výbojnosť a kritickosť! Veľa škôl vzniklo i v Oriente: v Pergamone, vo Smyrne a samozrejme v Alexandrii. Toto mesto, založené pri ústi rieky Níl, sa stalo vlastným kultúrnym strediskom života helenistickej doby. Boli tu sústredené knižnice, tu pôsobili vedeckí špecialisti, odtiaľ, z tejto „pokladnice gréckeho vedenia a egyptských tajomstiev“ ako Alexandriu nazýva grécky spisovateľ z Vespasianskej doby, sa šírila zmes orientálnych mýtov a gréckej filozofie. Alexandriu pokladali za stredisko svojho kultúrneho života aj helenistickí Židia, tu tiež bolo stredisko prvej kresťanskej inteligencie.

V tejto úpadkovej dobe pôsobili najslávnejší antickí učenci. Vtedy Euklides napísal prvú učebnicu geometrie (okolo roku 300 pred naším letopočtom), Archimedes zo Syrakúz zakladal mechaniku (287 – 212 pred naším letopočtom), Apollónios z Pergy učil teóriu o kužeľosečkách, Heron prevádzal mechanické experimenty, Aristarchos zo Samu (okolo roku 280 pred naším letopočtom) učil, že sa Zem otáča okolo slnka, Hipparchos z Nikaie (2. storočie nášho letopočtu) zostavil katalóg hviezd, Klaudios Ptolemaios (okolo roku 150 pred naším letopočtom) napísal veľké astronomické dielo, ktoré vládlo až do Koperníka; vtedy pôsobil aj zemepisec Eratosthenes z Kyrény a učil lekár Claudius Galénos. Prírodoveda, astronómia, mechanika, geografia, medicína, gramatika a edičná činnosť rozkvitli.

V tejto dobe sa rozmohla metóda komentovania filozofických a iných spisov, obzvlášť komentovanie Aristotela; už u tohto učiteľa staroveku a stredoveku sú až príliš zreteľné nábehy tejto metódy, ktorá skončila až na konci stredoveku. V čom spočíva komentovanie autora? Dnešný filozof používa cudziu filozofiu, aby na nej vyložil filozofické zásady, snažíme sa štúdiom Platóna pochopiť, v čom spočíva idealizmus, píšu sa spisy o mystike u Parmenidesa, o Sokratovej etike, tu si vopred ustanovujeme vlastný pojem (idealizmus, mystika, etika) a štúdiom daného literárneho materiálu ho prepracovávame. Antika ani stredovek nepoznali tieto metódy, nenájdeme tam sústavného spisu po spôsobe našich monografií o otázkach, ktoré boli vtedy aktuálne, napríklad o substanciách, o druhoch a rodoch, o nominalizme. Nevedeli sa ešte tak samostatne povzniesť nad vedný materiál, aby ho z formovali do jednej témy. Namiesto toho usadli nad daného spisovateľa, držali sa jeho textu a riadok po riadku ho „vykladali“, hľadajúc, čo všetko si je možné myslieť (nielen čo si myslí autor) pri každom výroku. Následkom toho sú komentáre veľmi podrobným, ale aj chaotickým výkladom textu daného autora a nebýva ľahké, vybrať si z neho vlastné učenie či už komentované, alebo učenie komentátora. Tak bol komentovaný Aristoteles, Ptolemaios, Hippokrates, Galénos atď. Obzvlášť Alexandria sa stala strediskom komentátorov, stredovek si túto metódu obľúbil.

Veda a filozofia boli popularizované, učitelia radi ukazovali na to, ako je filozofia ľahká a ako sa jej kvintencie dajú zhrnúť pre potreby pamäti do niekoľkých hesiel. Mládež sa učila výroky slávnych filozofov. Prestalo prenasledovanie bezbožných učiteľov múdrosti, filozofia sa mohla cítiť slobodnejšia v cisárskom Ríme než v demokratických Aténach; čo neboli teraz aj cisári filozofmi, nenavštívil slávny rímsky cisár filozofa Plotina v jeho útulku? Filozofia sa dokonca stala nejakým druhom náboženstva, podávala predpisy pre správny život namiesto božích prikázaní. Epikouros zo Samu, jeden zo zakladateľov školy v tej dobe, jednal skôr ako zakladateľ nového náboženstva než ako osnovateľ nového filozofického systému.

Súčasník mohol mať v helenistickej dobe dojem, že ľudstvo pokročilo. Boli stavané moderné mestá s dláždenými ulicami, nie len v Taliansku, ale aj v Ázii; existoval zámorský obchod z Indiou, vedený z veľkého medzinárodného, učeného mesta Alexandrie. Bola aj veda, filozofia, umenie, i špekulácie o rovnosti ľudí. Dokonca vtedy vládol aj mier, a ľudia pomýšľali na materiálny blahobyt. Takto si pochvaľuje svoju dobu, nad ktorou dnes krčíme ramenami: „Lebo dnes odpočívame v celkom mäkkej driemote mieru, všetky naše vojny sú ukončené...A nie je žiadnej zmeny, žiadného tajomstva, nič nebezpečného, ale sú len jednoduché a obyčajné otázky o drobnostiach denného života, ako či sa má muž ženiť, či má cestovať po mori, alebo či má požičiavať peniaze na úroky.“ Aké šťastie! Všetko bolo, čo hrdlo ráči, len viera v život, životný elán chýbali. Mnohí dnešní ľudia, zaslepení materiálnym blahobytom, nevidia iróniu v chvály helenistickej doby, ako znamenia údajného pokroku civilizácie.

Bolo teda veľa vonkajších úspechov pre filozofiu. Nebol však pevnej viery v filozofickú prácu. Neobjavil sa žiadny výbojný a konštruktívny duch; vládla len detailná náhodilá práca: quae philosophia fuit, facta philologia est. Namiesto dialektiky rétorika, namiesto hľadania pravdy triviálna etika a politika, namiesto zápasu o novú pravdu popularizácia. Chýbala odvaha rozumieť starým filozofom; prišlo teda do módy, zmierovať Platóna a Aristotela a ukazovať, ako vo všetkom súhlasí. Od druhého storočia je filozofom nie len učenec, učiteľ, teoretik, lekár, umelec, vyšší úradník (napríklad majster v kameňolome), ale aj gladiátor, adept tajnej vedy a čarodejník. Viera v Olymp už bola dávno ta tam, zostalo len poverčivé zariekavanie božstiev, zobraných bez ladu a skladu z celého sveta. Kozmopolitizmus, ako vnútorná ľahostajnosť k duchovným veciam, je v každej forme slabosťou; náboženský kozmopolitizmus, aký zavládol v helenistickej dobe bola len forma povery. „Náboženstvo sa stalo východiskom a strediskom všetkého možného zbožného čarodejníctva a posvätného švindľu...zbožná prostota a špekulujúci podvod sa k vôli tomu obliekali do plášťa vedy.“ Pokiaľ už v klasickej dobe filozof utekal od verejnej zodpovednosti, vyžívali sa teraz filozofickí slabosi v malomocnom pohŕdaniu vplyvom vo svete: „Mudrc sa nezúčastňuje politiky a nebude chcieť byť vládcom,“ tvrdí Epikuros. Obzvlášť zaráža, že filozofi teraz prehliadajú aj vzdelanie: „vedecké poznanie je zbytočné“, povedal Zénón z Kitia, zakladateľ stoicizmu a Epikuros neusudzoval inak.

Poslanie filozofie sa zmenilo, už dávno to nie sú rovnocenní členovia spoločnosti, na ktorých duchaplné výroky čaká okolie a zaznamenáva ich pre budúcnosť. Teraz sú to popularizátori, asketici, domáci učitelia, učitelia na verejných školách, ale stále ešte neorganizovaní. Medzi nimi je príliš veľa cudzincov, obzvlášť z Orientu. Niektorí z nich napísali veľa spisov, niektorí boli plodnejší než Aristoteles, žiaden z nich však nezanechal filozofického diela hodného pripomenutia. Orientálne pojatie života sa šírilo, Pytagoras často nosil biely plášť ako znak filozofov, ten sa teraz stal filozofickou uniformou. Z filozofie tejto doby, zo stoicizmu a epikuroizmu je počuť podobné tóny ako z čínskeho učenia Konfucia a Lao-c’a; novoplatonizmus a novopytagoreizmus pripomínajú orientálnu mystiku, a synkretizmus je obdobou rozplývajúcich sa ázijských kultúr; pesimizmus a únavné reči stoikov o utrpení a jeho prekonávaní pripomínajú Budhu. Vláda mýtu sa uplatnila oživením okultizmu, obzvlášť astrológie a mágie. Bola to zlatá doba čarodejníctva všetkého druhu, od konca tretieho storočia bol štát znovu a znovu nútený trestami stíhať astrológiu, prorokovanie budúcnosti, mágiu. Gréci klasickej doby ešte nepoznali bybylónsky mýtus, podľa ktorého osud človeka je určovaný konšteláciou hviezd. Až po Alexandrovi Veľkom sa začali rozbiehať pokusy zavádzať astrológiu do stoickej filozofie, pokusy opierajúce sa o domnelo tajomnú literatúru egyptského pôvodu. Vtedy sa začala šíriť aj mágia, založená na mýte o univerzálnej sympatii všetkých vecí; mágovia si privlastňovali nadľudskú moc, ovládali zlých duchov a dovolávali sa Perzie ako vlasti svojho učenia. Svet je podľa nich plný dobrých a zlých duchov, sú vo vzduchu ako mikróby a do všetkého zasahujú. Veci síce nespôsobujú priamo (nebolo dosť odvahy im to pričítať); sú skôr ukazovateľmi božej vôle, tak ako hviezdy nič nespôsobujú, ale napriek tomu znamenajú šťastie alebo nešťastie.

Pokiaľ rozumieme pod temnou dobou ľudstva takú, keď sa ľudia malátne potácajú svetom ako muchy na jeseň, žijú snáď aj v vo vybudovaných mestách, snáď medzi mnohými knihami a školami, ale sú tak slabí, že nevedia viac než počíta rany, ktoré sa na nich sypú od barbarov zo všetkých strán, potom helenizmus bol jednou z najtemnejšou dôb civilizovaného ľudstva.


Autor tohto článku, prof. PhDr. Emanuel Rádl bol významným českým biológom a filozofom. Narodil sa 21. decembra 1873 v českom mestečku Pyšely, v početnej rodine malého obchodníka. Gymnaziálne štúdia absolvoval na gymnáziách v Benešove a Domažliciach. Na želanie svojej matky vstúpil do noviciátu v augustiniánskom ráde, kde ale zotrval len dva roky. Augustiniánsky rád opustil s tým, že do istej miery zanevrel na katolícku cirkev, neskôr prestúpil k protestantom a stal sa jedným z ich čelných teoretikov. Na Karlovej univerzite v Prahe študoval biológiu, promoval v roku 1898. Pracoval ako asistent Ústavu zoológie Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Bol stredoškolským profesorom v Plzni a v Pardubiciach, od roku 1902 na pražskom gymnáziu v Ječné (1902 – 1919). V roku 1904 sa stal docentom zoológie a dejín biologických vied, a od roku 1919 riadnym profesorom prírodnej filozofie. V roku 1935 ho ťažká choroba vyradila z bežného života. V tomto období píše knihu „Útecha z filozofie“. Zomrel 12. mája 1942 sám doma v úplnej izolácii. Text tohto článku pochádza z roku 1932.