Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Filozofia Tolstoja

Autor: prof. PhDr. František Krejčí

Tolstoj nie je filozof; ale filozofiu má a to má pre ľudstvo väčší význam, než ktorýkoľvek filozofický systém v obyčajnom pojatí slova, pretože Tolstoj je viac než filozof. Tolstoj nešpekuluje o metafyzických záhadách po spôsobe filozofov, nevyužíva pri premýšľaní o nich obvyklého myšlienkového aparátu, nevyvracia, nedokazuje, neháda sa s nimi, a ak sa s nimi vôbec zaoberá, tak len preto, aby povedal, že mu do nich nič nie je a že z nich nikto nie je múdry. Ak vezmeme potom jeho názor na svet v celku a skúšame odpovede, ktoré dáva na otázky, ktorými si filozofovia lámu hlavu, a priložíme na ne logické meradlo, máme ľahkú prácu s vyvracaním, nedôslednosťou, sporov s vôbec nelogickosti je plno. Avšak neexistuje filozof, ktorého systém by nebol vyvrátený, a je veľa slávnych filozofov, ktorí na počiatku svojho premýšľania horovali pre niečo iné, než na konci - trebárs pre pravý opak; avšak u Tolstoja je to isté na začiatku i na konci, ako by sa nestaral o to, čo mu kritici povedia.

Tolstoj

Lev Nikolajevič Tolstoj, portrét z roku 1884, Nikolaj Ge.

Nič z toho jeho filozofickým myšlienkam neuberá; lebo on svoju filozofiu žije a tu padá na váhu celá jeho mohutná osobnosť, a to, o čo viac je filozof, činí jeho myšlienky presvedčivejšími než dôkazy vedcov a filozofov. Vo filozofii, teda v otázkach, ktorých zodpovedaním zostrojujeme si názor na svet, nejde o vety takej istoty, ako: dva krát dva sú štyri. Takýmito poznatkami sa zaoberá veda a keby tieto otázky dali sa zodpovedať s takou istotou, nebola by potrebná filozofia. Vo filozofii sa jedná o transcendentnosť, o podstatu vesmíru, podstatu človeka, o pomer k ostatnému svetu a zmyslu jeho života. Tu veda mlčí a človeku túžiacemu vedieť, je každá dobrá rada drahá. Tu sú len predpoklady a úvahy, a pokiaľ veda nemôže žiadne z nich dať svoje poverenie, uplatňujú sa iné dôvody, obzvlášť osobná autorita a jej sugestívny vplyv. A takouto autoritou Tolstoj je: Myšlienky hlásané Tolstojom, majú svoju váhu práve preto, že ich predniesol Tolstoj. Nie len tí, ktorí podliehajú sugestívnemu pôsobeniu jeho osobnosti bezprostredne, i chladní kritici sa musia skloniť pred ideou, proti ktorej majú trebárs sto námietok, keď za ňou stojí Tolstoj; pretože, čo v géniovi rázu Tolstoja dospeje k uvedomeniu, o tom musí predpokladať tú istú zákonitosť, vládnucu svetovým dianím, ktorú sa snaží človek vystihnúť logickým myslením. Génius má právo hlásať, nedokazovať, vravieť dogmaticky, imperatívne. Účinnosť jeho myšlienok netrpí, keď ich podáva dogmaticky, a taktiež nie, keď ich vykladá a dokazuje nesprávne.

Preto si cením filozofiu Tolstoja práve tak, ako systém ktoréhokoľvek filozofa v obyčajnom zmysle slova, nevynechávajúc najväčších mien v dejinách myšlienkového vývoja, napriek všetkému, čo by sa proti logickému zreťazeniu jeho názorov dalo namietať. Na západe je ich veľa, čo obdivovali veľkosť Tolstoja ako umelca, tvorcu moderného eposu, modernej Iliady (Vojna a mier), ale pohŕdavo krčili ramenami nad jeho ostatnou činnosťou, odbíjajúc jeho rozumovanie pohŕdavým: taceat poëta inter philosophos – básnik nemá slova medzi filozofmi; pre nich je moralista Tolstoj hrôzou (Hennequin) alebo dokonca odporným zjavom (Bierbaum). Ja súdim, že sa nesmie básnik a umelec Tolstoj oddeľovať od učiteľa ľudu a moralistu, Tolstoja. Hľadám myšlienky, ktoré hoci spájajú vnútorne, čo sa vonkajšou formou na prvý pohľad líši, a vyciťujem z nich celú jeho veľkosť. A idea, ktorá spája všetko tvorenie a činenie Tolstoja je stelesnená jeho mohutným zjavom, je idea humanity. Čo Tolstoj básnik, moralista a vychovávateľ svojho ľudu učinil pre jej pochopenie a uskutočnenie, v tom je jeho filozofia, a pretože je to idea humanity, preto je jeho filozofia tak významná.

Tolstoj nie je prvý, kto ideu humanity vyslovil; originalita v tejto príčine nie je slávou Tolstoja, ani formule, v ktorej ju predniesol, neodpierajte zlu zlom, nie je jeho. Našiel ju v Biblii, v Novom zákone, v kázaní „na hore“, sú to Kristove slová, ktorými vedome postavil zákon a požiadavku lásky k blížnemu proti egoistickej morálke: oko za oko, zub za zub. Ale on tieto slová pochopil v celom dosahu a učinil základom svojho názoru na svet, vedúcou hviezdou svojho života a formulou pre rozriešenie všetkých spoločenských a individuálnych národných záhad, špeciálne ruských a všeľudských. Tolstoj si bol vedomí všetkých otázok, ktorými sa kedy ľudské hlavy trápili, poznal všetkých filozofov a sledoval ich cesty za poznaním; zavrhol však všetko to noeticko-metafyzické a akokoľvek ich pomenujeme, jeho umelecký inštinkt viedol jeho zrak do skutočného života, na tu biedu ľudskú a zaostriac ho dal mu nahliadnuť do najhlbšieho vnútra ľudí, kde sa z túžby rodia vášne, a tam vyčítal inú otázku po záhade sveta, než ako si ju kladú filozofi. „Každý človek žije len preto, aby mu bolo dobre, k vôli blahu. Keby necítil v sebe túžbu po blahu, nepociťoval by sa ani byť živým. Žitie každého človeka je totožné so žiadaním blaha.“ (Život, kap. 1). Ako žiť, aby dosiahol blaha, je teda akútna otázka, v nej sa ozýva v človeku jeho ľudskosť a v nej je sústredené v konkrétnosti všetko, čo človek chce poznať a vidieť. Pretože potom smrť a všelijaké zlo sú prekážkami blaha, ktoré sa zdajú nenahraditeľnými, je otázka: ako žiť, aby smrť a iné zlo nebolo zlom. Túto úlohu má filozofia a jediná odpoveď znie: neodopierajte zlu zlom, čo znamená, obetujte vlastné blaho pre blaho iných, snažte sa žiť pre iných.

Táto odpoveď prišla Tolstojovi ako nejaké zjavenie, keď sa dlho márne snažil odpovedať si na tieto otázky; našiel ju, ako som už spomenul, v Biblii, a len čo ju prečítal, bolo mu hneď jasné, že len touto cestou možno docieliť blaho a splniť svoju životnú úlohu. Človek uvedomujúc si túto záhadu, odrieka sa vlastného blaha v prospech blaha iných, miluje ich, a ak ich miluje, považuje ich za seba rovných a svoj život za časť života celku, tým dáva svojmu životu cenu a docieľuje blaho pokorením bázne pred smrťou a odstránením toho všetkého zla, ktorého príčinou je človek človeku svojim egoizmom vyplývajúcim z tej istej snahy po blahu. Pretože: „buď si akýkoľvek tesný kruh pôsobnosti človeka, buď si on Kristus, Sokrates, dobrý, neznámy, asketický starec, mládenec, žena, ak sa odrieka vo svojom živote osobnosti pre blaho iných, vstupuje už v tomto živote do nového pomeru k svetu, v ktorom nie je smrť, a ktorého utvorenie je životným cieľom život všetkých ľudí (Život, kap. 31.). A človek, ktorý miluje iných a je pripravený obetovať im vlastné blaho, odolá pokušeniam, ktoré sú príčinou všetkej spoločenskej biedy a ktoré vypočítava na konci spisu Moja viera: nepriateľstvo k ľuďom, môj hnev na nich, nemravná chuť po inej žene, porušenie prísahy, odporovanie zlu násilím druhých ľudí; robenie rozdielu medzi svojim a cudzími národmi.

Stručne sa dá formula „Neodopierajte zlu zlom“ interpretovať: dôsledné plnenie zásady humanity. Práve to neúmorné a bezohľadné poukazovanie na dôsledky tejto zásady a ešte bezohľadnejšie poukazovanie na dôsledky tejto zásady a ešte bezohľadnejšie vystupovanie proti všetkým činiteľom, ktorí v dnešnej spoločnosti preniknutiu tejto zásady bránia a sú vlastnou príčinou všetkých bied, ktorými jednotlivci i celé vrstvy trpia, činí z Tolstoja apoštola humanity.

Avšak tento apoštol humanity nevyžaduje vieru v svoje slová, ale obracia sa k ľudskému rozumu a je presvedčený, že človek túžiaci po blahu musí po všetkých sklamaniach, ktoré mu pripravila nesprávne riadená snaha po blahu, uznať pravdivosť zásady lásky k blížnemu. „Pred tým hovorievali: Nesúď, ale ver tomu, čo my predpisujeme. Rozum ťa oklame. Len viera ti objaví pravé blaho života.“ Avšak: „Pokusy, v našich dobách vliať človeku duševný obsah pomocou viery s opomenutím rozumu, platí tak, ako pokusy kŕmiť človeka inak než ústami.“ „Všetko človek poznáva rozumom nie vierou“ (Život. Dodatok 3.).

Preto tiež odmieta náboženstvo v obyčajnom poňatí, ako poznanie vierou a definuje ho: „Náboženstvo je určitý, človekom stanovený pomer svojej jednotlivej osobnosti k nekonečnému svetu či jeho pôvodu.“ (O náboženstve a mravnosti, koniec.) Pretože potom tento pomer je stanovený a byť stanovený len rozumom, spadá náboženstvo s filozofiou v jedno. Takéto náboženstvo človek musí mať a len na ňom môže bať založená mravnosť. Ale Tolstoj je odporcom tradičného cirkevného náboženstva. Dogma akéhokoľvek druhu, zjavenie, Kristovo božstvo, kňazský celibát, kňazské poslanie, zoslanie ducha svätého, sviatosti, vôbec celá liturgia, zriadená za účelom klamania ľudu a udržania moci i hmotných vecí, ho naplňujú odporom a je ťažké nájsť prísneho slova, ktorým by neodsúdil žriedlo zla a biedy, vedomé klamstvo cirkevného učenia.

Tým, že v jeho pohľade splýva náboženstvo s filozofiou v jedno, nadobudol výborného výchovného prostriedku pre ruský ľud, ktorého povznesenie z duševnej i hmotnej poroby učinil svojou životnou úlohou. Tento ľud, hlboko nábožný, ale zanedbaný, v ktorom je spútaná ohromná energia k nečinnosti práve tlakom cirkvi a štátu, je prístupný novým obrodzujúcim myšlienkam len pomocou toho, čím tisícročná poroba zatemnila jeho dušu. Tolstoj k nim vraví po ich náboženstvu, o bohu, o Kristovi; do starej nádoby prelieva nový obsah: rozumejú mu a prijímajú zárodky očistných mravných myšlienok, ktoré paralyzujú hrubé pudy, aby nebuchli rozvratnou prudkosťou.

Na druhej strane spôsobilo ono splynutie náboženstva s filozofiou určité spory v jeho názoroch, keď by ich posudzoval zo stanoviska jednotného systému. Napríklad Tolstoj má panteistickú predstavu boha a predstavu osobného boha výslovne označuje protizmyselnú, nerozumnú avšak v neskorších populárnych spisoch kde podáva svoje učenie ako učenie Kristovo (výklad evanjelií), hovorí o osobnom bohu, necháva ho byť stvoriteľom sveta a učí k nemu sa modliť. Taktiež o nesmrteľnosti duše hovorí miestami tak, akoby sa človek skladal z dvoch substancii, hoci prvotne jeho názor v tejto veci je monoteistický. To a podobné nezrovnalosti pokladám za popularizačné snahy a myslím pokiaľ sa jedná o vystihnutie názoru Tolstoja, že nie je možné spôsob jeho vyjadrovania v populárnych spisoch brať doslovne a činiť ho východiskom pre posúdenie, prípadne odsúdenie jeho filozofie.

Najviac odporu v kruhoch západnej inteligencie vyvolali Tolstojové názory o vede a umení, ktoré predniesol v dôsledku svojho humanitného stanoviska. Pkiaľ ide o otázku: ako žiť, aby sme dosiahli blaha, potom dôsledne vzaté má cenu len to poznanie, ktoré tomuto cieľu prospieva, a zbytočne je klásť si otázky a snažiť sa o ich zodpovedanie všetkým životným úsilím, pokiaľ sa nimi získavajú prostriedky k modernému luxusu a spohodlneniu života a pokiaľ tým hromadia neplodné učenosti. Tolstoj nie je nadšený úspechmi prírodných vied a detailným výskumom tajomstiev prírody; stav učencov je pre neho stavom darmožráčov, ktorí svojou prácou, domnievajúc sa, že prospievajú ľudstvu, svojím životom sa znemravňujú. Od umelcov potom žiada, aby svoje schopnosti a svoj talent dali do služby výchovy ľudu a netvorili diela pre bohatých bankárov a priemyselníkov, slúžiac ich snahe po rozkoši. Tolstoj je v tom jednostranný a v jednostrannosti nespravodlivý; avšak nesmieme byť zas nespravodlivý voči nemu. Zo svojho stanoviska má pravdu a v celku vzaté nie je to s pestovaním vedy a umením v poriadku. Iní s tým tiež nie sú spokojní. Zatiaľ čo Richard Wagner nazval učencov opicami lezúcimi po strome poznania, posielal Nietzsche univerzitných učencov ku všetkým rohatým, majú pre to Nemci ospravedlnenie a vysvetlenie. My máme vysvetlenie pre jednostrannosť Tolstoja v jeho altruistickej snahe, pomôcť spoločenskej biede, pre ktorú stav učencov a umelcov nemá zrak a sluch. Veď Tolstoj si pravých umelcov, ktorí pochopili význam povznesenia nižších vrstiev, vie vážiť: a kvôli ľudovosti, ako sa vraví, nemusí umelec prestať byť pravým umelcom.

Tento Tolstojov svetový názor, ktorý do podrobnosti v tomto článku nie je možné rozvádzať, má po filozofickej stránke v tom svoju cenu a česť originality, že jeho východiskom je skutočný život a nie nejaká abstrakcia. Tá jednoduchá a vo svojej jednoduchosti zrozumiteľná veta, ktorej pravdivosť nemôže byť popieraná, totiž: život je totožný s žiadosťou blaha, vyjadruje záhadu poznania po stránke teoretickej tak i po stránke praktickej. Žiadanie blaha je iný, mohli by sme povedať nefilozofický, ale prípadný výraz pre pud sebazáchovy a ukazuje podstatu ľudskej bytosti vo vôli. To je východisko novej filozofie, ku ktorému dospela po dlhom blúdení na púšti intelektualizmu. Tolstoj je v tom celkom moderný filozof a vydobyl slovanskej filozofii, ktorej je hlavným reprezentantom, tej pevnej pôdy, na ktorej po Kantovom príklade postavili nemeckú filozofiu Schopenhauer a Nietzsche. Vyššie uvedenou vetou, ktorú učinil východiskom svojho myslenia, preniesol ťažisko filozofie na mravné pole, vykonal totiž to isté, čo sa toľko velebí Kantovi. A toho, o čo usilovala filozofia od počiatku svojho vzniku, rozriešenie sporu medzi vedou a vierou, docielil v dôsledku svojho stanoviska lepšie a účinnejšie než celý nemecký idealizmus a francúzsko-anglický pozitivizmus. U Tolstoja spadá náboženstvo s filozofiou úplne v jedno a veda má len ten účel, aby podala človeku poznanie, životu (t. j. dosiahnutie blaha) potrebného, s vylúčením všetkých problémov, na ktoré ľudský rozum nestačí a ktoré s cieľom poznania nesúvisia. Kant vymedzil viere miesto vedľa rozumu a tým zachoval to isté náboženstvo, proti ktorému v Kritik der reinen Vernunft podnikol víťaznú výpravu; Tolstoj vieru odstránil ako zdroj klamu a rozum učinil vodcom človeka v jeho snahe po blahu; mravnosť založil čisto pozitivisticky bez „nadrozumu“, bež vyššieho nadprirodzeného hlasu v nás, a pri tom vyriešil otázku slobody vôle v zmysle determinizmu a slobody ako Kant a Schopenhauer.

A čo sa týka rigoróznosti jeho etiky, ktorý mu býva vyčítaný, prevyšuje pri všetkej prehnanosti niektorých požiadaviek Kanta, ktorého princíp kategorického imperatívu (princíp povinnosti: konaj svoju povinnosť) viedol by dôsledne k bezcitnej šablónovitej odmeranosti v jednaní a bezmyšlienkovému podrobeniu sa príkazom, ktoré by sa vydávali za mravné v mene štátu a cirkvi. Takéto myslenie vtedy snáď potreboval výbojný štát ako Prusko, ale nie ujarmený ľud, ktorému len láska mohla vštiepiť zmysel k povinnostiam, nie vtedajšie Rusko, kde vrstva panujúcich tried je tak ďaleko od pracujúcej triedy.

Systematickému usporiadaniu jednotlivých myšlienok je možné u Tolstoja vyčítať všeličo, ale ušľachtilosť a ich mravnú povznesenosť, áno i modernosť a pokrokovosť je nado všetky pochybnosti. A keď uvážime, že tieto myšlienky vyrástli z duše ruského ľudu, že v Tolstojovi došla výrazu najúplnejšieho vtedajšia slovanská duša, mnohí k veľkosti Tolstoja vzhliadali ako k hviezde veštiacej lepšiu budúcnosť Slovanstva a tým aj ľudstva vôbec, čím jeho filozofia nadobudla v podstate celosvetový význam.