Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Aristotelova metafyzika z pohľadu súčasnosti

Autor: JUDr. František Joklík

Možno sa bude nejeden pýtať, načo je nám v súčasnosti dielo, ktoré má v sebe očividné stopy zastaranosti. Obohacuje v súčasnosti metafyzika súčasnú vedeckú literatúru? Aristoteles bol odpradávna nazývaný otcom scholastiky. Má scholastika pre súčasný svet ešte nejaký význam?

Aristoteles - Metafyzika

Aristoteles - Metafyzika, vydanie z roku 1849

Tým, že sa Aristotelove spisy vydávajú aj v súčasnosti, sa nutne nekriesi scholastika. Je možné z nich ťažiť aj inými spôsobmi. Aristotelove spisy sú súčasťou svetovej literatúry; a to veľmi cennou súčasťou, práve tak ako spisy Platóna, Sofoklesa, Tacita, Horacia, Danta, Newtona atď. Všetky spisy svetovej dôležitosti, či už staré alebo nové, stoja za to, aby boli prekladané do súčasných jazykov a znova vídavané.

Čo je teda metafyzika a čo sa dá vyťažiť najmä z Aristotelovej metafyziky? Na metafyziku boli v rôznych dobách rôzne pohľady. Bola preceňovaná a bola podceňovaná. Niektorí v nej videli akúsi „nadvedu“, čosi, v čom je zhrnutý výťažok zo všetkých ostatných vied, vedu, ktorá dokáže odpovedať na všetky otázky, ktorá dokáže vyriešiť všetky záhady a ktorá dokáže odhaliť tajomstvá. Iní ju prehlasovali alebo pokladali len za úbohú pavedu, videli v nej iba zbierku viac menej tautologických definícii, teda bezcenných, scholastických otázok a záhad, viet znejúcich hodne abstraktne a teda bezobsažných a podobne. Ani tým, ani tamtým nie je možné dať výhradne za pravdu. Metafyzika nie je žiadnou nadvedou (pretože nič také nie je), ale tiež nie je žiadnou pavedou, akou je napríklad astrológia alebo alchýmia. Metafyziku v súčasnosti samozrejme nikde neučia, ani na vysokých školách ju nikto neprednáša. Ale zo spisov nesúcich názov „metafyzické“, je možno stále ťažiť; len treba v nich vedieť čítať; kto to nedokáže, bude pohŕdať metafyzikou, tak ako bude pohŕdať zemiakmi ten, kto pripravuje ako pokrm ich bobule a hľuzy.

To, že v starovekých spisoch a najmä tiež v Aristotelovej metafyzike nájdeme veľa zbytočného, čo dnes nie je možné nijak potrebovať, a veľa prekonaného, to týmto spisom neuberá na cene. Je potrebné mať na zreteli, že sú staré už viac ako dvetisíc rokov. Ak sa niekto ponorí do štúdia Aristotelovej metafyziky, nemal v nej hľadať niečo, čo v nej nie je a ani nemôže byť, a ani nevkladať do nej niečo, čo do nej autor nevložil a ani vložiť nemohol.

Aristoteles však vo svojej metafyzike vidí vedu. Predkladá veľa všelijakých a otázok (a priori), ktoré má veda rozriešiť a rozlúštiť. Tieto záhady sa však pri predkladaní často rozplývajú pod rukou; sú iba rázu noetického alebo rečníckeho a nie vedeckého. Stará gréčtina je oproti moderným jazykom pomerne chudobná na výrazy (najmä kmeňoslovné); takmer každé starogrécke slovíčko môže byť preložené v každom modernom jazyku množstvom výrazov. Mnoho z tých Aristotelových a priori má svoj základ práve len v mnohovýznamnosti slov, ktorými operuje. Ak nahradíme v preklade slovo príslušným výrazom, záhada nám zmizne pod rukami, ako už bolo povedané, lebo čo znie záhadne v starej gréčtine, neznie tak v modernom jazyku, kde slovíčka majú presnejší význam. Aristotelova metafyzika mohla byť napísaná len a jedine v starej gréčtine a nedá sa doslovne preložiť. Ani latinsky preklad nemôže sa dosť uspokojivo kryť s originálom (po stránke slovesnej alebo iba gramatickej), tým menej preklad novodobý. Ak sa snažíme prekladať doslovne, totiž ak nahradzujeme to ktoré slovíčko grécke vždy tým istým slovíčkom vo vlastnom jazyku, vznikne nám takmer nezrozumiteľný text. Ak však prekladáme podľa zmyslu, totiž používame pre to ktoré grécke slovíčko striedavo rôzne domáce slovíčka, rozplynú sa nám mnohé záhady pod rukou a čitateľovi sa preto bude nejedna záhada javiť nepochopiteľnou. Záhada sa totiž rozriešila sama sebou jasnou štylizáciou vety, ako to noetika vyžaduje a ako to jazyk dostatočne zdokonalený diferenciáciou umožňuje.

Samozrejme nesmie byť Aristotelovi pripísaná na vrub nedokonalosť starej gréčtiny; on mohol písať len v jazyku, aký vtedy bol a nemohol ho pretvoriť. Jazyk nie je vôbec umelým výtvorom, ale sa vyvíja sám od seba ako organizmus. Kto sa mysľou prenesie do vtedajšej doby, totiž vyše dvetisíc rokov naspäť, bude sa diviť skôr tomu, ako starí Gréci vedeli vynikajúco hospodáriť so svojim jazykom napriek jeho vtedajšej pomernej nedokonalosti, než tomu, že sa nim nevyjadrovali dosť jasne a presne, tak oko je to možné až teraz. Starí Gréci, a najmä Aristoteles je v tom majstrom, dokázali každého slovíčko aj výraz využiť až do krajnosti, zatiaľ čo my márnotratne plytváme svojím slovným bohatstvom.

Aristoteles, ako už bolo uvedené, pokladal metafyziku za vedu; prehlásil za jej úlohu „preskúmať a odhaliť podstatu toho, čo je dané ako také“ (ako, pokiaľ, na koľko, čím je to a oné dané). (Názov metafyzika nepochádza od Aristotela, ale vznikol úplne náhodou, pretože ten spis bol radený za fyzikou, bol označený názvom „po fyzike“ čiže grécky metafyzika.) Táto úloha sa však pokladá za nesplniteľnú a preto (po vecnej stránke) sa metafyzika nedá vzkriesiť. Dnes sa nedá napísať kniha, ktorá by sa podobala Aristotelovej metafyzike. Avšak, ako som už uviedol, tento spis nie je bezcenný a nestratí svoju cenu snáď až na veky. Sú v ňom totiž obsiahnuté počiatky vied, či náuk, ktoré sa ešte len vyvinú alebo budú vybudované, práve tak, ako v Aristotelovej „fyzike“ sú v jadre obsiahnuté mnohé novoveké vedy; nie len to, čo my nazývame fyzikou, ale taktiež chémia, geológia, balistika, astronómia atď. Aristotelova metafyzika je zbierkou (avšak dosť pestrou) otázok, záhad, viet, domnienok, názorov, poznatkov, poučiek, problémov, axióm, dogiem atď. rázu noetického, heuristického, logického, matematického, dokonca i teologického.

Kto z tohto spisu dokáže vylúpnuť jadro a ak ho rozkrája na malé časti, môže z neho účelne ťažiť.