Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne historickým zameraním

Aristoteles – životopis a pôsobenie

Autor: JUDr. František Joklík

Aristoteles sa narodil v roku 384 pred našim letopočtom v Stageire (Grécko). Pochádzal z lekárskej rodiny, nie len jeho otec (Nikomachos) bol lekárom, aj jeho predkovia boli lekármi. Keď mal osemnásť rokov vstúpil do Platónovej akadémie v Aténach a zostal tam dvadsať rokov. Čoskoro vynikol neobyčajným nadaním a samostatným úsudkom. Platón vraj ho prirovnal k žriebäťu ktoré vyhadzuje proti svojej vlastnej matke. V roku 343, keď už jeho sláva bola široko ďaleko rozhlásená, povolal ho macedónsky kráľ Filip veľmi lichotivým listom ku svojmu dvoru a zveril mu výchovu (alebo aspoň hlavnú výchovu) svojho vtedy trinásť ročného syna Alexandra, svojho neskoršieho nástupcu, známeho pod menom Alexander Veľký. Čoskoro po dokončení tejto úlohy (po roku 340) Aristoteles založil vlastnú školu v Aténach a to Lykeion, ktorú riadil dvanásť rokov. Táto škola bola nazvaná peripatetickou, pretože Aristoteles tam prednášal v užšom krúžku svojich žiakov, prechádzajúc sa s nimi popri stĺporadiach alebo stromoradiach (peripatos). Na sklonku života, v roku 323 bol nútený utiecť z Atén, kde po smrti Alexandra Veľkého dostala sa k veslu protimacedónska strana, ktorej vodcom bol známy rečník Demostenes, ktorý však sám proti Aristotelovi agresívne nevystúpil a tá sa chystala Aristotela obžalovať z „bezbožnosti“, to je z toho istého (údajného) zločinu, ktorý v roku 399 odpykal smrťou Sokrates. Aristoteles odchádzajúci z Atén sa vraj vyjadril, že nechce Aténčanom poskytnúť príležitosť, aby sa po druhý kráť prehrešili proti filozofii. Odišiel do Chalkidy a tam o rok zomrel vo veku 63 rokov.

Aristoteles

Aristotels, Museo Nazionale Romano, Rím

Teraz niečo o pomere, v ktorom bol Aristoteles ku svojmu žiakovi, kráľovi Alexandrovi. Ten pomer sa trochu podobá pomeru rímskeho filozofa Seneca k Nerovi. Tak ako Nero počiatkom svojej vlády Senecu, podobne Alexander z počiatku zahŕňal Aristotela priazňou; posielal mu napríklad z miest kde bojoval materiál k jeho bádaniu, najmä v celých karavánach zvieratá, ktoré Aristoteles potreboval pre svoj „popis zvierat“. Neskôr však, keď Alexander V., po svojich neobyčajných vojnových úspechoch spyšnel velikášstvom, priateľstvo medzi učiteľom filozofom a žiakom sa skalilo, bez toho aby k tomu dal Aristoteles seba menší podnet. Alexander sa totiž dal predovšetkým v Líbyi prehlásiť za syna Joviša (Zevsa) Ammona a potom od vojakov ktorým velil žiadal, ako aj od družiny, ktorá ho sprevádzala na jeho výpravách (generálov, učencov, rétorov atď.), aby mu vzdávali pocty ako božskej bytosti. Proti tomuto pochabému velikášstvu sa v Alexandrovej družine zdvihla opozícia; prvý jej padol za obeť, ako je z dejín známe, vojvodca Kleitos. Čoskoro po tragickom skonaní tohto muža sa stal hovorcom opozície filozof Kallisthenés, ktorý však tým proti sebe popudil Alexandra. Tento Kallisthenés bol však príbuzným Aristotelovým (synovcom alebo bratrancom) a Alexandrov hnev sa preniesol z jeho osoby tiež na Aristotela. Filozof Kallisthenés bol popravený v Baktriji, ako druhá vynikajúca obeť tyranského velikášstva kráľa; kráľ ho dal krivo obviniť, že sa činne zúčastnil akéhosi sprisahania, ktoré proti nemu zosnovalo niekoľko mladíkov z kruhov opozície, celkom ten istý postup, ku ktorému neskôr v Ríme siahol cisár Nero, keď chcel zahubiť Senecu. Plutarch, ktorý tieto udalosti líči v Alexandrovom životopise (v kapitole 52 - 55) zachoval nám znenie listu, ktorý o tom Alexander napísal svojmu generálovi Antipatrovi (ktorého zanechal ako miestodržiteľa v Macedónsku). „Mladíkov, ktorí sa proti mne spolčili, v Macedónii ukameňovali moji (vojaci). Ale sofistu (totiž Kallisthenésa) chcem potrestať sám, ako aj tých, ktorí ho tu poslali, a tých, kto vo svojich mestách poskytujú prístrešia mojim nepriateľom.“ Dá sa predpokladať, že slová „ako aj tých, ktorí ho sem poslali“ mieria proti Aristotelovi ako príbuznému Kallisthenésa, hoci Aristoteles toho muža za Alexandrom neposlal, ale Kallisthenés sa pripojil k jeho družine preto, aby vymohol na kráľovi povolenie k znovuzriadeniu svojho rodiska Olyntu zboreného Macedóncami, takého povolenia sa pred tým podarilo dosiahnuť Aristotelovi pre jeho rodisko Stageiru. Je dosť možné, že Alexander Veľký by vtedy (v roku 327) Aristotelovi pripravil asi ten istý osud, aký Nero pripravil Senekovi, keby ho mal v dosahu svojej moci, čo by bolo pre ľudskú kultúru sotva nahraditeľnou stratou, pretože vtedy bol Aristoteles na vrchole svojej tvorivej činnosti. V starom Grécku bolo podobne tak, ako v Ríme povážlivým údelom, mať za žiakov budúcich vládcov. Aristotelovi síce dejiny nedopriali meno „Veľký“, ale zasluhuje si ho najmenej tým istým právom ako Alexander. Tak ako Alexander vynikal nad všetkými svojimi súčasníkmi kráľmi, tak Aristoteles vynikal (avšak až po smrti Platóna) nad všetkými vtedajšími filozofmi a učencami. Bol tiež kráľom alebo obrom vo svojom odbore. A keby sa niekto opýtal, komu je ľudstvo viac zaviazané, či Aristotelovi alebo Alexandrovi Veľkému, a čie pôsobenie by bolo ľahšie postrádať v dejinách, myslím, že by značné percento opýtaných osôb odovzdalo svoj hlas Aristotelovi.

Je dvojnásobne zaujímavé, že ani očividná Alexandrova nemilosť neuchránila Aristotela od úkladov jeho nepriateľov v Aténach a že ho z toho mesta vypudila práve protimacedónska strana. Bol vtedy preslávený aténsky štát až na najnižšom stupni úpadku. Na tribúne, z ktorej kedysi rozprával k ľudu Perikles, dávali mu čoskoro potom rady demagógovia najhoršieho rázu, ako bol napríklad povestný Stratokles, o ktorom sa podrobnosti dočítate v Plutarchovom životopise Demetria (Patiosketa) a proti ktorému bol Kleon takmer bohatierom. Pre nejedného bude s podivom a možno bol ten podiv bol tiež vyslovený, že Aristoteles nemal nijakú aktívnu účasť na vtedajšom politickom živote v Hellade, hoci bol Platónovým žiakom, ktorý sám sa tej účasti nezriekal (všimnite si jeho pobyt na Sicílii u Dionýza) a ktorý sa vo svojom štáte dožadoval toho, aby v čele vlády stáli filozofi. Nepochybujem o tom, že keby Aristoteles žil za Periklea, nebol by sa určite stránil politického života (snáď na úkor svojej vedeckej činnosti), ale vo vtedajšom politickom ovzduší nebolo veru pre neho miesta, ani na hore, ani dole. Tiež výsledky, ku ktorým sa dopracoval Platón svojim aktívnym zasahovaním do politiky, nijako nenabádali k napodobneniu. V tomto smere nie je možné Aristotelovi nič vyčítať. Veď sa nevyhol úkladom, hoci sa politického života moc nezúčastňoval. Čo by sa asi dialo, keby do neho vmiešal.

Aristotelove spisy sa nám úplne nedochovali, dochovali sa spisy takzvané akroamatické (prednáškové), spisy urobené vo forme prednášok oproti spisom Platónovým, ktoré majú formu dialógov a dielam najstarších gréckych filozofov, ktoré boli napísané vo veršoch (ako básne). Tieto spisy napísal Aristoteles skoro úplne za posledných 12 rokov svojho života v Aténach. Je ich slušná rada a sú rozmanitého obsahu: pojmovedného (logického), prírodovedeckého, mravoučného, štátovedného a je možné tvrdiť bez preháňania, že Aristoteles vo svojich spisoch zhrnul skoro všetko, čo sa vtedy v oblasti helenistickej kultúry vedelo. Súbor logických Aristotelových spisov bol neskôr označený názvom „Organon“ a zahŕňa tieto diela: kategórie, hermeneutika, analytika prvá a druhá, logika a vyvracanie sofizmov. Prírodovedeckého rázu je predovšetkým „fyzika“, potom meteorológia, spisy pojednávajúce o nebesiach, o pohybe, o vzniku a zániku a prírodopis zvierat; tu sa tiež zaraďuje spis pojednávajúci o duši. Ďalej Aristoteles napísal rétoriku, poetiku, etiku, politiku a metafyziku. Do podrobného rozboru všetkých týchto spisov sa v tomto článku nemôžem pustiť. Ale je nutné spomenúť aspoň metafyziku, ktorá je jedným z najvýznamnejších Aristotelových diel a ktorá vo veľmi zriedenej forme predstavuje akúsi zmes všetkého, čo Aristoteles napísal. Po Aristotelovi zdedil jeho spisy najznámejší z jeho žiakov, Theofrastos, ktorý ich odkázal svojmu žiakovi Neleovi. Potom sa dostali do rúk akýchsi anlfabetov, ktorí ich uložili alebo ukryli v pivnici, kde sa poškodili vlhkom a odkiaľ ich až po 100 rokoch vyzdvihol bibliofil Aténčan Apolikon, ktorý v nich potom opravoval poškodené miesta, avšak zrejme nie vždy správne a úspešne, ako sa dá predpokladať. Z Atén tieto spisy Sulla odviezol do Ríma, kde ich dostali do rúk filozofi Tyrannion a Andronikos, z ktorých posledný ich usporiadal tak ako ich poznáme dnes.

Ešte je potrebné obšírnejšie popísať vplyv, ktorý mala Aristotelova filozofia na potomkov. Tento vplyv bol obrovský a preto som Aristotela prirovnal k Alexandrovi Veľkému. Predovšetkým po jeho smrti pretrvávala jeho „peripatetická“ škola. Z jeho žiakov najviac vynikol Theofrastos, jeho prvý epigóni boli Eudemos, Aristoxeinos, Straton atď.; jedným z posledných bol Kratipos, ktorý pôsobil v Cicerónovej dobe. Vlastný, dejinný význam nadobudla Aristotelova filozofia až v stredoveku. V staroveku sa Aristotelova filozofia netešila väčšej vážnosti, než filozofia iných škôl, napríklad Platónova alebo stoická. Dokonca je možné povedať, že vo svete helenistickom svete Aristotelova filozofia pomaly upadala do zabudnutia; aspom v Alexandrii, vtedajšom stredisku helenistickej kultúry, si ju moc nevšímali. Keď zanikla peripatetická škola, bola Aristotelova filozofia ďalej pestovaná a predávaná potomkom v komentároch, t. j. v knihách, obsahujúcich vysvetlivky k jeho spisom; najviac sa v tejto činnosti preslávil Alexander z Afrodizie, ktorý žil koncom 2. storočia pred naším letopočtom a bol nazývaný „exegétom“ alebo tiež „druhým Aristotelom“ a jeho komentár býva najčastejšie citovaný. Helenistickou kultúrou sa v stredoveku vzdelávali, ako je známe, predovšetkým Arabi. Už u tých sa Aristoteles tešil veľkej autorite, najväčšej slávy však dosiahol až okolo desiateho storočia na kresťanských školách, ktoré vzišli z arabských škôl. Ako z Platónovej filozofie neskôr vznikla takzvaná novoplatanová filozofia, tak z Aristotelovej filozofie vznikla v stredoveku (počínajúc desiatym storočím) takzvaná scholastická filozofia. Na kresťanských školách nadobudol Aristoteles taký obrovský vplyv, že vzdoroval dokonca aj cirkevným kliatbam, čo za tých „temných“ dôb už niečo znamenalo. O tom vplyve píše napríklad Whewell vo svojich „Dejinách induktívnych vied“ kn. IV. kap. 4. (str. 307 a n. 1. zväzku nemeckého Littrowovho prekladu): „Lannoy (francúzsky kňaz) poučuje nás vo zvláštnom spise o tom, aký bol Aristotelov osud na parížskej univerzite. Rôzne spisy, najmä jeho metafyzika, boli už počiatkom 13. storočia prekladané do latinčiny a prednášané na parížskej vysokej škole. V roku 1209 však parížsky cirkevný snem zakázal učiť podľa Aristotelových spisov, pretože by sa mohli stať, dokonca sa už aj stali semenišťom kacírskych bludov. Ale Aristotelova logika odolala týmto útokom a bola na tejto škole celkom verejne prednášaná. V roku 1231 pápež Gregor IX. pápežskou bulou prehlásil Aristotelove spisy a jeho metafyziku za zakázané knihy. Ale čoskoro po tomto dekréte najznámejší učenci svojej doby, Albertus Magnus, a dokonca aj sám svätý Tomáš Akvinský vydávali komentáre k Aristotelovým spisom nedbajúc toho, že tým ich pravovernosť mohla byť braná v pochybnosť. Po niekoľko storočí nemohol na mnohých univerzitách nikto nadobudnúť akademickú hodnosť (ako magister, bakalár alebo doktor), pokiaľ skúškou nepreukázal, že sa oboznámil s Aristotelovými spismi. To pre parížsku univerzitu dokonca v roku 1452 nariadil kardinál Totarii a keď v roku 1643 Petrus Ramus (profesor na pražskej univerzite) sa opovážil vystúpiť proti Aristotelovi, dostal za to pokarhanie od súdu i od dvora. Kráľ František I. (ktorého nijako nemôžeme považovať za tmára) vydal o tejto príhode zvláštny dekrét, v ktorom píše, že zbor sudcov ním zriadený k preskúmaniu toho prípadu prehlásil: Rámus je „homo temerarius, arrogans a inpudens“ (človek nerozvážny, drzý a nehanebný), pretože v akomsi spise zľahčoval Aristotela a tým dal najavo len to, akým je sám nevedomcom. Kráľ potom rozkázal, aby bol tento spis potlačený. Littron k tomu dodával, že na niektorých univerzitách, najmä v Taliansku nebola nikomu zverená učiteľská stolica, dokiaľ sa prísahou nezaviazal, že sa vo svojich prednáškach vo všetkom bude držať Aristotela.

Aristoteles býva nazývaný otcom takzvanej scholastickej filozofie. My si však tejto filozofie dostatočne nevážime a bránili by sme sa zubami, nechtami, keby snáď mala byť opäť zavedená na univerzitách. Scholastická filozofia vytvorila síce veľa kníh, ale obsahovo prázdnych a jalových, ktoré trúchnivejú v knihovaniach a ktorými svetová literatúra nebola valne obohatená, ani vedecky, ani metodicky, trebárs jej autori sa navzájom častovali lichotivými titulmi ako: doctor subtilis, d. mirabilis, d. seraphicus, d. universalis, d. angelicus, d. fundatissimus, d. resolutissinus, d. illuminatus a podobne. Mnohí sa pozerajú na scholastickú filozofiu ako na brnenie či pancier, ktorý zvieral po dlhú dobu ľudského ducha a bránil mu v rozvoji. Takže, pokiaľ je táto skutočnosť tiež na úkor Aristotelovej autority, nevrhá tiež tieň na jeho slávu, zasluhuje si skutočne tento obdiv, ktorý je mu všeobecne ešte i dnes venovaný?

Predovšetkým: postup, ktorým sú budované vedy a vyvíjajúce sa náuky, je pokladaný za ukončený. V tomto postupe sa musia vyskytovať tiež zastávky. Duch ich potrebuje, podobne ako telo potrebuje spánok. Dobu, keď vládla scholastická filozofia, môžeme pokladať za jednu takú zastávku. Duch vtedy nič moc nevytvoril, ako človek nedokáže nič vytvoriť v spánku, ale posilnil sa k nasledujúcej plodnej tvorbe. Duch jednoducho bez ohľadu na to či chcel alebo nechcel, musel prejsť štádiom scholastickej filozofie, než mohol prikročiť k modernej výstavbe vied.

Za druhé: Vedecká cena Aristotelových spisov nesmie byť odhadovaná podľa toho, čoho sme sa dnes dopátrali po intenzívnej, niekoľko storočí trvajúcej práci, ktorá za dôb Aristotela nemohla byť vykonaná. Kto chce vyrieknuť spravodlivý posudok o Aristotelových spisoch, musí sa mysľou preniesť do doby, keď písal, a do pomerov, za akých písal.

Za tretie: Ani za skutočné výstrelky scholastickej filozofie nesmie byť Aristoteles hnaný pred súd, práve tak, ako nesmú byť Platónovi pripočítané na vrub výstrelky takzvanej novoplatónskej filozofie. (Plótínosov „dotyk dobra“, úplne nehybné vnímanie dobra, čiže exstatické“ po spôsobe indických faldrov; Porphyriova „nadzmyselná emanácia hmoty“; Jamblichova „nevysvetliteľná prabytosť stojaca nad všetkým dobrom“ a toho istého fantastická hierarchia nadzmyselných bytosti: anjelov, démonov atď. A ako nesmú byť Kantovi pripočítané na vrub výstrelky ktoré neskôr z jeho myšlienok vzišli, takzvaná idealistická nemecká filozofia, (Fichteova identifikácia prírody s rozumom sveta s „Ja“ alebo dokonca „Ja“ s „Nieja“. Jeho „absolútne Ja“ atď.; alebo Schellingova identifikácia predmetov a podmetov či objektov a subjektov, reality a ideality, prírody a ducha v absolútne, toho istého „reálny či negatívny a ideálny či pozitívny pol absolútna“ atď., o ktoré špekulácie sa opierala takzvaná prírodná filozofia, totiž idealistická, ktorá zavládla v Nemecku počiatkom 19. storočia, ktorú Sachs vo svojich „Dejinách botaniky“ na stranách 456 a 457 charakterizuje takto: „Filozofia prírodná, totiž idealistická, pôsobila počiatkom 19. storočia priamo zhubne, ňou omámený bádatelia nedokázali oceniť výsledky najjednoduchších pokusov, nedokázali pátrať po príčinách prírodných javov atď.

Podobný bol alebo je pomer Aristotela k scholastickej filozofii. On bol nie len otcom tej filozofie, tiež bol najväčším polyhistorom staroveku, ktorý ako už bolo povedané, vo svojich spisoch zhrnul takmer všetky poznatky, ktoré sa do tej doby v helenistickej dobe vedeckou prácou vytvorili.

Obsah Aristotelových spisov je dnes po odbornej vedeckej stránke z valnej časti zastaraný, čiže: Aristotelove spisy dnes nie sú vhodné ako učebnice, a podľa nich nie je možné učebnice ani písať. Ale zastarané sú dnes napríklad taktiež diela Komenského, hoci boli spísané 1900 rokov po Aristotelovi. Pokladali by sme za nápad neodpustiteľne pochabý, keby dnes niekto chcel prednášať mechaniku alebo chémiu podľa Aristotelovej „Fyziky“. Ale taktiež dnes nikto neučí podľa Komenského mluvnice „Brány jazykov“, hoci svojho času bola táto učebnica všeobecne rozšírená a obľúbená, do mnohých cudzích jazykov prekladaná. Prial by si preto niekto z nás, aby tieto diela nikdy neboli napísané? Aristotelove diela, hoci dnes sú obsahovo zastarané, tvoria veľmi podstatnú a veľmi dôležitú súčasť svetovej literatúry. Hoci tieto diela sa dnes nehodia za školské učebnice, predsa z nich môžeme čerpať a snáď vždy bude čerpať heuristika, totiž veda, ktorá nás poučuje o postupnom vývoji náuk. Taktiež noetika môže čerpať z týchto spisov a naša školská logika dokonca ešte i dnes z časti spočíva na nich.

Heuristika nám vraví, že na Aristotela naviazali, dokonca boli snáď nútený nadväzovať takmer všetci priekopníci moderného bádania, buď si vyvracali mylné domnienky obsiahnuté v jeho spisoch, ako výsledok vtedajšieho vedeckého snaženia helenistického obdobia (ako napríklad foronomické vety z jeho „Fyziky“ alebo domnienky o prvkovitom ráze vzduchu, vody atď.) alebo ak ťažili z jeho filozofie metodologicky. Veľmi poučný príklad v tomto druhom smere nám poskytuje napríklad taliansky bádateľ Cesalpino (1519 – 1603). Ten je všeobecne uznávaný ako predchodca modernej botaniky. Sachs, ktorý vo svojej „Geschichte der Botanik" na stranách 40 - 63 líči dosť podrobne Cesalpinovu vedeckú prácu, je nútený stále poukazovať, ako Cesalpino kráčal v šľapajach peripatetickej filozofie, hoci len nerád uznáva blahodarné metodologické pôsobenie tejto filozofie. „Používal vo všetkom všade aristotelovských foriem myslenia“ vraví o ňom na stane 31; a ďalej (tamtiež): „v jeho práci (totiž metóde) je podivuhodne zlúčený induktívny vedecký výskum s aristotelovskou filozofiou“. A ďalej (na strane 45): „Cesalpino prepracoval prísne aristotelovskou filozofickou metódou empiricky nazbieraný materiál.“ Samozrejme dnes nesúhlasíme zo všetkým, čo Cesalpino vo svojom diele (vlastne vo svojom spise: De plantis libri 16) tvrdí, ale na tom pri tejto úvahe nezáleží.

V tomto článku chcem ukázať, až do akých neskorších dôb siahal Aristotelov vplyv a vplyv blahodarný (ešte veľmajster botaniky Linné čerpal z Cesalpina a tým nepriamo vďačil tiež Aristotelovi za to, čo vykonal). Je to určite veľmi zaujímavá skutočnosť. No ten vplyv taktiež nesmie byť preceňovaný, a pri jeho oceňovaní je vždy nutné stále mať na zreteli, že Aristoteles bol vlastne iba majstrovským tlmočníkom toho všetkého, čo sa jeho krajania v období helenizmu bádaním dopracovali, a významným medzníkom ukazujúcim nám, až kam vývoj náuk dospel v tej dobe.