SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home
Aristoteles
Aristoteles (384 pr. n. l. - 322 pr. n. l.)


Aristoteles – O pamäti


Autor: Aristoteles

PRVÁ ČASŤ

Ohľadom pamäti je potrebné povedať, čo to je a ako má byť vysvetlený jej výskyt a ku ktorej (449b) časti duše táto afekcia a spomínanie patrí. Nie sú to totiž ľudia, ktorý sú dobrí v pamätaní a ktorí v spomínaní. Skôr sú väčšinou pomalí ľudia lepší v pamätaní, zatiaľ čo rýchli a učenlivý sú lepší v spomínaní.

Najprv teda je potrebné zvážiť, akého druhu sú predmety pamäti, lebo to často vedie ľudí na scestie. Nie je totiž možné pamätať si budúce, ktoré však je predmetom súdenia a predpovedí. (Mohla by dokonca existovať nejaká predpovedajúca veda, ako to niektorí hovoria o veštectvu.) Nie je ani pamäť prítomného, skôr je vnímanie prítomného, lebo vnímaním nepoznávame ani budúce, ani minulé, ale iba prítomné. Avšak pamäť je pamäťou minulého. Nikto by nepovedal, že si pamätá, čo je prítomné, keď to je prítomné, napríklad toto biele, keď to vidí; ani by nepovedal, že si pamätá predmet svojho teoretického nahliadania, keď teoreticky nahliada a premýšľa. Skôr jednoducho povie, že jedno vníma a u druhého je činný vo výkone vedeckého poznania. Keď ale človek vlastní vedecké poznanie a vnímanie, bez toho aby ich vykonával, vtedy si pamätá, buď že to zistil alebo teoreticky nahliadal, alebo že to počul alebo videl či niečo takého. Kedykoľvek je totiž niekto činný vo výkone pamäti, vždy si takto vraví v duši, že toto predtým počul alebo vnímal či myslel. Pamäť preto nie je vnímanie ani chápanie, ale stav alebo afekcia spojená s jedným z nich, keď uplynie čas. Nie je žiadna pamäť súčasného v súčasnosti, ako už bolo povedané. Avšak vnímanie je vnímanie prítomného, predpoveď je predpoveďou budúceho a pamäť zahrnuje čas. A tak iba živočíchy, ktorí vnímajú čas, si pamätajú, a to prostredníctvom toho, čím vnímajú.

Pri rozbore duše už bol podaný výklad predstavivosti, a nie je možné myslieť bez predstavy; (450a) lebo pri myslení dochádza k tomu istému účinku ako pri kreslení diagramu. Vtedy totiž, aj keď to inak nevyužívame, že veľkosť trojuholníka je určitá, kreslíme ho viac či menej s určitou veľkosťou. A podobne ten, kto myslí, aj keď nemyslí na nič s veľkosťou, kladie si pred oči niečo s veľkosťou, ale nemyslí na to ako na niečo majúce veľkosť. Pokiaľ to má povahu veci s veľkosťou, ale nie určitou, kladie si pred oči niečo s určitou veľkosťou, ale myslí na to iba ako na majúce veľkosť. Dôvod, prečo nie je možné myslieť ani na nič bez spojitosti, ani na súcna, ktoré nie sú v čase, bez času, je zas iná otázka. Je ale nutné, aby rozmer a zmena boli známe skrze to isté ako čas. A predstava je afekcia patriaca spoločnému zmyslu. Je teda zjavné, že ku k tomuto poznaniu dochádza skrze prvotnú vnímavú časť. Pamäť, a ani pamäť predmetov myslenia, nie je bez predstavy. Pamäť teda bude náležať k mysleniu následkom náhodnej spojitosti, sama o sebe však k prvotnej vnímavej časti.

A preto majú pamäť i niektoré iné živočíchy a nie iba ľudia a tie živočíchy, ktorí majú úsudok a rozum. Ale keby pamäť bola jednou z mysliacich častí, náležala by nie príliš mnohým živočíchom, a asi žiadnym smrteľným živočíchom, pretože ani teraz nemajú všetci pamäť, pretože nemajú všetky vnímanie času. Lebo, ako sme povedali vyššie, keď je niekto činný vo výkone pamäti, vníma navyše, že toto pred tým videl alebo počul, alebo že to zistil; a to skôr alebo neskôr v čase.

Je teda zrejmé, ku ktorej časti duše pamäť náleží, totiž k tej ako predstavivosť. A samé o sebe sú pamätané predmety predstavivosti, zatiaľ čo veci, ktoré nie je možné uchopiť bez predstavivosti, sú pamätané len následkom náhodnej spojitosti.

Niekto by mohol byť zmätený, ako, keď je afekcia prítomná, ale vec je neprítomná, je pamätané neprítomné. Lebo je jasné, že tú afekciu, ktorá je vytvorená prostredníctvom vnímania v duši, a v tej časti tela, ktorá obsahuje dušu, je treba myslieť ako akúsi kresbu, ktorej hovoríme pamäť. Lebo zmena ku ktorej dochádza, vyznačuje akoby akýsi odtlačok zmyslovej predstavy, ako to robia ľudia, ktorí pečatia veci pečatnými prsteňmi. (450b)(A preto sa tiež pamäť nevyskytuje u tých, ktorí podliehajú početným pohybom kvôli nejakému rozrušeniu alebo pre svoj vek, práve tak ako keby zmena a pečať padali na tečúcu vodu. U iných sa kvôli schátralosti, ako v starých častiach stavieb, a kvôli tvrdosti toho, čo prijíma afekciu, odtlačok nevytvára. A preto majú veľmi mladí a veľmi starí biednu pamäť, pretože sú v stave plynutia, jedni preto, lebo rastú, druhí preto lebo chátrajú. Podobne veľmi rýchli a veľmi pomalí nie sú nie sú zjavne ani jedni dobrý v pamätaní. Prví sú totiž príliš tekutí, druhí príliš tvrdí. Preto u prvých predstava nezostáva v duši, u druhých sa zas nezachytí.)

Potom ale, pokiaľ s pamäťou dochádza ku niečomu takému, pamätá si človek túto afekciu, alebo ono, od čoho vznikla? Pokiaľ totiž to prvé, nepamätali by sme si nič prítomného; ale pokiaľ to druhé, ako je to stým že vnímame afekciu, pamätáme si neprítomné, ktoré nevnímame? Lebo vtedy by tiež mohol vidieť a počuť neprítomné.

Alebo je spôsob, ako je to možné a dochádza k tomu? Pretože výjav nakreslený na tabuľke je jak výjav tak aj obraz a je jedným a tým istým, je obojím, aj keď bytie oboch nie je to isté. A je možné naň pozerať ako na výjav a tiež ako na obraz. Takto treba chápať aj predstavu v nás, ako niečo samé o sebe a ako predstavu niečoho iného. Nakoľko je teda niečím sama o sebe a nakoľko je to predmet nazerania či predstava. Avšak nakoľko je to niečo niečoho iného, je to akýsi obraz a spomienka. Keď teda zmena s oným spojená je činná, pokiaľ duša vníma predstavu ako niečo o sebe, zdá sa to človeku pripadať ako myšlienka alebo predstava. Keď sa ale predstava nazerá ako niečo iného a (práve ako u kresby) ako obraz Koriska, bez toho aby bol Koriskos videný, potom (nie len u kresby je zažitie takéhoto nazerania iné, ako keď sa nazerá ako nakreslený výjav; (451a) ale i) u duše sa jedna predstava vyskytuje len ako myšlienka, druhá, pretože je to obraz (tak ako u kresby), je spomienkou.

A preto, keď v našej duši vznikajú takéto zmeny ako výsledok predchádzajúceho vnímania, niekedy nevieme, či to prichádza v zhode s predchádzajúcim vnemom, a sme v pochybnostiach, či je to pamäť, alebo nie. Inokedy sa stáva, že máme myšlienku a spomíname si, že sme niečo počuli či videli už skôr. To sa stáva, keď niekto prejde od nazerania predstavy, jak je o sebe, k jej nazeraniu, jak je niečo iného. Stáva sa tiež opak, ako sa prihodilo Antiferontovi z Órea a iným šialencom. Hovorili totiž o svojich predstavách ako o veciach ktoré sa vyskytli, a ako si ich pamätali. To sa deje, keď niekto nazerá, čo nie je obrazom, ako by bolo. Cvičenie poisťuje pamäť pripomínaním. A to nie je nič iného než nazerať často ako obraz a nie ako o sebe.

Bolo teda povedané, čo je pamäť a pamätanie, totiž matie predstavy nahliadanej ako obraz toho, čoho je predstavou, a ktorej časti v nás pamäť náleží, totiž prvotnej vnímavej časti a tej, ktorou vnímame čas.

DRUHÁ ČASŤ

Zostáva prehovoriť o spomínaní. Najprv je teda treba zobrať za skutočnosť všetko, čo je pravdivé v dojednaniach. Lebo spomínanie nie je ani obnovenie, ani nadobudnutie pamäte. Keď totiž niekto niečo po prvý raz zisťuje či zažíva, neobnovuje žiadnu pamäť, pretože žiadna nepredchádzala. Ani nebýva pamäť od počiatku, lebo ako náhle sa v niekom vytvorí stav alebo afekcia, vtedy to je pamäť. Pamäť sa teda v nikom nevytvára zároveň s tým, keď sa v ňom vytvára skúsenosť. Ďalej, v onom nedeliteľnom a konečnom okamihu, keď sa po prvý raz vytvorila skúsenosť. Ďalej, v onom nedeliteľnom a konečnom okamihu, keď sa po prvý raz vytvorila skúsenosť, i keď afekcia a vedecké poznanie sú v tom, kto mal skúsenosť, už prítomné (pokiaľ by sa stav alebo afekcia mala nazývať vedeckým poznaním, a nič nám nebráni pamätať si tiež následkom náhodnej spojitosti niektoré predmety nášho vedeckého poznania), sa viac-menej pamätanie samo nevyskytuje, dokiaľ neuplynie čas. Človek si totiž pamätá teraz to, čo videl či zažil predtým. Nepamätá si terajšok, čo teraz zažil. Ďalej je zrejmé, (451b) že si človek môže pamätať od počiatku, ako náhle niečo vnímal alebo zažil, bez toho aby si na to práve teraz spomenul. Keď ale obnovuje minulé vlastné vedecké poznanie alebo vnímanie alebo to, o čom sme minule rozprávali, že stav s tým spojený je pamäť, toto je spomínanie, a čas spomínania, na jedno z uvedených. (Keď si človek pamätá, plynie z toho, že nasleduje pamäť.) A tieto veci, keď znova vzniknú v človeku, ktorý ich mal skôr, v skutku neposkytujú spomínanie za všetkých okolností. Skôr niekedy áno, niekedy nie. Ten istý človek totiž môže zistiť a odhaliť to isté dva kráť. Spomínanie sa teda od toho musí líšiť a musí to byť tak, že ľudia si spomínajú, keď je v nich princíp vyšší než ten, ktorým zisťujú.

Výkony spomínania sa vyskytujú preto, že jedna zmena sa prirodzene vyskytuje po inej. Pokiaľ zmeny nasledujú jedna po druhej nutne, potom osoba podstupujúca prvú zmenu jasne podstúpi i druhú zmenu. Pokiaľ však nasledujú jedna po druhej nie nutne, ale zo zvyku, potom bude človek podstupovať prevažne druhú zmenu. Môže sa stať, že po tom, čo podstúpi istú zmenu raz, zvykne si človek viac, ako keď podstúpi iné zmeny veľa kráť.

Kedykoľvek keď spomíname, podstupujeme jednu z predchádzajúcich zmien, dokiaľ nepodstúpime tu, po ktorej obvykle dochádza ku dotyčnej zmene. A práve preto sliedime po následníkovi, začínajúc v myšlienkach od teraz alebo od niečoho iného a od niečoho podobného opačného alebo susediaceho. Prostredníctvom toho dochádza ku spomínaniu. Zmeny s nimi spojené sú totiž niekedy tie isté, inokedy sú spolu a inokedy obsahujú časť, takže zvyšok, ktorý človek po tejto časti podstúpil je malý. Niekedy teda ľudia hľadajú takto. Ale aj keď nehľadajú takto, spomínajú, kedykoľvek ku dotyčnej zmene dôjde po inej. A k dotyčnej zmene dochádza väčšinou práve po tom, čo dôjde ku iným zmenám, ako sú tie, o ktorých sme hovorili. Nie je potrebné nijako skúmať, ako si pamätáme vzdialené, ale len to, ako si pamätáme susediace, lebo je jasné, že postup je ten istý. (Mám na mysli následníka, nevyhľadajúc vopred a nespomenúc.) Zmeny sa totiž navzájom nasledujú zo zvyku, jedna po druhej.

A preto, kedykoľvek si niekto chce spomenúť, učiní nasledujúce. Bude sa snažiť získať počiatok pre zmenu, po ktorej bude dotyčná zmena. A preto ku spomínaniu dochádza najrýchlejšie a najlepšie (452a) z počiatku. Lebo ako sa veci navzájom vzťahujú v následnosti, tak tiež zmeny. A čo má nejaké poradie, tak ako veci v matematike, to sa ľahko zapamätá. Iné veci sa pamätajú zle a ťažko.

A spomínanie sa líši od nového zistenia v tom, že človek bude nejako sám schopný sa sám od seba pohnúť k tomu, čo nasleduje po začiatku. Keď nie je schopný, ale závisí na niekom inom, už si nepamätá. Často človek práve nie je schopný spomenúť si, ale keď hľadá, je schopný a nachádza. K tomu dochádza, keď podnecuje mnohé zmeny, dokiaľ nepodnieti zmenu toho druhu, po ktorej, bude nasledovať tá vec. Pamätanie je totiž prítomnosť v schopnosti, ktorá podnecuje zmeny, a to tak, že sa človek pohybuje sám od seba a kvôli zmenám, ktoré má, ako bolo povedané.

Je však potrebné získať začiatok. A preto sa niekedy má za to, že ľudia si spomínajú, začínajúc od miest. Dôvodom je, že ľudia idú rýchlo od jedného ku druhému, napríklad od mlieka ku bielemu, od bieleho ku vzduchu a od toho ku kvapaline, z ktorej si pamätá jeseň, hľadanú ročnú dobu.

Všeobecne zakaždým stred tiež vypadá ako začiatok. Pokiaľ totiž nie skôr, človek si bude pamätať, keď príde ku k tomuto, alebo si už nebude pamätať odnikiaľ, ako napríklad keby niekto mal myslieť na veci značené Α Β Γ Δ Ε Ζ Η Θ. Pretože pokiaľ si nezapamätáme u Θ, bude si pamätať u Ζ, lebo odtiaľ sa môže pohnúť dvomi smermi, buď na Η alebo na Ε. Pokiaľ však nehľadal jedno z nich, bude si pamätať, až dôjde na Γ, pokiaľ hľadá Δ alebo Β, alebo keď nie, bude si pamätať, až dôjde na Α. A takto vždy.

Dôvodom toho, prečo si človek, počínajúc od toho istého, niekedy pamätá a niekedy nie, je, že je možné pohybovať sa od začiatku ku viacerým, napríklad od Γ ku Ζ alebo Δ. Keď je teda človek pohybovaný skrze niečo staré, pohybuje sa ku niečomu, na čo je zvyknutejší. Lebo zvyk je už ako prirodzenosť. (A preto si na to, na čo často myslíme, rýchlo spomenieme. Lebo práve ako je prirodzené toto po onom, tak tiež vo výkone. A často vytvára prirodzenosť.) Avšak práve ako (452b) medzi prirodzenými udalosťami dochádza i k takým, ktoré sú proti prírode a náhodne, tým skôr tomu tak je u udalostí zo zvyku, ktorým, ktorým prirodzenosť neprináleží na rovnako. A tak je človek pohnutý raz sem a inokedy inam, zvlášť ak ho niečo odťahuje odtade inam. Preto tiež keď si máme pamätať meno, pokiaľ poznáme podobné, šuchneme sa oň. Ku spomienkam teda dochádza týmto spôsobom.

Hlavné však je, že treba poznať čas, buď v jednotkách merania alebo neurčite. Musí tu byť niečo čím človek rozlišuje viacej a menej času. Hodnoverne je tomu rovnako, ako keď rozlišujeme veľkosti. Lebo na veci veľké a vzdialené myslíme nie tým, že tam rozpíname svoje premýšľanie, ako niektorí vravia, že sa rozpína zrak (lebo aj keď tie veci neexistujú, myslíme na ne rovnako), ale skrze pomernú zmenu. Lebo v premýšľaní sú podobné tvary a zmeny. Ako potom, keď niekto myslí na väčšie veci, bude to, že myslí na ne, rôzne od toho, že myslí na menšie? Lebo všetko čo je vo vnútri, je menšie a pomerné k tomu, čo je v nich. Snáď práve tak, ako je možné v sebe získať niečo odlišného, ale v pomere k formám, tak tiež u vzdialeností. Je tomu teda akoby tak, ako, keď človek odstupuje zmenu Α Β, Β Ε, zostrojuje Γ Δ. Lebo zmeny Α Γ a Γ Δ sú pomerné. Prečo potom zostrojuje Γ Δ skôr než Ζ Η? Je to preto, že ako sa má Α Γ ku Α Β ta sa má Θ ku Ι? Tak človek podstupuje tieto neskoršie zmeny zároveň. Keď ale niekto chce myslieť na Ζ Η, myslí rovnako tak na Β Ε, ale namiesto zmeny Θ, Ι myslí na zmeny Κ Λ. Lebo tieto druhé sa ku sebe majú tak ako Ζ Α ku Β Α.

Kedykoľvek sa teda zmena spojená s tou vecou a zmena spojená s časom vyskytujú zároveň, potom je človek činný vo výkone pamäti. Keď sa však človeku zdá, že tak činí, a nečiní tak, potom sa mu zdá, že si pamätá. Lebo nič nebráni, aby bol klamaný a zdalo sa mu, že si pamätá, keď si nepamätá. Keď je však človek činný vo výkone pamäti, nemôže sa mu zdať, že tak nečiní, a nemôže si nepovšimnúť že si pamätá. Lebo práve toto sa ukázalo ako pamätanie. Pokiaľ sa však zmena spojená s tou vecou vyskytuje bez zmeny spojenej s časom, alebo táto bez onej, potom si človek nepamätá. Zmena spojená s časom je dvojitá. Niekedy si človek nepamätá čas v jednotkách merania, (453a) napríklad že učinil to či ono predvčerom; niekedy si však pamätá čas i v jednotkách merania. Viac-menej pamätá si, aj keď to nebolo v jednotkách merania. A ľudia sú zvyknutí vravieť, že si pamätajú, ale nevedia kedy, keď nepoznajú počet času v jednotkách merania.

Ďalej bolo vyššie povedané, že to nie sú ľudia, ktorí sú dobrí v pamätaní a ktorí vo spomínaní. Spomínanie je rôzne od pamätania nie len ohľadom času, ale tiež tým, že na pamätaní sa podieľajú aj mnohé iné živočíchy, zatiaľ čo o známych živočíchoch sa dá povedať, že okrem človeka sa žiadny nepodieľa na spomínaní. Dôvodom je, že spomínanie je ako nejaká úvaha. Spomínajúci človek totiž uvažuje, že predtým niečo videl alebo počul alebo niečo takého zažil, a spomínanie je akoby akési hľadanie. A takéto hľadanie prináleží iba tým živočíchom, ktorí tiež majú rozhodovaciu časť. Lebo rozhodovanie je vskutku nejaká úvaha.

Nasledujúce je znakom, že afekcia má čo do činenia s telom a že spomínanie je hľadanie predstavy v niečom telesnom. Niektorých ľudí rozčuľuje, keď nie sú schopný si spomenúť aj keď sa veľmi venujú premýšľaniu, a potom, keď sa už nepokúšajú, si nakoniec spomenú. To sa stáva najviac melancholikom. Nimi totiž predstavy hýbu najviac. Dôvodom, že spomínanie nemajú v moci, je, že pravej tak ako tí, čo niečo hodili, nemajú v moci to zastaviť, tak i ten, kto sa upamätáva a hľadá, hýbe niečím telesným, v čom je afekcia. Najviac sa rozčuľujú tí, ktorí náhodou majú tekutinu okolo vnímavej oblasti. Ako náhle je totiž tekutina pohnutá, nezastavuje sa ľahko, dokiaľ sa nevráti hľadané a pohyb sa nenapriami.

Preto tiež, keď prípady hnevu a strachu niečo uvedú do pohybu, nie sú zastavené, aj keď ľudia rozbiehajú protipohyby, ale skôr hnev a strach uvedú protipohyby do pôvodného smeru. A afekcia je ako mená, nápevy a úslovia, keď niečo z nich máme veľmi na jazyku. Potom totiž, čo ľudia prestali, a bez toho aby chceli, prípadne im znova to spievať alebo hovoriť.

Tiež tí, ktorých horné časti sú obzvlášť veľké, a tí, ktorí sú ako trpaslíci, (453b) majú horšiu pamäť než ich opaky, pretože na ich vnímavej časti leží veľká váha a zmeny od začiatku nie sú schopné v takýchto ľuďoch pretrvávať, ale rozptyľujú sa, a aj počas spomínania sa pohyb zle udržuje priamy. Veľmi mladí a príliš starí ľudia majú zlú pamäť kvôli pohybu v sebe. Jedni totiž chátrajú, druhí rýchlo rastú. Deti sú navyše každopádne tiež dlho trpaslíci až do dospievania.

Bolo teda povedané, aká je prirodzenosť pamäte a pamätania a čo je to v duši, čím si živočíchy pamätajú, a čo je to spomínanie a ako ku nemu dochádza a z akých príčin.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved