Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

ekonomicke pojmy

Základné ekonomické pojmy

JUDr. Alois Rašín

Potreby

Človek spotrebuje, aj keď nepracuje, mnoho látok jednoduchým žitím. Dýchanie, poháňanie krvi žilami, myslenie, chôdza, udržovanie telesnej teploty, skrátka akákoľvek či už vedomá alebo neuvedomelá činnosť človeka spotrebuje toľko rôznych látok, že by človek zahynul vysilením, keby tieto látky sústavne telu nedodával, aby mohli byť v ľudskom ústrojenstve zapracované, opotrebované z tela vylúčené a novými nahradené. Potreby nútia človeka, aby bol hospodársky činný, aby si zaobstaral veci vonkajšieho sveta, statky, ktorými by potreby uspokojil. Potreby tvoria podnet, východisko hospodárskej činnosti; zároveň však istý spôsob uspokojovania potrieb zväčšuje ich intenzitu a budí snahy po nových potrebách. Potreby človeka rastú a zjemňujú sa. Spoločenský život vedie k tomuto odlišovaniu potrieb na potreby k zachovania bytia (existenčné, absolútne), na potreby k zachovaniu bytia primeraného stavu a vzdelania (spoločenské potreby existenčné čiže relatívne) a na potreby kultúrne, plynúce zo zjemneného života.

Súhrn existenčných životných potrieb (absolútnych i relatívnych) zahrňujeme pod názvom životná miera. Táto životná miera sa utvára pre celé spoločenské triedy a je tu vždy snaha povzniesť životnú mieru, priblížiť sa v spôsobe života a jeho potrebách spoločensky a hospodársky vyššie stojacej triede. So stúpajúcou kultúrou sa teda zušľachťujú potreby prinesené z pôvodného stavu (odev, strava, obydlie atď.) a rozmnožujú sa prirastaním nových kultúrnych potrieb (čítanie, počúvanie hudby, umelecké a mravné potreby atď.).

Kultúrny pokrok, zjemňovanie a pribúdanie potrieb idú ruka v ruke a nie je to zaiste zavrhnutiahodné ani hospodársky, a ani morálne. Môže sa však stáť, že jednotlivci žijú nad možnosti svojich prostriedkov buď tým, že zjemneným potrebám a požitkom dávajú prednosť pred existenčnými potrebami (fajčenie uprednostňujú pred jedlom, moderným šatom pred zdravým bytom a podobne) alebo na úkor budúcnosti, rozvoja rodiny a podobne, zotrvávajú pri zvýšených potrebách (zadlžovanie má tiež pôvod v týchto hospodárskych príčinách). Tento smer môže zachvátiť celé spoločenské triedy.

Toto oceňovanie nutnosti uspokojovania istých potrieb je teda výsledkom spoločenských názorov, úzko súvisí nie len s fyziológiou, ale tiež s s psychológiou a kultúrnym vývojom človeka a to v každom štádiu hospodárskeho vývoja.

Aj v uzavretom domácom hospodárstve sa prevádza toto odstupňovanie potrieb a jeho vzrast. Avšak v ďaleko v ďaleko väčšej miere v obchodnom hospodárstve, pretože výrobky v tomto hospodárstve sú rozmanitejšie a následkom deľby práce dokonalejšie.

Zatiaľ čo v uzavretom domácom hospodárstve sa výroba riadi priamo spotrebou, a je teda s ňou v priamom styku, výšku i druh spotreby je možné ľahko odhadnúť a predvídať, stávajú sa v obchodnom hospodárstve komplikovanejšie veci. Tu každé hospodárstvo jednak ponúka, jednak dopytuje sa po veciach spotreby u iného hospodárstva. Vzniká teda dopyt a ponuka, ktorej výšku a naliehavosť (intenzitu) odhadnúť je oveľa ťažšie než pri riadení uzavretého domáceho hospodárstva, v ktorom vieme čo a ako veľa členovia rodiny spotrebujú v určitom čase a môžu ľahko riadiť ich potreby.

V obchodnom hospodárstve, ak je dopyt veľký a naliehavý, musí dopytujúci dať za žiadané statky viac, avšak súčasne tento zvýšený dopyt povedie k vzostupu výroby tých vecí, ktoré sú hodne a naliehavo žiadané. Ak naopak bude ponuka zvýšená, vyrobil niekto príliš veľa zbožia, takže nie je po ňom veľký dopyt, a cena týchto výrobkov bude klesať tým rýchlejšie, čím menší bude dopyt po nich, čím menej je naliehavý a čím bude ponuka naliehavejšia napríklad preto, že výrobky ľahko podliehajú skaze, alebo že výrobca sa ich nutne potrebuje z baviť.

Je prirodzené, že veľký dopyt povedie ku zvýšeniu výroby, malý dopyt ku zníženiu výroby, takže i v obchodnom hospodárstve bude hospodárska činnosť v poslednej rade upravovaná potrebami, ich naliehavosťou a akosťou.



Statky

Vecné prostriedky k uspokojeniu ľudských potrieb v ekonómii nazývame statkami. Sú to veci vonkajšieho sveta, ktoré sa buď nachádzajú v prírode v takom množstve, že si ich môžeme privlastniť bez akéhokoľvek namáhania a bez obáv, že by ich bol v budúcnosti nedostatok, takže hospodáriť s nimi nemusíme a nazývame ich voľnými statkami (vzduch, slnečné svetlo a teplo atď.) alebo sa v prírode nachádzajú v obmedzenej miere vzhľadom k prítomným alebo budúcim potrebám, takže musíme s nimi jednak šetriť, jednak musíme vynaložiť istú obeť, aby sme ich nadobudli a tieto hospodárske statky majú význam pre hospodárstvo. Len týmito statkami sa budeme zaoberať.

Hospodárske statky môžu slúžiť k bezprostrednému uspokojeniu potrieb, sú bezprostredne spotrebiteľné, napríklad surové ovocie, alebo je potrebné ich najskôr upraviť ich skôr pomocou iných statkov a vynaložením práce, teda statky ktoré sú len surovinami (ovocie, obilie), ktoré musia byť spracované, musí byť z nich najskôr vyrobený uspokojujúci statok (zavárané ovocie, chlieb), čiže sú to statky, ktorým až výroba dodá spotrebnú spôsobilosť.

Aby sme toho mohli docieliť, musíme mať jednak ďalšie statky, pomocou ktorých vykonáme túto premenu (nádobu, drevo na oheň, ohnisko, aby sme urobili zavárané ovocie; mlyn, aby sme obilie zomleli na múku, nádobu, v ktorej by sme ju zamiesili, drevo na oheň, pec), teda veci, statky, ktoré slúžia ako výrobné prostriedky, jednak veci, ktoré pridáme k iným veciam, aby sme docielili upotrebiteľnosť výrobku (med alebo cukor k zaváraniu ovocia, soľ k osoleniu cesta). Je prirodzené, že tieto veci musíme mať v čas, v dobe, keď ich k výrobe spotrebného statku potrebujeme, musíme ich mať v zásobe.

Vzhľadom k určitej spotrebe budú potom statky surovinami, polovýrobkami, čiže polotovarmi a tovarmi (obilie je surovinou, múka – vzhľadom ku spotrebe chleba – polotovarom, chlieb tovarom; vzhľadom k spotrebe zaváraného ovocia bude surové ovocie surovinou, cukor polotovarom, zaváranina tovarom), pri čom vždy musíme statky oceňovať zo stanoviska onoho výrobku, ktorý bude priamo spotrebovaný (cukor priamo používaný je výrobok, tovar, cukor v sladkostiach, v zaváranine polotovar atď.).

Statky, ktoré slúžia k výrobe iných statkov, nazývame výrobnými prostriedkami a delíme ich na pôdu, veci hnuteľné alebo síce nehnuteľné, ale človekom s pôdou spojené.

Pôda dodáva prírodné látky a sily, je síce obmedzená ale nezničiteľná. Môže byť síce ľudskou prácou zlepšená, upravená (pohnojením, orbou, odvodnením alebo zavodnením atď.), avšak rozhodujúcim výrobným činiteľom pri pôde je príroda a prírodné sily.

Hnuteľné výrobné prostriedky sú prostriedky vyrobené ľudskou prácou a to buď v pohyblivej forme (nástroje, náradie, suroviny, polotovary, palivo, hnacia sila a pod.) alebo vo forme človekom s pôdou spojené (mlyn, továreň, pekáreň a pod.)

Tieto prostriedky pochádzajú s prírody, zvyšujú výkonnosť a výnosnosť ľudskej práce a pôdy, sú pri tej výrobe spotrebované (drevo, uhlie alebo plyn ku kúreniu a pod.) alebo sa opotrebujú, sú teda na rozdiel od pôdy zničiteľné, ale nahraditeľné. Pre svoju prenosnosť rozširujú možnosť výroby na ďaleké priestranstvo.

Tieto hnuteľné výrobné prostriedky nazývame hospodárskym kapitálom. Jeden a ten istý statok môže byť raz spotrebným statkom, inokedy kapitálom čiže výrobným prostriedkom podľa toho, k čomu sa použije, napríklad uhlie, ktorým sa kúri v súkromnom dome je spotrebným statkom, dodávajúcim teplo k uspokojeniu potreby zahriať sa. Uhlie ktorým sa kúri v továrni, aby sa vytvorila para v parnom kotly, je výrobným prostriedkom, kapitálom.

Vedľa hmotných statkov sú však ešte hospodárske javy, ktoré majú hospodársky význam, hoci nie sú statky. Bez ľudskej práce nie je možné hospodáriť. Táto ľudská práca je buď výrobným činiteľom, to znamená, že pomocou nej vznikajú hmotné hospodárske statky a to buď hmotnou prácou (prácou robotníka) alebo duševnou prácou, riadiacou (práca vedúceho, majstra, inžiniera, riaditeľa, ekonóma a pod.); alebo jej výsledkom nie je hmotný statok, ale práca je čisto osobným výkonom, osobnou službou (práca lokaja, advokáta, psychológa, a pod.) Tieto osobné výkony sa nedajú hromadiť ako hmotné statky, ich spotrebovávanie spadá vždy v jedno i sch vznikom. Zatiaľ čo prvý druh práce (ktorý má ako výsledok hmotný plod) tvorí zvláštneho výrobného činiteľa, jej výsledok je zahrnutý do výrobku, druhý druh (osobné služby a výkony) sú predmetom spotreby samé o sebe a bývajú tiež zaraďované do hospodárskych statkov.

Ak prejdeme do obchodného hospodárstva, stretneme sa s oveľa širším pojmom hospodárskych statkov a s oveľa širším pojmom kapitálu.

Vidíme, že nie len hmotné statky, ale aj oprávnenia (patent, ochranná známka, autorské práva a pod.) sa stávajú predmetom obchodu, nadobudnutie ktorých je spojené s obeťami. Zatiaľ čo v uzavretom domácom hospodárstve len hmotné statky prichádzajú v počet a ich súhrn tvorí imanie a pokiaľ sú venované výrobe nových statkov kapitál, je v obchodnom hospodárstve imanie zložené tiež z oprávnení) pohľadávok, nárokov a kapitálom nie sú len hmotné statky venované výrobe, ale ona časť imania je venovaná nie len výrobe, ale aj zárobkovej činnosti.

Takže napríklad u obchodníka nie len zásoby tovaru, vlastné dopravné prostriedky, ale taktiež pohľadávky, kaucie, ochranné známky a podobne tvoria zárobkový kapitál, hoci tu nie je výroba; u továrnika stroje, továrenská budova, suroviny atď. tvoria síce výrobný kapitál, ale ten tvorí len časť celkového kapitálu, potrebného k zárobkovej činnosti, pretože továrnik v obchodnom hospodárstve nevyrába pre spotrebu svojho hospodárstva, ale pre hospodárstva iných a zásoby nemá pre seba, ale pre trh. Ak mu vzniknú pohľadávky u nadobúdateľov jeho výrobkov a tieto zásoby, skladiská, prostriedky k dopraveniu zbožia na trh, pohľadávky a iné nároky tvoria tiež časť imania určeného k zárobkovej činnosti, k dokončeniu hospodárskej práce výrobou len začatou a preto všetko imanie určené k výrobe i predaji výrobkov iným hospodárstvam je kapitálom, ktorý nazývame zárobkovým. Tiež továrnik i obchodník bude vo svojej domácnosti mať kapitál starého druhu. Kuchynské náčinie, nábytok, v záhrade náradie pre pestovanie zeleniny pre vlastnú domácnosť, zásoby surových potravín, su starým výrobným kapitálom, kde vyrobením jedla pre vlastnú potrebu je hospodársky obeh statkov. Avšak v továrni určenej pre trh je na ceste k spotrebe ubehnutá len prvá časť hospodárskej dráhy ku konečnému výsledku hospodárskej činnosti továrnika.



Hodnota

V každej hospodárskej organizácii majú statky dôležitosť, význam a úžitok, že uspokojujú naše potreby. Ak postavíme na stanovisko spotrebiteľa (konzumenta) v ktoromkoľvek štádiu hospodárskeho vývoja, meriame koniec koncov význam statku, hodnotíme ho podľa toho, aký význam prikladáme potrebe, ktorej uspokojeniu má slúžiť. Hodnota statku je v priamej súvislosti s tým, akú dôležitosť prikladáme potrebe. Preto voľné statky (vzduch, slnečné svetlo a pod.) nemajú hodnotu, pretože nie je miera pre ich meranie. Voda nadobúda hodnotu ak prestáva byť v neobmedzenej miere alebo ak zvláštnym zariadením získa dobrú akosť a bude privádzaná v obmedzenej miere (vodovod).

Túto hodnotu statku nazývame úžitkovou hodnotou, pretože sa riadi podľa toho, ako statok môžeme použiť.

V uzavretom domácom hospodárstve vidíme len úžitkovú hodnotu.

Inak je tomu v obchodnom hospodárstve. Tu sa už hodnota statku neriadi tým, aký úžitok mu prikladá spotrebiteľ, ale podľa toho, aká hodnota pri zmene, pri prechode na spotrebiteľa bude prikladaná statku jeho majiteľom pri ponuke a dopyte. Tým vzniká zmenná hodnota, pripisovaná statku nie jednotlivcom a riadiaca sa nie potrebou jednotlivca, ale potrebami všetkých čo majú o statok záujem, naliehavosťou, rozsahom a akosťou dopytu, ďalej množstvom a naliehavosťou ponuky.

Osobné ocenenie hodnoty však i potom zostáva a je vyjadrené v tom, či o nadobudnutom statku vravíme ako o lacnom alebo o drahom, čiže prikladáme mu osobne vyššiu hodnotu než bola obeť, ktorú zaň musíme priniesť, alebo ak mu osobne prikladáme menšiu hodnotu, než akú mal statok na jeho nadobudnutie vynaložený. Zmenná hodnota sa teda nemusí kryť s užitočnou hodnotou, ktorú ako spotrebitelia statku prikladáme.

To, čo za vymieňaný statok dostaneme, nazývame cena statku. Je celkom primerané, že pri obchodnom hospodárstve bolo hľadané zjednodušenie zmien po tej stránke, aby ten, kto zbožie ponúka, nemusel vždy hľadať toho, kto by mu zbožie vymenil za zbožie, ktoré ponúkajúci práve potrebuje a v potrebnom množstve. Je preto hľadaný statok, ktorý by všetci ľudia prijímali ako výmenu ponúkaných statkov, uznaný zmenný prostriedok, a tým uznanú mieru zmennej hodnoty. Tým vznikli peniaze ako všeobecne uznaný zmenný prostriedok a miera hodnoty. V hospodárstve, v ktorom sú zavedené peniaze, je cenou zmenná hodnota statku, vyjadrená v peniazoch.

Peniaze však ihneď preberajú ešte ďalšiu úlohu. Už pred zavedením peňazí vidíme, že vznikajú medzi hospodárskymi druhmi stykov, pri ktorých zapožičia jedno druhému statky (napríklad obilie k sadbe) s tým, že mu po určitej dobe vráti aj rovnaké množstvo vecí toho istého druhu a tej istej akosti (napríklad po žatve vráti zapožičané obilie). Tieto druhy statkov sa stavajú problematickými tým, že síce množstvo sa dá určiť, ale nie akosť. Pôžičky veci bývajú úplatné (u pôvodných roľníckych národov napríklad pôžička kravy bola zjednávaná tak, že musela byť vrátená s príchovkom, teľaťom) čiže vzniká úrok a tým prestáva byť pôžička ochotou, láskavosťou a stáva sa hospodárskou činnosťou.

Zavedením peňazí sa stáva pôžička poskytnutá v peniazoch ľahkou, pretože určenie kvality vrátených peňazí je ľahké a taktiež stanovenie úrokov. Peniaze teda vedú k veľkému rozšíreniu peňažného úveru, to je k prenechaniu peňazí alebo dispozície nad nimi inej osobe za dohovorenú odmenu, čiže úrok.

Tým sa však tiež umožňuje tržba, pretože zbožie sa poskytuje úplne alebo čiastočne na úver a kupujúci má možnosť ako sprostredkovateľ medzi výrobcom a spotrebiteľom hľadať spotrebiteľa a až po predaní zbožia zaň zaplatiť tržnú cenu výrobcovi.

Peniaze teda umožňujú, aby tí, čo peniaze majú ich poskytli za úplatu iným, rozmnožili tak ich zárobkoví kapitál, vedú nie len k peňažnému, ale aj k úverovému hospodáreniu.



Výroba a spotreba

Výrobou nazývame ľudskú činnosť, ktorou sa napomáha prírode, dobývajú sa prírodné statky a premieňajú sa hmotné statky na upotrebiteľné pre človeka. Pomáhame prírode orbou, hnojením, odvodňovaním, zavodňovaním, výberom semena a podobne, aby vydala statky spôsobilé pre uspokojenie ľudských potrieb. Hlavnou tvorivou činnosťou je predsa činnosť prírody, ľudská činnosť je len podružná. Rovnako je tomu tak pri priamom dobývaní prírodných statkov, napríklad uhlia alebo rúd.

Tieto dva druhy výroby (poľnohospodárstvo, baníctvo, lesné hospodárstvo) preto nazývame prvotnou výrobou, pri ktorej sú prírodné sily hlavným činiteľom a dosahuje sa surovín len podradnou ľudskou činnosťou.

Tieto suroviny vytvorené ľudskou činnosťou sú premieňané na upotrebiteľné alebo upotrebiteľnejšie statky: z obilia melieme múku, ľan zbavujeme pazderia, pradieme na priadzu, utkáme na plátno, železnú rudu tavíme na železo.

Aby sme tak mohli činiť, musíme si k tomu zaobstarať nástroje, riad, drevo, čiže musíme prvotné veci dané prírodou svojou prácou premeniť tak, aby napomáhali našej výrobnej činnosti, aby boli výrobnými prostriedkami.

V dvoch smeroch teda činíme statky prírodou vydané upotrebiteľnými pre človeka: buď z nich robíme výrobné prostriedky, alebo spotrebné statky. Ak si zaobstaráme otesaním dvoch kameňov ručný mlynček, výrobný prostriedok, nasypeme medzi ne obilie a otáčaním kameňa ho rozdrvíme, rozomelieme na múku, vyrobiac tak tovar upotrebiteľnejší k spotrebe; časť kmeňa stromu vydlabaním premeníme na nádobu, výrobný prostriedok, v ktorom zamiesime cesto z múky, postavíme pec, výrobný prostriedok, v ktorej zakúrime drevom, výrobný prostriedok, a rozkúrime ju, vložíme do nej z cesta urobené bochníky a upečieme chlieb a vyrobíme tým statok, výrobok, slúžiaci priamo k spotrebe.

Pri tom v uzavretom domácom hospodárstve nemôžu byť spotrebovávané vždy všetky suroviny. Musí sa ponechať obilie, ľanové semeno pre osev, zásoby dreva a podobne a z týchto pre udržanie budúceho hospodárstva, budúcej výroby zadržaných statkov sa tiež stávajú výrobnými prostriedkami.

Každá výroba, ako je zrejmé, skladá sa z dvoch činiteľov: z prírodných vecí a z ľudskej práce. Preto tiež hranicu každej výroby bude tvoriť množstvo a akosť prírodou poskytovaných statkov (surovín) a množstvo a akosť ľudskej práce.

Len príroda tvorí statky bez ľudskej práce a prvotná výroba jej len napomáha; pri premene statku človekom je však ľudská práca hlavným činiteľom.

Práca, či už telesná, kde človek pracuje ako hybná sila, alebo duševná, vždy v sebe zahrňuje duševnú činnosť, pretože človek nepracuje ako nástroj, ale jeho činnosť je určovaná jeho vôľou a pracovný výkon je jej výsledkom.

Ak si teda niekto zjedná iného človeka pre nejaké pracovné výkony, nezjednáva si tým nejaký výrobný statok, ale silu, uvedomelo riadiacu výrobné prostriedky, ktorá úplne nepodlieha vôli toho, kto si ju zjednal. Pracovná ľudská sila je teda hospodársky prostriedok, ktorý slúži ľudskému hospodárstvu, ale taktiež ho ovláda a riadi, sú spolu s prírodou posledným prameňom všetkých statkov.

Z týchto výkladov je zrejmé, že na výrobok musíme vynaložiť radu iných statkov (na vypestovanie obilia osev, na plátno priadzu, farbivo, na chlieb múku, soľ), ktoré v sa novom výrobku objavia vo zmenenej forme a akosti; že spotrebujú radu výrobných prostriedkov (pluh, brány, valec, ťažný dobytok alebo traktor pri obrábaní poľa; praslicu, tkáčsky stav pri tkaní plátna) Ďalej musím vynaložiť prácu. Všetky tieto náklady musíme skúmať, zhodnotiť, merať s hodnotou, ktorú novo vzniknutému statku prikladám. Pretože všetka hospodárska činnosť smeruje k tomu, aby z menej hodnotných statkov boli vyrobené hodnotnejšie statky, aby v rozdiele hodnoty bol zisk, je výroba hospodársky vydarená len vtedy, ak je jej výsledkom statok vyššej hodnoty, než akú majú všetky vyššie uvedené náklady.

Výroba nesmie zmenšiť výrobné prostriedky, to znamená, že jej výsledok musí byť taký, aby mohlo byť z hodnoty nového statku uhradené to, čo bolo na výrobných prostriedkoch spotrebované a opotrebované. Keby tomu tak nebolo, zmenšovali by sa výrobné prostriedky a tým by sa znižovala suma výroby.

Účelom výroby môže teda byť aj len dodanie statkov k spotrebe bez zmenšenia výrobných prostriedkov. Spotreba uspokojí ľudské potreby, spotrebované statky tým vymiznú zo sumy hospodárskych statkov. Nezaniknú, lebo hmota ich spotrebovávaním nezaniká, ale sa premenia na telesnú energiu, zjemnia ducha alebo vykonajú úlohu, ku ktorému boli určené. Kolobeh je ukončený, aby znovu začal prácu vydávaním energie.

V uzavretom domácom hospodárstve slúži vyrobený statok priamo buď výrobe ako výrobný prostriedok, alebo spotrebe.

V obchodnom hospodárstve bude tento stav výnimkou. Spravidla sa vsúva medzi výrobu a spotrebu ešte istý úkon, výmena, prevod na iné osoby, ktoré nemusia byť spotrebiteľmi, ktoré nadobúdajú veci, aby ich ďalej zmenili s výťažkom; sú to sprostredkovatelia medzi výrobcom a spotrebiteľom, medzi majiteľom surovín a výrobcom tovaru.

Výrobca sa snaží docieliť čo najvyššej zmennej hodnoty vyjadrenej v peniazoch a jeho úžitok nie je rozdiel medzi hodnotou statku a vynaloženými nákladmi, ale je to rozdiel medzi zmennými hodnotami. Výrobca nepracuje pre seba, pre svoje hospodárstvo, ale pre trh, pre neznámeho spotrebiteľa a chce docieliť najvyššej zmennej hodnoty (vyrábať zbožie, po ktorom je veľký dopyt, ktoré je obľúbené, módne, vyrábať zvláštnosti a podobne), čo možno najvyššiu platbu za svoj výrobok. Chce čo najviac zarobiť.

Sama podstata obchodného hospodárstva vedie k tomu, že nie len výrobca chce zarobiť, ale a tí, ktorí sa zaoberajú činnosťou, ktorá statky nevyrába, ale sa len starajú o obeh statkov (doprava, tržba).

Vzniká však tiež nie len tržba s výrobnými prostriedkami, ale aj ich prepožičiavanie za odmenu, obzvlášť v peňažnom hospodárstve, vzniká úver ako zárobková hospodárska činnosť.

A tak každé obchodné hospodárstvo je podľa svojho vývoja viac menej hospodárstvom smerujúcim k zárobku, nie len k rozmnoženiu hodnoty statkov.



Výnos a dôchodok

Každá výroba, pokiaľ nie je úplne nepodarená, má hrubý výnos, to znamená, že namiesto vynaložených statkov a práce nastúpia nové výrobky, nové statky.

Hospodársky dôležitý je však čistý výnos a len vtedy je výroba hospodársky úspešná, ak náklady sú menšie než výsledok, ak hospodárstvo pribudlo na výrobných prostriedkoch a spotrebných statkoch.

Príbytok na výrobných prostriedkoch (kapitále) zabezpečuje rozvoj výroby v budúcnosti, zvyšuje výrobnosť (produktivitu) hospodárstva, prírastok na spotrebných statkoch, dáva možnosť zvýšenia spotreby, zvýšenia životnej miery.

Prírastok na výrobných statkoch zostáva nedotknutý, rozmnožuje kapitál. Len onen diel výnosu, ktorý sa skladá zo spotrebných statkov, je určený priamo k spotrebe a tvorí v uzavretom hospodárstve dôchodok.

Každá hospodárska výroba smeruje k tomu, aby pri čo možno najmenších nákladoch docielila čo najvyššieho výnosu a dôchodku.

V obchodnom hospodárstve je hrubý výnos i čistý, kapitálový prírastok i obchod vyjadrený v peniazoch. Hrubý výnos je suma peňazí, ktorú za výrobky získame, čistý výnos vznikne, ak z tejto sumy odpočítame sumu nákladov, ktoré môžeme z výnosu použiť pre seba, pre svoju spotrebu. Pretože pri veľkom rozdelení prác vo výrobe vyšších stupňov je obeh statkov zložitý, rozdeľuje sa nakoniec čistý výnos na radu osôb, ktoré pri výrobe a obehu statkov boli činné a tým vzťahy týchto čiastkových dôchodkov národohospodárskej výrobnej a zárobkovej činnosti stávajú sa zložitými. Hovoríme preto o rozdelení (distribúcii) dôchodkov ako dôležitej časti národného hospodárstva.