Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

ekonomia

Úvod do ekonómie

JUDr. Alois Rašín

Ak máme pojednávať o národnom hospodárstve, musíme si najprv objasniť pojem hospodárstvo, pretože toto slovo sa obvykle používa v rôznom význame. V ekonómii nie je hospodárstvo len poľnohospodárske hospodárstvo alebo jednotlivý hospodársky podnik, ale všetky úkony a zariadenia, ktoré smerujú k tomu, aby z prírody boli ľuďom získané veci, ktoré potrebujú pre život.

Hospodárskou činnosťou je rovnako činnosť roľníka, pekára, krajčíra, rovnako ako činnosť murára, baníka, kováča atď., pretože všetci pestujú alebo dobývajú prírodniny, spracúvajú ich, aby mohli byť užité človekom k ukojení hladu, ochrane proti zime atď.

Každá hospodárska činnosť predpokladá, že sú tu ľudské potreby, čiže že tu nie je všetko v takej hojnosti, aby človek bez akejkoľvek práce a námahy došiel k plnému uspokojeniu všetkého, čo ku svojmu životu potrebuje. Vzduch, slnečné svetlo a teplo nie sú predmetom hospodárenia podobne ako rada ďalších vecí. V povestiach o raji a prvému hriechu človeka je utajené hospodárske jadro. Rozmnoženie ľudí označuje, že predmety poskytované prírodou prestanú byť tak hojné, aby človeku stačilo vystrieť ruku a jednoducho prisvojiť si bez práce to, čo príroda poskytuje. Prvá ľudská činnosť plynúca z pudu sebazachovania bude len čisto prisvojovacia, bez počítania s budúcnosťou a raj mohol byť len tam, kde príroda poskytovala stále hojnosť všetkého pre nepatrné množstvo ľudí. Rozmnoženie ľudí, ich usídlenie v krajinách menej výhodných pre ich život, vzbudilo radu potrieb, na ukojení ktorých človek musel vynaložiť prácu, ktorá bola trestom, nepríjemnosťou, ktorej sa človek vyhýbal a venoval sa jej až vtedy, keď to bolo nevyhnutné, silnejšie, snažil sa presúvať ju na slabších a podrobených (ženy, zajatcov a otrokov), snažil sa naliezť pomôcky (nástroje, skrotené zvieratá). Ale hlavne v dvoch smeroch sa vyvíjali pod tlakom nepríjemnosti práce snahy ľudské: veci nadobudnutých prácou si človek vážil, prikladal im hodnotu a tým naučil sa s nimi šetriť, hospodáriť a za druhé odmenou za vynaloženú prácu mu bolo, aby získal viac vecí rovnakej hodnoty alebo vec, ktorej prikladal vyššiu hodnotu.

V tom boli dva dôležité znaky hospodárskej činnosti: počítanie s budúcnosťou javiace sa tým, že človek sa snažil uchrániť od skazy to, čo nadobudol (údil mäso zabitých zvierat, nasoľoval ryby, škvaril tuky, vyrábal syr z prebytočného mlieka atď.) a zo všetkej práce a činnosti sa snažil mať čo najväčší zisk, teda veci buď počtom alebo akosťou hodnotnejšie.

Všetka hospodárska činnosť smeruje teda k okamžitému alebo budúcemu čo najväčšiemu zisku.

V tom spočíva aj všetok hospodársky pokrok. Postup hospodárskej činnosti, ktorý vyžaduje menšie obete na veciach a práci, čiže menších nákladov, aby bol docielený rovnaký výsledok ako pri inom nákladnejšom postupe, alebo postup pri ktorom sa docieli pri rovnakých nákladoch väčších výsledkov, opanuje pole, zatlačí nevhodnejší postup.

Ak však máme správne posudzovať význam týchto hospodárskych nutností, nesmieme zabúdať, že človek žije v spoločnosti, že hospodársky vývoj viedol k deľbe zamestnania a obrovskej organizácii výroby a spotreby.

Mohli by sme si síce predstaviť ojedinelého človeka, Robinsona vyvrhnutého na pustý ostrov, a vžiť sa do toho, ako bude hospodáriť. Videli by sme tiež u neho všetky tie hospodárske nutnosti, ako sme ich naznačili vyššie. Ale všetko jeho snaženie smerovalo by nakoniec len k jednému, k sebazachovaniu. Jeho smrťou končí život nie len pre neho, ale pre ľudí vôbec na onom neobývanom ostrove. Nie je tu snaha po zachovaní a zdokonalení ľudského pokolenia, onej snahy, ktorá chce, aby deti mali lepší a ľahší život než rodičia. A preto príklad Robinsona bol len umelou schémou, znázorňovacou pomôckou.

Napriek tomu v dejinnom vývoji nachádzame ojedinelé, sebestačné hospodárstva ako prvý vývojový stupeň, rodinné hospodárstva, či už v ich čele stojí matka, teda zriadenie matriarchálne, alebo otec, zriadenie patriarchálne, vzniknuté najskôr asi vtedy, keď z iných rodín boli ulúpené ženy, ktoré s tým stávali vlastníctvom mužov a prestali byť panujúcimi. V oboch prípadoch je rodina úplne sebestačná, vyrába len pre seba, pre svoje potreby, všetko je spoločným majetkom rodiny. Hospodárskych stykov s inými nemá. Nanajvýš zápasí s inými o loviská, pastviská, lúpi im dobytok, dobývajú korisť vecnú i ľudskú (zajatci, otroci), to však nie sú hospodárske akty, ale prejavy sily a násilia. Tak vidíme žiť lovecké, pastierske a konečne poľnohospodárske obyvateľstvo pôvodných dôb, na tom sa zotrváva aj keď vznikne kmeňové vedomie a prvé zjavy súkromného vlastníctva (šperky, zbrane, šaty a nástroje), aj keď vznikne deľba práce medzi ženami a mužmi, medzi poľnohospodármi a remeselne pracujúcimi, lebo všetka hospodárska snaha smeruje k tomu, aby celá rodina, celý kmeň zaobstarali všetkým svojím príslušníkom všetky statky, potrebné k uspokojeniu potrieb všetkých členov.

Rodina, kmeň stačí sám sebe. Všetko čo vyrába, spotrebuje, výrobou sa kryje vlastná spotreba, trebárs nie vždy úplne, napríklad pri neúrode, úhyne dobytka, hospodárstvo je v sebe uzavreté, izolované, bez hospodárskych stykov z inými, ale tiež bez hospodárskej závislosti na iných.

Tento prvý stupeň hospodárenia v spoločnosti sa nazýva uzavreté domáce hospodárstvo.

Rozvojom deľby práce a jeho špecializáciou dochádza k hospodárskym stykom, a to najskôr vo forme výmeny, zmeny statkov, ktoré slúžia k uspokojeniu vyšších potrieb spojených so vzrastajúcou kultúrou. Avšak takéto styky sú v skutočnosti najprv podradného významu, pozvoľne však vznikajú remeslá s jednej strany, intenzívnejší chov dobytka a poľnohospodárstvo z druhej strany, isté okruhy prestávajú vyrábať isté výrobky predpokladajúc, že ich vymení od iných za svoje výrobky. Prestávajú tkať plátno a súkno očakávajúc, že za ľanovú priadzu alebo vlnu vymenia si za plátno u tkáča, súkno u súkenníka. Typicky sa tieto pomery vyvinuli v uzavretom mestskom hospodárstve, v ktorom mesta boli sídlom remesiel, žiarlivo chrániace svoje privilégia a remeslá obmedzujúce cechmi docieľovala tržných stykov s vidiekom v malom rozsahu, vzhľadom na nedostatok komunikácii a verejnej bezpečnosti. Remeselníci pracovali na zákazku alebo pre miestny trh, vidiecke obyvateľstvo prinášalo prebytky svojich výrobkov do mesta a dodávalo suroviny k spracovaniu. Bola tu tržba, teda priamy styk výrobcu so spotrebiteľom. Ale ani poľnohospodár, ani remeselník už nepracovali bez závislosti na iných hospodárstvach. Poľnohospodár bol závislý na tom, či nájde odbyt pre svoje výrobky, aby mohol si mohol zaobstarať od iného to, čo sám nevyrába a naopak. Hospodárenie sa stalo spoločenským, uspokojenie potrieb bolo závisle na hospodárskej činnosti iných výrobcov neprináležiacich pod moc hospodára domácnosti. To je druhý vývojový typ.

Pri ňom je ešte málo tých, ktorí by sa radi zaoberali kupovaním výrobkov od výrobcu na vlastný účet a ich predávaním spotrebiteľovi, teda sprostredkujú činnosť medzi výrobcom a spotrebiteľom. A tak vznikal obchod len s predmetmi, ktoré sa pestujú v ďalekých alebo vyrábajú v ďalekých krajinách (korenie, hodvábne látky, pletivá a podobne). Pokiaľ sa vyrábali bližšie, chodia s nimi výrobcovia po trhoch, takže je tu stály priamy styk medzi výrobcom a spotrebiteľom, tržba, nie obchod. (Doposiaľ napríklad na trhoch rôzny drobný remeselní výrobcovia a podobne).

Čím viac však vzniká štátna moc, čím viac sa panovníci snažia podlomiť výlučnosť mestských rádov a čím viac štát zasahuje tiež v prospech hospodárskeho rozvoja celého veľkého územia (podporou továrenského priemyslu, zákazmi dovozu cudzích výrobkov, vývozu surovín a podobne), tým väčšia je závislosť jednotlivých hospodárstiev na väčšom celku, na množstve iných hospodárstiev, tým viac sa rozmáhajú vzájomné styky rôznych hospodárstiev, zatlačuje sa práca na zákazku do pozadia, nastupuje práca pre trh.

Ak dosiahne hospodársky rozvoj tohto štádia, v ktorom štát je základňou hospodárskych pomerov a ich upravovateľom, hovoríme o uzavretom národnom hospodárstve. Národne je tu myslené vo zmysle politického národa, vo zmysle štátu, nie v zmysle jazykovom. Uzavretým hospodárstvom potom pomenovávame tento stav na rozdiel od voľného, svetového hospodárstva, ku ktorému síce pri ohromnom rozvoji dopravných a výrobných prostriedkov smeruje vývoj, ale štátne celky predsa majú veľkú dôležitosť.

Tieto typické vývojové stupne, uvedené do vedy Bücherom, majú dôležitosť pre ďalšie dôležité rozdelenie. Vzájomné styky rôznych hospodárstiev, ktoré vznikajú zmenami hmotných statkov, výkonov, a inými prechodmi (napríklad úverovými), nazývame obchodom, na rozdiel od živnosti zmeny sprostredkujúcej, ktoré nazývame tržbou.

Uzavreté domáce hospodárstvo nemá obchod, ostatné typy sú obchodné hospodárstva a to stále viac, ak postupujeme od uzavretého hospodárstva k svetovému hospodárstvu.

Zatiaľ čo pri neobchodnom hospodárstve máme len dve štádia: výrobu a spotrebu, pri obchodnom máme výrobu, obeh statkov (od výrobcu k spotrebiteľovi buď priamo, alebo prostredníctvom tržby; zmenou, úverom atď.), rozdelenie dôchodkov (t. j. výsledkov výroby) na účastníkov a nakoniec spotrebu.