Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Cena

Ekonómia - cena

JUDr. Alois Rašín

Cena je množstvo majetku (statku) alebo peňazí, ktoré sme za nejaký statok obdŕžali.

V obchodnom hospodárstve smeruje všetka činnosť k obehu statku, ku zmenám, a docielené ceny za zbožie sú základom a hybnou silou hospodárskeho života, smerujúceho ku zárobku, a cena upravuje výrobu i spotrebu.

Pri cene (rovnako ako pri zmennej objektívnej hodnote) nie je bezprostredná užitočnosť statku rozhodujúcou, ale rozhodujúcou je okolnosť, či sa statok nachádza nad hranicou možnosti zmeny, u akého množstva jedincov sa nad touto hranicou nachádza a vakom množstve sa statok objavuje, teda či stačí k uspokojeniu potrieb tých, ktorý oň majú záujem alebo nie.

Tieto základné podmienky objektívneho hodnotenia a tvorby ceny je možné vyjadriť zákonom o ponuke a dopyte a zákonom o nákladoch.

Hranice hospodárskeho hodnotenia pre zmenu bude pre predávajúceho úhrn nákladov, ktoré mal s tým, aby si statok opatril. Pretože chce zarobiť, snaží sa docieliť vyššej ceny než sú náklady, ktoré mal a odhodlá sa v najhoršom prípade dať tovar (zbožie) za cenu rovnú jeho vlastným nákladom. Ak musí ísť ešte nižšie (pretože by sa zbožie pokazilo, pretože má platiť dlžnú pohľadávku a pod.) prerába, jeho hospodárske jednanie stroskotalo a musí hľadieť docieliť zmien vo výrobe, nákupe, aby mohol zbožie (tovar) nabudúce so zárobkom speňažiť.

Pre kupujúcich tvorí hranicu nevyhnutnej potreby a jej uspokojenia výška statkov, ktoré môžu venovať. Inými slovami ich subjektívne hodnotenie a možnosť uspokojiť najnutnejšie potreby na úkor postrádateľných, budú však dávať aj viac, pokiaľ tak môžu činiť na úkor potrieb postrádateľných, budú však dávať aj viac než samí hodnotia statok (kupujem draho, kupujem lacno značí pomer k subjektívnemu hodnoteniu kúpenej veci).

Z druhej strany tu pristupuje otázka, či je tu ponúkaných veľa predmetov k uspokojeniu potrieb a aký silný je dopyt po nich. V oboch prípadoch však nie len počet osôb a množstvo žiadaného a ponúkaného zbožia (tovaru), ale tiež naliehavosť dopytu (teda subjektívneho hodnotenia) a spôsobilosť uspokojiteľnosti potrieb budú dôležitými pri tvorbe cien.

Podobne môžeme vychádzať od monopolných cien, pri ktorých majiteľ statkov má buď skutočnosťami danú (faktickú), alebo právom prepožičanú (právnu) moc výhradného predaja istého druhu statkov. Pri tom posudzujeme len prípad faktických monopolných cien a z právnych tie, kde súkromná podnikavosť zostáva v platnosti, nie teda, kde má monopol štát a určuje ceny verejným, záväzným príkazom. Takými monopolmi sú tie, kde jednotlivec má veci jediné svojho duhu (napríklad liečivý prameň), alebo kde jeho podniku nemôže vzniknúť konkurencia (napríklad železničná trať), vylúčená je súťaž dohodou (kartel), alebo jednotlivec má výsadu, výrobné a predajné privilégium.

Najjednoduchší prípad by bol, že by tu bol jeden predavač a jeden kupec (démant značnej veľkosti, starý vzácny obraz, kde na strane predávajúceho je faktický monopol).Kupujúci musí hodnotiť ponúkané zbožie (tovar) vyššie než predávajúci, predávajúci potom ponúkané statky tvoriace cenu musí hodnotiť vyššie než svoje ponúkané zbožie (tovar), inak by nedošlo ku zmene. Prirodzene každý sa snaží predať draho a kúpiť lacno, čiže každý predávajúci chce dostať ešte viac, než na koľko ponúkané statky hodnotí. Pre obidve strany bude tu subjektívna hodnota rozhodujúca a ak zmieňa veci pre vlastný požitok, bude rozhodujúce ich imanie, ich hospodársky stav pre najnižšiu hranicu u predavača, pre najvyššiu u kupca.

Ak sa zmieňajú veci pre ďalší predaj, bude hranica od neho ponúkanej ceny sa riadiť podľa toho, či môže veci ďalej predávať so ziskom, teda podľa imania a kúpnej schopnosti budúceho kupca a jeho predpokladaného hodnotenia.

Ak sa kupuje rozmnožiteľný tovar, bude hranicou náklad spojený so zaobstaraním tovaru inou cestou. Teda napríklad pri tovare vyrobenom patentovaným výrobným spôsobom, nemôže byť ľubovoľne zdražené, pretože najvyššiu hranicu ceny bude tvoriť obnos nákladov spojených s výrobou bez patentovaného postupu. To isté platí i pri faktickom monopole kartelu.

Druhý prípad, ktorý si môžeme myslieť, je ten, kde je jeden predavač a viac kupcov. Tu môžu nastať tieto prípady: predávaný predmet je jedinečný (obraz, umelecký výrobok vyrobený len v jednom exemplári), kúpi ho ten, kto chce a môže najviac zaplatiť; predávaných vecí je viac, ale predavač ich predáva postupne: prvé predmety kúpia tí, čo chcú najviac zaplatiť (prikladajú predmetu subjektívne najväčšiu hodnotu) a môžu (majú veľa vecí, peňazí na zmenu); pri ďalších prídu na radu menej kúpychtiví a menej zámožní; cena klesá; predávaných vecí je viac a predavač ich predáva naraz. Tu docieli sa medzi kupcami, ktorých je viac než vecí nižšie hodnotia veci, strednej ceny. Odpadnú totiž tí, ktorí ponúkajú najmenej, až je ich taký počet, koľko je veci a zostávajúci dajú cenu, ktorá bude vyššia než najvyššia ponuka odpadnuvších a nižšia než najnižšia ponuka zostávajúcich. Bolo by tu na predaj 6 rovnakých veci, ktoré majiteľa stáli po 3 koruny. Kupcov na týchto 6 vecí bude 10, každý chce kúpiť jednu vec. Dvaja ju hodnotia na 2 koruny, dvaja na 4 koruny, dvaja na 5 korún, a ďalší dvaja na 6 korún, a na koniec dvaja na 7 korún. Tí, ktorí vec cenia na 7, 6, 5 korún vytlačia z konkurencie tých, ktorí ju cenia na 2 koruny a 4 koruny a docielená cena bude medzi 4 a 5 korunami, t. j.: vyššia než najvyššia ponuka (4 koruny) odpadnuvších, a nižšia než najnižšia ponuka (5 korún) zostávajúcich. Jedna sa totiž pri zmene, aby predávajúci dostal viac, než ako vec hodnotí, aby dobre predal, kupujúci, aby dal menej než ako vec hodnotí, aby dobre kúpil. A tu všetci dobre kúpia a predavač dobre predá. Keby bolo veci 11, predá sa ich 8 za cenu medzi 3 a 4 koruny, pretože odpadnú tí dvaja, ktorí ponúkajú po 2 koruny a predavač nepôjde pod 3 koruny, čo tvorí jeho náklady na zaobstaranie veci a tí, ktorí hodnotia veci na 4 koruny, chcú kúpiť lacnejšie. Ak je teda veci viac než kupujúcich, priblíži sa nákupná cena nákladom predávajúceho, bude nad nimi, ale pod najnižšiu ponúkanú cenu zostávajúcich ponúkačov, pokiaľ ich ponuka prekračuje náklady.

Rozmnoženie zásoby statkov bez rozmnoženia dopytu spôsobí vzápätí klesanie ceny a dopyt i ponuka bude sa stále viac blížiť výrobným nákladom (alebo u obchodníka zaobstarávacím nákladom).

Preto musí i jediný monopolný predavač hľadieť toho, aby ušetril na výrobných nákladoch, aby mohol zbožie predávať lacnejšie a prilákať tým ku spotrebe hospodársky menej silné vrstvy, aby rozmnožil dopyt.

Ako ďaleko bude výrobu rozmnožovať, bude závisieť na tom, ako sa rozšírením alebo zdokonalením rozmnožujú výrobné náklady na výrobnú jednotku a či je možné nad výrobné náklady predať. Napríklad divadlo bude mať takmer rovnaké výdaje, či je plné alebo poloprázdne, náklady na vykonanie kusu budú v obidvoch prípadoch rovnaké a je preto záujmom divadla, aby malo jednak hodne lacných miest a z druhej strany aby len luxusné miesta (lóže, kresla v prvých radách) predávalo draho. Čím väčší je tento výrobný náklad, tým viac je potrebné buď aby miesta boli drahé, alebo aby bola možnosť množstvo za nízke ceny náklad uhradiť. Železnica má veľké stále výdaje (ohromný kapitál vložený do podniku a jeho nutné zúročenie a nahradzovanie, množstvo personálu a pod.), ktoré zostanú takmer rovnaké, ak prejde po trati denne 10 alebo 20 vlakov. Ak môže železnica docieliť znížením dovozného toho, aby doprava stúpla z 10 na 20, hoci zníženie dovozného stalo sa napríklad z 20 na 15, bude jej zárobok väčší než pri vysokom tarife. Bude však, prirodzene, draho predávať luxusnú dopravu (prvá trieda pri osobných vlakoch), expresnú dopravu atď. Z toho si je možné vysvetliť, prečo je v niektorých krajinách dopravné na miestnych (lokálnych) železniciach vyššie než na hlavných, pretože u miestnej železnice nie je možné predpokladať, že by narástla doprava znížením tarify.

Teda i u hospodárskeho monopolu vidíme vplyv dopytu a ponuky a vplyv výrobných nákladov. Pri tom je potrebné stále mať na mysli, že predpokladáme, že tak ako predavač, tak aj kupujúci sú vedení iba a jedine hospodárskymi pohnútkami, nepočítame ani so zvykmi, ani s obchodnou obratnosťou, s hanblivosťou zjednávať, s nutnosťou predať občas pod výrobnými nákladmi (pre náchylnosť tovaru ku skaze, pre nutnosť mať peniaze namiesto tovaru pre krytie úveru atď.). Sú to koniec koncov len výnimky s pravidla, pravidlom predsa budú len záujmy hospodárske.

To isté stanovisko budeme zachovávať i v ďalších úvahách, kde sa tvoria ceny najpravidelnejšie, totiž pri cenách súťažných, čiže konkurenčných, a okrem toho musíme predpokladať úplne slobodnú súťaž, hoci dobre vieme úplne voľná súťaž neexistuje. Ide nám však o vyvodenie čistého pravidla, aby sme potom mohli vytknúť, čím je pravidlo upravované.

Ceny súťažné menujeme tie, kde je väčší počet predávajúcich, väčší počet kupujúcich. Obe skupiny idú za svojím hospodárskym prospechom: predávajúci chcú docieliť čo najvyššie ceny, kupujúci čo najnižšie ceny. Zisťujeme, že zbožie na oboch stranách jednotlivci hodnotí rôzne. Dostaneme potom dvojitú radu subjektívnych hodnôt toho istého zbožia tej istej akosti:
Hodnotenia kupujúcich: 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2 , 1
Hodnotenia predávajúcich: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10

Každý z predavačov priniesol na trh zbožie rovnakej akosti a rovnakého množstva. Tu dôjde k obchodu len medzi prvými piatimi a cena bude medzi 5 a 6, čiže bude na hranici ktorú tvorí posledný s najmenšou výhodou pod svoje hodnotenie kupujúci kupec a s najmenšou výhodou nad svoje hodnotenie predávajúci predavač.

Pokiaľ budú niektorí predavači mať väčšie množstvo veci než iní a niektorí kupci budú chcieť kúpiť väčšie množstvo ponúkaných vecí, budú možné rôzne kombinácie, podľa toho, na ktorej strane sa objaví prevaha ponuky alebo dopytu. Ak bude mať predavač hodnotiaci zboží po 1 desať kusov zbožia, a všetci kupujúci, hodnotiaci od 2 – 10, dohromady budú potrebovať 10 kusov, kúpia všetci títo kupujúci za cenu 1 a 2 a odpadnú predavači, hodnotiaci svoje zbožie medzi 2 a 10. Naopak, ak bude potrebovať kupujúci, hodnotiaci zbožie na 10, desať kusov zbožia a predavači budú mať po jednom kuse, kúpi od deviatich z nich zbožie za cenu medzi 9 a 10 a ostatní (9 kupujúcich a 1 predavač), vyjdú na prázdno, pretože nemôžu s výhodou zbožie nadobudnúť.

Tvorenie ceny nezávisí len od počtu predavačov a kupujúcich a od ich hodnotenia, ale tiež od množstva zbožia požadovaného alebo ponúkaného a jeho hodnotenia.

Pri hodnotení každý (v peňažnom hospodárstve), či predavač alebo kupujúci, hodnotí však nie len zbožie, ale tiež peniaze a svoj záujem na tom, aby peniaze dostal za zbožie (ak sa môže zbaviť obťažného, naliehavého dlhu; ak nemá pre ne výhodné umiestnenie; zámožný a nezámožný predavač, ak ich môže použiť k rozšíreniu závodu, k lacnejšiemu nákupu surovín) alebo aby dostal zbožie namiesto peňazí (má prebytočnú hotovosť, musí si požičať peniaze na úrok, ak chce kúpiť zbožie alebo viac zbožia, potrebuje časť zbožia ku svojej výrobe prikúpiť a vyplatí sa mu to viac než rozšíriť výrobu, kupuje chudý z úspor alebo bohatý zo svojich prebytkov.

Nesmieme totiž prehliadnuť, že ceny nepôsobia len zbožie ktoré sa nachádza na trhu, ale i otázka, či je v budúcnosti nádej, predať drahšie alebo kúpiť lacnejšie, či sa dá výhodne čakať s kúpou alebo predajom, ak je ponuka alebo dopyt naliehavý buď sám o sebe (nevyhnuteľná potreba zbožia alebo peňazí), alebo preto, že sa očakáva v budúcnosti nepriaznivejší stav (nová výdatná žatva, chudá žatva, pre obchod pre žatvami).

Pri tvorení cien bude teda rozhodujúcim: počet osôb, množstvo zbožia, subjektívne hodnotenie zbožia a peňazí a to na oboch stranách, u predávajúcich a kupujúcich.

Ak teda hovoríme o zákone ponuky a dopytu a ak vravíme, že čím väčšia ponuka a menší dopyt, tým viac cena klesá a ak je tomu na opak, že cena stúpa, rozumieme dopytom a ponukou počet osôb, množstvo zbožia a subjektívne hodnotenie zbožia a peňazí na oboch stranách.

Nerozhoduje len množstvo osôb a zbožia, ale taktiež akosť, kúpychtivosť a usilovnosť ponuky, hospodárska sila kupujúcich i predávajúcich, čiže nie len veľkosť, ale tiež naliehavosť a vážnosť ponuky a dopytu.

Ponuka a dopyt upravuje ceny a to nie len jedného druhu zbožia, ale aj celej rady mier a to trebárs aj úplne nesúvisiacich. Každý hospodár zostavuje si potreby do určitej stupnice čo sa týka ich nutnosti a naliehavosti, napríklad byt, šaty, bielizeň, jedlo, nápoje, požitky (fajčenie a pod.), zábava a iné osvieženie, poistka, úspory, prepychové potreby a zas v jednotlivých potrebách je isté odstupňovanie čo do množstva, akosti, skromnosti, prepychu. Ak ako príklad vezmeme napríklad rodinu s pevným platom a rozpočtom na jednotlivé potreby: Ak zdražie zbožie uspokojujúce niektorú z jej potrieb, snaží sa po zdražení ušetriť buď v akosti, alebo odložením potrieb menej naliehavých, ak sa zmenší dopyt v jednom, vzrastie v druhom smere (zdraženie mäsa značí zmenu jedálneho lístka, zvýšenie spotreby múky, zeleniny alebo zníženie dopytu po koncertoch, divadlách, a prepychových potrebách; naopak zlacnenie niektorého zbožia bude tiež pôsobiť na potreby stojace nižšie na stupnici naliehavosti).

V dobe obchodného hospodárstva je dopyt a ponuka hlavným upravovateľom a všetci predavači a kupci docieľujú osobný prospech.

I na dobre organizovanom trhu trvá dosť dlho, než sa uplatní ponuka a dopyt, pretože ani kupujúci ani predavači nemajú vždy dosť veľkú prezieravosť, aby si učinili pravý obraz o stave trhu a tiež o budúcom pomere medzi ponukou a dopytom pri hromadne kupovaných statkoch a eventuálnym odložením predaja alebo nákupu. Cena sa mení i priebehom trhu. (Najpružnejší je trh s potravinami podliehajúcich skaze, pretože sú to pre kupujúcich predmety nutnej spotreby, pre predavača je potom včasné nepredanie spojené s nebezpečenstvo skazy zbožia, takže sa tu veľmi rýchlo prispôsobujú ceny dopytu a ponuke a tiež tak musí činiť aj výroba.)

Stúpanie alebo klesanie ponuky je zvrchovane dôležité pre výrobu, ktorá musí sa zariaďovať podľa toho, ako stúpa alebo klesá dopyt. Avšak ani to v praxi nie je možné previesť hneď, takže vyššie ceny potrvajú dlhšiu dobu.

Preto môžeme len povedať, že vždy sa smeruje k tomu, je tu snaha, tendencia, aby bolo docielené plného uspokojenia dopytu hospodársky spôsobilého k nákupu, aby bola rovnováha medzi ponukou a dopytom a tým stále ceny. Z toho však neplynie, že sa táto snaha zdarí, a že napriek tomu nebude vyrobené dostatočné množstvo zbožia, alebo že bude vyrobené veľa zbožia, pretože výrobca, ako vieme, musí do budúcnosti odhadovať veľkosť dopytu. A pretože jeden výrobca o druhom nevie, aké množstvo vyrobí a dodá na trh, musí taktiež odhadovať výrobu iných a veľkosť ich ponuky.

Odtiaľ plynie možnosť prílišnej ponuky (vzniknutej tým, že mnoho výrobcov sa vrhlo na rozmnoženie výrobkov, alebo tým, že predpokladaný dopyt sa znížil - zmena v kusu, na trh príde zbožie iného druhu a dosiahne obľuby – a nastane nadvýroba, predávanie so stratou, pokles cien; alebo naopak, predpokladané rozmnoženie výroby u iných nenastalo alebo predpokladaná ponuka vzrástla, zbožie nadobudlo väčšej obľuby, na trh nedošli iné druhy a iný výrobok bol použitý ako náhradný a cena sa udržala na vyššej úrovni. Preto hovoríme o tom, že trh smeruje k stálosti cien.

Ďalšou otázkou je, či tvorba cien v slobodnej súťaží, ponukou a dopytom, prináša zisk len zúčastneným, čiže, či je tým zabezpečený celospoločenský prospech, teda taký prospech, že sa život stáva dokonalejším, sila národa, kultúra i jeho vzdelanie rastie, potreby sa lepšie uspokojujú. Zákon ponuky a dopytu taktiež vedie k celospoločenskému prospechu. Avšak rozdelenie majetku (vlastníctva) má často za následok, že bohatí svojimi potrebami vedú výrobu na cesty pre uspokojenie týchto zvláštnych potrieb a zanedbávajú sa potreby chudších vrstiev a ceny stúpajú ku škode chudých. Ale i tu sa dostavuje pri veľkopodnikateľskej výrobe, odkázanej na veľký odbyt, teda na početne veľký kruh odberateľov, vyrovnanie.

Ceny a náklady

Druhý zákon, ktorý sa uvádza ako rozhodujúci pre tvorenie cien, je zákon o nákladoch, a ten tvrdí, že pri statkoch ľubovoľne rozmnožiteľných (priemyslových, nie poľnohospodárskych), ktoré sa môžu prispôsobiť ponuke, bude sa cena pravidelne blížiť najnižším výrobným nákladom, to znamená, ku čo ku vzniku zbožia, jeho dopravenia na trh, privedeniu ku spotrebe a výrobe bolo nevyhnutne potrebné vynaložiť s normálnym ziskom podnikateľa a spotrebiteľov.

Každé zvýšenie tejto ceny nad nákladový bod vedie k vyšším ziskom, láka k rozmnoženiu výroby a tým aj ponuky, čím bude cena opäť stlačená. Tak ako subjektívne hodnotenie spotrebných statkov sa deje podľa nákladov, tak je tomu pri tvorení cien a u týchto ľubovoľne rozmnožiteľných statkov nie je cena závislá od pomeru medzi ponukou a dopytom, ale od výšky najnižších výrobných nákladov, takže ceny klesajú ak klesajú náklady, stúpajú, ak stúpajú náklady.

V tejto všeobecnosti nie je možné zákon o nákladoch uznať za správny a to z týchto dôvodov:

Nemôže mať platnosť, pokiaľ kupujúci hodnotia predmety nižšou cenou, než sú výrobné náklady, lebo v tomto prípade buď kupujúci nekúpi alebo predavač musí predávať so stratou.

Tým je hodnotením kupujúcich cenám daná najvyššia hranica a nie výrobnými nákladmi predávajúceho a tieto výrobné náklady tiež netvoria pre predávajúcich neprekročiteľnú hranicu, smerom nadol, pretože by inak so stratou bez zisku nepredával. On sa len snaží predať najmenej za cenu, ktorá sa rovná výrobným nákladom.

Avšak túto snahu nemá až vtedy, keď zbožie vyrobil, nevyrábal zbytočne, ale počítal, kalkuloval pred tým, než vyrábať začal: vzal za základ známe trhové ceny alebo známe hodnotenie potenciálnych kupujúcich (vraveli mu ľudia, keby ste mal na sklade tie a tie veci, radi by sme vám za ne dali toľko a toľko), alebo predpokladal ich hodnotenia a podľa toho počítal, či by mal veľa výrobných nákladov, aby mal nádej, zbožie predať so ziskom. Alebo ak bol výpočet nepriaznivý, tak sa nepustil do výroby.

Klesanie výrobných nákladov samé nespôsobuje klesanie cien, ale až rozmnoženie zbožia na trhu, zvýšenie ponuky. Ak vezmeme do úvahy hodnotenie predávajúcich, ako sme ich z hora uviedli, 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, a hodnotenie kupujúcich, 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, sú v hodnotení predávajúcich hlavnou čiastkou výroby výrobné náklady, ktoré ako je známe, sú rôzne. K najnižším výrobným nákladom sa priblíži cena, ak vyrobí predavač ponúkajúci zbožie za 1 toľko kusov, že stačí jeho ponuka na uspokojenie ponuky dopytu všetkých kupcov, hodnotiacich (ponúkajúcich) od 2 do 10, pretože cena bude medzi 1 a 2. Pokiaľ však predávajúci vyrobí hodnotiaci na 2 toľko kusov, že stačí všetkým kupcom, ktorí hodnotia na 4 -10, cena klesne medzi 2 a 3 a predá v tejto cene tiež ten výrobca s najmenšími nákladmi, hodnotiaci si zbožie na 1. Do tej doby rozmnožia sa najlacnejšie výrobky najlacnejšie vyrábajúcich a tým najnižšie hodnotiacich predávajúcich, bude cena vysoká ako sme hore vylíčili.

Stúpanie výrobných výdajov a tým stúpanie ceny ponúkajúcich predávajúcich nemusí tiež mať za následok stúpanie ceny. To sa stane pri statkoch, slúžiacich nevyhnutne potrebe (napríklad pri múke, chlebe, a podobne). Inak odpadnú tí, ktorých príjmy nestačia na zakúpene zdražených statkov, a výrobu obmedzia alebo zastavia tí, ktorí predávali hospodársky menej silným vrstvám, nastane menší, ale zámožnejší dopyt ale tiež menšia ponuka a bude docielená rovnováha.

Nie je však žiadnej pochybnosti o tom, že nízke výrobne náklady (pri porovnaní s konkurenciou) povedú podnikateľa k tomu, aby sa snažil vyrobiť čo najviac zbožia, aby trh opanoval sám. Ten kto môže dať zbožie za 1, bude prvý, bude prvý, ktorý bude chcieť rozšíriť výrobu tak, aby mohol uspokojiť dopyt všetkých kupujúcich, hodnotiacich 2 - 10, a vytlačiť súťažiacich vyrábajúcich draho, ktorí môžu dať zbožie tej istej akosti za 2 - 10

A v tom zmysle je zákon o nákladoch správny, ukazuje nám, akým smerom sa obráti cena u rozmnožiteľných statkov, ak sú ostatné podmienky (t. j. zásoba zbožia a hodnotenie najslabších spotrebiteľov, pre ktorých je zbožie určené) rovnaké: vždy však budú ceny budú približovať k výrobným nákladom, či však k najnižším alebo najvyšším, je inou otázkou. K najnižším nákladom sa cena priblíži vtedy, ak statky nie sú iba rozmnožiteľné, ale pokiaľ sa zlacňuje výroba rozmnožením, to je, ak je na jednotku (na 1 meter, liter, kus) výrobný náklad menší, ak sa vyrobí viac, čo je spravidla u priemyslových výrobkov. Tieto zlacnené výrobky prídu na trh bez toho, že by sa zmenilo hodnotenie kupujúcich. Ten, kto mohol dať zbožie, vyrábajúc 1 kus za 1 (a predával ich, ako sme ukázali za cenu medzi 5 – 6) môže dať, vyrobiac 9 kusov, kus za 3/4, pokiaľ tu bude rovnaké hodnotenie kupujúcich, potrebujúcich po jednom kuse a hodnotiacich od 2 do 10, predá medzi 3/4 a 2 ale nad 1, pretože bude kupujúci ponúkajúci 1 vylúčený intenzívnou ponukou tých, ktorí si zbožie viac cenia a sú ochotní dať 2 až 10; ak rozmnoží zbožie na 11 kusov, môže kúpiť i kupec, ktorý je ochotný dať 1, cena klesne, pretože všetci kupujúci 1 – 10 môžu byť uspokojení, medzi 3/4 a 1.

Inak by sa veci mali, keby sa hodnotiace úsudky kupujúcich zmenili. Keby sa napríklad ten kupujúci, ktorý bol ochotný dať 1, zlepšil a bol by ochotný dať 2. Tu cena napriek tomu, že náklad klesol na 3/4, nebude medzi 3/4 a 2, pretože dopyt sa stal intenzívnejším. To isté by nastalo, keby ten, kto chcel kúpiť jeden kus po 2, bol ochotný kúpiť 3 kusy po 2, vylúči z kúpy toho, kto bol ochotný dať 1 a cena stúpne nad jednu.

Z toho vidíme, že zníženie výrobných nákladov bude mať za následok priblíženie sa ceny ku zníženým výrobným nákladom len vtedy, ak hodnotiace úsudky kupujúcich sa nezmenili a ak stačí ponúkané množstvo k uspokojeniu ponuky všetkých, ktorí sú ochotný dať viac než potrebné znížené výrobné náklady.

Nerozhoduje teda o tom, ktorý náklad bude smerodajným pre stanovenie ceny, len skutočnosti výrobného nákladu a množstvo ponúkaných výrobkov, ale tiež vždy hodnotenie kupujúcich.

Môžeme potom mať dve možnosti pri týchto statkoch:

    1. Buď je možné najlacnejšie vyrábané statky rozmnožovať úplne: tu by pri primerane hodnotiacej súťaži nad tieto najnižšie náklady bol pre cenu rozhodujúci náklad najlacnejšie vyrábajúcich, ostatní by boli vylúčení (s nákladmi 1 vyrábajúci vyrobí statky stačiace dopytu všetkých hodnotiacich 2 – 10, jeho výrobný náklad bude rozhodujúcim a vylúči všetkých vyrábajúcich z 2 až 10).

    2. Inak budú sa mať veci vtedy, ak u rozličných výrobcov sa vyrába s rozličnými nákladmi ale predsa je potrebné, aby pre uspokojenie dopytu tiež bolo predané zbožie drahšie vyrábajúcich. (Zelenina na trh do veľkého mesta sa priváža z blízkych i vzdialenejších krajín s rôznymi výrobnými nákladmi, bude rozhodujúcim pre tvorbu ceny náklad výrobcov menej priaznivo vyrábajúcich, ktorých výrobok bude ešte účinne vyhľadávaný dopytom. Tak isto bude u priemyslových závodov, ktoré pracujú za rôznych výrobných podmienok (dražoba a výkonnosť práce robotníkov, vzdialenosť od trhu, druh použitých strojov a zariadení pri výrobe, rozdiel v cene energií, vlastný a vypožičaný prevádzkový kapitál atď.) I tu sa bude riadiť cena nákladmi výroby, ktorá je nutná, aby bol uspokojený dopyt. (hodnotiaci zbožie nad náklady tejto výroby, teda účinný dopyt).

Náklad, ktorý musí byť podľa stavu dopytu nahradený, sa nazýva nutný náklad, a tým je v prípade pod č. 1 vôbec najnižším nákladom, v prípade 2. je nákladom vzhľadom k uspokojeniu účinného dopytu relatívne najvyšším.

Zákon o nákladoch, ako z týchto vývodov plynie, znie správne: za podmienok slobodnej súťaže smeruje cena k nutnému nákladu (danému tým, aby bola uspokojená všetka účinná, nad výrobný náklad hodnotiaci zbožie, dopyt).

Výrobné náklady teda určujú len smer, ktorým sa cena bude uberať. Predávajúci vyrábajúci lacnejšie, bude mať väčšie zisky, než predavač vyrábajúci drahšie, dovtedy, dokiaľ toto zbožie drahšie vyrobené je potrebné pre kupca a títo sú ochotní toľko zaň dať.

Doteraz sme vraveli len o statkoch, u ktorých zvýšením sa výrobné náklady znižujú, počítajúc na jednu vyrobenú jednotku. Sú však výroby, kde rozmnoženie výrobkov výrobné náklady zväčšuje. Cena v týchto prípadoch bude pri slobodnej súťaži smerovať k relatívne najvyšším nákladom. To platí nie len pre poľnohospodársku výrobu, ale taktiež pre priemyslovú výrobu, aj keď nie v takej miere. Taktiež tu sú stále náklady, nech sa vyrába veľa alebo málo (továrenské budovy, riadiaca sila, amortizácia strojov atď.) a premenlivé náklady. Ak sa vyrába viac, príde zo stálych nákladov vždy menší zlomok na jednu vyrobenú jednotku (na tonu cukru, na hektoliter piva) a tým sa celkove náklady znižujú. To sa však deje len do určitej miery. Ak podnik narastie na veľký kolos, pristupujú nové a nové správne výdavky, odbytové, ktoré úplne alebo z časti vyrovnávajú úspory na stálych nákladoch alebo ich dokonca prevyšujú. (Spracovanie cukrovej repy v cukrovare bude tiež do istej miery mať za následok zníženie nákladov pri väčšej výrobe, ale len do tej miery, pokiaľ sa cukrová repa nemusí dovážať z ďaleka, lebo potom tieto náklady pohltia zníženie stálych nákladov na jednotku zvýšenej výroby.

Ak teda máme stanoviť základné zákony tvorenia ceny v slobodnej súťaží, vidíme, že rozhodujúcim je zákon o dopyte a ponuke, zatiaľ čo zákon o nákladoch jednak ovláda súťažiaceho predávajúceho pri hodnotení tak, že sa snaží vyrábať a predávať tak, aby plne kryl svoje náklady, a jednak určuje smer tvorenia ceny statkov.

Skutočná tvorba ceny

Dosiaľ sme hovorili o tvorení cien predpokladajúc len hospodársky záujem na oboch stranách, u predávajúcich a kupujúcich, stanoviac ako prvú podmienku slobodnú súťaž, úplný prehľad o trhu a výrobe a došli sme tak k pravidlám, ktoré síce budú platné v hlavných rysoch, ale tiež bude existuje od nich veľa výnimiek a nepravidelností. Čím dokonalejšie bude trh organizovaný, čím prehľadovejšie odborné vzdelanie, kombinácie schopní účastníci z oboch strán, tým rýchlejšie, presnejšie sa bude uplatňovať ponuka a dopyt, tým presnejšie bude hodnotenie. Je prirodzené, že burza je autoritou pre obchody mimo burzu (pre bankové zmenárne, pre poľnohospodárske trhy, pre predaj cukru a iného zbožia atď.) Čím menej porúch bude v slobodnej súťaží, tým skôr preniknú vyššie vytýčené zásady. Preto vo veľkom sa bude cena rýchlo prispôsobovať trhu, nie však v malom, kde pristupuje rada iných vplyvov (pivovar – vidiecke pohostinstvo, nákup mäsa vo veľkom na jatkách - v malom u mäsiara).

V malom ovláda cenu zvyk, zvýšenie i zníženie je ťažké, a ak sa prevedie zvýšenie ceny a obecenstvo si na ňu zvykne, udrží sa aj keď nezodpovedá trhu; pevná cena za kus (škatuľka zápaliek, rožok a pod.) sa dlhodobo často nemenila a zvýšenie ceny sa často dialo skôr zmenšením množstva alebo pozvoľným, nepoznateľným znížením kvality. Okrem toho široké obecenstvo sa dobre nevyzná ani v stave trhu, ani v pomere veľkoobchodných a maloobchodných cien, nevie posúdiť akosť, musí spoliehať na solídnosť predávajúceho a stáva sa predmetom klamu.

Sem náleží tiež tvorba súvisiacich cien, pri ktorých nebude podnikateľ počítať so ziskom jednotlivého zbožia, ale s celkom. (Hostinský, ktorý nezarába na jedle, ale predáva ho bez zisku, pretože má zárobok na pive; poľnohospodár ktorý sa zaoberá chovom dobytkom, počíta výnosnosť v celku.) Bude preto eventuálnu stratu v jednom odbore vyrovnávať zvýšeným ziskom v druhom. Železnica nemôže počítať jednotlivo, čo ju skutočne stála toho alebo onoho zbožia, tej alebo onej osoby. Všetky dopravné úkony musia kryť výdavky. Taktiež pri podnikoch, kde sa spracovaním získavajú viac alebo menej cenné zvyšky a odpady. V tomto prípade vedľajší produkt nebude hlavným predmetom zisku a nebude naň kladený dôraz. Vo všetkých týchto prípadoch ak nebudú pri stanovení ceny zo strany predavača brané za základ náklady spojené s jednotlivým výrobkom, ale s výkonnosťou (rentabilitou) imania vloženého do podniku.

Pri tom stále neberieme zreteľ k tomu, že hodnota peňazí ako meradla ceny sa môže zmeniť a tým aj ceny dostanú iný výraz.

Úradne stanovené ceny

Úradne (štátom) stanovené ceny vylučujú do istej miery slobodnú súťaž a nemajú v sústave súkromného hospodárstva miesto, iba ak vtedy, keď majú poskytnúť ochranu proti zneužitiu výnimočného postavenia alebo zneužitiu krízy. Tu patrí stanovenie najvyšších cien základných potravín, elektrickej energie, nájmov za bývanie,... Vo veľkej miere sa úradne stanovené ceny uplatňujú v časoch vojny a iných mimoriadnych situácii, často však bez úspechu, zbožia je málo a dopyt je mimoriadne silný.