Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Boj o slobodný obchod v 19. storočí a opätovné zavádzanie ochranárskych opatrení

doc. PhDr. Bedřich Mendl

Hospodárstvo devätnásteho storočia bolo oživené novým, slobodnejším duchom. Pamätným svedectvom toho je petícia, ktorú v roku 1820 londýnski kupci podali anglickému parlamentu. Zatiaľ čo v predchádzajúcich dobách sa kupci dovolávali ochrany štátu proti cudzej súťaži, táto londýnska petícia vychádza z celkom odlišnej zásady. Kupci vyvodzujú, že životnou otázkou Anglie je styk s cudzinou. Styk s cudzinou poskytuje možnosť dovážať zbožie, pre ktoré má cudzina vhodné podmienky a ktoré následkom toho tam možno lacno nakúpiť. Naproti tomu styk s cudzinou poskytuje možnosť vyviesť do cudziny zbožie, pre ktoré sú v Anglicku vhodné podmienky a ktoré následkom toho je možné v Anglicku lacno vyrábať a v cudzine so ziskom predať. Rôznosť pomerov v rôznych krajinách je prirodzeným základom obchodu. Obchod sa však nemôže rozvinúť, ak štáty výmene zbožia bránia alebo ju robia ťažšou. Londýnsky kupci totiž v duchu náuky Adama Smitha tvrdili, a táto mienka bola vyslovovaná po chvíli s rôznych strán, že je nutné uvoľniť obchodný styk s cudzinou a že potom bude nasledovať rozmach obchodu. Anglicko nemohlo donútiť iné štáty ku zníženiu ciel, mohlo len samé znížiť clá.

Anglický priemysel i obchod ťažko niesol najmä cla na suroviny, lebo tieto clá zdražovali výrobu a tým sťažovali i vývoz. Iste nepríjemnejšie bolo pociťované obilie. Clo bolo určite prospešné, pokiaľ Anglicko bolo agrárnou krajinou, a ochrana domácej výroby prispela k neobyčajnému rozvoju anglického poľnohospodárstva. Avšak od konca osemnásteho storočia bolo Anglicko priemyslovou krajinou, bolo odkázané na dovoz obilia z cudziny. Následkom ciel bola dražoba obilia, ktorá zhubne doliehala na nedostatočne platené robotníctvo, a ktorú ťažko tiež ťažko pociťoval priemysel. V roku 1815 bol zakázaný bol úplne zakázaný dovoz obilia, pokiaľ cena pšenice nestúpla na určenú výšku. V roku 1828 boli zavedené pohyblivé clá, pri nízkych cenách bolo clo vysoké a naopak pri vysokých cenách obilia bolo clo znížené. Ale táto nová úprava neodstránila dražobu, pretože časté zmeny ciel umožňovali rôzne machinácie, ktorými bolo poškodzované jak mestské obyvateľstvo, tak aj drobní poľnohospodári na vidieku. Preto sa vzmáhal odpor proti obilným clám vôbec. Predseda manchesterskej obchodnej komory Richard Cobden s pomocou Johna Brighta tento odpor organizovali. V roku 1837 založili ligu proti obilným zákonom (Anti-corn-law-league), ktorá mala čoskoro stotisíce členov. V roku 1843 po neúrode zemiakov hrozila v Anglicku chudobnejším ľuďom smrť hladom. Tentoraz sa sám konzervatívny ministerský predseda dal presvedčiť a v roku 1846 podporovaný liberálmi (whigy), napriek odporu veľkej časti vlastnej strany, dal odhlasovať zákon, ktorým od roku 1849 bolo obilné clo zrušené z výnimkou skromnej štatistickej dávky.


Jeden z mítingov ligy proti obilným zákonom

Jeden z mítingov ligy proti obilným zákonom (Anti-corn-law-league)


Ešte pred tým bol uvoľnený dovoz iného zbožia. V dobe, keď bolo volané po zrušení obilného cla, bolo zrušené clo na stovky iných predmetov, a iné clá boli znížené. Rušiac a znižujúc clá, opúšťalo Anglicko metódy merkantilistického ochranárstva. Zároveň sa vzdávalo aj ostatných zásad niekdajšej hospodárskej politiky. Ustanovenia Navigačného aktu boli zrušené a lodiam iných štátov bol uvoľnený prístup do anglických prístavov pokiaľ tieto štáty nebránili anglickým lodiam vplávať do ich prístavov. Pôvodne z toho bola ešte vyňatá pobrežná plavba pri anglických brehoch a styk s anglickými kolóniami. Ale aj tieto obmedzenia boli postupne rušené. V roku 1814 bol obmedzený monopol Východoindickej spoločnosti (East India Company), v štyridsiatych rokoch už bol obchod, jak s Indiou, tak i s Čínou, každému voľný. Uvoľnením obchodu klesli ceny a zároveň dovoz zbožia do Anglicka stúpol. Potom za vlády liberálov Cobdena a Gladstonea (1860 – 1878) bolo uvoľnenie obchodu dovŕšené. V roku 1869 bolo zrušené jednošilingové clo na obilie, už predtým clo z dobytka, v roku 1875 clo z cukru. Z tovarov sa v roku 1842 väčšinou platilo clo 20 %, v roku 1853 clo 10 %, v roku 1860 bola väčšina ciel zrušená. Odporcovia uvoľnenia hrozili, že uvoľnenie obchodu zničí anglické hospodárstvo. Ale hrozby a obavy sa nesplnili. Zníženie ciel síce spôsobilo veľmi silný vzostup dovozu, ale uvoľnenie obchodu prispelo zároveň k tomu, že Anglicko sa stalo prostredníkom v obchode medzi štátmi a že zisk z tohto prievozného obchodu nahradzoval pasívum vlastného obchodu. Výhody voľného obchodu sa zdali byť tak nepochybnými, že Cobden v roku 1846 veštil, že do päťdesiatich rokov všetky európske štáty budú nasledovať anglický príklad.

Nie je ťažké vysvetliť, prečo sa tak nestalo. Hospodárstvo na pevnine sa oneskorilo za vývojom Anglicka a zápasilo často s prekážkami, ktoré už v Anglicku boli dávno prekonané. Až v roku 1775 habsburské krajiny (a to len krajiny českorakúske) boli zjednotené do jednej colnej oblasti, v roku 1777 boli colne zjednotené krajiny uhorské, v roku 1796 bola Halič pripojená k rakúskemu colnému územiu. V roku 1827 boli zrušené clá medzi všetkými uhorskými krajinami a v roku 1851 bol vyhlásený colný spolok medzi Rakúskom a Uhorskom. V bývalej Nemeckej ríši bolo v roku 1790 asi 1800 colných hraníc, a aj keď vplyvom napoleonských vojen politické pomery boli zjednodušené, malo Prusko na počiatku devätnásteho storočia 67 miestnych taríf a až v roku 1818 bol zavedená jednotná colná tarifa. V roku 1828 sa spojilo Bavorsko s Württemberskom do Juhonemeckého colného spolku, Sasko s niekoľkými menšími štátmi sa zjednotili do Stredomorského colného spolku a pristúpením Hesensko-Darmstadtska k colnému spolku s Pruskom vznikol Severonemecký spolok. V roku 1833 sa tieto spolky zjednotili a od roku 1834 vstúpil do platnosti Nemecký colný spolok, ku ktorému pristupovali aj ostatné nemecké štáty, najprv postupne, takže až v osemdesiatych rokoch vstupom hansovných miest colné zjednotenie nemeckých krajín bolo dovŕšené. Od roku 1871 Colný spolok ustúpil Nemeckej ríši, colné spoločenstvo bolo úvodom k politickému zjednoteniu. Taktiež v Taliansku, nešťastne rozdrobenom do niekoľkých panstiev, sa snažili vlastenci o colné spoločenstvo, ale toto spoločenstvo nastalo až v zjednotenom Talianskom kráľovstve. Podobne švajčiarske kantóny až od roku 1848 prestali byť samostatnými colnými oblasťami a úplné colné zjednotenie bolo vykonané až od roku 1874. Takže až v devätnástom storočí bolo dovŕšené colné zjednotenie európskych štátov. Colné zjednotenie prinášalo nepochybný hospodársky prospech. Čím väčšia bola colná oblasť, tým živší mohol byť obeh zbožia. Je celkom zrejmé, ako toto poznanie pôsobilo v prospech politického zjednotenia veľkých národov, ale ako to isté poznanie zároveň pracovalo proti politickým ašpiráciám menších národov.

Pokiaľ sa v Európe zápasilo s colnými priehradami vo vnútri štátov, nebolo ani pomyslenia na odstránenie ciel medzi štátmi. Aj napriek tomu bola colná únia aj na pevnine napodobnená. Keď v dvadsiatych rokoch klesli ceny obilia, európske štáty zvyšovali obilné clá. Boli zvýšené dovtedajšie pevné clá, ale boli i podľa príkladu Anglicka v niektorých štátoch zavedené pohyblivé clá. Tak ako obilné clá na pevnine boli zavádzané podľa anglického vzoru, čerpali z Anglicka poučenie aj tí, ktorí dokazovali ich škodlivosť. Ešte skôr než zápas o voľný obchod bol v Anglicku vybojovaný, bolo toto heslo prenesené aj na pevninu. V štyridsiatych rokoch Belgicko a Holandsko zrušili pohyblivé clá na obilie a nahradili ho jednotným nízkym clom, v päťdesiatych rokoch zrušili clo na obilie úplne. Po katastrofálnej neúrode v roku 1847 Francúzsko nasledovalo tento príklad a po niektorom kolísaní v päťdesiatych rokoch bola predchádzajúca colná sústava v roku 1861 vystriedaná nízkym pevným clom. V tej dobe smerovali všeobecné pomery ku zníženiu obilných ciel. Väčšina európskych krajín v normálnych rokoch produkovala viac obilia, než spotrebovala. Nedostatočne vyvinuté dopravné prostriedky zároveň chránili pred cudzou konkurenciou. Otázka obilných ciel nemala tu teda v prvej polovici devätnásteho storočia a ešte dlho potom, takého významu ako v Anglicku. V politike pevninských štátov mala väčšiu dôležitosť ochrana priemyslovej výroby.

Pokiaľ priemysel na pevnine sa musel obávať anglickej konkurencie, prevládalo ochranárstvo a anglické heslo voľného obchodu javilo sa ako obratná lesť vymyslená ku zničení slabých konkurentov. Až v päťdesiatych rokoch sa vzmohol francúzsky textilný priemysel tak, že začal na európskom trhu súťažiť s anglickým priemyslom. Ale ako súťažiť v cudzine, ak má Angličan bavlnu bez cla, a Francúz bavlnu zdraženú clom? Ochranárstvo, ktoré predtým prospievalo, sa stávalo záťažou pokročilému priemyslu. Avšak, tak pokročilé ako alsaské bavlnárstvo neboli všetky priemyselné odvetvia. Preto väčšina hájila konzervatívny princíp, že francúzsky priemysel môže žiť len s tým, s čím vyrástol, ochranou. Hnutie za voľný obchod však napriek tomu sililo a naberalo na váhe. Jeho prívržencom bol aj francúzsky cisár Napoleon III. Keďže nemohol zlomiť odpor ochranárov zásadne, siahol k opatreniu, ktoré prakticky viedlo k uvoľneniu obchodu. Počiatkom roku 1860 zjednal s Anglickom obchodnú zmluvu, ktorou Francúzsko zrušilo všetky zákazy, ktoré dosiaľ bránili anglickému dovozu a sľúbilo, že nebude vyberať z anglického zbožia vyššie clo než 30 % z ceny a že toto clo od roku 1864 bude znížené na 20 %. Okrem toho Francúzsko sa zaviazalo uľahčiť dovoz anglického železa, uhlia a koksu. Anglicko sľúbilo navzájom nevyberať zo svojho uhlia vývozné clo, uvoľniť dovoz francúzskeho vína a liehovín, a zrušilo clo na 42 druhov iného zbožia. Zmluva bola zjednaná na desať rokov a obidva štáty si navzájom zaručili všetky výhody, ktoré by poskytli iným štátom. Francúzsko teda za znížením svojho cla na 30 % (v respektíve 25%) získal voľný dovoz svojho zbožia do Anglicka. Napriek tomu francúzske verejné mienenie bolo znepokojené. Vláda sa však nedala zmýliť. V roku 1861 uzavrela obchodnú zmluvu s Belgickom. Belgicko uľahčilo Francúzsku vývoz vína, hodvábu a módneho tovaru, a obdŕžalo navzájom výhody poskytnuté Anglickom, potom nasledovali zmluvy s Pruskom a Nemeckým colným spolkom, zmluva s Talianskom, v roku 1866 zmluva s Rakúskom. Všetky tieto obchodné zmluvy boli zjednané podľa vzoru obchodnej zmluvy francúzsko-anglickej a namiesto dovtedajších dovozných zákazov a vysokých prohibitívnych ciel zavádzali zmluvné tarify s nízkymi clami. V roku 1866 boli zrušené výsady francúzskych lodí. Dôsledky uvoľnenia sa dostavili čoskoro. Francúzsky zahraničný obchod stúpol z 5400 miliónov frankov v roku 1859 na 8300 miliónov v roku 1869. Ani napriek tomu priaznivci ochranárstva neustupovali, skôr silneli. Ich hovorca tvrdil, že uvoľnenie obchodu prospieva predovšetkým Anglicku, hoci podľa pravdy boli by museli povedať, že z uvoľnenia obchodu majú prospech obe krajiny.

Myšlienky, ktoré viedli k uvoľneniu zahraničného obchodu s Francúzskom, v šesťdesiatych rokoch pôsobili aj v iných štátoch. Jedine Rusko zotrvávalo pri dôslednom ochranárstve, ale tým sa líšilo od ostatných od väčšiny európskych štátov, ktoré zahájili obdobie liberálnejšej obchodnej politiky. V talianskych krajinách Gavour už v roku 1854 dal Sardínskemu kráľovstvu slobodnejší colný taríf, a tento sardínsky tarif sa stal v roku 1861 základom colného tarifu zjednoteného Talianska. Tento raz tiež Rakúsko uvoľnilo zahraničný obchod. Systém ochranných ciel a dovozných zákazov, ktorý bol zavedený v osemnástom storočí, v prvej polovici devätnásteho storočia trval dlhšie. Clá boli síce v roku 1817 a 1823 znížené, ale až v roku 1851 bola zrušená väčšina dovozných zákazov. V roku 1856 boli clá znovu znížené. Zásadný obrat však priniesol až rok 1865. Keď sa v tomto roku Rakúsko uchádzalo v Londýne o pôžičku, dosiahlo ju len za novú obchodnú zmluvu, ktorou sa Anglicko zaručilo nevyberať vyššie clo než 25 %. V tomto duchu boli zjednané aj obchodné zmluvy s Nemeckým colným spolkom, Francúzskom a Talianskom. V roku 1868 v obchodnej zmluve s Nemeckým spolkom boli rakúske clá znížené a, ako v iných obchodných zmluvách boli doložkou o najvyšších výhodách rovnaké výhody zaručené aj iným štátom, mali z toho zníženia prospech aj ostatné štáty. Podobný vývoj sa udial tiež v Prusku. Už pruská colná tarifa z roku 1818 bola pomerne liberálna, lebo pripúšťala bezcolný dovoz surovín, na tovary bolo uvalené 10 % clo a na koloniálne zbožie 20 % finančné clo. Od roku 1834 do roku 1848 prevládali v Nemeckom colnom spolku ochranárske snahy, od roku 1848 do roku 1865 sa trvalo na systéme „východných ciel“, ktoré mali chrániť mladý továrenský priemysel nemeckých krajín. Ale aj tam v šesťdesiatych rokoch víťazila idea voľného obchodu. V roku 1861 a v nasledujúcich rokoch boli zrušené prievozné a vývozné clá, v roku 1865 bola zavedená nová colná tarifa, ktorá zásadne rušila obilné clá a znižovala cla z polotovarov a tovarov. V roku 1871 po nemecko-francúzskej vojne frankfurtským mierom si obidva štáty navzájom zaručili všetky výhody, ktoré v budúcnosti poskytnú niektorému inému štátu. Ale to už nesmerovalo k uvoľneniu obchodu, ale v zmenenej situácii sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa stalo jedným z prostriedkov, ktorými sa víťazné Nemecko snažilo trvalo ťažiť zo svojho vojnového úspechu.


Opätovné zavádzanie ochranárskych opatrení

V našich krajinách nebola konkurencia cudzieho priemyslu ničím novým. Novinkou, ktorú priniesli osemdesiate roky, bola súťaž cudzieho, zámorského poľnohospodárstva. Nie len v západnej, ale aj v strednej Európe sa objavila americká pšenica. Bola dovážaná americká vlna a svojou nízkou cenou začala vytláčať domácu vlnu a ničiť chov ovci v strednej Európe. Rozvoj dopravy uľahčil výmenu zbožia medzi európskymi krajinami i výmenu zbožia medzi Európou a ostatnými kontinentmi. Bolo nutné sa rozhodnúť, či chcú európske krajiny kráčať ďalej cestou voľného obchodu, chcú sa prispôsobiť cudzej konkurencii, tak že by každá krajina vyrábala len to zbožie, pre ktoré má zvlášť vhodné podmienky. Alebo, či sa európske krajiny vydajú inou cestou a budú chrániť domácu výrobu. Väčšina európskych krajín sa už v sedemdesiatych rokoch obracala inou cestou. Rakúsko-Uhorsko, pripisujúc kritický stav svojho hospodárstva cudzej súťaží, zmenilo v roku 1878 colný taríf a zvýšilo cla na priadzu, tkaniny a niektoré iné zbožie. V roku 1882 a 1887 boli zvýšené clá na železo a stroje a nakoniec v roku 1906 bola zavedená nová colná tarifa, podľa ktorej i z obilia bolo platené (veľmi nízke) clo. Rakúska tarifa z roku 1906 sa stala základom našej colnej tarify. Od roku 1877 boli v Rusku clá platené v zlate, čím v podstate boli zvýšené najmenej o tretinu. V roku 1879 bola v Nemecku zavedená nová colná tarifa, ktorá na tovary zavádzala clá až 30 %, okrem toho finančné clá 30 až 75 %. Aj na obilie bolo uvalené (ešte veľmi nízke) clo, a len priemyslové suroviny ako bavlna, ľan, vlna a podobné boli bez cla dovážané. Už v roku 1878 zvýšilo clá aj Taliansko a nasledovali iné štáty. Osemdesiate roky priniesli ďalšiu vlnu ochranárskych taríf. Významný podiel na tom malo Nemecko. Bismarck ani v obchodných zmluvách nechcel činiť ústupky. Hlásal „colnú autonómiu“ a vracal sa k obmeneným metódam niekdajšieho merkantilizmu. Bismarcková neústupnosť pobúrila proti Nemecku i štáty jemu politicky blízke, Rusko a Rakúsko. Tým viac trpelo touto politikou Francúzsko, lebo Nemecko, neposkytujúc žiadnych výhod, na základe frankfurtského mieru užívalo všetkých výhod, ktoré Francúzsko poskytovalo iným krajinám. Francúzsko nechtiac znášať tento stav, vypovedalo k 1. februáru 1892 všetky svoje obchodné zmluvy a zároveň zaviedlo dvojitú autonómnu tarifu, maximálnu a minimálnu. Výhoda minimálnej colnej tarify bola priznaná štátom, ktoré navzájom poskytovali výhody Francúzsku, a samozrejme výhody minimálnej colnej tarify boli poskytované aj Nemecku, ktorému tieto výhody boli mierovou zmluvou „na vždy“ zaručené. Touto dobou Vilém II. zľaknúc sa hroziacej izolácie Nemecka, po Bismarckovom prepustení (1890) zjednal v roku 1891 s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom tarifné jednania, ku ktorým pristúpilo i Švajčiarsko, Belgicko, neskôr Srbsko, Rumunsko a Rusko. Základom tohto systému stredoeurópskych obchodných zmlúv bola tiež dvojitá tarifa, všeobecná tarifa a tiež tarifa zmluvná. Dohoda bola zjednaná na dvanásť rokov a mala platiť od jednotného začiatočného termínu po jednotný konečný termín. V roku 1904 všetky tieto obchodné zmluvy vypršali. V tom roku Nemecko znova svoju colnú tarifu zvýšilo a prispôsobilo ju najmä stupňovaným požiadavkám svojich agrárnikov. Na základe tejto tarify zjednalo Nemecko v roku 1904 a 1905 nové obchodné zmluvy, ktoré mali platiť do roku 1917.

V roku 1894 bola dojednaná obchodná zmluva medzi Nemeckom a Ruskom, tomu však predchádzali dva roky colnej vojny, počas ktorej v roku 1893 Nemecko a Rusko si navzájom zvýšili clá ešte nad maximálnu tarifu. V roku 1896 zjednalo Nemecko zmluvu so Španielskom, ale pred tým bola od roku 1893 medzi týmito krajinami colná vojna. V rokoch 1888 – 1898 bola colná vojna medzi Talianskom a Francúzskom, v rokoch 1892 – 1895 colná vojna medzi Švajčiarskom a Francúzskom. Zatiaľ čo voľný obchod má v zásade pacifistický ideál, ochranárstvo má celkom iný ráz.

Ideály voľného obchodu predpokladajú medzinárodnú spoluprácu, ideálmi ochranárstva sú sebestačnosť štátu, živiť obyvateľstvo domácimi potravinami, zásobovať ich výrobkami vlastného priemyslu a spracovávať v priemysle vlastné suroviny. Takýto veľký ideál nemohol uskutočniť každý európsky štát. Priemysel vyžadoval suroviny, spomeňte si len na bavlnu, ktorým sa v európskom podnebí nedarí. Ak štát nechcel takéto suroviny z cudziny kupovať, bolo nutné mať v teplejších končinách kolónie.



Autor tohto článku Bedřich Mendl bol českým historikom a prvým profesorom hospodárskych dejín na Univerzite Karlovej v Prahe. Narodil sa 29. augusta 1892 v Březanech u Českého Brodu. Narodil do židovskej rodiny, ale v dospelosti sa nechal pokrstiť. Do základnej školy nastúpil v roku 1898 na všeobecnú chlapčenskú školu U Najsvätejšej Trojice. Po absolvovaní piatich tried všeobecnej školy odišiel študovať na c. k. Gymnázium v Prahe v Žitné ulici, kde tiež v roku 1911 zmaturoval s vyznamenaním. V akademickom roku 1911/1912 začal štúdium kombinácie odborov dejepis a zemepis na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe. Akademický rok 1912/1913 strávil Mendl vo Viedni, kde navštevoval prípravný kurz Ústavu pre rakúsky dejezpyt a špecializoval sa na štúdium paleografie. Potom opäť pokračoval v štúdiu v Prahe na Filozofickej fakulte, ktoré ukončil v novembri 1915 doktorským skúškami z odboru českých dejín a pomocných vied historických. Pripravoval sa aj na pedagogickú skúšku z dejepisu a Filozofickej propedeutiky, ako hlavných predmetov, a zemepisu, predmetu vedľajšieho. Hlavné predmety splnil veľmi dobre, ale skúšku zo zemepisu musel opakovať. V roku 1917 bol potom uznaný spôsobilým vyučovať filozofiu, dejepis a zemepis na vyšších stredných školách, od roku 1919 mohol oficiálne vyučovať obchodný dejepis a zemepis. V roku 1916 prijal Bedřich Mendl miesto zastupujúceho učiteľa na obchodnej akadémii v meste Hořice. V auguste roku 1920 bol menovaný adjunktom Československého štátneho historického ústavu vydavateľského. V roku 1927 sa stal PhDr. Mendl súkromným docentom Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej pre odbor hospodársky dejepis stredného a nového veku. V roku 1931 bol schválený návrh na zriadenie novej stolice pre hospodárske a sociálne dejiny, ktorých dôležitosť na poli medzinárodnej vedy rástla. Vďaka svojej kvalifikácii bol Bedřich Mendl postavený do čela tejto stolice a zároveň bol navrhnutý na vymenovanie za mimoriadneho profesora všeobecných dejín hospodárskych a sociálnych. Tento návrh však s finančných dôvodov nebol schválený. Mendl bol ochotný zotrvať vo svojej pôvodnej funkcii bez nároku na osobitnú náhradu viesť pravidelné prednášky a semináre v odbore hospodárskych a sociálnych dejín. Prezident republiky vymenoval súkromného docenta PhDr. Bedřicha Mendla bezplatným mimoriadnym profesorom všeobecných dejín hospodárskych a sociálnych na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe 31. júla 1934. Bedřich Mendl sa narodil do židovskej rodiny, ale v dospelosti sa nechal pokrstiť. Krst v očiach okupantov nezmenil jeho rasový pôvod. Bedřich Mendl, ako kresťan a Čech s židovskými koreňmi, sa stal v štátnej službe nežiaducim a musel z rozhodnutia vlády odísť z učiteľskej funkcie na Filozofickej fakulte na neplatenú dovolenku. V marci 1940 bol výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety poslaný na trvalý odpočinok a bolo ukončené jeho členstvo v Kráľovskej českej spoločnosti náuk. 24. septembra 1940 napísal Bedřich Mendl list na rozlúčku a predávkoval sa liekmi na spanie. Zomrel 28. septembra 1940. Pohreb sa konal 5. októbra 1940, pochovaný je na cintoríne u sv. Matěje nad Šárkou. Text tohto článku pochádza z roku 1931, teda z doby keď bol súkromným docentom.