Svetozor

SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne nadčasovou platnosťou

Padanie listov na jeseň.

Padanie listov na jeseň.


Dejinný vývoj názorov na padanie listov a jeho význam


Autor: Antonín Hanslian

Jedným z najnápadnejších a tiež najzaujímavejších javov v rastlinnej ríši je jesenné padanie listov. Ak ideme koncom októbra za slnečného dopoludnia listnatým lesom alebo sadom, sype sa na nás už pri slabom závane vetra hotový dážď rôzne zafarbených lupeňov, a brodíme sa na niektorých miestach celými kopami spadnutého lístia, vydávajúceho zvláštnu jesennú vôňu. Nápadnosť tohto javu bola tiež príčinou pomenovania mesiaca november v češtine – „listopad“.

Neodborník si však obvykle neuvedomuje, že pri padaní listov sa mu javí jeden z členov celej rady životných pochodov, a že je tento jav oveľa zložitejší, než sa na prvý pohľad zdá. Kedysi odborníci pokladali tento jav za čisto mechanický účinok poveternostného vplyvu. Myslelo sa, že listy sa odlomia následkom dlhých jesenných dažďov, tak ako sa to stáva v lete následkom víchrice alebo padania krúp. Takýto názor bol zdanlivo pozorovaný správnym pozorovaním, že na jeseň väčšina listov opadne po dlho trvajúcich dažďoch. Avšak okolnosť, že nepatrná mechanická sila dažďovej kvapky dopadajúcej na list, je v nepomere k pevnosti ohybnej stopky; ďalej potom pozorovanie, že na jeseň listy listnatých drevín často už pri nepatrnom dotyku púšťajú, to všetko pohlo mysliacich odborníkov v prvej štvrtine 19. storočia, v dobe rozkvetu celulárnej anatómie, ku skúmaniu, či nevznikajú v spodine listovej stopky pred začiatkom padania listov nejaké anatomické zmeny, ktoré by umožnili ľahké odlúčenie listov od vetvičky. Z tak vzniknutých starších názorov, pre zaujímavosť tu budú uvedené.

Duhamel (zomrel v roku 1781), tvrdil, že v inak pevnej stopke sa naprieč vytvára vrstva, ktorú buď mráz zničí, alebo v ktorej sa list oddelí od vetvi následkom rastu objemu vetvy, ktorej už stopka nemôže postačovať. Tiež Vrolik považoval za príčinu odlúčenia listov šťavnatou vrstvou v spodine stopky, ktorú potom ostatné pletiva absorbujú. Podľa Mustela dôjde k odlúčeniu listu tlakom šťavy, ktorá nemôže už preniknúť do listu, naplneného šťavou; tiež podľa Murraya tlakom vzrastajúcich pupencov v úžľabiach listov; podľa De Condollea zoschnutím rady buniek. Je pochopiteľné, že v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia, v dobe hrubého mechanického ponímania prírody, keď bol živý organizmus stotožňovaný s dobre idúcim hodinovým strojom bolo hľadané čisto mechanické vysvetlenie pre odlúčenie listov. O také sa pokúsil tiež Schacht, ktorý súdil, že predtým elastické pletivo listovej spodiny musí sa stať nejakým spôsobom krehkým aby sa mohlo odlomiť. Schacht našiel u niektorých listnatých drevín v spodine stopky už pred odpadnutím tvoriacu sa korkovú vrstvu; korkové bunky však neprepúšťajú tekutiny. Z toho usúdil, že zmienená vrstva zadržuje šťavu prúdiacu medzi listom a kmeňom, následkom čoho list postupne vädne a odpadne.

Proti Schachtovi však v roku 1860 vystúpil H. v. Mohl, ktorý svojimi prácami dokázal, že nie korková vrstva, ktorá pred odpadnutím listu práve tak často chýba, ako sa vyskytuje, donúti list k odpadnutiu, ale že sa utvorí pred odpadnutím listu blízko spodiny (base) stopky vrstva jemných parenchymatických buniek „deliaca vrstva“ (Trennungsschichte), ako ju nazval sám Mohl. Bol to objav rohodujúceho významu pre riešenie našej otázky, lebo je tu vyslovený názor, že odlúčenie listu nenastane v mŕtvom zoschnutom pletive, ale v živom, pri čom sa bunky s neporušenými blanami rozostúpia. Ktoré okolnosti v zmienenej deliacej vrstve spôsobia rozostúpenie sa buniek, ktorého bezprostredným následkom je odpadnutie listu, o tom sa Mohl nezmieňuje. Bolo to ponechané viedenskému univerzitnému profesorovi Wiesnerovi, ktorý sa zo všetkých botanikov zaoberal preblémom padania listov najviac. V roku 1871 vyšla prvá jeho práca o tejto otázke, ktorou boli osvetlené fyziologické príčiny odlučovania listov. V tejto práci podáva tiež výsledky pokusov s padaním listov, ktoré dokazujú súvislosť tohto javu s vyparovaním (transpirácie) rastliny. Za príčinu jesenného padania listov uvádza obmedzovanie transpirácie chladom, čo má za následok viaznutie (stagnáciu) rastlinných štiav a vznik hojných organických kyselín, ktorými sa rozpúšťajú stredné lamely buniek v deliacej vrstve; bunky deliacej vrstvy sa tak rozostúpia a list odpadne. Poznanie fyziologickej stránky našej otázky zdokonalil svojimi pokusmi Wiesnerov žiak Molisch. Z nasledujúcich prác je potrebné menovať Wiesnerové dojednanie o biologickom význame padania listov. V týchto pojedaniach rozlišuje podľa okolnosti, za akých listy v prírode opadávajú.

      1. Jesenné padanie listov (Herbstlanbfall),
      2. Padanie listov následkom mrazu (Frostlaubfall),
      3. Padanie listov následkom rašnia pupencov (Treiblaubfall),
      4. Letné padanie listov (Sommerlaubfall),
      5. Padanie listov náslaedkom úpalu (Hitzelaubfall).

Z ostatných autorov botanickej literatúry poukázal Sachs na sťahovanie výživných látok z listov pred jeho odpadnutím, Staby poukázal na uzavretie jaziev po odpadnutých listoch, Bretfeld na odchýlny tvar deliacej vrstvy u jednoklíčnolistových drevnatých a Haberlandt na príčiny jesenného a zimného prefarbenia listov.

Odlučovacie javy sú v prírode hojné a majú dôležitú úlohu. Od zvieracieho alebo rastlinného tela sa odlučujú bunky, pletivá, alebo i celé ústroje, ktoré sa buď stali organizmu zbytočnými alebo škodlivými, alebo ktoré prevezmú, keď sa odlúčili, nejakú novú funkciu. V rastlinnej ríši do prvej rady prináleží odlučovanie listov, výhonkov topoľov, opadávanie vrcholových (terminálnych) pupencov u drevín, sympodiálne sa rozvetvujúcich, odlučovanie ostňov u ruže, odlučovanie vlnitých povlakov na listoch podbeľa (Tussilago farfara) a opadávanie kvetných častí. Do druhej rady prináleží odlučovanie rozmnožovacích pupeňov ( napríklad u ľalie hľuznatej), odlučovanie plodov a iné javy. Aj v živočíšnej ríši sa vyskytujú podobné javy, ako zvliekanie pokožky u plazov, odlučovanie pohlavných buniek pri pohlavnom rozplodzovaní všetkých živočíchov, a pri nepohlavnom rozplodzovaní odlučovanie celých častí tela, ktoré sa potom doplní v novej jednotke. Tieto príklady dokazujú nie len veľké rozšírenie ale i dôležitosť odlučovacích javov v živej prírode.